13 sep 2021

Podľa Thomasa S. Kuhna – amerického filozofa, teoretika a historika vedy – je paradigma celková konštelácia názorov, hodnôt a postupov, ktoré zdieľajú príslušníci istého spoločenstva. Sú to fundamentálne idey, štruktúrovaný znalostný fond, všeobecne uznávané princípy – teda najzákladnejšie zákony – ktoré spolu tvoria základ ďalšieho poznávania. Z toho zároveň vyplýva, že všetko ostatné poznávanie je prevládajúcou paradigmou podmienené, teda vymedzené a ohraničené.

Som presvedčený, že súčasná civilizačná paradigma (filozofická a z nej postulovaná politicko-ekonomická) je slepou uličkou ľudstva, ktorú výstižne glosoval americký spisovateľ Kurt Vonnegut vo svojej „klasike“ Raňajky šampiónov, v dialógu dvoch kvasiniek, ktoré diskutujú o zmysle života, pričom netušia, že z cukru neustále vyrábajú alkohol a tým vlastne likvidujú samé seba.

Ak sa pýtate prečo začínam príspevok – na stránkach venovaných psychosomatike – tak vzdialeným vedným odborom, akým je kozmológia, existuje jednoduchá odpoveď. Nahliadnutie do podstaty reality prostredníctvom teoretickej fyziky a kvantovej mechaniky môže mať priaznivý dopad na syntézu svetonázorovej rozpoltenosti našej civilizácie s významným vplyvom na pochopenie vzťahu jednotlivca k sebe samému, k spoločnosti, k biosfére a v konečnom dôsledku aj k poznanému i nepoznanému Univerzu.

Fyzici spájaní s kvantovou fyzikou, počnúc Einsteinom a Bohrom, až k Heisenbergovi, si uvedomovali, že fyzika aj duchovnosť sú nevyhnutné pre úplný a celistvý prístup k realite, hoci dodnes sa ich nasledovníci zdráhajú vytvoriť integrujúcu paradigmu a vyjadriť ju zmysluplným spôsobom.

Pre civilizačný vývoj na našej planéte je však nevyhnutné využiť pokrok v tak zásadných oblastiach výskumu akými sú kozmológia a kvantová fyzika a ich objavy aplikovať aj v ďalších vedných odboroch. Súvislosti a paralely odvodené zo zmienených vedných odborov, ktoré sa týkajú najmä výskumu biologickej evolúcie a ľudského vedomia, naznačujú možnosť radikálnej zmeny paradigmy a vnímania súčasnej praxe konvenčnej aj alternatívnej medicíny.

Záhady kvantovej mechaniky

Kľúčový pojem kvantovej mechaniky je tzv. princíp superpozície – častice sa môžu nachádzať vo viacerých stavoch naraz, jeden konkrétny stav si vyberú až vtedy, keď ich odmeriame. Slovo „vyberú“ je myslené metaforicky, prvé meranie častice v superpozícii je náhodné, no všetky ďalšie už dávajú rovnaký výsledok, teda ak s časticou nič ďalšie nespravíme. Meranie zmenilo superpozíciu na tzv. „ostrý“ stav, teda taký, ktorého meranie vždy dopadne rovnako. Po prvom meraní už vieme, aký spin má častica, a ďalšie merania nič nové neprinesú.

Ďalšou prekvapivou vlastnosťou kvantovej mechaniky je princíp neurčitosti – formulovaný Wernerom K. Heisenbergom – ktorý objavil, že existujú premenné, ktorých hodnoty môžeme poznať, no nie všetky naraz – buď vieme presne kde sa častica nachádza, alebo s akou rýchlosťou sa pohybuje.

V roku 1913 predstavil Niels Bohr nový model atómu, ktorý zahŕňal aj kvantifikované orbitály elektrónov. Podľa tohoto modelu môžu elektróny obiehať okolo jadra len po určitých “povolených” dráhach. Keď atóm vyžiari alebo prijme energiu, mohli by sme klasicky očakávať súvislý presun elektrónu z jednej energetickej hladiny do druhej, ale nie je to tak. Namiesto toho elektrón okamžite “preskočí” z jednej hladiny do druhej, pričom vyžiari žiarenie vo forme fotónu. Tento jav sa nazýva kvantovým skokom. Bohrov objav zmenil pravidlá hry. A kvantový skok bol len začiatok.

Ďalším bol známy dvojštrbinový experiment. Keď prúd častíc, napríklad lúč fotónov alebo elektrónov, narazí na nepriechodnú fóliu s dvoma úzkymi štrbinami, prechádzajú nimi tak, že na tienidle kam dopadajú, vytvárajú obrazec zodpovedajúci pravidlám lomu a sčítania vĺn – difrakcii a interferencii. Prekvapivo sa k rovnakému výsledku  dopracujeme aj keď namiesto súvislého lúča budeme ostreľovať otvory elektrónmi (fotónmi) postupne, jeden oddelene od druhého. Aj keď tieto častice sa nemôžu navzájom ovplyvňovať a podľa logiky našimi zmyslami vnímaného sveta prechádza každá z nich buď jednou, alebo druhou štrbinou, na tienidle dostaneme opäť rovnaký interferenčný obrazec ako u súvislého prúdu elektrónov. Je to absurdné, ale podľa kvantovej teórie každý elektrón (fotón) prechádza oboma štrbinami súčasne a chová sa podobne ako rovinná vlna, ktorá narazí na prekážku s dvoma otvormi. Tie sa potom na druhej strane prekážky javia ako bodové zdroje a obe vlny, ktoré sa v nich tvoria, spolu interferujú. To platí len do okamihu, keď sa rozhodneme vystopovať kadiaľ ten-ktorý konkrétny elektrón (fotón) prechádza. Jeho správanie sa tým úplne zmení. Bude ako hodená loptička prelietavať buď jednou, alebo druhou štrbinou a žiadne sčítanie vĺn na tienidle neuvidíme ani po miliónoch „špehovaniach“ častíc. Pozorovaním spôsobujeme kolaps (v zmysle zmeny možnosti na skutočnosť) jeho vlnovej funkcie.

V rámci prevládajúcej materialistickej paradigmy je absolútne nevysvetliteľným javom kvantovej mechaniky aj tzv. kvantová previazanosť, ktorá nastáva keď skupina častíc vznikne alebo spolu interaguje spôsobom, ktorý vylučuje aby ich kvantové stavy boli popísané nezávisle. Potom existuje iba kvantový stav celého systému. Dôsledkom tohoto javu je, že výsledky meraní fyzikálnych vlastností – ako polohy, hybnosti, spinu alebo polarizácie atď. – kvantovo previazaných častíc sú korelované. Pritom táto korelácia platí bezohľadu na vzdialenosť týchto častíc.

Najjednoduchším príkladom je rozdelenie páru dvoch častíc, ktorých usporiadanie vyžaduje, aby ich spiny boli opačné (napríklad vodíkový atóm). Pokiaľ sa po rozdelení zmeria, že prvá častica mala spin 1/2, druhá častica potom musí mať spin -1/2. Kvôli povahe meraní v kvantovej fyzike, zmeraním spinu prvej častice tento nadobudne konkrétnu hodnotu v momente, keď je zmeraný, a v tom istom čase nadobudne konkrétnu hodnotu aj spin druhej častice, pretože ide o ten istý parameter systému (čo znie dosť paradoxne a zdanlivo odporuje teórii relativity). Bolo experimentálne dokázané, že tento kolaps kvantových stavov sa prenáša okamžite a nie rýchlosťou svetla alebo pomalšie.

Albert Eistein tvrdil, že takáto previazanosť neexistuje a stav oboch častíc je určený v momente ich rozdelenia a nevzniká aktom merania ako to tvrdil Niels Bohr. Enstein zomrel v roku 1955 s tým, že kvantová mechanika poskytuje minimálne neúplný obraz reality. V roku 1967 John Clauser a neskôr Alain Aspect experimentálne dokázali kvantovú previazanosť. Kvantová previazanosť existuje. Nepýtajte sa ako je to možné. Odpoveď zatiaľ nexistuje.

Alebo predsa?

Kodaňská interpretácia bola prvým všeobecným pokusom porozumieť svetu atómov z hľadiska toho, čo reprezentuje kvantová mechanika. Otcom – zakladateľom – bol dánsky fyzik Niels Bohr. Ďaľšími protagonistami boli tiež Werner Heisenberg a Max Born, ktorí zásadným spôsobom prispeli k celkovému porozumeniu kvantovej mechaniky:

Podľa Kodaňskej interpretácie sa kvantový systém vyvíja v čase v závislosti na Schrödingerovej rovnici. Nad určitou veľkosťou systému dochádza k tzv. kolapsu vlnovej funkcie do jednej z funkcií reprezentujúceho merateľnú veličinu. Nie je možné predpovedať do akého stavu kolaps vlnovej funkcie prebehne. Môže byť vypočítaná iba pravdepodobnosť tohto prechodu.

Merací prístroj sa skladá z rovnakých elektrónov, nukleónov a atómov ako meraný systém. Pokiaľ ide o uzavretý systém, mal by sa v čase vyvíjať podľa Schrödingerovej rovnice a výsledok by mal byť superpozíciou rôznych stavov. Iba pri meraní zo strany vonkajšieho pozorovateľa dôjde ku kolapsu vlnovej funkcie komplexného systému na jeden z povolených stavov. Je však možné predstaviť si celú postupnosť meracích systémov a rozširovať študovaný stav cez celý vesmír.

V takejto situácii vzniká otázka totožnosti pozorovateľa a meracieho zariadenia. Kodanská interpretácia zavádza v tomto prípade vedomého pozorovateľa a predpokladá, že to nie je samotný akt merania, ktorý spôsobuje kolaps vlnovej funkcie, ale ku kolapsu dôjde v prípade, keď vedomie pozorovateľa spozná výsledok merania. Takže kvantový jav musí pozostávať z troch častí: testovaného stavu, meracieho prístroja a vedomého pozorovateľa.

Holografická paradigma

V roku 1982 na univerzite v Paríži výskumný tím vedený fyzikom Alainom Aspectom opätovne experimentálne potvrdil jav kvantovej previazanosti. Teda jav, že za istých okolností sú subatomárne častice, napríklad elektróny, schopné okamžite komunikovať medzi sebou navzájom a to bez ohľadu na vzdialenosť, ktorá ich oddeľuje. Je jedno, či ich od seba delí 10 centimetrov alebo 10 miliárd kilometrov. Zdá sa, že si každá častica uvedomuje, čo robia tie ostatné.

Problémom tejto hypotézy je porušenie Einsteinovho postulátu, podľa ktorého sa žiadna informácia nemôže šíriť rýchlejšie, než aká je absolútna rýchlosť, teda rýchlosť svetla vo vákuu. Pohyb presahujúci rýchlosť svetla by mal mať rovnaké dôsledky ako keby prekonal časovú bariéru. Tento desivý fakt bol príčinou toho, že sa niektorí fyzici pokúsili zostaviť prepracované teórie, aby iným spôsobom uspokojivo vysvetlili Aspektov objav. Ale niektorí jednotlivci sa nezdráhali prezentovať podstatne radikálnejšie vysvetlenie.

Napríklad David Bohm z Londýnskej univerzity sa na základe Aspectovho objavu domnieva, že objektívna realita neexistuje, zdanie kompaktného vesmíru je v podstate jednoduchým preludom – obrovským a okázalo detailným hologramom. Ak chceme pochopiť, prečo Bohm došiel k takto prekvapujúcemu záveru, musíme si najprv krátko vysvetliť, čo je hologram. Hologram je trojrozmerná fotografia, vytvorená prostredníctvom lasera. Proces vzniku hologramu začína vystrelením laserového lúča rozdeleného pri prechode cez polopriepustné zrkadlo. Snímaný objekt sa najskôr vystaví expozícii prvého laserového lúča, tento lúč sa odrazí od objektu a vzápätí sa stretne s tým druhým, čím vznikne výsledný interferenčný vzorec, ktorý je zachytený na film. Po vyvolaní sa na filme objaví nezmyselná spleť svetlých a tmavých čiar. Akonáhle je však vyvolaný film osvetlený iným laserom, dostaneme trojrozmerný obraz pôvodného objektu.

Trojrozmernosť takého obrazu nie je jedinou pozoruhodnou vlastnosťou hologramu. Ak je napríklad hologram ruže rozdelený na dve polovice a osvetlený laserom, každá polovica bude stále obsahovať celý obraz ruže. A ak tieto polovice znovu rozdelíme, každá z jednotlivých častí filmu bude vždy menšou, ale nedotknutou verziu pôvodného obrazu. Na rozdiel od normálnej fotografie, každá časť hologramu obsahuje všetky informácie o celom obraze. “Celok v každej časti” – táto prirodzená vlastnosť každého hologramu nám umožňuje úplne nový pohľad na porozumenie organizácie a poriadku života.

Po takmer celú svoju históriu sa západná veda nedokázala zbaviť predsudku, že najlepšou cestou k pochopeniu fyzikálnych javov (žaby i atómu) je rozpitvať ju na kúsky a študovať ich príslušné časti. Fenomén hologramu svedčí o tom, že k niektorým otázkam vo vesmíre takto pristupovať nemôžeme. Ak nejaký objekt rozkladáme holograficky, nedostaneme časti, ale iba menšie celky. Tento princíp motivoval Davida Bohma k odlišnému pochopeniu Aspectovho objavu. Bohm verí, že príčina vzájomnej interakcie medzi rozlične vzdialenými subatomárnymi časticami nespočíva v akomsi záhadnom transfere signálov medzi nimi, ale vo fakte, že ich oddelenosť je ilúziou. Ďalej argumentuje názorom, že od určitej hlbšej úrovne reality prestávajú byť častice individuálnymi entitami a zastupujú skôr svoju jednotnú podstatu.

Pre lepšie pochopenie toho, čo má na mysli, predkladá Bohm nasledujúci príklad: Predstavme si akvárium s rybou. Predstavme si tiež, že sa nemôžeme na akvárium pozerať bezprostredne a to, čo sa v ňom odohráva, nám sprostredkovávajú dve televízne kamery. Prvá sleduje akvárium čelne, druhá z profilu. Ak budeme pozorovať dvojitý monitor, vyjdeme zrejme z predpokladu, že ryby na jednej aj na druhej obrazovke sú navzájom oddelené entity. Koniec koncov, pretože sú kamery nastavené pod rôznymi uhlami, budú aj výsledné obrazy do istej miery rôzne. Ak však zotrváme pri pozorovaní oboch rýb súčasne, čoskoro si uvedomíme, že medzi nimi existuje zrejmá spojitosť. Keď sa otočí jedna, tá druhá tiež urobí trochu odlišnú, ale zodpovedajúcu otočku. Keď jedna smeruje dopredu, druhá vždy smeruje k strane. Ak zostaneme v nevedomosti o skutočnej situácii, môžeme sa dopracovať až k teórii, že prvá ryba musí byť v priamom spojení s tou druhou, hoci je to v skutočnosti úplne inak. A o to podľa Bohma ide aj medzi subatomárnymi časticami v Aspectovom experimente. Domnelá nadsvetelne rýchla komunikácia medzi časticami v skutočnosti iba naznačuje, že existuje aj oveľa hlbšia a kompaktnejšia úroveň reality, ktorá je pred nami zdanlivo utajená. Táto realita presahujúca náš bežný svet je v analógii s vyššie uvedeným popisom akvária. Objekty ako subatomárne častice vnímame vzájomne oddelené, pretože sme svedkami len časti ich reality. Tieto častice však od seba nie sú oddelené, manifestujú len hlbšiu základnú jednotu, nedeliteľnú rovnako ako hologram a uvedený príklad ruže. Keďže všetko v tejto fyzickej realite je zložené z podobných “vzorov”, je zrejmé, že vesmír sám o sebe je tiež projekcia, čiže hologram.

Okrem svojej fantómovej prirodzenosti má toto poňatie vesmíru aj ďalšie prekvapujúce dôsledky. Pretože oddelenosť subatomárnych častíc je ilúziou, znamená to, že hlbšie úrovne reality vesmíru sa navzájom prelínajú. Elektróny atómu uhlíka v ľudskom mozgu sú spojené so subatomárnymi časticami, ktoré obsahuje každý losos, ktorý pláva, každé srdce, ktoré tlčie a každá hviezda, ktorá žiari na nebi. Všetko preniká všetkým a hoci ľudia môžu kategorizovať a ďalej členiť rôzne fenomény vo vesmíre, všetky rozdelenia sú umelé a celá príroda je súvislou pavučinou. V holografickom vesmíre nemožno čas a priestor vnímať ako fundamentálne veličiny. Termíny, akým je pozícia, zlyhávajú vo vesmíre, kde nie je nič naozaj oddelené od toho ostatného, kde čas a trojrozmerný priestor sú podobne ako obraz ryby na monitore len projekciou tohto hlbšieho poriadku. Vo svojej hlbšej úrovni je realita akýmsi typom super-hologramu, v ktorom minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú súčasne. To znamená, že s vhodnými nástrojmi môže byť niekedy možné dosiahnuť super-holografickú úroveň reality a získať výjavy z dlho zabudnutej minulosti.

Problematika super-hologramu pred nás stavia ešte ďalšiu nezodpovedanú otázku. Super-hologram ako matrix (matrica) umožňuje vznik a existenciu všetkého vo vesmíre a obsahuje všetky subatomárne častice, ako tie, ktoré boli, tak aj tie, ktoré ešte len budú. Je zdrojom každého hmotného alebo energetického stvorenia: prostých snehových vločiek aj kvazarov, veľrýb i gamma-lúčov. Môže byť označený za istý druh kozmického skladiska “všetkého, čo jest”. Hoci Bohm pripúšťa, že zatiaľ nepoznáme žiadny spôsob, ako zistiť, čo všetko v sebe super-hologram obsahuje, odvažuje sa tvrdiť, že nemáme žiadny dôvod k predpokladu, že neobsahuje ešte viac. Inými slovami hovorí, že super-holografická úroveň reality môže byť len jednoduchým stupňom dosiahnutého vnímania, za ktorým sa nachádza “ďalší vývoj bez konca”.

Bohm nie je jediným vedcom, ktorý predložil dôkazy o tom, že vesmír je hologram. Standfordský neurofyziológ Karl Pribram sa nezávisle na Bohmovi zaoberal výskumom mozgu a takisto dospel k presvedčeniu o holografickej podstate reality. Pribram skončil pri holografickom modeli pri hĺbaní nad otázkou, ako a kde je v mozgu uložená pamäť a spomienky. Po desaťročia trvajúcich výskumoch konštatoval, že pamäť nie je obmedzená na určitú oblasť, ale je rozptýlená po celom mozgu. V roku 1920 vykonal mozgový špecialista Karl Lashley zásadné experimenty, z ktorých vyplynulo, že nezávisle od toho, ktorá časť mozgu potkana bola odstránená, potkan nezabudol ako vykonať množstvo úloh, ktoré sa naučil pred operáciou. Toto podivné ukladanie pamäti v mozgu nebol vtedy nikto schopný vysvetliť. To umožňuje iba princíp “celku ukrytého v každej svojej časti” . V roku 1960 sa Pribram prvýkrát zoznámil s holografickým modelom a uvedomil si, že objavil vysvetlenie, ktoré vedci tak usilovne hľadali. Pribram sa domnieva, že spomienky nie sú zakódované v neurónoch, alebo malých zoskupeniach neurónov, ale vo vzorkách nervových impulzov, ktoré pretínajú mozog skrz na skrz rovnako, ako svetlo lasera interferuje celú plochu filmu, na ktorom je uložený holografický obraz. Stručne povedané, Pribram verí, že mozog je sám o sebe hologramom.

Pribramova teória tiež vysvetľuje, akým spôsobom môže ľudský mozog poňať také obrovské množstvo informácií a uložiť ich v tak malom priestore. Odhaduje sa, že ľudský mozog má počas priemerného života kapacitu zapamätať si približne 10 miliárd bitov informácií, čo zodpovedá zhruba množstvu informácií obsiahnutých v piatich zväzkoch Encyklopédie Britannica. Podobne bolo zistené, že okrem ďalších vlastností disponuje hologram ohromujúcou kapacitou pre ukladanie informácií. K tomu postačuje zmena uhla, pod ktorým dva lúče zasahujú kus fotografického filmu. Takto je možné zaznamenať na tom istom povrchu veľký počet rozdielnych obrazov. Názorne demonštrovaný bol príklad, keď jeden štvorcový centimeter filmu poňal až 10 miliárd bitov informácií. Naša záhadná schopnosť rýchlo si vybaviť akúkoľvek spomienku, ktorú z obrovského množstva uskladnených informácií práve potrebujeme, sa stáva pochopiteľnejšou, keď si predstavíme, že mozog funguje ako hologram. Keď vás priateľ požiada, aby ste mu povedali všetko, čo vám napadne, keď sa povie slovo “zebra”, nemusíte sa nemotorne spätne preberať ohromným kvantom abecedne poskladaných súborov, aby ste sa dopracovali k odpovedi. Namiesto toho sa vám takmer okamžite vybavia asociácie ako “pruhovaná”, “podobajúca sa koňovi”, alebo “zviera žijúce v Afrike”. Jedným z najpodivnejších aspektov ľudského myšlienkového procesu je skutočnosť, že každý diel informácie sa zdá byť okamžite prepojený so všetkými zvyšnými časťami informácie. Keďže každá časť hologramu je pevne navzájom spojená s každou ďalšou časťou, jedná sa zrejme o prvotriedny príklad súvzťažného systému v prírode.

Uloženie pamäti nie je jedinou časťou neurofyziologickej hádanky, ktorá sa vo svetle Pribramovho holografického modelu mozgu objasnila. Ďalšia otázka znie: Ako mozog prevádza nekonečný príval frekvencií, ktoré prijíma prostredníctvom zmyslov – napríklad svetelné a zvukové vlnenie – do konkrétnej podoby sveta tak, ako ho poznáme? Kódovanie a dekódovanie jednotlivých frekvencií je presne to, čo princíp hologramu vysvetľuje najlepšie. Hologram totiž funguje ako akási šošovka, ako prekladacie zariadenie schopné transformovať zjavne nezmyselnú spleť frekvencií do súvislého obrazu. Pribram je presvedčený o tom, že mozog sa správa ako šošovka a na holografickom základe matematicky konvertuje frekvencie, ktoré prijíma skrze zmysly a prenáša ich do nášho vnútorného sveta vnímania. Pôsobivé množstvo dôkazov svedčí o tom, že mozog sa chová holograficky. Niet preto divu, že Pribramova teória získava stále rastúcu podporu medzi neurofyziológmi.

Pribramova viera, že naše mozgy matematicky vytvárajú “tvrdú” realitu v závislosti na vstupných frekvenciách, získala dosť veľkú experimentálnu podporu. Zistilo sa, že každý z našich zmyslov je senzitivnejší k oveľa širšej škále frekvencií, než sa pôvodne predpokladalo. Výskumníci napríklad zistili, že naša zraková sústava je citlivá na zvukové frekvencie, že náš zmysel čuchu je čiastočne závislý na takzvaných “osmických frekvenciách”, a že dokonca aj bunky v našich telách sú citlivé na veľké množstvo frekvencií. Tieto zistenia indikujú, že záleží len na holografickom nastavení vedomia, akým spôsobom sú tieto frekvencie filtrované a kategorizované do konvenčného spôsobu vnímania.

K ešte prekvapivejšiemu výsledku sa dostaneme, keď prepojíme Pribramov holografický model mozgu s teóriou Davida Bohma. Čo sa stane, ak je hmatateľný svet len druhotnou skutočnosťou a to, čo sa nachádza “tam vonku” je obyčajnou spleťou frekvencií, teda ak je vesmír hologramom, ktorého určité frekvencie sú matematicky konvertované do zmyslovej podoby.

Čo nám potom zostane z tzv. objektívnej reality? Povedané celkom jednoducho: prestala existovať. Ako už východné náboženstvá dlho avizujú, materiálny svet je Mája – ilúzia – a hoci si môžeme myslieť, že sme fyzické bytosti, pohybujúce sa vo fyzickom svete, nejedná sa o nič iné, než o predstavu. Predstava, že sme len “prijímači”, plávajúci uprostred kaleidoskopického oceánu transpersonálnych skúseností, nemusí byť vôbec nepravdepodobná. Základným východiskom je predpoklad, že vedomie je súčasťou kontinua, labyrintu prepájajúceho nielen všetky mysle, ktoré existujú alebo existovali, ale aj všetky atómy, organizmy a oblasti nachádzajúce sa v časopriestore.

Holografická paradigma má význam aj pre klasické vedné disciplíny, napríklad pre biológiu. Keith Floyd, psychológ z Virgínie, vystúpil s tvrdením, že ak je „tvrdá realita“ len holografickou ilúziou, nemôže byť naďalej platné tvrdenie, že mozog produkuje vedomie. Skôr je to vedomie, ktoré vytvára zdanie mozgu, presne tak ako telá a všetko čo sa nachádza okolo neho a čo interpretujeme ako fyzický svet.

Početní bádatelia upozorňujú, že radikálny zvrat v spôsobe nazerania na biologické štruktúry mení aj naše chápanie medicíny a liečivého procesu, ktoré musia takisto prejsť transformáciou v súlade s holografickou paradigmou. Z predstavy holografickej projekcie fyzikálnych štruktúr nášho tela je zrejmé, že každý z nás je zodpovedný za svoje zdravie viac, než doterajšie lekárske vedomosti pripúšťajú. To, čo teraz považujeme za zázračné uzdravenie z choroby, môže byť vlastne len zmenou vo vedomí, ktorá sa následne prejaví v zmene hologramu tela.

Rovnako tak je možné pristupovať k sporným liečebným technikám, akou je vizualizácia, ktorá môže prinášať úspešné výsledky, pretože na holografickej úrovni sú myšlienkové obrazy rovnako tak reálne ako “realita”. Dokonca aj vízie a skúsenosti s prímesou “nadprirodzených” skutočností je možné na základe holografickej paradigmy vysvetliť.

Ak je to všetko pravda, bude mať holografická paradigma ďalekosiahle dôsledky pre všetkých ľudí, pretože to znamená, že „zázraky“ nie sú všeobecnou ľudskou skúsenosťou iba v dôsledku nášho presvedčenia o tom, že to nie je možné. V holografickom vesmíre neexistujú žiadne obmedzenia v možnostiach, do akej miery môžeme meniť štruktúru reality. To, čo my vnímame ako realitu, je len plátno, na ktoré môžeme kresliť obrazy, aké sa nám zapáčia. Všetko je dané iba našimi schopnosťami programovať realitu podľa svojich prianí, podobne ako je tomu vo sne. Popravde aj naše najzásadnejšie názory na realitu sú spochybnené, pretože v holografickom vesmíre, ako konštatoval Pribram, môžeme aj na náhodné udalosti nazerať na holografických princípoch, ktorými sú determinované. Synchronicity alebo významné zhody okolností dávajú náhle zmysel a všetko v realite môžeme považovať za metaforu, pretože dokonca aj tie najväčšie náhody vyjadrujú nejakú hlbšiu symetriu.

K záveru, že náš vesmír je hologramom dochádza stále viac a viac teoretických fyzikov. Leonard Susskind – legendárny vedec – teoretický fyzik zo Stanfordskej univerzity hovorí, že zjednocujúcu teóriu na preklenutie rozporov medzi gravitačnými zákonmi a kvantovou fyzikou je možné vypracovať práve využitím teórie holografického vesmíru. Vysvetľuje, že skutočná realita je dvojrozmerná a všetko čo vo vesmíre vidíme – od mikročastíc až po galaxie – je uložené vo forme informácií na gigantickej plochej bubline na hraniciach Univerza a náš štvorrozmerný časopriestor je vysoko sofistikovanou holografickou projekciou.

Zástancom holografickej paradigmy je aj teoretický fyzik Brian Greene, ktorý argumentuje vyše tridsaťročným teoretickým výskumom a matematickými výpočtami a Kostas Skenderis, ktorý hľadá dôkaz prostredníctvom experimentov s počítačovými simuláciami reliktného žiarenia vytvoreným v ranných fázach vzniku vesmíru.

Novú teóriu gravitácie presadzuje holandský teoretický fyzik Erik Verlinde, ktorý za nepriamy dôkaz existencie holografického vesmíru považuje nemožnosť nájdenia tzv. tmavej hmoty, ktorá by mala kompenzovať chýbajúcu hmotu k vytvoreniu gravitácie potrebnej k udržaniu rýchlosti rotácie špirálových galaxií. Verlinde tvrdí, že takáto hmota neexistuje a gravitácia je udržiavaná vďaka informáciám zo „skutočného dvojrozmerného priestoru“, ktorý vytvára našu „holografickú ilúziu“. Pozorovania kozmologičky Margot Brouwer – s ktorou spolupracuje – potvrdzujú jeho výpočty.

Astrofyzik Grant Tramblay hovorí, že matematika potvrdzuje, že vesmír je holografickou simuláciou a dodáva, že v prípade potvrdenia tejto teórie si nedokáže predstaviť väčší objav a väčšie prekvapenie v dejinách našej civilizácie.

Fraktálna geometria

Kým holografická paradigma predpokladá dokonalú jednotu a prepojenosť „utajeného“ Univerza prostredníctvom matrixu podobnému hologramu, fraktálna geometria ju dopĺňa o tvarovú usporiadanosť „prejaveného sveta“, ktorý sa ešte donedávna zdal chaotický a nepravidelný.

Z čoho sa teda skladá chaos a dokonalá nepravidelnosť? Prečo sa fraktálom hovorí, že sú “oknom do nekonečna”?

Fraktál je geometrický objekt vybudovaný pomocou rekurzie. Ide o “nepravidelný, fragmentovaný geometrický tvar, ktorý môže byť rozdelený na časti, z ktorých je každá aspoň približne podobná, zmenšená kópia celého geometrického tvaru”. Táto vlastnosť sa nazýva tiež sebepodobnosť.

Dve veľmi významné knihy, ktoré sa zaoberajú fraktálnou geometriou, sebepodobnosťou a vzťahom medzi poriadkom a chaosom, sa volajú Fractal Geometry of Nature (Fraktálna geometria prírody – autorom je známy matematik Benoît B. Mandelbrot) a Fractals Everywhere (Všadeprítomné fraktály – autorom je nemenej známy Michael F. Barnsley). Názvy týchto knižných titulov v žiadnom prípade nepreháňajú – mnoho prírodných objektov vykazuje fraktálne vlastnosti, napríklad sebepodobnosť či sebepríbuznosť. A nielen to: na fraktály môžeme naraziť vo fyzike, chémii, biológii a mnohých ďalších vedných disciplínach, ktoré nemajú so štúdiom geometrických objektov zdanlivo nič spoločné.

Rozložité pohoria, prchavo plynúce mraky, krivoľaké kontinenty drobiace sa v mori, dvíhajúce sa vlny oceánu, špirály ulít slimákov, rozvíjajúce sa kvety rastlín a stromov, rozplývajúce sa snehové vločky, kľukatiace sa divoké prúdy riek alebo cievne systémy živých organizmov, ktorými až do momentu smrti nepretržite preteká krv života. To sú len okaté príklady fraktálov – obrazcov, ktoré dostali prezývku “okná do nekonečna”. Termín „fraktál“ prvýkrát použil francúzsky matematik Benoît Mandelbrot v roku 1975 a začína ním konkurovať geometrii zvanej Euklidovská (The Elements of Euclid – okolo 300 pred n.l.), ktorá doteraz skúmala len pravidelné tvary ako štvorce, kocky, kružnice, valce, gule, mnohouholníky či mnohosteny. Pravidelné, čiže ideálne tvary, však v prírode takmer nenachádzame. Ani kryštály nie sú dokonale pravidelné.  

Pojem fraktál vychádza z latinského slova “fractus” – zlomok, rozbitý či trieštiaci sa. A hoci matematika fraktály tušila už dlho a umelci ich maľujú, najväčší zlom prišiel s nástupom počítačov. Až do ich éry bolo totiž prakticky nemožné niečo tak zložitého vypočítať.

Jedným z typických znakov fraktálov je trieštivosť, takzvaná “sebepodobnost” – s malou odchýlkou ​​sú všetky frakcie či čiastočky obrazca prakticky totožné a jednotlivé zlomky tak skrývajú donekonečna charakter celého obrazca (vetva pripomína strom, morská vlna v sebe obsahuje množstvo miniatúrnych vlniek). Zložitosť je tvorená opakovaným použitím jednoduchých pravidel.

A vedci si kladú čoraz častejšie otázku, či by zdanlivo náhodný a nepravidelný chaos vesmíru nemohol mať predsa len svoj poriadok. Je ním dokonalosť v nedokonalosti.

Biológ Bruce Lipton tvrdí, že príbeh evolúcie je príbehom povýšenia k vyššiemu vedomiu. Pri svojich výskumoch bunkovej membrány odhalil, že receptorový a efektorový proteínový komplex (IMP) je základnou jednotkou uvedomovania resp. inteligencie. Z toho plynie, že čím viac proteínových receptorov – efektorov má organizmus, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie.

Hrúbka membrány je však striktne obmedzená na hrúbku jedného proteínu, preto jedinou možnosťou na zvýšenie počtu proteínov uvedomovania je rozšírenie povrchu membrány. Evolúcia – expanzia uvedomovania – môže byť teda fyzicky definovaná zväčšením plochy membrány. Matematické štúdie zistili, že fraktálna geometria je najlepším spôsobom ako získať čo najväčší povrch (membránu) v rámci trojrozmerného priestoru bunky.

Podľa B. Liptona z toho explicitne vyplýva, že: „evolúcia sa stáva fraktálnou záležitosťou a opakovanie schém v prírode je nutnosťou a nie náhodou“.

Fraktály nám dávajú šancu vidieť „kód stvorenia“, podľa ktorého sa riadi celý prejavený vesmír a každá jeho časť. Absolútno v makrokozme sa prejavuje v zmenšenej mierke ako rôznorodosť mnohosti v mikrokozme.

Univerzálnu harmóniu vesmíru a prírody hľadalo ľudstvo už odpradávna, ale  vyjadrilo ju až objavom tzv. Zlatého rezu a matematicky prostredníctvom Fibonacciho postupnosti:

Zlatý rez je univerzálny prejav štrukturálnej harmónie. Možno ho nájsť v prírode, vede, umení, proste vo všetkom, s čím môže prísť človek do kontaktu.

Najvýstižnejšia definícia zlatého rezu hovorí, že menšia časť je k väčšej časti v takom pomere, v akom je väčšia časť k celku. Jeho približná hodnota je 1,6180339887. Zaokrúhlene v percentách ho možno vyjadriť ako pomer 62% k 38%. Tento vzťah platí pre tvary priestoru i času.

Ľudia v dávnej minulosti v ňom videli odraz vesmírneho poriadku a Johann Kepler ho nazval jedným z pokladov geometrie. Súčasná veda sa naň pozerá ako na “asymetrickú symetriu” a v širšom zmysle ho nazýva univerzálnym pravidlom odrážajúcim štruktúru a poriadok nášho sveta.

O zlatých proporciách mali predstavu už starí Egypťania, vedelo sa o nich aj na Rusi, ale prvýkrát zlatý rez vedecky vysvetlil františkánsky mních Luca Pacioli v knihe Božská proporcia (1509), ku ktorej vytvoril ilustrácie pravdepodobne Leonardo da Vinci. Pacioli videl v zlatom reze božskú trojjedinosť, kde malá časť predstavovala Syna, väčšia Otca a celok Ducha Svätého. Tiež Leonardo da Vinci zasvätil veľa času štúdiu zvláštností zlatého rezu a najskôr práve jemu patrí aj samotný názov. Jeho všeobecne známy nákres človeka v kružnici je vyjadrením zlatého rezu prostredníctvom proporcií ľudského tela.

S pravidlom zlatého rezu je bezprostredne spojené meno talianskeho matematika Leonarda Fibonacciho. Pri riešení jednej z úloh dospel k postupnosti čísiel 0, 1, 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21, 34, 55 atď., známych ako Fibonacciho čísla čiže Fibonacciho postupnosť. Dnes je Fibonacciho postupnosť braná ako aritmetický základ pre výpočty proporcií zlatého rezu vo všetkých jeho prejavoch.

autor: Zoltán Németh