fbpx
17 máj 2022

Psychosomatika skúma psychické príčiny chorôb, ktoré sú často zamieňané názvom duševné alebo duchovné príčiny chorôb. Ktorý výraz je vlastne ten správny?

Aby sme na túto otázku mohli odpovedať je predovšetkým nutné definovať rozdiel medzi pojmami duša a duch. Ako pomôcku sme si zobrali preslávený Oxfordský slovník pojmov, ktorý definuje dušu ako „duchovnú alebo nehmotnú súčasť človeka alebo zvieraťa považovanú za nesmrteľnú.“ Filozofi a mystici to vysvetľujú ako stav existencie, ktorý nie je ovplyvnený šťastím, smútkom, ziskom, stratou, teplom, chladom a inými dvojicami protikladných skúseností. Duša je nezničiteľná, zatiaľ čo samotné telo podlieha skaze. Každá duša je podľa monistu potenciálne božská. Realizáciou duše sa končí premena života.

Naproti tomu ducha definuje slovník ako „nefyzickú časť človeka, ktorá je sídlom emócií a charakteru.“ Básnici alebo spisovatelia často používajú slovo duch vo význame nadprirodzenej bytosti. Presnejšie sa slovo duch používa vo význame energie resp. energetického tela živých bytostí.  Stretávame sa s výrazmi ako „charizma“ či „temperament“ v zmysle „silného ducha“ či „charakteristickej mentality“. Slovo duch sa teda spája skôr s významovými interpretáciami ľudského ega.

Možno najpresnejšie vysvetlenie týchto pojmov je možné podať v rámci filozofie monistického idealizmu, ktorý legitímne predpokladá, že mediátorom medzi všetkými súčasťami bytia, ktoré prežívame – fyzické zážitky, vitálny (emočný) pocit, mentálnu myšlienku a supramentálnu (nevedomú či podvedomú) intuíciu – je nelokálne Vedomie ako podstata „bytia“, resp. „existencie“, prostredníctvom ktorých jednotné Vedomie celostným spôsobom prežíva seba samého.

Toto zobrazenie piatich „tiel“ Vedomia – resp. piatich úrovní „bytia“ – je veľmi staré. Objavilo sa v Indii ako súčasť literárneho súboru Vedanta a tiež v judaistickej tradícii ako súčasť Kabaly. Fyzické telo predstavuje najhrubšiu, najnižšiu úroveň, vitálne (emočné) telo je vyššia kategória a mentálne telo ešte vyššia. Súvzťažnosť mysle a emočného tela zvykneme nazývať aj prejavom ducha. Potom už prichádza na rad supramentálna úroveň, ktorá sa v spirituálnom význame zvyčajne nazýva dušou. Ak vám niečo hovorí platónske myslenie, najskôr identifikujete supramentálnu úroveň ako ríšu toho, čo Platón nazýva archetypmi. V  Jungovej vízii je to doména, do ktorej máme prístup prostredníctvom intuície. A konečne je tu oblasť jednotného Vedomia, čo je celosť – základňa bytia, ktorú nemožno prežívať s vedomím rozštiepeným na polaritu subjekt-objekt.

Samozrejme zástancovia materialistického realizmu – ako prevládajúceho svetonázoru – pripustia maximálne pojem „psychické príčiny chorôb“, pretože vedomie je podľa ich názoru len epifenoménom mozgovej činnosti, pričom však nie je možné poprieť fakt, že vedomie (pozor: nie myseľ) je kauzálnou entitou udeľujúcou zmysel existencii a významovým kontextom prežívaných udalostí. Nezodpovedanou otázkou však potom ostáva: ako môže niečo (hmota) príčinne pôsobiť na to, z čoho je zložená (na hmotu)? Nie – vedomie je samostatnou entitou na mozgu nezávislou a práve preto môže na ňu príčinne pôsobiť.

Vzniká však ďalšia otázka: Ak je teda vedomie samostatnou entitou, ako môže s hmotou interagovať, teda vzájomne sa ovplyvňovať?

Zdá sa, že správnou, hoci prekvapivou odpoveďou je názor Carla Gustava Junga, ktorý túto otázku zodpovedal nasledovne: „Pretože psyché a hmota sú obsiahnuté v jednom a tom istom svete, naviac sú spolu neustále v kontakte a oboje spočívajú na nenázorných a transcendentálnych faktoroch, existuje nielen možnosť, ale dokonca určitá pravdepodobnosť, že hmota a psyché sú dva rôzne aspekty jednej a tej istej veci“.  Jungov názor nám dnes potvrdzujú objavy kvantovej fyziky a nepriamo aj paradoxy kvantovej mechaniky, ktoré poukazujú na paralely modernej vedy a mysticizmu.

Napriek tomu, že v posledných desaťročiach prenikli tieto názory aj do vedných odborov akými sú psychoneuroimunológia, epigenetika či neurokardiológia, nenachádzajú psychické, duševné či duchovné príčiny chorôb odozvu v klinickej praxi ich liečenia a medicínskeho vzdelávania.

Prečo je tomu tak?

S najväčšou pravdepodobnosťou preto, že ľudský mozog zredukovali funkcionalisti na počítačový hardware s vedomím ako epifenoménom jeho neurálnych procesov. Keď sa začala na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia rozvíjať počítačová veda, bola jednou z prvých ideí, ktoré pritiahli pozornosť vedeckého sveta, umelá inteligencia – teda úloha postaviť počítač, ktorý môže myslieť. Aj neskôr, v 70. a 80. rokoch, písali počítačoví odborníci programy napodobňujúce ľudské myslenie, a to tak verne, že tým zmiatli mnoho ľudí.

Takže ako to je? Môžu počítače myslieť? Pokiaľ s nami, mysliacimi ľuďmi, môžu počítače konverzovať podobným spôsobom, ako im môžeme upierať schopnosť myslenia? A potom, keďže mozog je sám počítačom, prečo pochybovať, že myslenie vzniká práve v mozgu?

John Searle z Kalifornskej univerzity v roku 1980 priniesol dôkazy svedčiace proti schopnosti počítačov myslieť: „Počítače sú stroje pracujúce so symbolmi“, tvrdí. „Nemôžu pracovať s významom. A myslenie zahŕňa práve aj prácu s kategóriou významu. Takže počítač nemyslí. “ Myslenie vyžaduje existenciu samostatného mentálneho tela. My ľudia ním disponujeme, a to je dôvodom, prečo môžeme myslieť. Neskôr Searle (1994) napísal priekopnícku knihu príznačne nazvanú The Rediscovery of Mind (Znovuobjavenie mysle). Richard Feynman zároveň matematicky dokázal, že klasický počítač nie je schopný simulovať nonlokalitu.

Takže mentálne možnosti sú vyslovene nemateriálnej povahy. Sú to možnosti významu. Ak sú materiálne pohyby možnosťami, potom dáva zmysel predpoklad, že tiež mentálne pohyby sú možnosťami – možnosťami významu. Keď z možností významu zvolíme, máme tu konkrétnu myšlienku. Vedomie v každom jednotlivom prežitku zahŕňa nielen fyzický vnem fyzického objektu, ale aj mentálny vnem jeho významu. Vedomie nie je myseľ, je základom všetkého bytia, základňou ako hmoty, tak mysle. Oboje, hmota i myseľ, sú jeho možnosťami. Keď vedomie premení tieto možnosti v udalosť kolapsu aktuálneho zážitku, niektoré z nich skolabujú ako skutočnosti povahy fyzikálnej, zatiaľ čo iné ako prežitky povahy mentálnej.

Tu je jasne vidieť, že jednotné Vedomie je považované za sprostredkovateľa či mediátora interakcie medzi mysľou a telom, a existuje teda aj priestor pre liečbu mysle a tela, v ktorej môže náležitú rolu zohrať ako vedomie (ako pôvodca hierarchickej kauzality), tak myseľ (z ktorej prichádza význam), vždy vo vzťahu k fyzickému telu a jeho liečbe. Žiaľ konvenčná medicína vyššie uvedené fakty dôsledne ignoruje a namiesto liečby „duše“ preferuje lieky a častokrát aj invazívne zákroky. V tejto súvislosti sa hodí výrok zakladateľa humanistickej psychológie Abrahama Maslowa: „Pokiaľ jediný nástroj, ktorý máte k dispozícii je kladivo, začnete sa nutne chovať ku všetkému naokolo akoby to boli klince.“

Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo alternatívne, archaické alebo moderné, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Radikálne odlišnú paradigmu preferuje Germánska nová medicína, ktorej zákonitosti formuloval nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer a ktorej sa v rámci našich konzultácií venujeme. Objavil súvislosti medzi vznikom emocionálneho konfliktu a jeho simultánnym prejavom v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“. Táto kauzalita je typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jeho prejavy môžeme nazývať v prípade Germánskej novej medicíny aj prírodnými, resp. biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú nielen exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu, ale najmä preto, že poukazujú na prehliadanú skutočnosť, že „choroba“ vlastne nie je chorobou vo všeobecne chápanom zmysle tohto slova, ale zmysluplným „osobitným biologickým programom“. Päť prírodných zákonov GNM je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou – La Medicina Sagrada.

Nie je podstatné, či prvotné príčiny „chorôb“ budeme nazývať „psychickými, duševnými či duchovnými“. Dôležité je vedieť, že „choroba“ je posolstvom, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.

 

autor: Zoltán Németh

 

Side bar