Podľa Medzinárodnej federácie koučov (ICF – International Coach Federation) je koučovanie riadený proces založený na partnerskom vzťahu medzi koučom a klientom, založenom na vzájomnej dôvere, otvorenosti a úprimnosti. Kouč klienta aktívne počúva a kladením účinných otázok v ňom prebúdza uvedomenie, motiváciu, nové myšlienky a inšpirácie. Kouč klientovi nedáva rady, pretože každý vie najlepšie sám, čím si prešiel a čo v danom okamihu potrebuje. Preto kouč pomáha klientovi nájsť v sebe riešenia a objaviť v sebe odpovede. Niekedy totiž správne a v správny čas položená otázka, pomôže viac, než množstvo rád a poučiek.

Zakladateľ koučingu, tenisový expert a pedagóg z Harvardu (USA), Timothy Gallwey, povedal: „Stav našej mysle je oveľa silnejší súper, než ten na druhej strane dvorca.“ Gallweyova kniha „Vnútorná hra tenisu“, ktorá bola vydaná v roku 1974 a zaoberala sa mentálnou a emocionálnou stránkou športového výkonu, sa objavila v dobe, kedy v psychológii dominovali myšlienky humanistickej psychológie. Gallwey zdôrazňoval tri princípy, ktoré sa stali základom koučovacej praxe: pozornosť bez posudzovania, dôvera vo vlastné ja, prejavovanie slobodnej a vedomej voľby.

Bývalý automobilový pretekár z Veľkej Británie, John Whitmore, ktorý po odchode zo sveta motoristického športu začal študovať psychológiu, vo svojej známej knihe „Koučovanie“ predstavil tzv. model GROW (súbor na seba nadväzujúcich otázok), ktorý zahŕňa Gallweyove pricípy a ktorý sa stal jednou z najčastejšie uplatňovaných techník v procese koučovania. Sám Whitmore však vo svojej knihe hovorí, že neexistuje jediný správny spôsob ako koučovať a varuje pred nebezpečím, že koučovanie skostnatie na systém formuliek. Koučing zo sveta športu postupne prenikol i do ďalších sfér života a pomáha ľuďom zvládať stres, uchovať si duševnú rovnováhu a nachádzať vnútorné zdroje.

Psychológia koučovania je oblasť aplikovanej psychológie, ktorá aplikuje psychologické teórie a koncepty do praxe koučovania. Jej cieľom je zvyšovať výkonnosť, sebarealizáciu, úspechy a pohodu u jednotlivcov, tímov a organizácií využívaním metód založených na dôkazoch a vedeckom výskume. Psychológia koučovania je ovplyvnená teóriami z rôznych psychologických oblastí, ako je napr. humanistická psychológia, pozitívna psychológia, teória učenia či sociálna psychológia. V januári 2000 austrálsky psychológ britského pôvodu Anthony Grant zaviedol prvý študijný odbor „psychológia koučovania“ na Univerzite v Sydney a jeho doktorandská dizertačná práca vytvorila predpoklady pre ďalší výskum s cieľom etablovať oblasť psychológie koučovania ako disciplínu založenú na dôkazoch. V súčasnosti sa štúdium psychológie koučovania ponúka na mnohých univerzitách po celom svete, vrátane Harvardovej, Oxfordskej či Kodanskej univerzity.

Vzťah kouča a klienta sa zakladá na princípoch známych z humanistickej psychológie a práve jej predstaviteľ, americký psychológ Carl Ransom Rogers, je jedným zo psychológov, ktorí najviac ovplyvnili koučovaciu disciplínu. V Rogersovej terapii zameranej na klienta je vzťah medzi klientom a terapeutom kľúčovým prvkom pri dosahovaní klientovho rastu. Rogersova myšlienka, že dovtedajšie postoje voči duševnému zdraviu boli príliš rigidné na to, aby dokázali vysvetliť niečo také dynamické ako ľudský zážitok, bola pokroková a obdivuhodná. Rogers bol presvedčený, že najdôležitejšími vlastnosťami terapeuta sú autentickosť, akceptácia a empatia. Autentickosť terapeuta Rogers opisuje ako schopnosť terapeuta byť vo vzťahu ku klientovi sám sebou, pod akceptáciou chápe bezpodmienečné pozitívne prijatie klienta terapeutom a empatiu vysvetľuje ako schopnosť terapeuta chápať pocity klienta a osobné významy, ktoré klient prežíva.

Humanistická psychológia kladie dôraz aj na možnosť voľby (t.j. že aj keď nemôžeme zmeniť okolnosti, sme schopní zmeniť to ako ich vnímame), ktorú vo svojej známej knihe „Hľadanie zmyslu života“ vysvetľuje aj rakúsky psychiater židovského pôvodu, Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor: „Človeku možno vziať všetko okrem jednej veci: poslednej z ľudských slobôd – zvoliť si svoj postoj za daných okolností, zvoliť si svoju vlastnú cestu.“ Príčiny psychických trápení sa nachádzajú v každodennom prežívaní, ale ich korene môžeme nájsť častokrát v emocionálnych konfliktoch či psychických traumách zažívaných v dávnej minulosti.

V roku 2015 vyšla kniha „Psychoanalytické koučování“ od českého psychológa a psychoterapeuta Martina Cipru, v ktorej autor hovorí: „Kto nepozná a nepochopí chyby vo svojej osobnej histórii, je odsúdený k ich opakovaniu i v budúcnosti.“ Hlbinná psychológia vnáša do koučovania perspektívu nevedomých psychických procesov a hlbinnú dynamiku, ktorá sa odohráva vo vzťahoch. Častým následkom pocitov nepohody, napätia, stresu, hrozby či bolesti sú vnútorné obranné mechanizmy (ako napr. popretie, intelektualizácia, substitúcia, kompenzácia, racionalizácia či projekcia), ktoré ako prvý popísal rakúsky lekár a priekopník psychoanalýzy Sigmund Freud. Hlbinná psychológia pomáha koučovi porozumieť klientovým skrytým pocitom, presvedčeniam a motiváciám, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým sa správa.

Rogers vnímal psychoanalýzu ako direktívnu terapiu. Avšak už švajčiarsky psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung, v ktorom Freud pôvodne videl svojho nasledovníka, tvrdil, že sa terapeut musí stretávať s pacientmi ako s rovnocennými partnermi a zriekol sa aj Freudovej terapeutickej praxe – namiesto pohovky začal používať dve stoličky položené čelom k sebe. Nechcel pacientov viesť k regresii do detských čias, skôr k zodpovednosti dospelých. V tomto všetkom môžeme vidieť paralely s Rogersovou na klienta orientovanou terapiou. Jung však uznával Freudov pojem nevedomie a rozšíril ho navyše o pojem kolektívne nevedomie, pod ktorým chápal hlboko ukryté časti duše obsahujúce zdedené spomienky (viac sa o koncepte zdedených spomienok a transgeneračných prenosov dočítate v našom článku Vyhľadávanie príčin emočných konfliktov).

K profesionálnej koučingovej praxi významne prispeli aj princípy kognitívno-behaviorálnej terapie. Vďaka nej je súčasťou koučingu množstvo stratégií, ktoré pracujú s kogníciou, správaním, riešením problémov a hľadaním riešení. Napríklad kognitívne prerámcovanie, ktoré hovorí, že môžeme tú istú situáciu vnímať nie ako utrpenie, ale napríklad ako dobrodružstvo alebo výzvu. K integrácii kognitívnej a behaviorálnej terapie do kognitívno-behaviorálnej terapie došlo v druhej polovici sedemdesiatych rokov.

Medzi hlavných predstaviteľov tejto integrácie patril aj americký psychológ Martin Seligman, ktorý si všimol, že ľudia trpiaci depresiami majú pocit naučenej bezmocnosti (pocit straty kontroly nad dianím). Seligman bol frustrovaný, že sa psychológia zameriava prevažne na negatívne aspekty života ako duševné choroby, traumy, choroby, depresie, utrpenie či bolesť. V roku 1998, kedy bol zvolený za prezidenta Americkej psychologickej asociácie, navrhol novú oblasť psychológie so zameraním na pozitívne aspekty života ako sú šťastie, blaho, silné stránky osobnosti, výnimočnosť. Tzv. pozitívna psychológia, ktorou sa koučing výrazne inšpiroval, sa snaží dopomôcť ľuďom k plnohodnotnejšiemu životu a nie iba liečiť duševné choroby. Seligman je považovaný za „otca“ pozitívnej psychológie, ktorú spolu s Csikszentmihalyim definoval ako „psychológiu pozitívneho ľudského fungovania“.

Americký psychológ maďarského pôvodu Mihály Csikszentmihalyi vo svojej najznámejšej knihe „Flow“ opísal stav plynutia, keď je človek úplne ponorený do činnosti, ktorú robí. Pocit koncentrácie a kontroly je vtedy veľmi vysoký a vy sa cítite akoby zmizli vaše každodenné problémy a starosti. Vaše vnímanie času sa mení a máte pocit, akoby hodiny stáli. Vypúšťate z pozornosti všetky rozptyľujúce vplyvy i svoje telesné potreby. Celá vaša bytosť je v stave flow zaujatá aktivitou, ktorej sa práve venujete a vaše emócie sú pozitívne nabudené v súvislosti s úlohou, do ktorej ste ponorení. Tento pocit môže vyvolať akákoľvek aktivita: šport, umenie, hra s deťmi alebo práca. Ľudia, ktorí často zažívajú flow, majú lepšiu kvalitu života. Ak však úloha, ktorú máme pred sebou, predstavuje len malú výzvu, tak v nás vyvolá nudu či apatiu a ak príliš presahuje naše schopnosti, vyvolá v nás frustráciu či úzkosť.

Všímavosť je, ako vysvetľuje americký emeritný profesor medicíny a tvorca terapie znižovania stresu založenej na všímavosti (MBSR – Mindfulness Based Stress Reduction) americký emeritný profesor medicíny Jon Kabat-Zinn, starobylá budhistická prax, ktorá má hlboký význam pre náš súčasný život. Podľa viacerých autorov môžeme všímavosť definovať ako schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a mysli v prítomnom okamihu bez hodnotenia či posudzovania. Všímavosťou sa učíme pozorovať naše automatické myšlienky i naše rôznorodé pocity. Dôležitým aspektom všímavosti je aj prijatie všetkých pocitov bez toho, aby sme s nimi bojovali alebo sa ich snažili potlačiť. Prijatím nastáva paradox a bolestné pocity sa menia alebo rozpúšťajú. Naopak snaha tieto pocity potlačiť vedie k ich predlžovaniu a stupňovaniu ich intenzity.

Z princípov všímavosti vychádza aj terapia prijatia a odhodlania (ACT – Acceptance and Commitment Therapy), ktorá je jedným z terapeutických smerov tzv. tretej vlny kognitívno-behaviorálnej terapie. Autorom tejto terapie je americký klinický psychológ Steven C. Hayes, ale popularitu tomuto prístupu zaistil austrálsky psychológ Russ Harris. Terapia prijatia a odhodlania vychádza zo zistenia, že sa možno naučiť, ako na psychické utrpenie reagovať spôsobom, ktorý nepovedie k jeho ďalšiemu prehlbovaniu a pretrvávaniu.

ACT využíva širokú škálu zážitkových cvičení a pomáha klientom zásadne zmeniť svoj vzťah k bolestivým myšlienkam a pocitom, žiť v prítomnosti a konať podľa svojich najhlbších hodnôt, aby si vytvorili bohatý a zmysluplný život. Rastúci počet empirických údajov potvrdzuje, že rozvíjanie akceptácie, všímavosti a otvorenosti voči skúsenostiam je vysoko účinné pri liečbe mnohých psychických chorôb i chronických bolestí. Terapia prijatia a odhodlania je podľa Russa Harrisa jedinečným modelom pre terapiu aj koučing, ktorého cieľom je maximalizovať ľudský potenciál a pestovať zdravie, vitalitu a pohodu.