Somatodráma je hravá tvorivá metóda sebapoznania a terapie, ktorá sprostredkúva správy z tela vedomiu a späť, čím otvára možnosť aktívnej mentálnej a emočnej komunikácie s naším vnútorným svetom.

Pre psychológov a psychoterapeutov je určite známejším termínom psychodráma, ktorá je metódou osobného rozvoja a psychoterapie, vyvinutá rakúskym lekárom Jacobom Levy Morenom (1890-1974).

Psychodráma však nie je skupinová psychoterapia, ale skôr individuálna psychoterapia vykonávaná v skupine. To isté by sa dalo povedať o somatodráme, avšak s jedným výrazným rozdielom: somatodráma sa netýka psychických problémov, ale fyzických – teda orgánových – chorôb. Dalo by sa povedať, že kým psychodráma je nástrojom psychológie, somatodráma je nástrojom psychosomatiky. Zakladateľom somatodrámy je maďarský psychiater a psychoterapeut Dr. László Buda.

Metóda je založená na princípe, že priestorová projekcia, hlbšie poznanie a kreatívna transformácia našich predstáv môže v našom tele iniciovať samoliečebné procesy. To všetko sa dá dosiahnuť prostredníctvom osobného kontaktu, láskyplným prijímaním správ nášho tela, riešením emocionálnych blokov a rekontextualizáciou situácie, ktorá sa odohráva v hre.

Slovo „somato“ sa vzťahuje na skutočnosť, že počas hier venujeme zvýšenú pozornosť našim telesným zážitkom, symptómom a chorobám a umožňujeme, aby múdrosť tela viedla k prebudeniu nášho vedomia. A „dráma“ znamená zažiť situácie pri konkrétnych stretnutiach s prežitím konfliktov a emócií s cieľom prijať potrebné kroky k prekonaniu vnútorných prekážok liečenia a priblížiť sa k požadovanej fyzicko-duševnej harmónii.

Metóda somatodrámy nám umožňuje stretnúť sa s vytesnenými, bolestivými pocitmi, ktoré nevedome ovládajú naše životy a často sa prejavujú vo forme fyzických symptómov a chorôb. Počas somatodrámy sa zvyčajne dostavuje pocit hlbokého emocionálneho zážitku, čím sa odstraňujú bloky, ktoré boli prekážkou začatia procesu samoliečenia – na duchovnej aj fyzickej úrovni.

Ako táto metóda funguje?

Somatodráma je skupinová hra, ktorá sa začína jedným fyzickým/orgánovým problémom – chorobou, jedného z účastníkov, ktorý bude hlavnou postavou hry. Počas drámy sú ostatní účastníci skupiny požiadaní, aby „hrali“ ovplyvnené časti tela protagonistu. Interakcie a procesy častí tela tým „ožívajú“ na javisku. Prostredníctvom „projekcie“ do priestoru sa vnútorne a intímne prežívané stáva vonkajším, viditeľným, hmatateľným a hlbšie vnímateľným.

Počas hry sú postavy ohromené zdanlivo nevysvetliteľnými pocitmi, ktoré dávajú celý obraz do úplne novej perspektívy. Dramatické rozvíjanie „hry“ často umožňuje pochopenie vnútorných emocionálnych, vzťahových a duševných konfliktov. Pri riešení konfliktov sa vždy spoliehame na „múdrosť tela“, ktorú pomáhame odhaliť tým, že povzbudzujeme intuitívne a inštinktívne pohyby, zvuky a spontánne vznikajúce odhalenia pri vzájomnej komunikácii.

Protagonista takmer vždy príde k prekvapivým objavom o tom, ako sa jeho osobná minulosť, spomienky, vzťahy s príbuznými a presvedčenia premietajú do systému vzťahov jeho buniek a orgánov. V „hre“ sú informácie, ktoré sa nemožno dočítať v žiadnej knihe. Navyše, toto všetko je často sprevádzané hlbokými emocionálnymi reakciami a katarziou oslobodzujúceho charakteru.

Tento emocionálny zážitok umožňuje zmysluplné spojenie medzi systémom osobného presvedčenia a telesnými procesmi, a tým aj uvoľnenie emočnej stagnácie a napätia. Skutočné riešenie, zmierenie, odpustenie, podpora a vďačnosť sa musia uskutočniť prostredníctvom duševných pocitov a emócií postavy, ktorej sa „hra“ týkala. Týmto spôsobom sa môže v jeho živote začať objavovať nový energetický vzorec, ktorý umožňuje spustenie prirodzených spontánnych samoliečiacich procesov.

autor: Zoltán Németh