Pri našej konzultačnej a lektorskej činnosti neustále pozorujeme princíp, ktorý nám potvrdzuje, že prvotnou príčinou takmer každého ochorenia je stres a nespracovaný emocionálny konflikt. Za uplynulé roky sme v našej poradni mali možnosť spoznať zákonitosti, akými pocity a emócie ovplyvňujú ľudské telo, nielen teoreticky, ale najmä prakticky prostredníctvom konzultácií s našimi klientmi. V nasledujúcich riadkoch vám vysvetlíme prepojenosť medzi telom a dušou, ktorá je dnes už dokázaná aj vedecky.
Čo je psychosomatika
Emócie sa dajú charakterizovať ako psychicky a sociálne podmienené procesy, zahŕňajúce subjektívne zážitky prijatia a odporu, sprevádzané fyziologickými zmenami (napríklad zrýchleným tepom), motorickými prejavmi (napríklad mimikou), zmenami pozornosti a zamerania.
Keď sa zamyslíme nad skutočnosťou, že tieto procesy prebiehajúce v ľudskom organizme sú v každej sekunde nášho života odozvou na naše vedomé či nevedomé postoje, ktoré v nás vyvolávajú pozitívne či negatívne emócie, je logické, že emočné traumy – ale aj latentný stres – môžu byť prvotnou príčinou fyzických chorôb.
Pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Je zložený z dvoch slov: psyché = duša a soma = telo. Úlohou psychosomatiky je skúmať vzťahy medzi týmito dvoma pojmami, a to hlavne z pohľadu vplyvu psychických funkcií a pochodov na organizmus (Poněšický, 2002). Psychologické faktory somatických ochorení skúma aj psychosomatická medicína, ktorá potvrdila vzťah medzi telesným stavom a psychickými i emocionálnymi zložkami. Neskôr bola do tohto vzťahu pridaná aj sociálna zložka.
Pojem „psychosomatika“ prvýkrát použil nemecký psychiater Johann Christian August Heinroth (1773 – 1843) v roku 1818 vo svojej knihe Učebnica porúch duševného života. Základnými princípmi osoby sú podľa neho jej individualita a jednota. Telo a duša sú absolútnou jednotkou. „Človek, ktorý sa riadi hlasom svojho svedomia a svojich túžob, je zdravým vo vlastnom naozajstnom ľudskom zmysle.“
V užšom slova zmysle je psychosomatika stále chápaná ako problematika obmedzeného druhu chorôb, pri ktorých sú telesné ťažkosti, zmeny a poruchy funkcie podmienené duševným stavom.
V širšom slova zmysle ide o komplexný pohľad na človeka a jeho zdravie, ktoré je podmienené nielen telesne, ale aj duševne, sociálne, zvyklosťami danej spoločnosti, vplyvmi a nárokmi prostredia. Psychosomatika je teda podmienená biopsychosociálne – tento pojem bol zavedený americkým psychiatrom Georgom L. Engelom.
Keď sa liečba stane chorobou
- Cítili ste sa frustrovaní z toho, ako málo času vám doktori môžu alebo chcú venovať, aby vás naozaj trpezlivo vypočuli?
- Cítili ste sa niekedy u lekára ako rukojemník, ktorého posielajú z jedného vyšetrenia na druhé a predpisujú vám jeden liek za druhým bez vysvetlenia príčin vášho ochorenia?
- Cítili ste sa niekedy zmätení z toho, ako si názory rôznych lekárov často úplne odporujú?
- Mali ste niekedy taký strach z lekárskej diagnózy, že ste sa začali cítiť horšie ako predtým, než ste sa k nemu vybrali?
- Už ste trpeli akútnymi alebo chronickými vedľajšími účinkami liekov a liečebných postupov, pred ktorými vás nikto nevaroval, alebo ktoré lekári ignorovali?
- Napadlo vám niekedy, že načasovanie a povaha vášho ochorenia nie je vôbec náhodná, ale že môže súvisieť s udalosťami, ktoré sa vyskytli vo vašom živote a s pocitmi, ktoré s týmito udalosťami spájate?
Ak ste na ktorúkoľvek z týchto otázok odpovedali kladne, čítajte ďalej.
Rakúsky filozof a kritik vývoja súčasnej spoločnosti Ivan Illich (1926 – 2002), vo svojej knihe s názvom Limity medicíny, s podtitulom Nemesis medicíny – Zaprodané zdraví (Emitos, 2012) považuje súčasné postavenie medicíny v spoločnosti za zhubné: „Z inštitúcie medicíny sa stala vážna hrozba pre zdravie.“ Tak znie úvodná veta publikácie, ktorá pochopiteľne najprv neobyčajne pobúrila medicínskych profesionálov, nakoniec však bola na mnohých západných univerzitách zaradená medzi povinnú literatúru. Kniha „Limity medicíny“, známa skôr z podtitulu „Medical Nemesis“, vyšla prvýkrát v roku 1975. Nemesis je gréckou bohyňou odplaty, ktorá prichádza, aby potrestala Hybris (čo znamená pýchu) za svojvoľné prekročenie zákonov umiernenosti. Autor týmto prirovnaním charakterizuje a zároveň odsudzuje systém, ktorý prerástol do obludných rozmerov, čím sa stáva kontraproduktívnym najmä z pohľadu ľudí, ktorým má slúžiť.
Myšlienkovú os knihy tvorí kritika iatrogénie – termínu pochádzajúceho z gréckych slov iatros (lekár) a genesis (pôvod). Ak užívame dnes toto slovo, máme väčšinou na mysli poškodenie konkrétneho pacienta konkrétnym lekárom, medicínskym postupom alebo liekom. Illich rozšíril chápanie tohto termínu o sociologický rozmer a označil ním medicínsky diktát uplatňovaný v modernej spoločnosti a škody, ktoré medicína ako inštitúcia pácha. Iatrogéniu delí na klinickú (bezúčelná alebo škodlivá liečba), sociálnu (medicína si podmaňuje čoraz väčšie oblasti ľudských životov a podniká kroky, ktoré s jej pôvodným poslaním majú už pramálo spoločného) a kultúrnu (zdravotné podnikanie podlomí vôľu ľudí znášať vlastnú realitu a oslabuje tak ich schopnosť jej čeliť).
Napriek tomu, že od prvého vydania knihy prešlo niekoľko desaťročí, zostáva systém nedotknutý, pevne zaštítený pseudohumanistickými heslami o ušľachtilých cieľoch, pričom benefity nečerpá pacient, ale farmaceutický a priemyselný komplex. Kniha nie je kritikou lekárov, ako vykonávateľov poslania, ani naivných pacientov, ktorí sa tejto „hry“ zúčastňujú, ale systému, ktorý žije vlastným životom bez ohľadu na skutočné potreby ľudí.
Ohlušujúcim tichom bol prijatý aj článok lekárky Barbary Starfield, MD, MPH, ktorý vyšiel v roku 2000 v prestížnom časopise Journal of the American Medical Association pod názvom „Is US Health Really the Best in the World?“. V tomto článku sa uvádza, že z iatrogénnych príčin zomrie v USA ročne cca 225.000 ľudí, čo je po srdcových ochoreniach a rakovine, tretia najčastejšia príčina úmrtí. Správa hovorí, že ročne dôjde k 2.000 úmrtiam z dôvodu zbytočnej operácie, 7.000 úmrtiam v nemocniciach v dôsledku pochybenia v oblasti medikácie, 20.000 úmrtiam v dôsledku iných chýb v nemocniciach, 80.000 úmrtiam v dôsledku infekcie v nemocniciach a 106.000 úmrtiam v dôsledku nežiaducich účinkov liekov.
Sú to smutné čísla. Naším jediným šťastím je, že nežijeme v USA.
Alebo sa tešíme zbytočne?
Podľa správy Európskej komisie z roku 2013, ktorú zverejnilo viacero slovenských printových médií, bolo v roku 2013 v Európskej únii 577.535 odvrátiteľných úmrtí, z toho na Slovensku 11.078.
Vyššie uvedené štatistiky iatrogénnych príčin ochorení sa samozrejme môžu meniť a môžu sa meniť aj k lepšiemu. Pokiaľ však nezmeníme paradigmu vnímania samého seba ako duševnej bytosti s fyzickým telom – a tým aj ponímanie zdravia a choroby – budeme generovať taký istý dopyt ako dnes a dostávať aj naďalej len to, čo si zaslúžime.
Viktor Freiherr von Weizsäcker (1886 – 1957), nemecký lekár a fyziológ, ktorý je známy pre svoju priekopnícku prácu v psychosomatickej medicíne a v teórii lekárskej antropológie, to vyjadril – už pred vyše polstoročím – takto:
„Psychosomatika je zjavne v rozpore s technologickým vývojom medicíny, z ktorej sa už stala meta-technológia. Tento vývoj je úzko spojený s modernými ekonomickými štruktúrami, s priemyslom, so zdrojom príjmov lekárov a s obrovskou potrebou pacientov – i ďalších ľudí – byť klamaní. To, že choroby majú nejaký zmysel, môže dotyčných doviesť k zmyslu ich života. Je to vhľad, ktorý prírodovedecká medicína v podstate zamlčala. Teraz už vidíme, že psychológia v medicíne prináša neočakávané výsledky. Prináša nielen poznanie duše, ale zároveň vysvetľuje telo takým spôsobom, že už nie je tým, čím sa doteraz javilo a tým, čo učí anatómia a fyziológia. Choroba môže byť zakúšaná tak, že na základe telesného javu dochádza k rozvoju vedomia. Najväčším cieľom by bolo pochopiť ako v jednotlivých prípadoch a akým spôsobom vyjadruje choroba potlačenú myšlienku a dosiaľ nedostatočne naplnený tvorivý akt.„
Je obrovským paradoxom, že 25 rokov po jeho smrti bol „najväčší cieľ“ objavený a pochopený jeho krajanom doktorom Ryke Geerd Hamerom práve na Univerzite v Tübingene, kde Viktor von Weizsäcker svoje štúdiá medicíny začínal. Namiesto uznania bol doktor Hamer za svoj objav celý život perzekvovaný, licencia na výkon lekárskeho povolania mu bola zrušená, dvakrát bol uväznený a svoj život dožil vo vyhnanstve v Nórsku.
Cui bono – hovorí známa latinská fráza, čo v preklade znamená: v čí prospech?
Čaro nechceného
- Spýtal sa vás už nejaký lekár pri vyšetrení na vaše duševné rozpoloženie či dlhodobý stres alebo hlboko prežívanú emocionálnu traumu?
Nás, ani našich klientov, nie… Praktický lekár na to jednak nemá čas a jednak to nie je jeho povinnosťou, pretože liečebný protokol pri žiadnej telesnej chorobe vplyv psychiky nepredpokladá.
O to častejšie sme počuli od akademických lekárov výrok: „Metóda XY nemá žiadny vedecký základ, ak sa ňou dosiahli pozitívne výsledky sú jednoznačne dôsledkom placebo efektu“. Tieto názory sú spravidla dovŕšené tvrdením, že placebo efekt (v prípade diagnosticky potvrdených vyliečení sa to nazýva spontánna remisia) je nevysvetliteľný fenomén.
Čaro nechceného prichádza v okamihu, keď snahou o dehonestáciu „alternatívy“ sa podarí „dokázať“ prioritný postulát celostnej terapie, ktorá tvrdí, že vedomá myseľ dokáže prostredníctvom emócií pozitívne ovplyvniť biochemické procesy v organizme – alebo aj negatívne v prípade jeho opaku, ktoré sa volá nocebo – a tým dosiahnuť liečebný efekt.
Je to skutočne tak alebo je to mystifikácia „šarlatánskych liečiteľov“?
V roku 1955 H. H. Beecher – vedúci anestéziológ v Massachusets General Hospital v Bostone – uverejnil štúdiu s názvom „Mocné placebo“, ktoré znamenalo zásadný medzník v histórii medicíny. Beecher v nej opisuje svoje vlastné výskumy a lekárske prípady, keď sa pacienti vyliečili prakticky bez liekov. Tento fenomén opísal výrazom placebo reakcia, dnes známejšie pod názvom placebo efekt. Beecher opisoval, že na placebo pozitívne reagovala tretina pacientov, iné štúdie však uvádzajú ešte vyššie čísla v závislosti od typu choroby.
Dnes sa výraz placebo používa pre akúkoľvek liečbu, pri ktorej majú pacienti uveriť, že absolvujú účinnú procedúru alebo dostali účinné liečivo, hoci v skutočnosti dostali niečo, čo nemá preukázateľne liečivé účinky. Placebo môže byť cukrová pilulka alebo bežný soľný roztok, ale aj niečo náročnejšie ako napríklad skutočný chirurgický zákrok, pri ktorom ale nedôjde k zásahu.
Je zaujímavé, že s placebo efektom sa najčastejšie stretávajú výskumníci pri tzv. slepom teste resp. dvojitom slepom teste, čo je vlastne priamym dôkazom existencie tohto fenoménu. Slepý test – tiež slepá vzorka alebo slepý experiment – je typ vedeckého experimentu, ktorý sa snaží minimalizovať subjektívny či nepresne identifikovateľný vplyv intervenujúcich premenných. Niektorí z experimentátorov pri ňom preto zámerne postrádajú informácie, ktoré by mohli ovplyvniť ich posudzovanie faktov. Tento typ testov sa používa tam, kde je potrebné odfiltrovať subjektívny faktor. Typickým príkladom je posudzovanie účinnosti liekov, pri ktorom je potrebné odlíšiť pôsobenie placebo efektu.
Americký filozof a etnofarmakológ Terence McKenna poznamenal, že: „Moderná veda je založená na tomto princípe: Dovoľte nám prijať jeden zázrak a všetko ostatné vám vysvetlíme. Tým jedným zázrakom je objavenie všetkej hmoty a energie vo vesmíre z ničoho a v jednom okamihu.“ Keby sme chceli parafrázovať tento citát na postoje konvenčnej medicíny, mohli by sme to vyjadriť nasledovne: Dovoľte nám poprieť jeden zázrak a všetko ostatné vám vysvetlíme. Tým jedným zázrakom je placebo efekt – presnejšie rola vedomej mysle a nevedomia pri vzniku a liečení chorôb, ktorou sa zaoberá psychosomatika.
Napriek tomu, že naša kultúra nedá dopustiť na „vymoženosti“ konvenčnej mechanistickej medicíny, sú z nej mnohí ľudia rozčarovaní. Jednoznačne je možné konštatovať, že konvenčná medicína je nenahraditeľná vo všetkých emergentných prípadoch a svojim prístrojovým vybavením, ktoré sa permanentne zdokonaľuje, má nebývalé možnosti pri diagnostike jednotlivých orgánov ľudského tela a následne má obrovský potenciál aj pri jeho liečení, ktorý ale následkom svojho redukcionistického postoja nedokáže využiť.
Moderná medicínska veda už „rozobrala“ ľudské telo do poslednej bunky, projekt ľudského genómu bol zverejnený v roku 2000, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva“ vedeckých štúdií… Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje“ a mnohokrát čestne priznáva, že nachádza len korelačnú súvzťažnosť a nie kauzatívnu – teda príčinnú – súvislosť.
Snahy vysvetliť funkcionalitu ľudského organizmu iba z hľadiska jeho biochemického zloženia – bez akceptácie kauzálnej povahy vedomej pozornosti mysle – sa podobajú snahe pochopiť počítač tým, že by sme ho rozdrvili a zanalyzovali by sme prvky, z ktorých sa skladá: napríklad meď, germánium či hliník. Určite by sme sa týmto spôsobom mohli niečo dozvedieť o počítači, konkrétne o tom, z čoho je vyrobený. Pri procese takejto redukcie sa však celkom určite nedozvieme nič o štruktúre a naprogramovanej činnosti daného počítača a chemická analýza nám neodhalí ani jeho obvodové schémy. Žiadne množstvo matematických modelov interakcií medzi jeho atomárnymi zložkami nám neukáže programy tohto počítača, ani účel na ktorý mali slúžiť.
V zúfalej snahe spochybniť všetko mimo praxe konvenčnej medicíny sme sa – z pera nemenovaného lekára – v jednej knihe dokonca dočítali, že: „Placebo je neúčinná látka nemeniaca stupeň ani priebeh ochorenia, môže však vyvolať subjektívny pocit zlepšenia. V medicíne sa využíva napríklad na testovanie liekov…, existencia placebo efektu poukazuje na významný vplyv našej mysle na celkový zdravotný stav.“
Wow!?!? Prvá časť citátu implicitne tvrdí, že testy liekov sú mumbo-jumbo a s vedou nemajú nič spoločné a posledná veta postuluje „významný vplyv našej mysle“, ktorým potiera svoje predošlé tvrdenie o „subjektívnom pocite zlepšenia“.
Takže si to skúsme rozobrať:
- ak sa v zaslepených dvojitých testoch porovnáva objektívny vplyv testovaného lieku (teda klinicky overiteľný výsledok) so subjektívnym pocitom pacienta po podaní placeba (bez klinického overenia), celý test je zbytočný, pretože sa porovnávajú neporovnateľné veci,
- ak sa porovnáva subjektívny pocit po podaní lieku so subjektívnym pocitom po podaní placeba (bez akéhokoľvek objektívneho – teda merateľného a overiteľného – vplyvu na stav pacienta), test je „ruletou“ a s vedou nemá nič spoločné,
- ak ale porovnáva objektívne merateľné a klinicky vykázateľné výsledky, ktoré sa dajú dosiahnuť nielen testovaným liekom, ale aj „cukríkom“ (teda placebom), čo je s najväčšou pravdepodobnosťou zmyslom dvojitých zaslepených testov – čo sám autor citátu označuje ako „významný vplyv“ – potom „pocit zlepšenia“ nemôže byť „subjektívny“, ale musí byť nutne objektívny a klinicky preukázateľný.
Práve preto je tzv. placebo efekt explicitným dôkazom faktu, že vedomá myseľ (a samozrejme aj nevedomie) má schopnosť spôsobiť biochemické zmeny v organizme, a tým „zapríčiniť“ vyzdravenie (alebo chorobu v prípade opačného – tzv. „nocebo“ efektu), čo je najväčším „zázrakom“ ľudského poznania s ďalekosiahlymi dopadmi na súčasnú paradigmu konvenčnej medicíny.
Bagatelizovanie vplyvu vedomia resp. emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečení chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny.
Nevyužívanie vedeckého poznania posledných desaťročí, ktoré hypotézu o vplyve vedomia na zdravie človeka vedecky dokázali, je zároveň ukážkovým príkladom kognitívnej disonancie, kategórie zo sociálnej psychológie, ktorá sa viaže k menu Leona Festingera (1919-1989). Disonanciou nazýva ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo znalosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, správaním) a skutočným stavom veci. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodné názory obhajujú ešte s väčšou vehemenciou, pretože v opačnom prípade by sa disonancia ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi mnoho (peňazí, energie, povesti) do svojej pôvodnej predstavy.
Vplyv prežívaných emócií – v širšom ponímaní vplyv vedomej mysle prostredníctvom mozgu – na ľudský organizmus, je dokázaným vedeckým faktom.
Čo je toho vedeckým dôkazom?
Chýbajúci článok reťazca objavený
Dvaja veľkí lekári starovekého Grécka – Hippokrates a Galen – usudzovali, že myšlienky a emócie môžu putovať do rôznych systémov tela a priamo ich ovplyvňovať. Výsledky dnešných najnovších výskumov ukazujú, že mali pravdu.
Naša myseľ udeľuje negatívny význam podnetu – v dôsledku čoho utrpíme emocionály konflikt – a náš mozog, ktorý mapuje myseľ, tento konflikt zachytí.
Môže však mozog odovzdávať svoje mapy telu, teda konkrétne imunitnému systému?
V krátkosti vám vysvetlíme biochemické súvislosti psychosomatiky, ktorá prešla v posledných päťdesiatich rokoch búrlivým vedeckým rozvojom, žiaľ praktické využitie týchto objavov v medicínskej praxi je „neviditeľné“.
V 70. rokoch Candace Pert a iní zistili, že mozog vylučuje určité molekuly zvané neuropeptidy, ktoré sú prostredníkmi medzi reakciami na stres – akými sú napríklad analgézia (znížený prah bolesti), hormonálne a ďalšie zmeny – a chorobami, ktoré môžu byť dôsledkom stresu.
Z neuropeptidov sú asi najznámejšie endorfíny, ktoré sa viažu k určitým pozíciám receptorov v mozgu a v tele (podobne ako v mechanizme zámku a kľúča). V roku 1979 prišiel objav, že niektoré komponenty imunitného systému, ako napríklad T-lymfocyty, majú receptory pre endorfín zvaný metionín-enkefalin. Tým bolo nezvratne dokázané, že neuropeptidy, ako napríklad endorfíny, sú prostredníkmi medzi mozgom a imunitným systémom. Naopak vedci zistili, že týmus vylučuje látku zvanú „thymosin frakcia 5“, ktorá stimuluje hormóny nadobličiek, ktoré majú vplyv na centrálny nervový systém. Mozgové endorfíny sa pripájajú k imunitnému systému a molekula imunitného systému thymosin sa pripája k mozgu. Vzniká tak obojsmerné psychoneuroimunologické spojenie medzi mozgom a imunitným systémom. Podobné obojsmerné prepojenia boli objavená tiež medzi mozgom a endokrinným systémom. Tento nový poznatok – že myseľ má vplyv na mozog a ten ovplyvňuje imunitný systém – sa stal predmetom nového vedného odboru nazývaného psychoneuroimunológia (PNI).
Ďalšie významné objavy na molekulárnej úrovni urobil Bruce H. Lipton, bývalý profesor lekárskej fakulty a vedec zaoberajúci sa bunkovou biológiou. V knihe „Biológia presvedčenia“ (Eugenika, 2011) predkladá svoje vlastné experimenty a práce iných významných bádateľov, ktoré odhaľujú ako sú telo, myseľ a duša vzájomne prepojené.
Názor, že gény a DNA riadia naše životné procesy je dnes už vyvrátený vznikajúcim vedným odborom nazývaným epigenetika. Naopak: gény a DNA sú riadené signálmi z vonkajšieho prostredia bunky, ktoré vznikajú na základe energetických informácií vyžarujúcich z našich myšlienok. Genetický determinizmus – teda vedecký názor, že gény riadia život – bol dlhú dobu ústrednou dogmou biológie. Tento vedecký predpoklad má jednu veľkú trhlinu: gény sa nemôžu uviesť do činnosti sami od seba, nemôžu sami seba zapnúť alebo vypnúť. Ich aktivitu musí vyvolať niečo z prostredia.
„Ústredná dogma“, známa tiež ako nadradenosť DNA, definuje tok informácií v biologických organizmoch. Tento tok plynie iba jedným smerom – z DNA do RNA a potom do proteínu. DNA predstavuje dlhodobú pamäť bunky, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu. RNA – nestabilná kópia molekuly DNA – je aktívna pamäť, ktorú bunka používa ako fyzickú šablónu pri syntéze proteínov. Proteíny sú molekulárne stavebné bloky, ktoré sú zodpovedné za štruktúru a chovanie bunky. DNA je implicitne chápaná ako „zdroj“, ktorý riadi vlastnosti bunkových proteínov, odtiaľ teda pochádza poňatie nadradenosti DNA.
Významný dielom k epigenetike prispel Bruce Lipton, ktorý o svojej pozoruhodnej vedeckej práci hovorí: „Akonáhle som pochopil funkciu IMP (proteíny integrované v membráne), musel som dospieť k záveru, že bunkové operácie sú primárne utvárané interakciou bunky s prostredím, nie genetickým kódom bunky. Nie je pochýb o tom, že blueprinty DNA uložené v jadre sú pozoruhodnými molekulami, ktoré sa akumulovali behom evolúcie trvajúcej dlhšie ako tri miliardy rokov. Ale akokoľvek sú tieto blueprinty DNA pozoruhodné, neriadia činnosť bunky. Z toho logicky vyplýva, že gény nedokážu vopred naprogramovať život bunky či organizmu, pretože prežitie bunky závisí na jej schopnosti dynamicky sa prispôsobiť neustále sa meniacim podmienkam prostredia. Funkcia membrány, ktorou je „inteligentná“ interakcia s prostredím, ktorá vedie k určitému typu chovania, činí z membrány skutočný mozog bunky.“
Bruce Lipton došiel k týmto záverom na základe pokusov, keď tzv. enukleáciou zbavil bunky jadra – teda „mozgu“ bunky – a napriek tomu tieto prežívali dva mesiace i dlhšie bez génov, bez toho aby boli závislé na život zachovávajúcich podporných systémoch. Takéto bunky boli schopné aktívne tráviť a metabolizovať potravu, udržovať koordinovanú činnosť svojich fyziologických systémov, zachovávať si schopnosť komunikácie s inými bunkami a náležite reagovať na rast a podnety z prostredia (samozrejme okrem delenia, k čomu je jadro bunky s génmi nevyhnutné).
Naproti tomu – keď urobil rovnaký „mozgový“ test s membránou bunky – zistil, že bunka umiera. Dokonca aj vtedy, keď je membrána ponechaná nedotknutá a zničené sú iba jej proteínové receptory alebo sú imobilizované jej proteínové efektory. Je mŕtva, pretože už nemôže naďalej prijímať signály z prostredia nevyhnutné pre svoju činnosť.
K tomu, aby bunky vykazovali „inteligentné“ chovanie, musia mať funkčnú membránu s proteínovými receptormi (uvedomovanie) a efektormi (akcia). Tieto proteínové komplexy sú základnými jednotkami bunkovej inteligencie. Zároveň je nutné poznamenať, že v každej chvíli existuje v bunkovej membráne stovky tisíc takých spínačov, z čoho plynie, že chovanie bunky nie je možné určiť na základe jednotlivých spínačov, ale je potrebné brať do úvahy činnosť všetkých receptorov a efektorov v ktorejkoľvek chvíli.
Pred 700 miliónmi rokov jednotlivé bunky zistili, že je výhodné spojiť sa v štruktúrované mnohobunkové spoločenstvá, v organizácii ktorých rozoznávame rastliny a živočíchy. V spoločenstve sa však žiadna bunka nemôže chovať ako nezávislý činiteľ, preto prácu sledovania a organizovania chovania regulačných signálnych molekúl prevzali špecializované bunky. Tieto bunky vytvorili distribučnú nervovú sieť a centrálny informačný procesor – mozog. Úlohou mozgu je koordinovať dialóg medzi signálnymi molekulami v spoločenstve, v dôsledku čoho sa musí každá bunka podvoliť a prijať za svoje rozhodnutie resp. informáciu svojho nadriadeného – mozgu. Mozog riadi chovanie buniek v tele.
Candace Pert objavila a v knihe „Molekuly emocí“ (ANAG, 2016) vysvetlila, že také isté receptory, aké spracovávajú informácie a sú umiestnené v membráne nervových buniek, sa nachádzajú takmer vo všetkých bunkách ľudského tela. To znamená, že „myseľ“ nie je sústredená v hlave, ale prostredníctvom signálnych molekúl je rozložená v celom tele. Jej práca zároveň poukázala na fakt, že emócie nemajú pôvod len v spätnej väzbe na informácie z prostredia tela. Vzhľadom na sebauvedomovanie môže myseľ používať mozog k tomu, aby generoval „molekuly emócií“ a potlačil tak systém. A to je ďalší významný vedecký objav na ceste k prepojeniu mysle a tela pri pochopení genézy ochorení a následne ich liečby pochopením psychosomatických súvislostí.
V našej poradni poskytujeme psychosomatické konzultácie podľa Germánskej novej medicíny.
