Nedávno som sa v Nitre stretla s Doc. RNDr. Jozefom Mikloškom, DRSc. – vedcom, autorom mnohých kníh, prác a článkov, bývalým poslancom aj veľvyslancom SR a v rokoch 1997 až 2000 prorektorom pre vedu, výskum a zahraničné vzťahy na Trnavskej univerzite. V roku 1998 lekárska fakulta Trnavskej univerzity umožnila Dr. Hamerovi, autorovi Germánskej novej medicíny (známej aj pod názvom Nová medicína), ktorou sa v našej poradni zaoberáme, na 7 pacientoch s celkom 20-timi jednotlivými chorobami preukázať platnosť zákonitostí GNM. Dokument potvrdzujúci platnosť systému Dr. Hamera, ktorý Dr. Hamerovi univerzita vystavila, nájdete v časti „Poradňa – Germánska nová medicína“ na našej stránke. Okrem spoločnej fotky z nášho stretnutia a dojímavého venovania, ktoré mi pán Mikloško napísal do jeho poslednej vydanej knihy „Ľudia a doba (z môjho života)“ z roku 2017, sa s Vami chcem podeliť o kapitolu, ktorú Jozef Mikloško vo svojej knihe „Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní“, vydanej v roku 2000, venoval Dr. Hamerovi. Opisuje v nej svoje stretnutie s Dr. Hamerom a zverejňuje v nej aj ich spoločný rozhovor o Germánskej novej medicíne:

Prípad Hamer sa dostal náhodne do mojej pozornosti. Najprv ma zaujal svojím ľudskoprávnym aspektom, pretože za svoje názory je Hamer roky tvrdo postihovaný, potom aj vedeckým, pretože jeho myšlienky roky odmieta univerzitná komunita preskúmať a potvrdiť alebo odmietnuť a nakoniec aj humanitárnym, pretože ak je na tom len kúsok pravdy, potom ňou treba pomôcť miliónom pacientov.

Geerd Hamer (64) je vysoký, usmiaty, ale keď treba aj tvrdý lekár. Od roku 1981, keď oznámil objavenie Novej medicíny (NM), má najmä v Nemecku problémy: jeho revolučný objav postavil na hlavu doterajšiu Školskú medicínu (ŠM). Po odobratí lekárskeho súhlasu pre prax v Nemecku v roku 1986 bol v tejto krajine v roku 1997 odsúdený na 19 mesiacov väzenia. Aj na moje písomné intervencie na právnych a súdnych inštanciách, aj u ich ministra spravodlivosti Behrensa, sa dosiahlo, že po 10 mesiacoch väzenia bol podmienečne prepustený na slobodu. Z Nemecka však, kde mu hrozí nové uväznenie, odišiel a žije v zahraničí. Podľa jeho advokáta Mendela, s ktorým som sa stretol, ide o nebývalý prípad justičnej nespravodlivosti. Postoj Hamera sa niekedy zdá príliš tvrdohlavý a netaktický. Na druhej strane však roky letia, jeho metódu nikto nechce oficiálne vyskúšať, aj keď mnohí vo svete už podľa nej úspešne postupujú.

O NM je veľa kníh, dokumentov aj internetová stránka. Špeciálne vydavateľstvo Amici di Dirk Verlag publikuje viacero Hamerových kníh o NM, ktorú popisuje na konkrétnych prípadoch. V siedmich vydaniach vyšla jeho kniha: Rakovina – choroba duše, najnovší stav poznatkov má byť knižne vydaný ešte roku 1999. Známy nemecký historik vedy, prof. Hanno Beck, ktorý sa venuje aj potláčaným vedeckým myšlienkam a prenasledovaným vedcom, napísal knihu o Hamerovi – Príklad potláčania poznatkov. Helmut Pilhar z Rakúska publikoval roku 1996 otrasnú 600-stranovú knihu o utláčaní pravdy: OLIVIA – Denník jedného osudu, v ktorom podrobne popisuje prípad svojej dnes 11-ročnej dcéry. V Rakúsku tento prípad vyvolal škandál, pričom rodičia, majúci aj ďalšie tri deti, sú plne na strane NM.

Hamer už niekoľkokrát navštívil Slovensko. Stretnutia s ním sú plné dynamiky a zanietenia. Jeho spôsob liečenia sa netýka len rakoviny, ale všetkých chorôb. Choroba nie je zhubnou poruchou, ale je to zmysluplný biologický program, ktorý prebieha paralelne v troch rovinách Psyché – Mozog – Orgán. Pacient je chápaný v jednote týchto rovín, v ktorom sa mozog, riadiaca centrála celého organizmu, vyšetrí nekontrastným snímkom, CT – tomogramom, a psyché sa skúma podrobnou spoveďou – osobnými rozhovormi lekára s pacientom. Dnes sa choroby, najmä rakovina, lieči skalpelom, ožarovaním a chemoterapiou. Pacient je z procesu liečenia vylúčený, platí hypotéza tvorby metastáz. Hamer chemoterapiu a rádiológiu úplne zavrhuje. Pri vyšetrení potrebuje pacienta a CT, chorobopisy pozerá, ak treba, až potom. Podľa oficiálnych rakúskych zdrojov vyše 90% jeho pacientov s rakovinou prežíva, podľa nemeckých zdrojov takéto percento pacientov po chemoterapii zomiera.

Je to príliš vážna vec a preto sa v tejto veci aj ja angažujem. Bol som svedkom rozhovorov Hamera so slovenskými pacientmi, bol som prekvapený. Rozprával som sa s mnohými pacientmi z celej Európy, ktorých jeho metóda vyliečila z najhorších chorôb. Pri nedávnej návšteve Švajčiarska na kongrese venovanom NM som žasol nad osobnými svedectvami ľudí, vyliečených z rôznych chorôb, najčastejšie z rakoviny, ale bola medzi nimi aj skleróza multiplex a aj u dieťaťa s Downovým syndrómom sa stav podstatne zlepšil.

V októbri 1999 vznikol v Rakúsku škandál. Sekretárka na onkológii stovkám pacientok s rakovinou maternice, ktorých histologický nález na zhubný nádor bol pozitívny, písomne oznámila, že nález bol negatívny. Pacientky sa upokojili, viac sa neliečili a keď sa teraz skúmalo, ako sa im darí, zistilo sa, že žijú a nádor zmizol. Motívy sekretárky nepoznám, ale v Hamerovej metóde práve zhubnosť nádora maternice je signálom, že je vo fáze liečenia.

Trnavská univerzita v zastúpení mňa ako prorektora, dekana fakulty prof. V. Krčméryho a predsedu komisie prof. J. Pogádyho 11. 9. 1998 podpísala vyhlásenie, že s vysokou pravdepodobnosťou predpokladáme, že NM je správna a sme presvedčení, že by mala byť skúmaná otázka použitia NM v praxi. Vyhlásenie vyvolalo záujem na celom svete.

Nedávno mi z hranice v Bergu zatelefonoval nemecký televízny tím, ktorý chcel so mnou urobiť rozhovor v relácii TV Aktuel v neprospech Hamera. Keď na hranici dlho čakali, povedal som im telefonicky moje stanovisko. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň stretneme a urobia rozhovor. Pripravil som sa a v bielej košeli som čakal, že ma pozvú do hotela v Bratislave. Na rozhovor čakám dodnes – keď videli, že im moje názory nepasujú do krámu, otočili to asi ešte v Bergu a išli zasa tisíc kilometrov domov.

Nasledujúci rozhovor som urobil aj na video ešte v septembri 1998. S jeho uverejnením som čakal, nechcel som vyvolať pozornosť ani u nás, kde by azda NM mohla byť odskúšaná. Pri vydávaní tejto knihy však nemôžem toto priateľstvo zamlčať. Rozhovorom chcem prispieť k tomu, aby sa tejto metóde venovala pozornosť vedeckej komunity.

Geerd, povedz niečo o svojom živote, čo ho ovplyvnilo?

Bol som normálny internista, aj žena bola lekárka, mali sme štyri deti. Pracoval som na univerzitnej klinike, chcel som byť dobrý lekár. Urobil som niekoľko vynálezov, napr. pílku na kosti a skalpel, ktorý bol 20-krát ostrejší ako iné skalpely. Keď som operoval, napadalo mi, ako sa veci dajú zlepšiť. Z patentov som chcel vyrobiť peniaze, aby som mohol pracovať zadarmo ako lekár pre chudobných. Všetko sa zmenilo, keď v roku 1978 jeden bláznivý princ postrelil v spánku môjho syna Dirka. Po tri a pol mesiacoch a 19-tich operáciách mi Dirk zomrel v náručí, napriek tomu sa princovi nič nestalo. Bol to ťažký čas, veľa som trpel. Náhle dostala manželka rakovinu, aj ja som dostal rakovinu semenníka. Napadlo mi, či to nemohol vyvolať šok, ktorý sme prežili. Bol som vtedy na klinike a vyšetril som 200 pacientov – všetci prežili šokový zážitok. Na univerzite v Tubingene som neskôr podal svoju habilitáciu na túto tému. Odpor lekárov bol obrovský, lebo tento objav postavil doterajšiu medicínu na hlavu.

Čo si ešte okrem medicíny študoval?

Chcel som podrobnejšie poznať aj nejakú prírodnú a spoločenskú vedu – rozhodol som sa pre fyziku a teológiu. Školská medicína je dogmatická medicína, nedáva priestor na úvahy, či veci nie sú ináč. S publikovaním patentov som nemal problémy, odkedy som však vystúpil s Novou medicínou nemám medzi lekármi priateľov. Na klinike mi povedali: buď odprisahám, že budem robiť školskú medicínu alebo musím odísť. Radšej som z kliniky odišiel.

Je pravda že v Rakúsku je centrum pre Novú medicínu, že v Koblenzi máte kliniku? Kde v Európe Novú medicínu poznajú?

Myšlienky NM sú známe, aj keď kliniky ma odmietajú, vždy si nájdu dôvod. Všade mi hovoria: čo u nás chcete, my sme ŠM. NM priamo ohrozuje pozície ľudí. Miesta profesorov, ktorí liečia v onkológii metódami ŠM by boli po akceptovaní NM nezmyslom. NM spochybňuje aj doterajšie metódy terapie nielen onkológii, všetky chemoterapeutické firmy a prístroje na ožarovanie by boli zbytočné.

Prečo neschváli Tvoju žiadosť o habilitáciu? Prečo Ti v Nemecku odňali povolenie k lekárskej činnosti?

Žiadosť o habilitáciu mám v Tubingene 17 rokov, je to smutný rekord. Chceli to zamietnuť, ale urobili formálne chyby, takže súd to nedovolil. Lekárske povolenie mi vzali roku 1986, viackrát mi zdôraznili, že keď odprisahám na školskú medicínu a vzdám sa Novej medicíny, môžem sa vrátiť do praxe. Zákaz vykonávania činnosti mám už 12 rokov.

Ako došlo k tvojmu odsúdeniu a uväzneniu?

Za trojnásobné bezplatné hovorenie s pacientmi o NM som bol odsúdený na 19 mesiacov väzenia. V Nemecku máme zákon o liečení – na základe neho umelými právnickými krokmi so zlým úmyslom sa dá dosiahnuť, že bezplatnú informáciu hodnotia ako poradenstvo, čo sudca môže kvalifikovať ako liečenie. Pretože moju lekársku prax mi zakázali, dali ma roku 1997 do väzenia. Ak by som v SRN zajtra hovoril o NM, dostanem zasa pol roka. Dôvody svedomia sa v našej justícii nerešpektujú. Podľa môjho svedomia – keď viem, že Nová medicína dáva až 95% šancu ľuďom na prežitie oproti 98% neprežitiu školskej medicíny – som povinný ľudí o tom informovať. Súd to nerešpektoval, nezaujímalo ho, kde je pravda, chcel to iba zakázať, mňa izolovať a násilím psychiatrizovať. Pokúsili sa o to asi 60-krát, 10-krát to aj urobili, pričom bolo jasné, že ma vyhlásia za blázna, pretože som podľa nich stratil pojem reality – ak milión hovorí A a ja B, potom som blázon. Je to horšie ako v stredoveku, vtedy každý vedel, že sa robí zlo, dnes nie. Tvária sa, že je to demokratické a právne, ale sú to gulagovské metódy.

Aká je situácia v médiách, nenašiel sa jeden statočný, čo by sa Ťa verejne zastal a požadoval vedecké preskúmanie Novej medicíny?

Nevedel som si to predstaviť, ale médiá sú len proti. Farmaceutické koncerny patria superkapitalistom, dnes za jedného pacienta získajú na chemoterapii 300 až 500 tisíc DEM, pričom táto pseudoterapia zabíja – pri nej neprežije po siedmich rokoch 98% pacientov. Liečenie Novou medicínou stojí 5 až 10 tisíc DEM a pacienti potom môžu žiť ďalších 30 až 40 rokov. Prof. Hanno Beck, nestor histórie prírodných vied povedal, že tu ide o jeden z najhorších zločinov ľudskej spoločnosti.

Ako si sa mal vo väzení, čo si tam robil, Ty, intelektuál, kreatívny človek a lekár?

Bolo to hrozné, človek je zavretý ako králik v klietke. Najhoršie bolo, že som denne musel počítať s tým, že ma násilím prevezú na psychiatrickú kliniku, kde ma vyhlásia za blázna. Samotné väzenie nebolo až také zlé, žil som tam spolu s vrahmi, násilníkmi a zločincami, ktorí však zostali aj ľuďmi. V nemeckej justícii bolo predtým treba vec dokázať, dovtedy platila prezumpcia neviny obžalovaného. Teraz stačí vec preukázať a sudca to môže subjektívne vyhlásiť za dokázané. Dnes je obžalovaný od začiatku vinný a on musí dokázať svoju nevinu. Mal som na svoju podporu asi 50 vyhlásení a potvrdení o účinnosti Novej medicíny, súd to nebral do úvahy. Zvonku sa zdá, že je to právne, ale je to diktát za kulisami. Média ma len kritizovali, nevšímali si moje úspechy. Bol som len „šarlatán – zavrite ho!“. Všetci boli jednakí – proti tejto mašinérii nemáš šancu.

Ako sa líši NM od ŠM? Ako môžeš tvrdiť, že NM je prírodná veda? Platia závery len pre rakovinu a len pre človeka?

V NM som objavil 5 biologických prírodných zákonov, ktoré sa dajú vždy overiť na podobných blízkych prípadoch. Aj na Slovensku sme to urobili na siedmich prípadoch, sami ste videli a potvrdili, že to funguje. V ŠM nejde o zákony, ale o hypotézy a štatistiky – z toho sa lekári pokúšajú odvodiť akúsi signifikanciu. V ŠM nie sú dokázané fakty, ide len o domnienky. Choroby sú v knihách usporiadané a opísané, treba sa to naspamäť naučiť, aj terapie treba naspamäť vedieť, prečo je to tak, nikto nevie. V NM je „choroba“ zmysluplný biologický program. Predtým sme mali v školskej medicíne 500 „studených“ a 500 „teplých“ chorôb, v Novej medicíne máme dvojfázové zmysluplné programy, zložené zo studenej a teplej fázy. V školskej medicíne sa choroby nazývajú zhubné, sú vykoľajením, poruchou – lekár s nimi bojuje chemoterapiou a ožarovaním. V Novej medicíne sú „choroby“ osobitné programy vyvolávané biologickými konfliktmi človeka. Ako jeleň má revír, aj človek ho má – rodinu, auto, byt. Ak v ňom dôjde k nečakanému konfliktu, nie psychickému, ale biologickému, naštartuje sa tento program. Také konflikty môžu byť partnerské, vo vzťahu rodič – dieťa, konflikty odlúčenia, sexuálne atď. Aj pri zvieratách a rastlinách je to analogické. Aj u zvierat, ako u človeka, možno po konflikte v mozgu vidieť príslušné ohnisko.

Cením si, že pri vyšetrovaní pacienta sa dívaš na človeka ako na integrálnu osobnosť, že svojím celostným pohľadom vyšetruješ ako detektív tri paralelné roviny jeho života.

Okamžite pri konflikte sú ovplyvnené tri roviny v človeku: psyché, mozog a orgán. Keď napr. vidím orgán, hneď viem, čo budem vidieť v mozgu a opačne. V každej rovine ide asi o 100 faktov, takže celkovo musíme sledovať asi 300 faktov, ktoré musíme trpezlivo zisťovať v dôvernom rozhovore s pacientom. Ak žena vidí vážnu nehodu svojho dieťaťa, ak je praváčka, v ľavom prsníku jej začne rásť nádor, aby dostalo dieťa viac mlieka a bolo skôr zdravé. Je zbytočné všetko hneď odrezať. Ak vieme, o čo ide, a trpezlivo čakáme, po vyriešení konfliktu, ak sa dieťa uzdraví, nádor sa tuberkulózne odbúra – žena už nepotrebuje viac mlieka. Je to zmysluplný proces – vieme, prečo to tak je, rozumieme tomu, nevzniká žiadna panika. Keď niekto žene povie – máte zhubný nádor, nastane šok, panika – veď skoro umriem. Keď jej poviete, treba vyriešiť váš konflikt, práve sa vo vás odohráva osobitný program, ste v tejto jeho fáze, riešenie je vo vašich rukách – je to iná pesnička.

Všimol som si u Teba veľmi ľudský, trpezlivý postoj k pacientom. NM sa zdá byť jednoduchá, musí lekár, pôsobiaci v nej, vedieť viac ako v ŠM, alebo stačia menšie znalosti?

Nová medicína má celkom iný vzťah a porozumenie medzi lekárom a pacientom. V školskej medicíne sú lekári, šéflekári, generálni šéflekári – sú to panovníci, pacienti sú poddaní. Musia držať ústa, lebo nemajú prečítaných toľko kníh ako lekári. V NM je všetko iné, pacient je šéf akcie, my sme len jeho verní sluhovia, ktorí mu chceme pomôcť vyriešením jeho konfliktov. Ako pruskí králi tvrdili – chceme byť sluhovia ľudu – aj lekár v NM to tvrdí a podľa toho koná.

V Trnave po prezretí tomogramu som sa stále pýtal pacienta na srdce. 75-ročný pacient nikdy so srdcom nič nemal, ani jeho rodina, ani pes – nemal žiadny konflikt. Keď už prítomní boli z mojej tvrdohlavosti nervózni, pacient si spomenul, že raz dávno mu sused chcel ukradnúť husi a keď vyšiel von, zlodej – sused – mu sekerou zatiaľ temer do srdca – stačil centimeter a zomrie. Bol som si istý, že tento pacient si musí spomenúť na nejaký svoj konflikt so srdcom. Niekedy pacient nechce prezradiť svoj konflikt, je to pre neho nepríjemné alebo bolestné. Lekár v NM musí vedieť omnoho viac ako lekár v ŠM. Tam sú často špecialisti na úzky odbor – oko, ucho, srdce, tu musíte poznať všetky oblasti, musíte poznať orgány, mozog aj psyché – dušu pacienta, a kriminalisticky vyšetrovať tieto roviny. Lekár na to musí mať charizmu, len tak môže pomôcť pacientovi. Ak nenájde k pacientovi úprimný kontakt, nič nezmôže. Myslím si, že pre Novú medicínu sa hodí asi 1 zo 100 dnešných lekárov.

Podľa svedectiev ľudí aj chemoterapia môže predĺžiť ľudský život. Sú známe veľmi úspešné benefičné koncerty Carrerasa, ktoré organizuje v prospech výskumu liečenia leukémie. Predpíše lekár niekedy sebe alebo rodine chemoterapiu?

Každý človek prežíva nejaký zlom, náhly šok, kde mu leukocyty stúpajú, nemožno to hneď vyhlásiť za leukémiu. Niekedy mu dajú pár kvapiek chemoterapie a po vyliečení, ktoré by prišlo aj samé, sa urobí kampaň. Poznám 500 pacientov, o ktorých vyhlásili, že majú leukémiu, ale keď neupadli do paniky, nikto nezomrel. Po chemoterapii je oficiálna mortalita v Nemecku 95% po 5 rokoch a 98% po 7 rokoch. V Rakúsku sme v Burgau mali svoje centrum. Prokurátor ho nechal obsadiť a z počítača nám zobrali 6500 adries ľudí, ktorí konzultovali s nami. Tu Zákon o liečení neplatí, takže nie je zakázané o NM hovoriť. Úrady skontrolovali týchto pacientov a zistili, že z nich žije 6000 ľudí. 92%, nemyslel som, že to bude také dobré, pretože všetci už boli preliečení školskou medicínou. Aj u zvierat, ktoré netušia, že majú „rakovinu“, je vyliečenie 80 – 90%. Keď pacient vie, že o niekoľko mesiacov sa jeho prípad vyrieši, je pokojný, vydrží to a vylieči sa. V Novej medicíne prežijú skoro všetci.

Ľudia prežívajú denne problémy a konflikty, napr. v dnešnom Rusku ľudia majú vážne konflikty vyplývajúce z biedy a chaosu, ktorý tam vládne. Prečo nedostávajú všetci rakovinu alebo iné choroby?

O psychologických konfliktoch, stresoch, často vieme, že prídu a pripravíme sa na ne. Biologické konflikty nás však šokujú a hneď vyvolajú reakcie, o ktorých som hovoril. Dôsledky nie sú zhubné, keď vieme, o čo ide a konflikty chceme vyriešiť. Mám ich presne rozdelené spolu s ich mozgovými a orgánovými reakciami. Matka Príroda robí len zmysluplné veci, keď im rozumieme, môžeme ich využiť.

Si prvýkrát na Slovensku. Čo očakávaš od nás, prečo si si zvolil práve Slovensko?

Slovensko, najmä Ty a niektorí Tvoji kolegovia v Trnave mi tým, že sa o moje výsledky zaujímali, veľmi pomohli – som Vám za to vďačný. Dali ste mi možnosť na siedmich pacientoch urobiť to, čo univerzity odmietli – ukázať, ako pracuje Nová medicína v praxi. Sami ste konštatovali, že Ty, matematik a prorektor, V. Krčméry, onkológ a dekan, a Pogády, psychiater, ste podpísali vyhlásenie, ktoré vo svete vyvolalo veľký ohlas. Bolo to revolučné, lebo už veľa osobností a kolektívov vydalo kladné vyhlásenie o NM, ale nikdy to neurobila univerzita. V prírodných vedách možno veci reprodukovať na najbližších prípadoch, to je v medicíne nebývalé.

V Trnave a Bratislave sme mali 7 prípadov s 20-timi osobitnými programami, čo znamená postavenie asi 1500 otázok. Trpiacim pacientom musíme dať šancu zachrániť si životy. Sú to naši blízki, ktorým musíme pred Bohom pomôcť. Polročne zbytočne zomierajú na rakovinu asi tri milióny. Máme povinnosť pacientom povedať, že existuje Nová medicína, že sa môžu vyliečiť. Prosil by som Ťa a Tvojich kolegov, aby ste túto ponuku vzali vážne, všetci musíme niečo urobiť pred svojim svedomím a Bohom – je to naša povinnosť.

40 rokov sme žili v komunizme, 9 v slobode – blíži sa 3. tisícročie. Svet sa však vyvíja zle, aj druhý Titanic sa potopí, ak zabudneme na Boha a morálku. Iba Boh nás môže zachrániť, je to moja jediná perspektíva – aká je Tvoja?

Som vzdelaný teológ, ale nepatrím k žiadnej cirkevnej konfesii. Odkedy poznám NM a zázraky, ktoré z dielne Božej poskytuje, odvtedy zasa verím, aj keď nie konfesionálne. Stal som sa hlboko veriacim človekom, ktorý sa nevie vynadiviť týmto zázrakom. Pacienta, ktorý daruje svoju dôveru lekárovi a vyspovedá sa mu so svojím vnútrom, možno zachrániť. Svet je pospájaný s celým kozmom, aj so zvieratami a rastlinami. Nemôžeme zvieratá zabíjať a trýznivo ich v autách prenášať krajinou. Aj oni majú akúsi dušu, pocity, strach, úzkosti a bolesti, aj rastliny myslia a cítia. Všetko je to v jednote začlenené do zázračného božského kozmu. Náboženstvo, ktoré to neberie do úvahy, je nezmyselné. Malo by akceptovať aj päť prírodných zákonov, ktoré som objavil, vtedy bude mať lepšiu budúcnosť. Celý svet sa môže zmeniť cez pokojnú revolúciu Novej medicíny. Súčasný svet aj medicína je v slepej uličke. Nová medicína dáva ľudstvu novú perspektívu a budúcnosť, ďakujem Vám, že mi v tom pomáhate.

Približne 70% nášho imunitného systému sa nachádza v hrubom čreve, preto je zachovanie jeho zdravia mimoriadne dôležité. Hrubé črevo patrí k tráviacej sústave človeka a pozostáva z tračníka (vzostupného na konci so slepým črevom, priečneho tračníka a zostupného tračníka), ďalej z esovitej kľučky (tiež sigmoid) a konečníka.

Na Slovensku aj celosvetovo je u dospelých osôb úmrtnosť na choroby srdca a ciev vyššia ako na rakovinu, úrazy a infekčné choroby spolu. V tomto článku sa pokúsim čo najjednoduchšie vysvetliť rozdiel v chápaní príčin infarktu myokardu podľa konvenčnej medicíny a príčin podľa Germánskej novej medicíny.

„Hlavnou doktrínou materializmu je tvrdenie, že jedinou realitou je hmota. A preto by vedomie nemalo existovať. Najväčším problémom materializmu je však to, že vedomie existuje.“

Rupert Sheldrake

Psychosomatika je náuka o vzájomnom pôsobení duševných a telesných procesov pri vzniku a liečení chorôb. Mohlo by sa preto zdať, že vplyv emócií na ľudský organizmus je náhodný a nepredvídateľný, pretože závisí od subjektívne prežívaných pocitových a emocionálnych stavov ľudskej mysle, teda postráda akúkoľvek logiku. Napriek tomu, pri všetkých prípadoch posudzovaných podľa Germánskej novej medicíny (ďalej len GNM), pozorujeme exaktnú súvislosť medzi typom emocionálneho konfliktu a ochorením.

Príčinné súvislosti medzi „chorobou“ a typom emocionálneho konfliktu jednoznačne definovala GNM. Empirické skúsenosti z pozorovania tejto skutočnosti vysvetlil Dr. Ryke Geerd Hamer objavením súvislostí v rámci ontogenetického vývoja človeka v priebehu evolučného procesu.

V závere tohto článku poukážeme na ďalšie súvislosti, ktoré biologický zmysel ochorení z hľadiska evolúcie rozširujú o princípy morfogenetickej rezonancie.

Tretí prírodný zákon GNM a ontogenetický princíp

Ústredný princíp GNM spočíva v poznaní, že po utrpení emocionálneho konfliktu sa simultánne objaví jeho prejav v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“, ktorú GNM nazýva zmysluplným „osobitným biologickým programom“.

GNM – vo svojom treťom prírodnom zákone – definovala ontogenetický systém prepojenosti chorôb podľa zárodočných listov. To znamená, že jednotlivé tkanivá tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu:

• orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“,
• orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt „urážky, zraniteľnosti“,
• orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“,
• orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. „pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia.

Tretí prírodný zákon teda rozdeľuje všetky „choroby“, resp. „osobitné biologické programy“ podľa orgánov vzniknutých z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma a ektoderma) a následne podľa charakteru prežitého emocionálneho konfliktu ako príčiny ich vzniku. Choroby s rovnakou príslušnosťou k zárodočnému listu vykazujú aj iné vlastnosti a zvláštnosti, ktoré sa dajú ontogeneticky odvodiť, v tomto článku sa však chceme venovať výlučne iba „obsahu emočného konfliktu“, ktorého charakter (viď vyššie) spúšťa reakciu konkrétnej časti mozgu čím „predurčuje/iniciuje“ vznik „konkrétneho/špecifického“ fyzického ochorenia.

Biologický zmysel ochorení z hľadiska evolúcie

GNM objavila, že tzv. „ochorenie“ je vývojovou súčasťou prírody ako reakcia na emočný konflikt v záujme prežitia jedinca a ľudského rodu. Ochorenie je posolstvo, ktoré nás mobilizuje k prekonaniu nášho emocionálneho konfliktu a poskytuje „čas“ na jeho riešenie. Je teda podmienené múdrosťou ľudského organizmu a nie – ako nás učí akademická medicína – chybou v mechanike, ktorú je potrebné invazívnymi prostriedkami „opravovať“. To samozrejme neznamená nepotrebnosť lekárskych zákrokov, avšak v prípade uplatnenia GNM by ich aplikácia vychádzala z radikálne odlišnej paradigmy psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka.

Prvý krok v priebehu evolúcie: Cesta „sústa“

V prvotných evolučných stupňoch vývoja prírody a živých organizmov záviselo prežitie organizmu od úrovne a schopností fungovania metabolickej (látkovej) výmeny. Vznikom mnohobunkových organizmov z jednobunkových, sa ich telo stávalo čoraz väčšie a nedokázalo už dostatočne napĺňať všetky potrebné funkcie k prežitiu. Aby sa tieto funkcie zaistili, začali vznikať funkčne špecializované dodatočné zhluky buniek – orgány a tkanivá.

Typickým znakom týchto archaických buniek je ich žľazovitý charakter: sú schopné vstrebávania, resp. vylučovania. V rámci adaptácie, v tom čase ešte nebola potreba odbúravania tkaniva, preto tieto najstaršie endodermálne tkanivá v rámci “ochorenia” nie sú toho schopné ani dnes.

V tom čase sa vytvorili orgány zabezpečujúce látkovú výmenu. Ak sme vystavený konfliktu sústa: niečo si chceme zaistiť, prípadne sa niečoho chceme zbaviť v záujme prežitia, tak v zmysle tejto emocionálnej náplne vzniká na orgáne nádor za účelom biologického riešenia konfliktu. Jediným riešením na zastavenie rakovinového bujnenia je uvoľnenie sa z „pút“ konfliktu.

Druhý krok v priebehu evolúcie: Keď sme sa dostali z vody na zem

Z vody sa dostal živý organizmus na suchú zem, kde v dôsledku styku so štrkovitým brehom hrozilo poškodenie a narušenie tkaniva. Z evolučného pohľadu bola nutná tvorba hrubšej kože a sliznice v záujme ochrany život zabezpečujúcich orgánov.

K tomuto vývojovému stupňu sa viažu mezodermálne orgány riadené mozočkom. Ich biologickým zmyslom je ochrana pred útokom, poškodením (hrubšia koža = lepšia ochrana). Dané tkanivo nie je žľazovité, je oveľa odolnejšie, spôsobilejšie k mechanickej ochrane malých organizmov. Do oblasti mozočka dopadajú konflikty ochrany, obrany v záujme zachovania života a ľudského rodu. Útok z pohľadu GNM môže byť reálny alebo symbolický. Jedná sa vždy o interpretáciu v kontexte mentálnych významov a presvedčení jednotlivca, ktorý životnú situáciu prežíva.

Tretí krok v priebehu evolúcie: Keď sme si uvedomili, že sme

Organizmus žijúci vo vode, respektíve na jej brehu, sa už neuživil potravou z morských prúdov a pri pohybe sa nemohol spoliehať na vodné prostredie. K pohybu potreboval končatiny a svalstvo zabezpečujúce cirkuláciu telesných tekutín, dýchanie.

K tomuto evolučnému stupňu sa viaže vznik orgánov bielej hmoty veľkého mozgu. Ich zmysel je v umožnení pohybových funkcií k prekonaniu vzdialeností a fyzických prekážok. Tieto tkanivá sú ešte mezodermálneho pôvodu, ale sú oveľa odolnejšie, pevnejšie, zvládajúce vyššiu záťaž.

Dané orgány v konflikt-aktívnej fáze reagujú nekrózou, úbytkom buniek, ktoré sa v post-konfliktnej fáze za pomoci mikroorganizmov obnovujú, posilňujú, spevňujú. Telesné zmeny sa v tomto prípade objavujú pri konfliktoch straty sebaúcty a pri pocitoch nedostatočného výkonu. Dokonalým riešením tela pre danú emocionálnu traumu je odbúranie starého tkaniva, aby sa mohlo nahradiť výkonnejšou náhradou, ktorá si poradí aj s vyššie postavenými nárokmi.

Štvrtý krok v priebehu evolúcie: Spolužitie a odlúčenie

Z evolučného pohľadu bol už jedinec v tejto fáze schopný pohybu a mal čoraz sofistikovanejšie a jemnejšie životné pochody.

Jeho tráviace orgány boli schopné už spracovávať rôznorodú potravu. Na povrchu kože sa zároveň vytvorila jemná citlivá vrstva, vo vnútorných častiach tela sa začali vytvárať odlučovacie a oddeľovacie funkcie. Z vonkajšieho zárodočného listu sa vyvinula celá nervová sústava, ktorá časom umožnila vôľové riadenie pohybov svalstva. K danému obdobiu sa vzťahuje posun k vyššej uvedomelosti jedinca. Nové tkanivo sa v konflikt-aktívnej fáze dokáže stenčením primerane prispôsobiť a v hojivej fáze sa obnovuje, posilňuje. Jeho veľkou výhodou je schopnosť rýchlej zmeny a rýchlej regenerácie.

Orgány vzniknuté z ektodermy reagujú na konflikty vychádzajúce z nášho sociálneho spolužitia a ich orgánový dopad súvisí s presným emocionálnym zafarbením prežitého konfliktu. Sú to konflikty oddelenosti, ohraničenosti a straty v zmysle sociálnych vzťahov, resp. pohlavný a teritoriálny konflikt v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia.

Fakty a pochybnosti

Napriek tomu, že exaktnú súvislosť medzi typom emocionálneho konfliktu a ochorením môžeme empiricky pozorovať vo všetkých prípadoch, ktorými sa GNM zaoberá a napriek geniálnemu vysvetleniu tejto zákonitosti prostredníctvom evolučného vývoja vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov, je konkrétna spojitosť medzi určitou „chorobou“ a typom emočného konfliktu natoľko nezvyčajná, že je opätovne spochybňovaná aj v okruhu ľudí, ktorí psychosomatické príčiny ochorení vo všeobecnosti prijímajú.

Dánska štúdia o ktorej sa zmieňujeme v časti „Verifikácia GNM“, ktorá uznala prvé dva zákony GNM, tento vzťah spochybnila výrokom: „Zákon číslo 3, pre ktorý Hamer uvádza fylogenetické a ontogenetické argumenty, sa preto zdá byť menej aktuálny z nášho súčasného stavu vedomostí. Napriek tomu môže v chorobe existovať značný symbolický prvok, ktorý pacientom umožní „načúvať telu“, ale nie taký schematický, ako veril Hamer, hoci musíme uznať, že v našom organizme môže skutočne existovať taký symbolický psychosomatický systém, iba so zložitejšími a ešte neobjavenými súbormi pravidiel.“

Zakladateľ metódy „somatodrámy“ – maďarský psychiater a psychoterapeut Dr. László Buda – „verí“ tiež skôr „rozdielnym“ emocionálnym príčinám ako „systémovému“ prístupu a zdá sa, že podobne postupujú aj ďalší protagonisti psychosomatickej terapie, ktorí preferujú intuitívny prístup, ako napríklad známy český lekár Dr. Jan Hnízdil.

„Skeptikom“ hrá zdanlivo „do karát“ aj skutočnosť, že súčasné poznatky psychológie, ale ani genetiky a biochémie na tento jav nemajú vysvetlenie a vzhľadom k mechanistickému poňatiu človeka odpovede ani nehľadajú.

Morfogenetická rezonancia

Kauzálne vysvetlenie tejto empirickej skúsenosti nachádzame vďaka práci biológa Ruperta Sheldrakea o tzv. morfogenetickej rezonancii. Táto hypotéza, ktorej čiastkové aspekty boli už experimentálne potvrdené, tvrdí, že príroda má pamäť a to, o čom zvyčajne uvažujeme ako o prírodných zákonoch, môžu byť skôr neviditeľné organizačné sily, ktoré slúžia ako formy a predbežné vzory správania. Podľa nej je všetko v našom svete, či už je to človek, rastlina alebo zviera, obklopené a prestúpené morfickými poliami, obsahujúcimi kompletnú informáciu o charaktere a aktivite daného objektu. Morfogenetické pole podľa Sheldrakeovej definície je morfické pole živých organizmov, ktoré okrem charakteru a tvaru odráža tiež ich správanie a vzťahy v rámci svojho druhu.

Tieto polia sú čím ďalej tým viac charakteristickejšie a utvárajú polia vo vnútri polí, kde každá myseľ a dokonca každý orgán majú svoju vlastnú rezonanciu a jedinečnú históriu a na základe minulých zážitkov riadia organizmus. Teda zapamätávanie a iniciácia javov sa deje vo vzájomnej interakcii, čo znamená, že každou ďalšou skúsenosťou sa morfogenetické pole obnovuje a rozširuje.

Z hľadiska hypotézy formatívnej kauzality je DNA (či skôr jej malá časť) zodpovedá za kódovanie RNA a sekvencií aminokyselín v proteínoch a tie hrajú zásadnú rolu pri fungovaní a vývoji organizmu. Avšak formy buniek, tkanív, orgánov a celých organizmov, ako aj „zdedené“ chovanie (teda interakcie medzi nimi) nie sú utvárané DNA, ale morfickými poliami.

Pre lepšie pochopenie uvádza Sheldrake „prirovnanie k televíznemu prijímaču, ktorý je naladený na určitý kanál. Obrázky na obrazovke vznikajú v televíznom štúdiu a sú prenášané elektromagnetickým polom ako vibrácie určitej frekvencie. Aby sa obrázky objavili na obrazovke musí prijímač obsahovať správne komponenty správne zapojené a taktiež potrebuje zdroj elektrickej energie. Zmeny v komponentoch, ako závada tranzistoru, môže skresliť obraz na obrazovke alebo ho úplne znemožniť. To však nedokazuje, že obrázky vznikajú z komponentov či interakcií medzi nimi, ani to, že sú naprogramované v prijímači. Podobne skutočnosť, že genetické mutácie môžu ovplyvniť formu a chovanie organizmov nedokazuje že forma a chovanie sú zakódované v génoch či geneticky naprogramované. Forma a chovanie organizmov nevznikajú z mechanistických interakcií v organizmoch, ani medzi organizmom a jeho bezprostredným prostredím. Závisia na morfických poliach, na ktoré je daný organizmus naladený“.

Keď sa stretne teória s empíriou

GNM objavila, že medzi charakterom emocionálneho konfliktu, riadiacim mozgovým receptorom a chorým orgánom vzniká príčinná súvislosť, ktorú vysvetlila evolučnou teóriou vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov. Napriek tomu sa zdá, že k plnému pochopeniu a akceptácii tohto empiricky overeného faktu chýbal princíp, ktorý by ukázal, akým spôsobom sa deje transgeneračný prenos tejto zákonitosti bezohľadu na kultúrne odlišnosti a genetické predispozície.

Cieľom tohto článku je na takýto princíp poukázať syntézou empirických poznatkov GNM s teóriou morfickej rezonancie.

Je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že akákoľvek udalosť sa stáva „konfliktnou“ jedine a práve tým, že jej prisúdime určitý „význam“ v našej vedomej mysli, ktorý je v tomto prípade negatívny, problematický. Tento význam (myšlienka) sa prostredníctvom emócií a následných biochemických mechanizmov prejaví vo forme osobitného biologického programu resp. „choroby“ vo fyzickom tele. Práve pre individualizovaný významový kontext môže tá istá udalosť alebo okolnosť spustiť u rôznych ľudí rôzny osobitný biologický program, teda „chorobu“, alebo nespustiť žiadnu. Zároveň však platí, že ak prisúdime akejkoľvek udalosti rovnaký významový kontext (zažijeme rovnaký typ emocionálneho konfliktu) prejaví sa „choroba“ na orgánoch pridružených k tomu zárodočnému listu, ktorý je charakterizovaný týmto konkrétnym typom emocionálneho konfliktu (viď vyššie).

Na prvý pohľad to nemá žiadnu logiku a v rámci súčasnej paradigmy ju ani nemôže mať.

Pričom „systém“ je čarokrásne dokonalý.

Sloboda nášho výberu spočíva práve v tom, že ktorejkoľvek udalosti môžeme priradiť v našej vedomej mysli akýkoľvek významový kontext, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle a v našej moci je, v prípade potreby, tento význam/presvedčenie rekontextualizovať.

Avšak v prípade, že sme udalosť dali do kontextu, ktorý nám spôsobil emočnú traumu/konflikt, prichádza nám na pomoc „pamäť“ kolektívneho vedomia či nevedomia prostredníctvom zmysluplného osobitného biologického programu (v našom ponímaní „choroby“), ktorý je kompatibilný a nápomocný práve pri danom type emocionálneho konfliktu. Triviálnym príkladom je napr. akné (staršia časť mezodermy riadená mozočkom), kde vytvorenie „štítu“ resp. „bariéry“ zhrubnutím pokožky je biologickou reakciou na emocionálny konflikt urážky, zraniteľnosti, pocitu „pošpinenia“ či komplexu menejcennosti (všetky choroby, ako aj ich emočné pozadie a súvislosti sú vysvetlené v literatúre o GNM).

Nezabúdajme, že „choroba“ je v zmysle konvenčnej medicíny „poruchou stroja alebo opotrebením mechaniky“, naproti tomu podľa GNM je inteligentným posolstvom našej duše, teda vedomia a nevedomia, čím nás upozorňuje na potrebu riešenia nášho emocionálneho konfliktu a v post-konfliktnej fáze zabezpečuje a riadi samoliečivé procesy organizmu.

Ak teda pred stámiliónmi rokov vyvolal emočný konflikt nejakú odozvu v živom organizme, ktorá sa ukázala ako užitočná (napr. zvýšený adrenalín umožnil útek pred nebezpečenstvom), stala sa táto biochemická reakcia „zvykom“, ktorý potomstvo „zdedilo“ aby sa ho nemuselo znovu učiť a v prípade potreby ho mohlo okamžite použiť/zopakovať. Touto schopnosťou prenosu užitočných informácií, resp. kumulatívnou pamäťou, sa vytvorila aj biologická spätná väzba na konkrétny emocionálny konflikt, ktorú objavila Germánska nová medicína a nazvala ju zmysluplným „osobitným biologickým programom“.

Podľa konvenčnej genetiky však takáto „dedičnosť“ nie je mysliteľná.

Dedičnosť adaptačných mechanizmov, resp. získaných vlastností od svojich predkov, bola jedným z najrozporuplnejších tém biológie už od začiatku 20.-eho storočia, napriek tomu, že Jean-Baptiste Lamarck to považoval za samozrejmé vo svojej teórii evolúcie, ktorá bola zverejnená viac ako 50 rokov pred Darwinom. V súčasnosti už viacero vedcov uznáva tento druh dedičnosti, ktorá je nazvaná „epigenetickou“, podľa nich sa však jedná len o iný druh materiálnej dedičnosti.

Teória morfickej rezonancie naproti tomu predpokladá, že morfické pole obsahuje v sebe aj históriu svojho druhu. Vidí organizmy ako úzko spojené so špecifickým sebe zodpovedajúcim poľom a s hromadiacou sa pamäťou podmienenou skúsenosťou, ktorú členovia druhu ako celok zažili v minulosti. Morfická rezonancia zahŕňa prenos formatívnych kauzálnych vplyvov priestorom a časom. Pamäť v rámci morfických polí je kumulatívna a preto sa všetky druhy vecí stávajú opakovaním stále viac habituálnymi (zvykovými).

Podobný názor existuje aj vo formulácii pojmu kolektívneho nevedomia, zavedeného Carlom Gustavom Jungom, ktorý ho definoval prostredníctvom archetypov:

„Existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky … Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje.

Kolektívne nevedomie je časť psyché, ktorá môže byť negatívne odlíšená od osobného nevedomia skutočnosťou, že na rozdiel od osobného nevedomia nevďačí za svoju existenciu osobnej skúsenosti, a teda nie je osobnou akvizíciou. Zatiaľčo osobné nevedomie je tvorené obsahmi, ktoré boli v istej dobe vedomé – ale zmizli z vedomia v dôsledku zabudnutia alebo potlačenia – obsahy kolektívneho nevedomia neboli nikdy vo vedomí a teda neboli nikdy individuálne osvojené, ale vďačia za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Kým osobné nevedomie sa z väčšej časti skladá z komplexov, obsah kolektívneho nevedomia sa skladá z archetypov“. (Jung, 1959)

Sheldrake vysvetľuje, že: „Jedným z dôvodov, prečo Jung prijal túto myšlienku bolo, že našiel opakujúce sa schémy v snoch a mýtoch, ktoré naznačovali existenciu nevedomých archetypov, ktoré interpretoval ako druh zdedenej kolektívnej pamäte. Nedokázal vysvetliť ako k takejto dedičnosti dochádza a jeho názor bol jasne nekompatibilný s konvenčným mechanistickým predpokladom, že dedičnosť závisí na informáciách zakodovaných v molekulách DNA. Jungova idea kolektívneho nevedomia nedávala zmysel v kontexte mechanistickej teórie života a preto ju ortodoxná veda nebrala vážne. Dáva však dobrý zmysel vo svetle formatívnej kauzality. Vďaka morfickej rezonancii prispievajú myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti, do morfických polí. Tieto polia obsahujú priemerné formy predchádzajúcich skúseností definované z hľadiska pravdepodobnosti. Táto myšlienka zodpovedá Jungovmu poňatiu archetypov ako ,vrodených psychických štruktúr,“.

Širšie chápanie dedičnosti, ktorá zahŕňa gény a morfickú rezonanciu, nachádza odpovede na mnohé nezodpovedané otázky a otvára mnoho ďalších. Oslobodzuje biológiu aj psychológiu od ich tunelového videnia a zbližuje ich v zmysle psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka. Z vedeckého hľadiska má tento pohľad širší význam: slovo „dedičný“ už prestáva byť synonymom pre slovo „genetický“. Gény sú súčasťou dedičnosti, ale každý jedinec čerpá aj z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfického pola.

Rupert Sheldrake realizoval a navrhol viacero experimentov na potvrdenie svojej teórie o existencii fyzikálnych morfogenetických polí a morfickej rezonancie. Kauzalita v podobe „emočný konflikt – osobitný biologický program“ je jej explicitným potvrdením práve pre stopercentnú presnosť tretieho zákona GNM dokázanú empirickým spôsobom.

autor: Zoltán Németh

Rupert Sheldrake (* 28. jún 1942, Newark-on-Trent, Spojené kráľovstvo) je anglický biológ a filozof. Študoval filozofiu od roku 1963 na Harvard University v USA, promoval v odbore biochémia na University of Cambridgev Anglicku. Je členom Kráľovskej spoločnosti. Žije ako súkromný vedec v Londýne. V rokoch 1974–1978 pracoval ako rastlinný fyziológ vo výskumnom pracovisku v Indii, kde ho inšpirovala celostná ázijská filozofia k formulovaniu teórie morfogenetických polí, podľa ktorej sa svet javí ako vyvíjajúci sa organizmus vytvárajúci nespočetné formy – od galaxií cez jednobunkové organizmy až po subatomárne častice. Súvislosti medzi týmito štruktúrami zabezpečujú morfogenetické polia, tvoriace akúsi pamäť prírody.
Podľa Sheldrakea sa západná civilizácia dostala do bezvýchodiskovej situácie a bude vystriedaná holistickým vekom.

Carl Gustav Jung (26. júla 1875 Kesswil, Švajčiarsko – 6. júna 1961 Küsnacht, Švajčiarsko) bol švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Jeho prínos pre psychiatriu a psychológiu spočíva v pochopení ľudskej psychiky na pozadí sveta snov, umenia, mytológie, náboženstva a filozofie. Má významný podiel na skúmaní príčin a liečbe schizofrénie.

„Choroba“ je posolstvom duše, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.