fbpx

Psychológia v koučingu

K vzniku koučingu (z angl. coaching) viedli rôzne psychologické teórie a terapie, ale aj sociálne a duchovné hnutia. V našej poradni poskytujeme terapeutický koučing, ktorý spája výhody terapie i koučingu. Terapeutický koučing je ako svetlo, ktorým vám kouč posvieti na cestu tmavou ulicou a vy s pomocou kouča nájdete odpovede a riešenia ukryté vo svojom vnútri. Pretože odpovede na vaše dilemy, neistoty a otázky sú vo vás samotných. Vy ste najväčším odborníkom na váš život. Kouč je len vaším partnerom, sprievodcom, ktorý vám zasvieti na miesta, na ktorých ste videli iba tmu, alebo nastaví zrkadlo, do ktorého ste sa báli pozrieť.

Čo je koučing

Podľa Medzinárodnej federácie koučov (ICF – International Coach Federation) je koučovanie riadený proces založený na partnerskom vzťahu medzi koučom a klientom, založenom na vzájomnej dôvere, otvorenosti a úprimnosti. Kouč klienta aktívne počúva a kladením účinných otázok v ňom prebúdza uvedomenie, motiváciu, nové myšlienky a inšpirácie. Kouč klientovi nedáva rady, pretože každý vie najlepšie sám, čím si prešiel a čo v danom okamihu potrebuje. Preto kouč pomáha klientovi nájsť v sebe riešenia a objaviť v sebe odpovede. Niekedy totiž správne a v správny čas položená otázka, pomôže viac, než množstvo rád a poučiek.

Koučing je v podstate prostriedkom pomoci, ktorý pomáha klientovi odstrániť jeho vnútorné (mentálne a emocionálne) prekážky, ktoré mu bránia naplno využiť jeho potenciál. Kouč pomáha klientovi vidieť možnosti, preberať zodpovednosť, uvedomovať si vlastné skryté predpoklady a robiť vedomé rozhodnutia. Počas uvažovania si koučovaný ujasňuje svoje postoje, hodnoty a zámery a volí spôsoby správania, ktoré sú s nimi v súlade. V koučovacom rozhovore kouč používa rôzne metódy a techniky. Klientovi pomáha koučovací rozhovor lepšie spoznať samého seba, svoje potreby, svoje silné stránky, posilňuje jeho sebadôveru a sebaistotu, ujasňuje si vďaka nemu svoje priority i zmysel života, napája sa na zdroje svojej sily a spokojnosti a získava nový pohľad na situácie, ktorým čelí.

Koučovací rozhovor sa riadi špecifickými pravidlami a vyžaduje od kouča určité zručnosti. Od klienta zas vyžaduje aktívnu spoluprácu. Klient musí byť ochotný prijať zodpovednosť za stav vecí, v ktorých sa nachádza, musí sa prestať vnímať ako obeť okolností, uvedomiť si svoju vlastnú silu a možnosť veci ovplyvňovať. Niekedy aspoň čiastočne. Pretože každý z nás má minimálne možnosť voľby svojej reakcie na situácie, ktoré prežívame. Ideálne aj možnosť vykonať aktívne zmeny vo svojom živote.

Vznik koučingu

Zakladateľ koučingu, tenisový expert a pedagóg z Harvardu (USA), Timothy Gallwey, povedal: „Stav našej mysle je oveľa silnejší súper, než ten na druhej strane dvorca.“ Gallweyova kniha „Vnútorná hra tenisu“, ktorá bola vydaná v roku 1974 a zaoberala sa mentálnou a emocionálnou stránkou športového výkonu, sa objavila v dobe, kedy v psychológii dominovali myšlienky humanistickej psychológie. Gallwey zdôrazňoval tri princípy, ktoré sa stali základom koučovacej praxe: pozornosť bez posudzovania, dôvera vo vlastné ja, prejavovanie slobodnej a vedomej voľby.

Bývalý automobilový pretekár z Veľkej Británie, John Whitmore, ktorý po odchode zo sveta motoristického športu začal študovať psychológiu, vo svojej známej knihe „Koučovanie“ predstavil tzv. model GROW (súbor na seba nadväzujúcich otázok), ktorý zahŕňa Gallweyove pricípy a ktorý sa stal jednou z najčastejšie uplatňovaných techník v procese koučovania. Sám Whitmore však vo svojej knihe hovorí, že neexistuje jediný správny spôsob ako koučovať a varuje pred nebezpečím, že koučovanie skostnatie na systém formuliek. Koučing zo sveta športu postupne prenikol i do ďalších sfér života a pomáha ľuďom zvládať stres, uchovať si duševnú rovnováhu a nachádzať vnútorné zdroje.

Vznik psychológie koučovania

Psychológia koučovania je oblasť aplikovanej psychológie, ktorá aplikuje psychologické teórie a koncepty do praxe koučovania. Jej cieľom je zvyšovať výkonnosť, sebarealizáciu, úspechy a pohodu u jednotlivcov, tímov a organizácií využívaním metód založených na dôkazoch a vedeckom výskume. Psychológia koučovania je ovplyvnená teóriami z rôznych psychologických oblastí, ako je napr. humanistická psychológia, pozitívna psychológia, teória učenia či sociálna psychológia. V januári 2000 austrálsky psychológ britského pôvodu Anthony Grant zaviedol prvý študijný odbor „psychológia koučovania“ na Univerzite v Sydney a jeho doktorandská dizertačná práca vytvorila predpoklady pre ďalší výskum s cieľom etablovať oblasť psychológie koučovania ako disciplínu založenú na dôkazoch. V súčasnosti sa štúdium psychológie koučovania ponúka na mnohých univerzitách po celom svete, vrátane Harvardovej, Oxfordskej či Kodanskej univerzity.

Ďalší vývoj sa začal v roku 2006, keď Austrálska psychologická spoločnosť zorganizovala konferenciu, na ktorej bola založená záujmová skupina pre psychológiu koučovania. Mimo Austrálie založila Britská psychologická spoločnosť záujmovú skupinu pre psychológiu koučovania. Neskôr vznikli ďalšie medzinárodné spoločnosti venujúce sa psychológii koučovania v Európe, na Blízkom východe a v Južnej Afrike. 18. decembra 2006 bola založená Medzinárodná spoločnosť pre psychológiu koučovania (ISCP) s cieľom podporiť medzinárodný rozvoj tohto odboru. V súčasnosti existuje niekoľko recenzovaných časopisov venovaných literatúre a výskumu v oblasti psychológie koučovania. Napríklad časopis The Coaching Psychologist (od roku 2005), časopis International Coaching Psychology Review (od roku 2006), časopis Coaching Psychology International (od roku 2009).

Humanistická psychológia

Vzťah kouča a klienta sa zakladá na princípoch známych z humanistickej psychológie a práve jej predstaviteľ, americký psychológ Carl Ransom Rogers, je jedným zo psychológov, ktorí najviac ovplyvnili koučovaciu disciplínu. V Rogersovej terapii zameranej na klienta je vzťah medzi klientom a terapeutom kľúčovým prvkom pri dosahovaní klientovho rastu. Rogersova myšlienka, že dovtedajšie postoje voči duševnému zdraviu boli príliš rigidné na to, aby dokázali vysvetliť niečo také dynamické ako ľudský zážitok, bola pokroková a obdivuhodná. Rogers bol presvedčený, že najdôležitejšími vlastnosťami terapeuta sú autentickosť, akceptácia a empatia. Autentickosť terapeuta Rogers opisuje ako schopnosť terapeuta byť vo vzťahu ku klientovi sám sebou, pod akceptáciou chápe bezpodmienečné pozitívne prijatie klienta terapeutom a empatiu vysvetľuje ako schopnosť terapeuta chápať pocity klienta a osobné významy, ktoré klient prežíva.

Humanistická psychológia kladie dôraz aj na možnosť voľby (t.j. že aj keď nemôžeme zmeniť okolnosti, sme schopní zmeniť to ako ich vnímame), ktorú vo svojej známej knihe „Hľadanie zmyslu života“ vysvetľuje aj rakúsky psychiater židovského pôvodu, Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor: „Človeku možno vziať všetko okrem jednej veci: poslednej z ľudských slobôd – zvoliť si svoj postoj za daných okolností, zvoliť si svoju vlastnú cestu.“ Príčiny psychických trápení sa nachádzajú v každodennom prežívaní, ale ich korene môžeme nájsť častokrát v emocionálnych konfliktoch či psychických traumách zažívaných v dávnej minulosti.

Keď človek zažije emocionálny konflikt alebo psychickú traumu, môže na ňu reagovať štyrmi spôsobmi: aktívne alebo pasívne, čo v oboch prípadoch môže viesť ku konštruktívnemu, ale aj k deštruktívnemu spôsobu konania. Deštruktívna reakcia vyjadrená pasívnym spôsobom sa prejavuje ako rola obete, kým deštruktívna reakcia vyjadrená aktívnym spôsobom sa prejavuje v tej jemnejšej podobe rebelantstvom a v krajnej polohe až agresiou. Ani jedným z týchto spôsobov nie je možné emocionálny konflikt vyriešiť alebo dospieť k žiaducemu prežívaniu. K úspešnému riešeniu emocionálneho konfliktu vedie len konštruktívna reakcia.

Cieľom humanistického psychoterapeuta je uľahčiť klientovi skúmanie jeho vlastných myšlienok a pocitov a pomáhať mu, aby dospel k vlastným riešeniam. Na týchto princípoch stojí aj koučovací rozhovor. V terapii zameranej na klienta však terapeut klientovi nekladie skúmavé otázky, terapeut iba znovu a lepšie formuluje klientove výroky o vlastných potrebách a emóciách. Preto je rola terapeuta v terapii zameranej na klienta príliš pasívna, aby dokázala menej uvedomelým alebo menej výrečným klientom ukázať silu spočívajúcu v slobode ich postoja.

Hlbinná psychológia

V roku 2015 vyšla kniha „Psychoanalytické koučování“ od českého psychológa a psychoterapeuta Martina Cipru, v ktorej autor hovorí: „Kto nepozná a nepochopí chyby vo svojej osobnej histórii, je odsúdený k ich opakovaniu i v budúcnosti.“ Hlbinná psychológia vnáša do koučovania perspektívu nevedomých psychických procesov a hlbinnú dynamiku, ktorá sa odohráva vo vzťahoch. Častým následkom pocitov nepohody, napätia, stresu, hrozby či bolesti sú vnútorné obranné mechanizmy (ako napr. popretie, intelektualizácia, substitúcia, kompenzácia, racionalizácia či projekcia), ktoré ako prvý popísal rakúsky lekár a priekopník psychoanalýzy Sigmund Freud. Hlbinná psychológia pomáha koučovi porozumieť klientovým skrytým pocitom, presvedčeniam a motiváciám, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým sa správa.

Americká školiteľka, autorka a koučka, pôsobiaca na Fielding Graduate University, kde vytvorila program koučovania založeného na dôkazoch, Leni Wildflower, vo svojej knihe „Skrytá história koučovania“ hovorí, že: „Môžeme žiť v ilúzii, že sme autonómni dospelí interagujúci s inými autonómnymi dospelými, ale v každú chvíľu bude našu konverzáciu ovplyvňovať primárny vzťah s rodičom alebo súrodencom. Všetci v neprístupných oblastiach mysle nosíme vnútornú reprezentáciu sveta a projikujeme jej prvky na svojich partnerov a kolegov. Berieme si za mužov či ženy verzie svojich otcov a matiek v opakujúcich sa pokusoch spracovať nevyriešené konflikty. Vo svojich osobných a profesných vzťahoch hráme role, ktoré vznikli v detstve. Podnikáme rad stratégií typu popretia či racionalizácie, aby sme sa chránili pred nepríjemnými pravdami. Odhaľujeme svoje nevedomé pocity v prerieknutiach a sabotujeme svoje vedomé zámery tým, že zabúdame na stretnutia a nestíhame vlaky. Vieme, čo znamená náchylnosť k nehodám alebo pasívna agresia. Toľko toho, čo dnes vieme, tušíme či berieme ako samozrejmé o komplexnosti ľudských interakcií, pochádza od Freuda. Prijali sme a zvnútornili toľko pojmov freudovského pôvodu, že Freud sa stal našou súčasťou.“

Rogers vnímal psychoanalýzu ako direktívnu terapiu. Avšak už švajčiarsky psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung, v ktorom Freud pôvodne videl svojho nasledovníka, tvrdil, že sa terapeut musí stretávať s pacientmi ako s rovnocennými partnermi a zriekol sa aj Freudovej terapeutickej praxe – namiesto pohovky začal používať dve stoličky položené čelom k sebe. Nechcel pacientov viesť k regresii do detských čias, skôr k zodpovednosti dospelých. V tomto všetkom môžeme vidieť paralely s Rogersovou na klienta orientovanou terapiou. Jung však uznával Freudov pojem nevedomie a rozšíril ho navyše o pojem kolektívne nevedomie, pod ktorým chápal hlboko ukryté časti duše obsahujúce zdedené spomienky (viac sa o koncepte zdedených spomienok a transgeneračných prenosov dočítate v našom článku Vyhľadávanie príčin emočných konfliktov).

Čo sa týka poukázania na klientove nevedomé vzorce správania či akékoľvek iné terapeutove postrehy, ktoré konfrontujú klienta s jeho zažitými paradigmami, to prebiehalo v Jungovej psychoterapii nedirektívnym, priam koučingovým spôsobom – bez hodnotenia či rád. Jung sa zriekol akejkoľvek ideológie alebo expertného postoja vzhľadom k témam, s ktorými sa mu pacienti zverovali. V Jungovej terapeutickej praxi vidíme, že klienta môže terapeut či kouč doviesť k jeho vlastnému pochopeniu aj vhodne položenou, k hlbšiemu zamysleniu sa vedúcou, otázkou a takéto otázky môžu byť pre neho v mnohých prípadoch prospešnejšie ako strohá akceptácia klientových výrokov prítomná v Rogersovej na klienta orientovanej terapii.

Behaviorálna, kognitívna a pozitívna psychológia

K profesionálnej koučingovej praxi významne prispeli aj princípy kognitívno-behaviorálnej terapie. Vďaka nej je súčasťou koučingu množstvo stratégií, ktoré pracujú s kogníciou, správaním, riešením problémov a hľadaním riešení. Napríklad kognitívne prerámcovanie, ktoré hovorí, že môžeme tú istú situáciu vnímať nie ako utrpenie, ale napríklad ako dobrodružstvo alebo výzvu. K integrácii kognitívnej a behaviorálnej terapie do kognitívno-behaviorálnej terapie došlo v druhej polovici sedemdesiatych rokov.

Medzi hlavných predstaviteľov tejto integrácie patril aj americký psychológ Martin Seligman, ktorý si všimol, že ľudia trpiaci depresiami majú pocit naučenej bezmocnosti (pocit straty kontroly nad dianím). Seligman bol frustrovaný, že sa psychológia zameriava prevažne na negatívne aspekty života ako duševné choroby, traumy, choroby, depresie, utrpenie či bolesť. V roku 1998, kedy bol zvolený za prezidenta Americkej psychologickej asociácie, navrhol novú oblasť psychológie so zameraním na pozitívne aspekty života ako sú šťastie, blaho, silné stránky osobnosti, výnimočnosť. Tzv. pozitívna psychológia, ktorou sa koučing výrazne inšpiroval, sa snaží dopomôcť ľuďom k plnohodnotnejšiemu životu a nie iba liečiť duševné choroby. Seligman je považovaný za „otca“ pozitívnej psychológie, ktorú spolu s Csikszentmihalyim definoval ako „psychológiu pozitívneho ľudského fungovania“.

Americký psychológ maďarského pôvodu Mihály Csikszentmihalyi vo svojej najznámejšej knihe „Flow“ opísal stav plynutia, keď je človek úplne ponorený do činnosti, ktorú robí. Pocit koncentrácie a kontroly je vtedy veľmi vysoký a vy sa cítite akoby zmizli vaše každodenné problémy a starosti. Vaše vnímanie času sa mení a máte pocit, akoby hodiny stáli. Vypúšťate z pozornosti všetky rozptyľujúce vplyvy i svoje telesné potreby. Celá vaša bytosť je v stave flow zaujatá aktivitou, ktorej sa práve venujete a vaše emócie sú pozitívne nabudené v súvislosti s úlohou, do ktorej ste ponorení. Tento pocit môže vyvolať akákoľvek aktivita: šport, umenie, hra s deťmi alebo práca. Ľudia, ktorí často zažívajú flow, majú lepšiu kvalitu života. Ak však úloha, ktorú máme pred sebou, predstavuje len malú výzvu, tak v nás vyvolá nudu či apatiu a ak príliš presahuje naše schopnosti, vyvolá v nás frustráciu či úzkosť.

Kognitívna terapia založená na všímavosti

Všímavosť (v angličtine mindfulness), ktorá prenikla do západnej psychológie z budhistického učenia, je nástrojom, vďaka ktorému sa môžeme nielen naučiť vnímať naplno prítomný okamih, ale aj regulovať vlastné emócie a ovplyvňovať našu osobnú pohodu, vrátane nášho duševného i fyzického zdravia. Vďaka rastúcemu záujmu o koncept všímavosti v psychologickom výskume i v klinickej praxi neustále rastie počet štúdií, článkov i publikácií venovaných všímavosti. Všímavosť sa stala súčasťou výučby psychológie na rôznych univerzitách v rôznych krajinách. V uplynulých 2500 rokoch sme sa s myšlienkami a praktikami všímavosti mohli stretnúť takmer výhradne len v budhistických kláštoroch v Ázii. Dnes sa všímavosťou zaoberá veľké množstvo vedcov a vo svojej praxi ju využíva veľké množstvo psychoterapeutov po celom svete.

Všímavosť je, ako vysvetľuje americký emeritný profesor medicíny a tvorca terapie znižovania stresu založenej na všímavosti (MBSR – Mindfulness Based Stress Reduction) americký emeritný profesor medicíny Jon Kabat-Zinn, starobylá budhistická prax, ktorá má hlboký význam pre náš súčasný život. Podľa viacerých autorov môžeme všímavosť definovať ako schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a mysli v prítomnom okamihu bez hodnotenia či posudzovania. Všímavosťou sa učíme pozorovať naše automatické myšlienky i naše rôznorodé pocity. Dôležitým aspektom všímavosti je aj prijatie všetkých pocitov bez toho, aby sme s nimi bojovali alebo sa ich snažili potlačiť. Prijatím nastáva paradox a bolestné pocity sa menia alebo rozpúšťajú. Naopak snaha tieto pocity potlačiť vedie k ich predlžovaniu a stupňovaniu ich intenzity.

Terapia prijatia a odhodlania

Z princípov všímavosti vychádza aj terapia prijatia a odhodlania (ACT – Acceptance and Commitment Therapy), ktorá je jedným z terapeutických smerov tzv. tretej vlny kognitívno-behaviorálnej terapie. Autorom tejto terapie je americký klinický psychológ Steven C. Hayes, ale popularitu tomuto prístupu zaistil austrálsky psychológ Russ Harris. Terapia prijatia a odhodlania vychádza zo zistenia, že sa možno naučiť, ako na psychické utrpenie reagovať spôsobom, ktorý nepovedie k jeho ďalšiemu prehlbovaniu a pretrvávaniu.

ACT využíva širokú škálu zážitkových cvičení a pomáha klientom zásadne zmeniť svoj vzťah k bolestivým myšlienkam a pocitom, žiť v prítomnosti a konať podľa svojich najhlbších hodnôt, aby si vytvorili bohatý a zmysluplný život. Rastúci počet empirických údajov potvrdzuje, že rozvíjanie akceptácie, všímavosti a otvorenosti voči skúsenostiam je vysoko účinné pri liečbe mnohých psychických chorôb i chronických bolestí. Terapia prijatia a odhodlania je podľa Russa Harrisa jedinečným modelom pre terapiu aj koučing, ktorého cieľom je maximalizovať ľudský potenciál a pestovať zdravie, vitalitu a pohodu.

Máte psychický či emočný problém? Radi vám pomôžeme.