Naša myseľ je denne atakovaná nespočetným množstvom myšlienok, ktoré sa väčšinou zameriavajú na minulosť alebo budúcnosť. Náš život však v skutočnosti pozostáva iba z prítomných okamihov, ktoré nám často v záplave myšlienok unikajú. Všímavosť (v angličtine mindfulness), ktorá prenikla do západnej psychológie z budhistického učenia, je nástrojom, vďaka ktorému sa môžeme nielen naučiť vnímať naplno prítomný okamih, ale aj regulovať vlastné emócie a ovplyvňovať našu osobnú pohodu, vrátane nášho duševného i fyzického zdravia.
Všímavosť si mnohí spájajú s meditáciou. Meditácia a všímavosť spolu síce súvisia, avšak všímavosť nie je meditácia. Meditácia všímavosti je len jedným zo spôsobov, akými sa dá schopnosť všímavosti rozvíjať. Nie je to však jediný prostriedok. Všímavosť môžeme podľa viacerých autorov definovať ako schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a mysli v prítomnom okamihu bez hodnotenia či posudzovania. Všímavosťou sa učíme pozorovať naše automatické myšlienky i naše rôznorodé pocity. Dôležitým aspektom všímavosti je aj prijatie všetkých pocitov bez toho, aby sme s nimi bojovali alebo sa ich snažili potlačiť. Prijatím nastáva paradox a bolestné pocity sa menia alebo rozpúšťajú. Naopak snaha tieto pocity potlačiť vedie k ich predlžovaniu a stupňovaniu ich intenzity.
Všímavosť je, ako vysvetľuje americký emeritný profesor medicíny a tvorca terapie znižovania stresu založenej na všímavosti (MBSR – mindfulness-based stress reduction) Jon Kabat-Zinn, starobylá budhistická prax, ktorá má hlboký význam pre náš súčasný život. Tento význam nemá nič spoločné s budhizmom ako takým, ani nie je potrebné byť budhistom, ale súvisí s prebudením a životom v harmónii so sebou samým a so svetom. Súvisí to s preskúmaním toho, kto sme, so spochybňovaním nášho pohľadu na svet a nášho miesta v ňom a s pestovaním uznania pre plnosť každého okamihu, v ktorom žijeme.
Psychológ a psychoterapeut s dvadsaťročnými skúsenosťami s využívaním všímavosti v psychoterapii, Jan Benda, ktorý prednáša všímavosť na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, uvádza, že všeobecne prijímaná definícia všímavosti ani jasné vysvetlenie mechanizmov ako všímavosť pôsobí zatiaľ v západnej vede neexistujú. Ako však ďalej dodáva, v budhistických meditačných centrách vyučujú rozvíjanie všímavosti meditační majstri, ktorí nielenže poznajú tradičné starobylé texty o všímavosti, ale predovšetkým majú s rozvíjaním všímavosti mnohoročné skúsenosti. Sami obvykle rozvíjali svoju všímavosť tisícky a tisícky hodín, a to aj v rámci opakovaných niekoľkomesačných intenzívnych pobytov – angl. retreat, kde účastníci venujú meditácii rozvíjajúcej všímavosť štrnásť, šestnásť aj viac hodín denne. Títo učitelia v zhode s tradičnými textami jasne popisujú ako vyzerá všímavosť začiatočníka, stredne i vysoko pokročilého meditujúceho a tiež vedia, k akým výsledkom a efektom rozvíjanie všímavosti postupne vedie.
Pozornosť je jedným z ústredných kľúčov v budhizme. Keď budhistickí učitelia hovoria v rámci medzinárodných prednášok o pozornosti, používajú anglický pojem mindfulness, ktorý sa dá preložiť ako všímavosť. To znamená, že niečo robíme celou svojou mysľou. S bdelou pozornosťou spájame udržiavanie sústredenosti, ktorá je rozšírená, oproti naopak zúženému zameraniu sústredenosti pri koncentrácii. Sústredenosť rozlišujeme na skôr bodovú a cielene zameranú koncentráciu a na skôr jednotvárnu, priestorovú bdelú pozornosť. Bdelá pozornosť nie je žiadnou technikou ako takou, je postojom, ale je tiež omnoho viac ako postojom. Pozornosť je prostriedkom a súčasne cieľom. Pozornosť je kľúčom k nášmu poznaniu a zároveň k nášmu uskutočneniu, k našej realizácií.
Benda uvádza tri úrovne rozvinutia všímavosti. Prvou úrovňou je uvedomenie si, že práve teraz myslíme a zároveň uvedomenie si, že môžeme namiesto myslenia tiež na chvíľu iba vnímať to, ako sa naše telo napríklad dotýka stoličky, na ktorej sedíme či vnímať chuť a vôňu nápoja, ktorý pijeme alebo zvuky, ktoré k nám doliehajú. Takéto elementárne sústredenie na prítomné vnemy, pocity a nálady síce ešte nie je skutočným všímaním, ale prináša mnoho pozitívnych dopadov v podobe redukcie stresu a eliminácie negatívnych myšlienkových procesov súvisiacich s trápením sa nad minulosťou alebo obavami z budúcnosti. Druhou úrovňou všímavosti je schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a v mysli v prítomnom okamihu s postojom zmierlivého porozumenia a prijatia. Akceptácia bolestivých pocitov a súcit so sebou môžu byť pre nás problematické, ak sme sa v detstve nestretávali s empatickými a súcitnými reakciami od svojich rodičov. Tretiu úroveň je možné dosiahnuť obvykle iba pri intenzívnych meditáciách všímavosti, kedy si začne meditujúci postupne uvedomovať tri tzv. univerzálne charakteristiky všetkých všímavo zaznamenávaných procesov – ich pominuteľnosť, neuspokojivosť a neprítomnosť niečoho, čo by mohlo byť považované za trvalé, nemenné Ja. Takéto uvedomenie môže postupne viesť až k trvalým zmenám v chápaní seba samého – k dosiahnutiu stavu tzv. nibbány, t.j. nirvány, stavu najvyššej blaženosti, ktorý je cieľom budhistickej cesty a znamená oslobodenie od pozemského utrpenia.
Z budhistického hľadiska je náš bežný bdelý stav vedomia výrazne obmedzený a obmedzujúci. Vnútorným skúmaním našej vlastnej podstaty ako bytostí a najmä povahy našej vlastnej mysle prostredníctvom dôkladného a systematického sebapozorovania, môžeme byť schopní žiť život vo väčšej spokojnosti, harmónii a múdrosti. Všímavosť znamená venovať pozornosť určitým spôsobom – zámerne, v prítomnom okamihu a bez posudzovania. Tento druh pozornosti podporuje väčšie uvedomenie, jasnosť a akceptovanie prítomnej reality. To nás prebúdza k tomu, že náš život sa odvíja len v momentoch. Ak nie sme plne prítomní v mnohých z týchto okamihov, môže nám uniknúť nielen to, čo je v našom živote najcennejšie, ale tiež si môžeme neuvedomovať bohatstvo a hĺbku našich možností pre náš rast a transformáciu.
Znížené vedomie prítomného okamihu dáva priestor nášmu nevedomému a automatickému konaniu a správaniu. Vedomá myseľ je tá, vďaka ktorej si niečo uvedomujeme. Podvedomie (či nevedomie) je zas ako databáza programov – sú tu inštinkty a reflexy, takže keď napríklad niečo letí k nášmu oku, automaticky mrkneme a zavrieme ho, aby sme ho ochránili, a vôbec o tom nemusíme premýšľať. V podvedomí sú ukryté programy, ktoré sú automaticky prehrávané. Návyky – niečo, čo sa naučíme. Ako chôdza, riadenie auta alebo reč. Keď sú tieto programy dobré, podporujú nás v každodennom živote. Ale všetci máme aj dysfunkčné programy. Aj tie sa prehrávajú automaticky. Podvedomie je ako autopilot – keď nevenujeme dostatočnú pozornosť riadeniu, môže prevziať kontrolu. Keď sme vo svojich myšlienkach, nie sme prítomní a náš život riadi náš autopilot. Pretože, keď nad niečím premýšľame, naša vedomá myseľ pri kormidle nie je. Keď na niečo myslíme alebo si niečo predstavujeme, vzďaľujeme sa od práve prežívanej skutočnosti – sme nevšímaví, čo je opak všímavého stavu mysle. Prevziať kontrolu nad svojím životom môžeme len vtedy, keď budeme bdelí, t.j. duchom prítomní tu a teraz. Keď budeme naplno vnímať prítomný okamih. Všímavosť poskytuje jednoduchý, ale účinný spôsob ako vziať zodpovednosť za kvalitu nášho vlastného života do svojich rúk.
Autori kníh o všímavosti spomínajú v súvislosti so všímavosťou výrazy ako: „súcit“, „vďačnosť“, „prijatie“ či „vľúdnosť“. Týmito pojmami sa snažia priblížiť podstatu všímavosti. Ide o veľmi empatický, neodsudzujúci a neposudzujúci prístup, ktorý človeka učí nestotožňovať sa s vlastnými myšlienkami, ale pozorovať ich a neodsudzovať ani nepotláčať vlastné emócie, ale prijímať ich. Rozvíjanie všímavosti týmto spôsobom rozvíja aj láskavosť a súcit so sebou samým, pretože sa všímavosťou učíme k sebe pristupovať s vyzretosťou a porozumením. Učíme sa podporovať sa, starať sa o seba a prijímať seba a svoje vlastné limity a obmedzenia. Bdelá pozornosť nám umožňuje žiť náš život vedome – vedome si voliť našu reakciu a nereagovať impulzívne či automaticky. Takto sa stávame tvorcom nášho života a nie obeťou udalostí v našom živote.
autor: Karina Kurtová