Niekedy sme svedkami toho, ako sa ľudia radšej zaryto držia svojej „pravdy“, akoby napriek zjavným dôkazom v prospech odporujúceho poznania mali upustiť od svojho presvedčenia. Prečo častokrát ani fakty nemajú moc zmeniť naše presvedčenie?
Pre ľudí je ľahšie reinterpretovať pôvodnú situáciu, ako si priznať, že sa zmýlili. Je to spôsob obrannej reakcie, pretože priznať si pravdu by znamenalo čeliť nepríjemným emóciám. Nikto z nás sa nechce cítiť zmätene a zraniteľne, čo je príčinou toho, že mnohí ľudia „neveria vlastným očiam“ napriek očividným dôkazom. Keď počujeme informáciu, ktorá je v kontradikcii s naším pohľadom na svet, pociťujeme vnútornú neistotu, ktorá sa v psychológii nazýva kognitívna disonancia. Autorom tohto pojmu je americký sociálny psychológ Leon Festinger (1919 – 1989). Jeho kniha s názvom Teória kognitívnej disonancie bola prvýkrát vydaná v roku 1957. Táto teória je považovaná za jednu z kľúčových teórií v psychológii a Leon Festinger bol vďaka predstaveniu teórie kognitívnej disonancie piatym najcitovanejším psychológom 20. storočia.
Kognitívna disonancia je vlastne nepríjemný rozpor alebo nesúlad medzi postojmi, presvedčeniami, názormi alebo znalosťami. Na jednej strane je naše pôvodné poznanie, oproti ktorému však stojí nové poznanie. Ich nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Kognitívna disonancia je teda nevedomá reakcia mysle na rozpor novozískaných informácií protirečiacich predchádzajúcim predstavám alebo znalostiam. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodný názor obhajuje s ešte väčšou vehemenciou a nový názor sa popiera, pretože v opačnom prípade by sa disonancia ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi veľa peňazí, energie či povesti do svojej pôvodnej predstavy.
Festinger uvádza, že ľudia všeobecne preferujú kognitívnu konzistenciu, t.j. súlad, medzi svojimi postojmi, presvedčeniami, názormi alebo znalosťami oproti nesúladu, rozporu. Slovo konzistencia Festinger nahradil slovom konsonancia a slovo nekonzistencia slovom disonancia. Ak medzi poznaniami (kogníciami) nie je ani konsonantný, ani disonantný vzťah, je medzi nimi vzťah irelevantný. Irelevantné elementy sa vzájomne vôbec neovplyvňujú. Konsonantný, čiže súhlasný, alebo disonantný, vyvolávajúci tenziu, sú vzťahy, kedy na seba jednotlivé prvky určitým spôsobom pôsobia. Tento vzťah závisí aj od faktorov ako kultúrne hodnoty, normy či daný kontext situácie.
Vďaka konsonancii sme efektívnejší, pretože nemusíme prechádzať novým rozhodovacím procesom zakaždým, keď sme konfrontovaní s novou situáciou. Keď sa raz rozhodneme alebo zaujmeme stanovisko či si dáme záväzok, budeme sa stretávať s osobným i medziľudským tlakom, aby sme sa správali v súlade s týmto záväzkom. Naša snaha vyzerať a byť konzistentní je teda silnou zbraňou, ktorá nás často núti konať spôsobom, ktorý nie je v našom vlastnom záujme.
Prítomnosť disonancie vedie k potrebe jej zníženia rovnako ako napr. prítomnosť hladu vedie k potrebe zasýtenia, t.j. zníženia hladu. Britský psychológ Adrian Furnham v knihe 50 myšlienok z psychológie, ktoré by ste mali poznať uvádza, že štúdia za štúdiou ukázala, že svoje nákupné rozhodnutia po ich uskutočnení ospravedlňujeme tým, že si idealizujeme rozhodnutie, ktoré sme urobili, a dehonestujeme rozhodnutie, ktoré sme odmietli. Skôr ako dospejeme k určitému rozhodnutiu, pripadajú nám rovnako príťažlivé aj iné možnosti. Akonáhle sa však rozhodneme, podľa teórie kognitívnej disonancie platí, že prostý fakt výberu jednej z možností vyvolá pocit nesúladu, pretože aj možnosti, ktoré sme si nezvolili, mali svoje výhody. Vlastnosti našej voľby teda zvyčajne zveličujeme a vlastnosti voľby, ktorú sme zavrhli, zas zľahčujeme.
Za základ teórie kognitívnej disonancie je považovaná kniha Keď sa proroctvo nesplní, ktorá vyšla v roku 1956. V nej Leon Festinger spolu so svojimi kolegami Henrym Rieckenom a Stanleym Schachterom opisujú správanie skupiny ľudí, ktorá verila, že dôjde ku koncu sveta prostredníctvom povodne a jedine členovia tejto skupiny budú zachránení – lietajúcou loďou. Keď k naplneniu tohto proroctva nedošlo, skupinka veriacich nepriznala, že sa mýlili, ale začali tvrdiť, že Zem zachránili svojou vierou. Viera členov sekty nebola teda nesplnením proroctva nijako narušená, naopak bola posilnená.
Festinger hovoril, že disonančné vzťahy nemajú rovnakú veľkosť. Rozlišoval rôzne stupne disonancie a hovoril, že veľkosť disonancie je dôležitou premennou pri určovaní tlaku na zníženie disonancie. Ľudia zažívajú najdramatickejšie príznaky kognitívnej disonancie vtedy, keď sú príslušné konkrétne postoje kľúčové pre ich sebachápanie, sebahodnotu a hodnoty. Ak by sme mali napísať esej, ktorá vyjadruje názory úplne odlišné od našich vlastných, bola by prežívaná disonancia s veľkou pravdepodobnosťou vysoká.
V známej štúdii uskutočnenej v roku 1959 malo 71 študentov, rozdelených do troch skupín, v experimente vedenom Leonom Festingerom a Jamesom Carlsmithom vykonávať dve hodiny nudnú a monotónnu úlohu. Študentom bolo povedané, že výskum je zameraný na to ako očakávania ovplyvňujú výkonnosť a zároveň im oznámili, že sa v daný deň nedostavil človek, ktorý obvykle hovorí účastníkom výskumu, čo majú očakávať. S touto výhovorkou experimentátor ponúkol účastníkom jednej skupiny odmenu 1 dolár a účastníkom druhej skupiny odmenu 20 dolárov, keď nasledujúcemu účastníkovi, ktorý bol na rade (v skutočnosti išlo o študentku najatú výskumníkmi) povedia, že experiment bol skvelý, vzrušujúci, veľmi zábavný a zaujímavý. V 50. rokoch minulého storočia si bolo možné za 1 dolár kúpiť večeru v reštaurácii a za 20 dolárov nakúpiť potraviny na týždeň pre celú rodinu, takže nešlo o malé sumy peňazí. Tretej, kontrolnej skupine, nebola zaplatená nijaká suma, avšak neboli ani nútení hovoriť pozitívne veci o experimente. Potom boli účastníci podrobení rozhovoru s výskumníkom, v ktorom mali hodnotiť svoje dojmy z experimentu. Cieľom bolo vyvolať u účastníkov protichodné emócie a postoje.
Študenti, ktorým bolo za klamstvo ponúknutých 20 dolárov, sa v hodnotení experimentu nijako výrazne nelíšili od kontrolnej skupiny. Výška ich odmeny bola totiž dostatočne vysoká na to, aby zredukovala nepríjemné pocity spojené s rozporom medzi ich skúsenosťou a správaním. Považovali to za spravodlivý obchod, a preto nezažívali kognitívnu disonanciu. Naproti tomu skupina, ktorá za svoje klamstvo dostala iba 1 dolár, povedala v rozhovore o experimente najpozitívnejšie veci, čo znamenalo, že si vykonávaný experiment títo účastníci kompletne vnútorne reinterpretovali z nudného na zábavný, aby si nemuseli priznať, že sa nechali „kúpiť“ za mizernú sumu peňazí, t.j. sa vyhli nepríjemnému vnútornému napätiu z klamstva.
V roku 1967 americký sociálny psychológ Daryl Bem ponúkol alternatívne vysvetlenie niektorých záverov teórie kognitívnej disonancie. Prehlásil, že všetky výsledky experimentov prevedených v rámci teórie kognitívnej disonancie sa dajú vysvetliť jednoduchšou teóriou, ktorá sa zaobíde aj bez predstavy nesúladu, ktorý v našom vnútri vzniká. Bem prišiel s tzv. teóriou sebapercepcie, ktorá vychádza z predpokladu, že jedinci spoznávajú svoje postoje, emócie a ďalšie vnútorné stavy čiastočne tak, že ich odvodzujú od pozorovania vlastného správania a okolností, za ktorých sa toto správanie vyskytuje. Podľa Bema sa to deje preto, lebo vnútorné signály bývajú slabé, nejednoznačné alebo nevysvetliteľné. Podľa teórie sebapercepcie študenti vo Festingerovom experimente hľadali odpoveď na otázku, či ich bavil experiment, rovnako, akoby ju hľadal vonkajší pozorovateľ, t.j. odmenení jedným dolárom odvodili svoj postoj zo svojho správania: „Úloha mi určite musela pripadať zábavná, inak by som to predsa nehovoril.“
Bemova teória je však postavená akosi na ruby. V podstate predpokladá, že dve hodiny, počas ktorých účastníci experimentu vykonávali nudnú úlohu, študenti neprežívali emóciu nudy či iné nepríjemné pocity a svoj postoj, t.j či ich úloha baví alebo nie, si vytvorili až po poskytnutí pozitívnej referencie na ňu, o ktorú boli požiadaní. Ani v iných príkladoch ilustrujúcich teóriu sebapercepcie nemožno nájsť dostatočnú logiku – život je totiž plný príkladov, kedy naše správanie vychádza z našich emócií, postojov, presvedčení, názorov či znalostí a nie naopak. Je tiež dokázané že prijímame normy, presvedčenia a postoje skupiny, ktorú uznávame a obdivujeme. Pomocou takejto referenčnej skupiny potom hodnotíme a usmerňujeme svoje správanie. Väčšina ľudí sa identifikuje s niekoľkými referenčnými skupinami, čo môže vyústiť v protichodné tlaky na presvedčenia či postoje, a teda aj na správanie (t.j. vytvoriť kognitívnu disonanciu).
Mnohé výskumy kognitívnej disonancie preukázali, že ľudia sú schopní ospravedlňovať aj svoje bolestné skúsenosti. Experimenty na amerických vysokých školách týkajúce sa rituálov (niekedy aj bolestivých a nebezpečných týraní), ktoré študenti musia podstúpiť, aby boli prijatí do študentských bratstiev a spolkov, dokázali, že ľudia, ktorí sa môžu pripojiť k určitej skupine iba s vynaložením určitého úsilia, si túto skupinu vážia viac, ako keby sa jej členmi mohli stať iba tak.
V roku 1970 došlo na Kentskej štátnej univerzite v Ohio v USA k násilnému incidentu, pri ktorom príslušníci Národnej gardy USA zabili na akademickej pôde štyroch neozbrojených študentov a deväť ďalších zranili ostrými nábojmi. K udalosti došlo v rámci zásahu počas študentskej protivojnovej demonštrácie. Po tomto incidente sa niektorí ľudia, vrátane jedného učiteľa i samotných členov Národnej gardy, vyjadrili, že si študenti smrť zaslúžili. Americký psychológ Elliot Aronson, ktorý uskutočnil viaceré experimenty týkajúce sa kognitívnej disonancie, túto situáciu vysvetľuje tým, že takéto ospravedlňovanie násilných činov neodráža psychopatické myslenie ľudí, ktorí tieto činy ospravedlňujú, ale je pokusom ako sa vyrovnať s tlakom a rozporuplnými predstavami. Keď sa ľuďom rútia ich predstavy, môžu začať ospravedlňovať či dokonca popierať krutosti spáchané inými ľuďmi. Miestni ľudia podľa Aronsona potrebovali veriť, že ich Národnú gardu tvoria správni a slušní ľudia, čo znamenalo, že si obete smrť zaslúžili. Predstava, že to tak nebolo, by v nich vyvolala ťažký emocionálny konflikt, v ktorom by sa museli vyrovnávať so skutočnosťou, že šlo o nevinné obete. Aronson uviedol, že v podobnej situácii by sa tak mohol zachovať ktokoľvek z nás. Ide vlastne o obranný mechanizmus. Podľa Aronsona je dôležité, aby sme sa snažili vždy pochopiť kontext danej situácie a stres, ktorému ľudia čelili, keď došlo k abnormálnemu správaniu, skôr než ich označíme za psychopatov. Tieto skutočnosti popisuje vo svojej knihe Spoločenské zviera z roku 1972.
Kognitívna disonancia vedie k tomu, že ľudia svoje silné názory nemenia ani tvárou v tvár opaku a sú imúnni proti dôkazom a racionálnej argumentácii. Príkladom je osud maďarského lekára Ignáca Semmelweisa, známeho ako „záchranca matiek“, ktorý sa už v polovici 19. storočia zasadzoval za dôkladnú hygienu rúk medikov po práci v pitevni pred vyšetrením rodičiek. Semmelweisa trápilo, že veľa rodičiek zomiera na tzv. horúčku šestonedieľok. Vo viedenskej nemocnici, kde pracoval, si všimol, že chorobnosť rodičiek je oveľa vyššia na oddelení, kde pôsobia študenti medicíny. Zároveň bola zreteľne nižšia úmrtnosť matiek, ktoré porodili ešte pred hospitalizáciou. Semmelweis dospel k záveru, že horúčka šestonedieľok má pôvod v mŕtvych telách na pitevni a šíria ju samotní medici. Jeho podozrenie, že nákaza má pôvod priamo v nemocnici, potvrdila smrť jeho kolegu Jakoba Kolletschka, ktorý zomrel na infekciu po zranení skalpelom pri pitve. Semmelweis zaviedol v pôrodnici povinné umývanie rúk lekárov chlórovým antiseptikom a úmrtnosť rodičiek ihneď rádovo poklesla.
Aj napriek evidentnému úspechu sa však jeho teória stretla s prudkým odporom kolegov, ktorí odmietali pripustiť, že by za smrť pacientiek mohli oni sami. Niektorí ďalší jeho kolegovia túto pravdu neuniesli – napr. profesor Gustaf Michaelis, ktorý Semmelweisom odporúčanú dezinfekciu ako jeden z prvých zaviedol na svojom pracovisku, spáchal samovraždu (medzi ženami, ktoré pred tým po pôrode u neho zomreli na horúčku šestonedieľok, bola aj jeho milovaná neter). Nekončiaci zúfalý boj o odborné uznanie jeho teórie skončil umiestnením Semmelweissa do psychiatrického ústavu proti jeho vôli, kde po dvoch týždňoch pobytu zomrel. Mal 47 rokov. Iróniou osudu bola jeho smrť spôsobená infekciou rany na pravej ruke, ktorú pravdepodobne získal pri bití dozorcami.
Dnes sú zásady antisepsy, ktoré formuloval, všeobecným nemocničným štandardom a po Semmelweisovi sa pomenúvajú ulice a univerzity. Preto psychológovia Carol Tavrisová a Elliot Aronson v knihe Chyby sa stali (ale nie mojou vinou) kladú otázku, na ktorú teória kognitívnej disonancie pozná odpoveď: „Prečo Semmelweissov objav lekári okamžite neprijali a vrúcne mu neďakovali za to, že našiel príčinu toľkých zbytočných úmrtí?“ Spisovateľ Robert Anton Wilson vytvoril dokonca termín „Semmelweis-Reflex“, pomenovaný po Semmelweisovi, ktorý opisuje reflexívne odmietanie nových dôkazov alebo poznatkov, pretože sú v rozpore so zakorenenými normami, presvedčeniami a paradigmami, inak povedané kognitívnu disonanciu.
Ak napriek očividným dôkazom pre novozískané informácie ľudia nedokážu zahodiť svoje pôvodné postoje, presvedčenia, názory alebo znalosti, existuje vôbec spôsob ako prekonať nepohodlie spôsobené kognitívnou disonanciou? Mahátma Gándhí povedal známu vetu: „Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete.“ Napriek tomu, že každá zmena je na začiatku ťažká a nepríjemná, zmena je prirodzenou súčasťou života. Ak zmenu začneme vnímať ako výzvu a príležitosť, vtedy dokážeme prekonať vnútorné bariéry, ktoré sme si vytvorili, vtedy dokážeme začať kráčať novou cestou, vtedy dokážeme vziať zodpovednosť za náš život do svojich rúk.
autor: Karina Kurtová
POUŽITÉ ZDROJE:
COLLINOVÁ, C. a kol. 2021. Kniha psychologie. Praha : Universum. 352 s. ISBN 978-80-7617-356-9.
FESTINGER, L. 1957. A Theory of Cognitive Dissonance. Stanford : Stanford University Press. 291 p.
FESTINGER, L. – RIECKEN, H. W. – SCHACHTER. S. 2012. When Prophecy Fails: A Social and Psychological Study of a Modern Group that Predicted the Destruction of the World. Start Publishing. ISBN 978-1-62558-977-4.
FURNHAM, A. 2009. 50 psychology ideas you really need to know. New York : Quercus Publishing, 208 p. ISBN 978-1-62365-192-3.
GRIGORIEVA, K. N. 2019. Gustav Adolf Michaelis (1798–1848). In Obstetrics, Gynecology and Reproduction, vol. 13, no. 4, p. 384-387. ISSN 2313-7347. Dostupné z: https://www.gynecology.su/jour/article/view/605
GUPTA, V. K. et al., 2020. Semmelweis Reflex: An Age-Old Prejudice. In World Neurosurgery, vol. 136, p. e119-e125. ISSN 1878-8750. Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.wneu.2019.12.012
LOUDON, I. 2000. The Tragedy of Childbed Fever. New York : Oxford University Press, 256 p. ISBN 0-19-820499-X
NOLEN-HOEKSEMA, S. a kol. 2012. Psychologie Atkinsonové a Hilgarda. Praha : Portál. 884 s. ISBN 978-80-262-0083-3.
TAVRIS, C. – ARONSON, E. 2007. Mistakes Were Made (but not by me): Why We Justify Foolish Beliefs, Bad Decisions, and Harmful Acts. Orlando : Harcourt, 276 p. ISBN 978-015-101098-1.