fbpx
Duševné či duchovné príčiny chorôb?

Psychosomatika skúma psychické príčiny chorôb, ktoré sú často zamieňané názvom duševné alebo duchovné príčiny chorôb. Ktorý výraz je vlastne ten správny?

Aby sme na túto otázku mohli odpovedať je predovšetkým nutné definovať rozdiel medzi pojmami duša a duch. Ako pomôcku sme si zobrali preslávený Oxfordský slovník pojmov, ktorý definuje dušu ako „duchovnú alebo nehmotnú súčasť človeka alebo zvieraťa považovanú za nesmrteľnú.“ Filozofi a mystici to vysvetľujú ako stav existencie, ktorý nie je ovplyvnený šťastím, smútkom, ziskom, stratou, teplom, chladom a inými dvojicami protikladných skúseností. Duša je nezničiteľná, zatiaľ čo samotné telo podlieha skaze. Každá duša je podľa monistu potenciálne božská. Realizáciou duše sa končí premena života.

Naproti tomu ducha definuje slovník ako „nefyzickú časť človeka, ktorá je sídlom emócií a charakteru.“ Básnici alebo spisovatelia často používajú slovo duch vo význame nadprirodzenej bytosti. Presnejšie sa slovo duch používa vo význame energie resp. energetického tela živých bytostí.  Stretávame sa s výrazmi ako „charizma“ či „temperament“ v zmysle „silného ducha“ či „charakteristickej mentality“. Slovo duch sa teda spája skôr s významovými interpretáciami ľudského ega.

Možno najpresnejšie vysvetlenie týchto pojmov je možné podať v rámci filozofie monistického idealizmu, ktorý legitímne predpokladá, že mediátorom medzi všetkými súčasťami bytia, ktoré prežívame – fyzické zážitky, vitálny (emočný) pocit, mentálnu myšlienku a supramentálnu (nevedomú či podvedomú) intuíciu – je nelokálne Vedomie ako podstata „bytia“, resp. „existencie“, prostredníctvom ktorých jednotné Vedomie celostným spôsobom prežíva seba samého.

Toto zobrazenie piatich „tiel“ Vedomia – resp. piatich úrovní „bytia“ – je veľmi staré. Objavilo sa v Indii ako súčasť literárneho súboru Vedanta a tiež v judaistickej tradícii ako súčasť Kabaly. Fyzické telo predstavuje najhrubšiu, najnižšiu úroveň, vitálne (emočné) telo je vyššia kategória a mentálne telo ešte vyššia. Súvzťažnosť mysle a emočného tela zvykneme nazývať aj prejavom ducha. Potom už prichádza na rad supramentálna úroveň, ktorá sa v spirituálnom význame zvyčajne nazýva dušou. Ak vám niečo hovorí platónske myslenie, najskôr identifikujete supramentálnu úroveň ako ríšu toho, čo Platón nazýva archetypmi. V  Jungovej vízii je to doména, do ktorej máme prístup prostredníctvom intuície. A konečne je tu oblasť jednotného Vedomia, čo je celosť – základňa bytia, ktorú nemožno prežívať s vedomím rozštiepeným na polaritu subjekt-objekt.

Samozrejme zástancovia materialistického realizmu – ako prevládajúceho svetonázoru – pripustia maximálne pojem „psychické príčiny chorôb“, pretože vedomie je podľa ich názoru len epifenoménom mozgovej činnosti, pričom však nie je možné poprieť fakt, že vedomie (pozor: nie myseľ) je kauzálnou entitou udeľujúcou zmysel existencii a významovým kontextom prežívaných udalostí. Nezodpovedanou otázkou však potom ostáva: ako môže niečo (hmota) príčinne pôsobiť na to, z čoho je zložená (na hmotu)? Nie – vedomie je samostatnou entitou na mozgu nezávislou a práve preto môže na ňu príčinne pôsobiť.

Vzniká však ďalšia otázka: Ak je teda vedomie samostatnou entitou, ako môže s hmotou interagovať, teda vzájomne sa ovplyvňovať?

Zdá sa, že správnou, hoci prekvapivou odpoveďou je názor Carla Gustava Junga, ktorý túto otázku zodpovedal nasledovne: „Pretože psyché a hmota sú obsiahnuté v jednom a tom istom svete, naviac sú spolu neustále v kontakte a oboje spočívajú na nenázorných a transcendentálnych faktoroch, existuje nielen možnosť, ale dokonca určitá pravdepodobnosť, že hmota a psyché sú dva rôzne aspekty jednej a tej istej veci“.  Jungov názor nám dnes potvrdzujú objavy kvantovej fyziky a nepriamo aj paradoxy kvantovej mechaniky, ktoré poukazujú na paralely modernej vedy a mysticizmu.

Napriek tomu, že v posledných desaťročiach prenikli tieto názory aj do vedných odborov akými sú psychoneuroimunológia, epigenetika či neurokardiológia, nenachádzajú psychické, duševné či duchovné príčiny chorôb odozvu v klinickej praxi ich liečenia a medicínskeho vzdelávania.

Prečo je tomu tak?

S najväčšou pravdepodobnosťou preto, že ľudský mozog zredukovali funkcionalisti na počítačový hardware s vedomím ako epifenoménom jeho neurálnych procesov. Keď sa začala na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia rozvíjať počítačová veda, bola jednou z prvých ideí, ktoré pritiahli pozornosť vedeckého sveta, umelá inteligencia – teda úloha postaviť počítač, ktorý môže myslieť. Aj neskôr, v 70. a 80. rokoch, písali počítačoví odborníci programy napodobňujúce ľudské myslenie, a to tak verne, že tým zmiatli mnoho ľudí.

Takže ako to je? Môžu počítače myslieť? Pokiaľ s nami, mysliacimi ľuďmi, môžu počítače konverzovať podobným spôsobom, ako im môžeme upierať schopnosť myslenia? A potom, keďže mozog je sám počítačom, prečo pochybovať, že myslenie vzniká práve v mozgu?

John Searle z Kalifornskej univerzity v roku 1980 priniesol dôkazy svedčiace proti schopnosti počítačov myslieť: „Počítače sú stroje pracujúce so symbolmi“, tvrdí. „Nemôžu pracovať s významom. A myslenie zahŕňa práve aj prácu s kategóriou významu. Takže počítač nemyslí. “ Myslenie vyžaduje existenciu samostatného mentálneho tela. My ľudia ním disponujeme, a to je dôvodom, prečo môžeme myslieť. Neskôr Searle (1994) napísal priekopnícku knihu príznačne nazvanú The Rediscovery of Mind (Znovuobjavenie mysle). Richard Feynman zároveň matematicky dokázal, že klasický počítač nie je schopný simulovať nonlokalitu.

Takže mentálne možnosti sú vyslovene nemateriálnej povahy. Sú to možnosti významu. Ak sú materiálne pohyby možnosťami, potom dáva zmysel predpoklad, že tiež mentálne pohyby sú možnosťami – možnosťami významu. Keď z možností významu zvolíme, máme tu konkrétnu myšlienku. Vedomie v každom jednotlivom prežitku zahŕňa nielen fyzický vnem fyzického objektu, ale aj mentálny vnem jeho významu. Vedomie nie je myseľ, je základom všetkého bytia, základňou ako hmoty, tak mysle. Oboje, hmota i myseľ, sú jeho možnosťami. Keď vedomie premení tieto možnosti v udalosť kolapsu aktuálneho zážitku, niektoré z nich skolabujú ako skutočnosti povahy fyzikálnej, zatiaľ čo iné ako prežitky povahy mentálnej.

Tu je jasne vidieť, že jednotné Vedomie je považované za sprostredkovateľa či mediátora interakcie medzi mysľou a telom, a existuje teda aj priestor pre liečbu mysle a tela, v ktorej môže náležitú rolu zohrať ako vedomie (ako pôvodca hierarchickej kauzality), tak myseľ (z ktorej prichádza význam), vždy vo vzťahu k fyzickému telu a jeho liečbe. Žiaľ konvenčná medicína vyššie uvedené fakty dôsledne ignoruje a namiesto liečby „duše“ preferuje lieky a častokrát aj invazívne zákroky. V tejto súvislosti sa hodí výrok zakladateľa humanistickej psychológie Abrahama Maslowa: „Pokiaľ jediný nástroj, ktorý máte k dispozícii je kladivo, začnete sa nutne chovať ku všetkému naokolo akoby to boli klince.“

Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo alternatívne, archaické alebo moderné, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Radikálne odlišnú paradigmu preferuje Germánska nová medicína, ktorej zákonitosti formuloval nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer a ktorej sa v rámci našich konzultácií venujeme. Objavil súvislosti medzi vznikom emocionálneho konfliktu a jeho simultánnym prejavom v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“. Táto kauzalita je typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jeho prejavy môžeme nazývať v prípade Germánskej novej medicíny aj prírodnými, resp. biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú nielen exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu, ale najmä preto, že poukazujú na prehliadanú skutočnosť, že „choroba“ vlastne nie je chorobou vo všeobecne chápanom zmysle tohto slova, ale zmysluplným „osobitným biologickým programom“. Päť prírodných zákonov GNM je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou – La Medicina Sagrada.

Nie je podstatné, či prvotné príčiny „chorôb“ budeme nazývať „psychickými, duševnými či duchovnými“. Dôležité je vedieť, že „choroba“ je posolstvom, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.

 

autor: Zoltán Németh

 

Psychické príčiny chorôb

Choroba je posolstvom duše, preto nazývame psychické príčiny chorôb aj duševné, duchovné, psychosomatické či emocionálne príčiny chorôb.

Majú choroby psychické príčiny (ktoré inak nazývame aj: psychosomatické, duševné, duchovné či emocionálne príčiny)?

Áno. Už veľkí myslitelia v starovekom Grécku prišli na to, že myšlienky a emócie môžu ovplyvňovať naše fyzické zdravie. Veď napokon aj pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Biochemické súvislosti psychosomatiky, ktorá prešla za posledných 50 rokov búrlivým vývojom, vysvetlila napríklad neurovedkyňa Candace Pert a neskôr biológ Bruce Lipton. Nové vedné odbory ako psychoneuroimunológia a epigenetika nám dali odpovede na otázky ohľadom fungovania prepojenia mysle a tela.

Ktoré choroby majú psychické príčiny?

Ochorenia, ktoré jednoznačne nemajú duševnú resp. emocionálnu príčinu, sú: genetické choroby (spôsobené mutáciou konkrétneho génu), úrazy a mechanické poškodenia, otravy potravinové a chemické (vrátane ťažkých kovov), parazitárne ochorenia a následky radiácie a vplyvu elekromagnetického žiarenia - tieto sú vylúčené z oblasti záujmu Germánskej novej medicíny, ktorá podrobne rozpracováva psychické (duševné, emocionálne) príčiny chorôb. Spúšťačom všetkých ostatných ochorení, vrátane civilizačných (nádorové a kardiovaskulárne ochorenia), ako aj tzv. autoimunitných ochorení je vždy psychický (duševný, emocionálny) konflikt. Platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu.

Ktorý názov je správny - psychické, psychosomatické, emocionálne, duševné či duchovné príčiny chorôb?

Pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Je zložený z dvoch slov: psyché = duša a soma = telo. Úlohou psychosomatiky je skúmať vzťah medzi telesným stavom a psychickými i emocionálnymi zložkami. Psychosomatika vysvetľuje, že choroba je posolstvom duše. Germánska nová medicína (GNM), ktorá je novou paradigmou medicíny a exaktnou formou psychosomatiky, chápe chorobu nie ako chybu v programe, ale ako zmysluplný „osobitný biologický program“. GNM odkrýva biologický zmysel našich ochorení na základe prírodovedeckých zákonitostí. Je to prírodná veda založená na piatich prírodných zákonoch (zákonoch a nie na hypotézach), podľa ktorých je možné reprodukovať striktne pragmaticky a vedecky akýkoľvek prípad ochorenia. Päť prírodných zákonov, ktoré GNM vysvetľuje, je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou - La Medicina Sagrada.

Ako zistím presnú psychickú (resp. duševnú, duchovnú, psychosomatickú, emocionálnu) príčinu svojej choroby?

Psychosomatike sa venujú viacerí autori z rôznych kútov sveta, ktorí svoje skúsenosti spísali do podoby prehľadov psychických príčin chorôb. Každému orgánu prisudzujú určitý typ emocionálneho konfliktu. Avšak majú pravdu len z časti. Na rozdiel od týchto viac-menej intuitívnych psychosomatických prístupov, ktoré sú častokrát aj veľmi nepresné, psychosomatika podľa Germánskej novej medicíny (GNM) veľmi podrobne rozpracováva jednotlivé odtiene rôznych druhov konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu podľa toho, z ktorého zárodočného listu pochádza, pretože niektoré orgány sú zložené z tkanív pochádzajúcich z rôznych zárodočných listov. GNM vysvetľuje, že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. GNM vytvára fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií.

Psychickým príčinám ochorení z pohľadu psychosomatiky podľa GNM sa venujeme v praktickom online kurze POCHOPTE SVOJE TELO A UZDRAVTE SA SAMI a v online konzultáciách v našej PORADNI.

Psychické príčiny chorôb

Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané aj fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. Uveďme si niekoľko príkladov, kedy naše telo reaguje fyzickými zmenami na rozličné okolnosti: keď bežíme, zrýchli sa nám pulz a spotíme sa, keď je naša pokožka dlhšie vystavená slnečnému žiareniu, opálime sa, keď pravidelne posilňujeme naše svaly, zväčšujú sa a silnejú. Všetci poznáme aj všeobecne známe príklady reakcií na nasledujúce vnútorné – psychické – okolnosti: keď sme nervózni, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz alebo sa môžeme zo stresu aj začať zajakávať, keď sa trápime, máme studené ruky a stuhnuté svaly, keď pociťujeme úzkosť, ťažko sa nám dýcha alebo sa nám točí hlava.

Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne. Oproti tomu, iné zmeny na bunkovej alebo funkčnej úrovni, akademická medicína definuje ako CHOROBU a nikto nebol schopný pochopiť ich zmysel. Napríklad: zadržiavanie vody v tele chápe ako zlyhanie obličiek, zvýšený rast buniek ako rakovinu, zvýšené hodnoty cukru v krvi ako diabetes, zvýšený počet leukocytov ako leukémiu, zníženú hustotu kostí ako osteoporózu.

Nič v tele však nie je chybné či nesprávne. Tzv. choroba je tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). Autor jej princípov bol nemecký onkológ, doktor Ryke Geerd Hamer, ktorý svoj psychosomatický objav publikoval po prekonaní rakoviny semenníka, ktorú považoval za dôsledok emocionálneho stresu po zastrelení jeho syna. GNM chápe chorobu ako „osobitný biologický program. Príroda totiž naše telá vytvorila v súlade s pudom sebazáchovy a zachovaním jedinca alebo druhu, takže všetky procesy v našom tele prebiehajú s jediným účelom – pomôcť nám prežiť a lepšie sa prispôsobiť externým podmienkam.

Moderná medicínska veda už „rozobrala ľudské telo do poslednej bunky, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva vedeckých štúdií. Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje a mnohokrát priznáva, že ich prvotnú – vyvolávaciu – príčinu nepozná. Snahy vysvetliť funkcionalitu ľudského organizmu iba z hľadiska jeho biochemického zloženia – bez akceptácie úlohy mysle v tomto procese – sa podobajú snahe pochopiť počítač tým, že by sme ho rozdrvili a zanalyzovali by sme prvky, z ktorých sa skladá: napríklad meď, germánium či hliník. Určite by sme sa týmto spôsobom mohli niečo dozvedieť o počítači, konkrétne o tom, z čoho je vyrobený. Pri procese takejto redukcie sa však celkom určite nedozvieme nič o štruktúre a naprogramovanej činnosti daného počítača a chemická analýza nám neodhalí ani jeho obvodové schémy. Žiadne množstvo matematických modelov interakcií medzi jeho atomárnymi zložkami nám neukáže programy tohto počítača, ani účel na ktorý mali slúžiť.

Germánska nová medicína rozpracovala psychické príčiny chorôb do ucelenej koncepcie. Jej autorovi, Dr. Hamerovi, sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí a ním objavených pravidiel vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií. Spúšťacím impulzom každého ochorenia je vždy psychický (duševný) konflikt – platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu. Osobitné biologické programy (= choroby) sú prírodou zmysluplne navrhnuté programy nášho tela, ktoré v dôsledku prežívaného konfliktu, vedú k funkčným a bunkovým zmenám, ktoré sú označované akademickou medicínou ako malígne, infekčné alebo defektné. Ochorenie je „inteligentné posolstvo” podmienené múdrosťou ľudského organizmu, čo je v príkrom protiklade so súčasnou paradigmou akademickej medicíny, ktorá považuje chorobu za „poruchu mechanizmu”, ktorú je potrebné odstrániť alebo aspoň potlačiť.

Pochopením princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Najdôležitejším benefitom GNM je, že sa už nemusíme cítiť ako obeť choroby, ale naopak ako tvorca vlastného zdravia, pretože vďaka princípom GNM chápeme úlohu nami vytváraných a nami prežívaných emócií v našom následnom fyzickom prežívaní.

Aké sú základné druhy psychických príčin chorôb podľa Germánskej novej medicíny? Dr. Hamer objavil ontogeneticky závislý systém spúšťačov chorôb, t.j., že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. Podľa GNM preto rozoznávame nasledovné psychické príčiny chorôb

  • orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“ – v zásade ide o situácie, ktoré obrazne povedané nedokážme „prehltnúť“ či „stráviť“, škála týchto situácií je samozrejme rozmanitá a široká – spadajú sem napríklad tráviace orgány,
  • orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt „urážky, zraniteľnosti“- sem spadá napríklad dermis (vnútorná vrstva kože),
  • orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“ – sem spadajú napríklad kosti,
  • orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. „pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia – sem spadá napríklad epidermis (vonkajšia vrstva kože) alebo sliznica priedušiek.

GNM veľmi podrobne rozpracováva aj jednotlivé odtiene týchto konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu (pretože niektoré orgány sú zložené z rôznych tkanív – napr. prsné mliečne žľazy vznikli z evolučne staršej časti mezodermy a prsné mliekovody vznikli z ektodermy, a preto bude mať rakovina prsníka v prípade zasiahnutia mliečnych žliaz inú emocionálnu resp. psychickú príčinu ako v prípade zasiahnutia mliekovodov).

Prečo akademická medicína dodnes zavrhuje objavnú prácu Dr. Hamera a tvrdošijne ju odmieta včleniť do rámca psychosomatickej medicíny? GNM rúca všeobecne prijaté zásady mechanistickej medicíny. Všeobecné prijatie GNM by prevrátilo naruby nielen mnohé „poznatky“ medicínskej vedy a zaužívané poňatie medicínskeho vzdelávania, ale najmä liečebnú prax, pretože podávanie prevažnej väčšiny liekov by stratilo svoje opodstatnenie, podobne ako veľká časť medicínskych zákrokov. V prípade potvrdenia a praktickej aplikácie jeho objavných téz by to znamenalo minimálne rovnakú zmenu paradigmy ako svojho času zmena názoru, že Zem je plochá a Slnko sa točí okolo nej. Bagatelizovanie vplyvu vedomia resp. emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečení chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny. Keď dáme bokom finančné motívy farmabiznisu, odpoveď na otázku prečo to tak je nájdeme vo vysvetlení pojmu KOGNITÍVNA DISONANCIA. Jedná sa o kategóriu zo sociálnej psychológie, ktorá sa viaže k menu Leona Festingera (1919-1989).  Festinger disonanciou nazýva ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo vedomosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, správaním) a skutočným stavom veci. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodné názory obhajujú s ešte väčšou vehemenciou, pretože v opačnom prípade by sa disonancia (nepokoj a nepríjemný pocit napätia) ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi veľa peňazí, energie alebo vlastnej povesti do svojej pôvodnej predstavy.

 

autor: Karina Kurtová

 

Väčšina všetkých symptómov chorôb je prejavom liečenia

Každá choroba, ktorú Germánska nová medicína (GNM) volá osobitným biologickým programom, má 2 fázy – konflikt-aktívnu a post-konfliktnú.

Všetky naše činnosti riadi vegetatívna nervová sústava. Má 2 stavy – sympatikotóniu a parasympatikotóniu (vagotóniu). Cez deň sme prirodzene v sympatikotónii – sme výkonní a robíme množstvo činností. V noci sme zas v parasympatikotónii (vagotónii) – sme v regenerácii, čiže si obnovujeme svoje sily počas spánku. Regeneračným, čiže parasympatikotónnym procesom, je napríklad aj trávenie. Sympatikotónia a parasympatikotónia sa neustále vzájomne striedajú. Keď sa však z nejakého dôvodu ocitneme v stave, kedy sa predlžuje náš sympatikotónny stav, tak sa sťaží a predĺži aj následný parasympatikotónny (regeneračný) proces v našom tele. Ako príklad si uveďme, že máme veľký stres v práci – keď si po takomto stresovom období vezmeme dovolenku, môžeme sa cítiť veľmi unavení, slabí či malátni. Častokrát sa stáva, že práve počas dovolenky (plánovaného oddychu) – vo fáze uvoľnenia – dokonca ochorieme. Prečo to tak je? 

Každá choroba má 2 fázy – konflikt-aktívnu a post-konfliktnú. Počas konflikt-aktívnej fázy sa okamžite dostávame do sympatikotónnej fázy. Vtedy môžeme cítiť napríklad príznaky ako studené ruky, nutkavé myslenie na nevyriešený konflikt, nechuť do jedla, nespavosť alebo zvýšený metabolizmus (látkovú výmenu) a tiež nesústredenie sa (môže byť pre nás problém prečítať si nejakú knihu alebo naučiť sa učivo). Nadobličky produkujú viac stresových hormónov, teda kortizolu. Post-konfliktná (nápravná, liečebná) fáza je naopak parasympatikotónnou (vagotónnou) fázou. Prejavuje sa teplými rukami, únavou, chuťou do jedla, opätovným záujmom o svoje záujmy a koníčky, ale častokrát aj horúčkou a ďalšími symptómami, ktoré súhrnne nazývame rôznymi názvami chorôb. V liečebnej fáze väčšinou cítime aj rôzne bolesti. Väčšina všetkých symptómov chorôb je prejavom liečebnej fázy.

Akademická medicína súvis medzi konflikt-aktívnou fázou a liečebnou, teda post-konfliktnou, fázou nevidí, čo je dané aj tým, že konflikt-aktívna fáza sa nevyznačuje toľkými symptómami ako liečebná fáza, pretože príroda zabezpečila všetko pre naše prežitie. To znamená, že v stave ohrozenia – počas konfliktu – môže naše telo fungovať naplno, aby lepšie uniklo potenciálnemu nebezpečenstvu a následne, keď je už nebezpečenstvo zažehnané, začnú prebiehať v našom tele regeneračné (opravné) procesy.

Približne v strede liečebnej (opravnej) fázy môžeme pozorovať krátky sympatikotónny okamih – tzv. epileptoidnú krízu (epikrízu). Presne v tejto krátkej fáze vznikajú napríklad aj infarkty, epileptické záchvaty, záchvaty paniky, zvracanie, koliky a iné. Všetky sú súčasťou opravných fáz rozličných osobitných programov, avšak niektoré môžu byť život ohrozujúce až smrteľné. Epileptoidná kríza je v podstate zaťažkávacou skúškou pre organizmus. Človek sa ocitne nakrátko znovu v stave stresu, má studené ruky, je napätý a nakrátko ožívajú všetky symptómy konfliktnej fázy.

Konflikt-aktívna a post-konfliktná fáza nemusia byť rovnako dlhé, ani rovnako silné. V praxi tiež môžeme pozorovať rôzne obmeny základného dvojfázového grafu, pretože človek môže mať konflikt častokrát vyriešený len dočasne, takže sa graf môže cykliť. Alebo môže mať viacero konfliktov súčasne, pričom jeden konflikt môže byť v prvej fáze a druhý už v druhej. Ak sa napríklad konflikt nevyrieši, ochorenie zostáva jednofázové, teda človek zostáva v aktívnej fáze konfliktu.

Podľa zákona dvojfázovosti všetkých ochorení, ktorý je jedným z piatich zákonov Germánskej novej medicíny, pracujú všetky mikróby výlučne v druhej, teda v uzdravovacej fáze, počínajúc vyriešením emocionálneho konfliktu a končiac ukončením uzdravovacej fázy. Germánska nová medicína dokáže odhaliť a vysvetliť psychosomatickú príčinu ochorenia, ako aj jeho emocionálnu náplň. Zároveň dokáže určiť aj fázu osobitného biologického programu, t.j. choroby, v zmysle tzv. dvojfázovosti. Pomocou ďalších metód, ktoré v našej poradni využívame, zas dokážeme u klienta vyhľadať významové kontexty, ktoré viedli ku konkrétnemu typu emocionálneho konfliktu, a následne klientovi vieme pomôcť tieto súvislosti pochopiť a pomôcť mu tak prejsť do liečebnej resp. uzdravovacej, post-konfliktnej, fázy.

 

autor: Karina Kurtová

 

Strach z choroby, úzkosti, panické ataky

Prvá emócia, ktorá väčšinou každého, kto ochorie alebo začne mať nejaké zdravotné problémy, zaplaví je emócia strachu. Pocit: „Niečo so mnou nie je v poriadku.“ Otázky: „Prečo sa mi to deje?“ „Prečo mne?“ Dôsledkom strachu z choroby sú pocity bezmocnosti a depresie. Je to práve emócia strachu, ktorá je v nás všetkých za posledné dva roky bohato živená a podporovaná, a to najmä mainstreamovými médiami. V tomto článku vám, na rozdiel od mainstreamových médií, ukážem 4 kroky, ktoré vás môžu vrátiť naspäť k vášmu vnútornému pokoju.

 

Skúsme na začiatok spolu jeden malý pokus: Čo cítime vo vnútri, keď máme strach? „Bojím sa. Nechcem sa báť. Strach odíď. Nechcem ťa tu. Nebojím sa. Nebojím sa. Nebojím sa.“ To, čo v nás prirodzene nastane, je ODMIETANIE STRACHU – odmietanie našej negatívnej emócie. Veď aj náuky o pozitívnom myslení nás v tomto prístupe podporujú: „Mysli pozitívne.“

Avšak čo sa stane? Keď sa bojím a opakujem si, že sa nebojím, tak klamem samého seba. A svoje nevedomie nemôžem oklamať. Čiže môj strach aj tak vyjde na povrch a prejaví sa. Pretože emócie neodchádzajú na požiadanie alebo verbálnym pokynom, že si poviem: „Už to takto necítim, lebo nechcem.“ To, čo sa udeje, je v podstate to, že popieram svoj pocit, svoju autentickú emóciu a zakopávam ju takzvane pod koberec, nepriznávam si ju, nedovoľujem si ju prejaviť. A to je to najhoršie, čo môžete pre seba urobiť. Pretože emócia vždy vyjde najavo. Vždy. Ak ju neprejavíte vy, prejaví ju vaše telo. A práve preto je choroba posolstvom vašej duše.

V angličtine je krásna veta: „What you resist, persists.“ Používal ju aj Carl Gustav Jung a určite ste už jej význam počuli vysvetľovať mnohých osvietených ľudí. Táto veta vo voľnom preklade znamená: „Čomu sa brániš, to pretrváva.“ Určite ste to už mnohokrát zažili – keď ste niečo veľmi nechceli a napokon ste to aj tak dostali (napríklad na skúške v škole). Táto taktika – taktika prekabátenia samého seba – nemôže fungovať. Čo však s pocitmi úzkostí, panickými atakmi, strachom z choroby, ktorú mám alebo by som mať mohol? Ukážem vám 4 kroky, ktoré môžete urobiť, aby ste sa vrátili do vnútornej rovnováhy, aby ste znovu pocítili ten povestný pokoj v duši, kľud a šťastie.

 

1. PRIJATIE všetkých svojich pocitov a emócií

Negatívnu emóciu nemôžete odohnať. Môžete ju len prijať. Prečo by ste ju mali chcieť prijať, keď ju ale vôbec nechcete? Pretože prijatím nastáva zdanlivý paradox – prestávame bojovať a negatívna emócia následne odchádza. Negatívne emócie sú prirodzené – sú našou autentickou súčasťou, rovnako ako emócie pozitívne. Nebojujte s nimi. Prijmite ich. Nefunguje to však tak, že si budete opakovať: „Prijímam svoj strach. Prijímam svoj strach. Prijímam svoj strach.“ Aspoň na začiatku nie. Môžete si to samozrejme aj opakovať, avšak budete mať pocit, že sa iba klamete, ak to neprecítite vo svojom vnútri. A ako to precítiť vo svojom vnútri? Svoj strach (alebo akúkoľvek inú negatívnu emóciu) iba pozorujte. Predstavte si akoby bola napríklad oblakom, ktorý sledujete a vidíte ho pomaly odchádzať. Toto je známa technika tzv. prístupu mindfulness – všímavosti – vedomého vnímania svojich myšlienok, emócií, telesných pocitov a sveta okolo nás. Keď svoje negatívne emócie iba pozorujem a prijímam, tak to znamená, že ak sa mi opakujú pocity úzkosti a panické ataky, tak musím absolútne prijať, že sa ku mne budú vracať. Toto je jedna z vecí, ktorá pomohla aj mne – prijatím mojich panických atakov, ktoré som v minulosti zažívala, a tým, že som prestala chcieť „zbaviť sa ich“ napokon odišli. Samozrejme bolo potrebné vykonať aj ďalšie kroky, o ktorých sa v tomto článku dočítate. Takže, prejavte svoje pocity. Nezakopávajte ich pod koberec. Nepotláčajte ich v sebe. Vyrozprávajte sa z nich – zdieľajte ich. A tu sa dostávame k druhému kroku.

 

2. PODPORA zvonka i zvnútra

Obklopte sa tým, čo vám prospieva, čo vám slúži, čo vás napĺňa – obklopujte sa úspešnými príbehmi uzdravenia (či už sú vaše problémy fyzické alebo psychické). Pretože, keď to dokázali druhí, vy nie ste ničím iní. Vy môžete byť zdraví a šťastní tiež. Obklopujte sa pozitívnymi a empatickými ľuďmi, ktorí si vypočujú vaše trápenia a povzbudia vás, ktorí vám pomôžu objaviť v sebe dôveru v seba – vo vaše telo i vo vašu myseľ. Ľuďmi, ktorí sa vás budú pýtať a počúvať vás – ktorí vám pomôžu zistiť, čo chcete a podporia vás v tom. Ktorí vám ukážu svetlo, pokoj a lásku aj keď vy vidíte tmu, cítite úzkosť a máte strach. Nenechajte sa od svojho okolia nastavovať na boj – boj s chorobou. To, čo potrebujete je prijatie, nie boj. Takúto podporu zvonka nemôžete dostať od ľudí, ktorí sú sami plní strachu, ktorí sami nevedia ako si pomôcť. Keď sme vo víre negatívnych emócií akosi už ani sami nevieme, čo nás robí šťastnými. Začnite doslova vyhľadávať svoje každodenné drobné i veľké radosti. Objavujte ich ako malé dieťa, ktoré skúma svet a zisťuje, čo ho robí šťastným. Uvedomte si, že máte právo na napĺňanie aj svojich najmenších túžob a potrieb. Podporte samého seba. A tu sa dostávame k tretiemu kroku.

 

3. VEDOMOSŤ, že môžem dôverovať svojmu telu aj svojej mysli a POCHOPENIE, prečo sa mi to deje

Keď viem, že moje telo mi neustále pomáha, tak v seba verím a automaticky myslím pozitívne. Nemusím sa o niečom presviedčať, pretože viem. Keď pochopíte, prečo ste chorí alebo prečo pociťujete úzkosť či prečo ste dostali panický atak, tak strach strieda pochopenie – pochopenie, že vaše telo nerobí nič, čím by vám chcelo ublížiť, ale naopak je naprogramované tak, aby vám vždy pomáhalo. Všetky teórie o tom, čo je vlastne choroba sú založené na predpoklade, že príroda nám chce ublížiť. Každé ochorenie má však biologický zmysel, pretože príroda je múdrejšia ako ľudská myseľ. Počnúc od tej najstaršej teórie, že choroba je úmyselné odsúdenie za hriech, cez teóriu, že choroba je nedostatok alebo prebytok niečoho alebo že choroba je výsledkom útoku nejakého mikroorganizmu až po teóriu o autoimunitných ochoreniach, že náš organizmus útočí proti nám samotným, vždy ide o to, že príroda koná proti nám. Či už ide o medicínu klasickú alebo o alternatívnu medicínu, obe sa väčšinou zhodujú v tom, že hľadajú nepriateľa, ktorý na nás útočí a následne s tým nepriateľom bojujú. Klasická a alternatívna medicína sa častokrát líšia iba tým, aké prostriedky používajú na boj s nepriateľom – či chemické alebo prírodné. Oba prístupy sú však založené na predpoklade, že v organizme je vojna. Germánska nová medicína (GNM), ktorou sa v našej poradni zaoberáme a ktorej autorom je nemecký lekár Dr. Hamer, ponúka úplnú zmenu doterajšej paradigmy – chorobu nechápe ako výsledok útoku zvonku, ale ako zmysluplný biologický program. Naše telo robí vždy všetko pre nás – pre naše prežitie. Vie ako sa vyliečiť. Rôzne symptómy, ktoré označujeme súhrnnými názvami jednotlivých chorôb, prebiehajú v našom organizme vždy za určitým účelom. Každý orgán má svoj osobitný biologický program. Sú to historicko-vývojovo zrozumiteľné účelné biologické osobitné programy. Choroba je posolstvo duše, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode. Germánska nová medicína vysvetľuje fungovanie, vznik a zánik chorôb v prepojenosti tela a duše. Zhrňme si spolu podstatu tohto tretieho kroku – pochopenie, že choroba nie je chyba v programe, ale zmysluplný osobitný biologický program, nám zároveň umožňuje prestať chorobu vnímať ako technický defekt prírody, ktorého sme obeťou a to je na ceste von z emócie strachu veľmi dôležité. A tu sa dostávame k poslednému – štvrtému – kroku.

 

4. ROZHODNUTIE vyjsť z role obete do role tvorcu

Mnohoročné skúsenosti z konzultácií s klientmi nám potvrdili, že príčinou prevažnej väčšiny chorôb je nespracovaný emocionálny konflikt, trauma alebo dlhodobý stres. Choroba je posolstvom duše. Pomáhame klientom pochopiť tento odkaz, dôverovať svojmu telu a vrátiť sa k radostnému životu bez obáv a strachu. Za roky, ktoré sa venujeme lektorskej a konzultačnej činnosti v oblasti celostného zdravia, sme mali možnosť konzultovať psychosomatické príčiny najrôznejších zdravotných problémov v zmysle Germánskej novej medicíny so stovkami klientov. Keď poznáte príčinu vášho zdravotného problému, poznáte jeho biologický zmysel. Ústredným posolstvom GNM je, že sme to práve a jedine my, ktorí sme „tvorcami“ našich ochorení aj nášho zdravia. Keď si uvedomíte, že svoje zdravie máte vo svojich rukách, že nezávisí na vonkajších okolnostiach a že vaše telo sa vám vždy snaží pomôcť, vtedy môžete naplno vyjsť z role obete. Vtedy váš strach odchádza a vy si začínate tvoriť taký život, ktorý vás napĺňa. Urobte všetko preto, aby ste boli sami sebou, aby ste boli autentickí a nespreneverili sa sami sebe a svojim túžbam – toto je niečo, čo musíte spraviť vy sami, čo za vás nespraví nikto iný. Premeňte nepriaznivé okolnosti svojho života na výzvu a dobrodružstvo s dôverou, že za všetkým strachom a neistotou na vás čaká niečo nové, krásne a obohacujúce.

 

autor: Karina Kurtová

 

Rozhovor Ryke Geerd Hamera s Jozefom Mikloškom

Nedávno som sa v Nitre stretla s Doc. RNDr. Jozefom Mikloškom, DRSc. – vedcom, autorom mnohých kníh, prác a článkov, bývalým poslancom aj veľvyslancom SR a v rokoch 1997 až 2000 prorektorom pre vedu, výskum a zahraničné vzťahy na Trnavskej univerzite. V roku 1998 lekárska fakulta Trnavskej univerzity umožnila Dr. Hamerovi, autorovi Germánskej novej medicíny (známej aj pod názvom Nová medicína), ktorou sa v našej poradni zaoberáme, na 7 pacientoch s celkom 20-timi jednotlivými chorobami preukázať platnosť zákonitostí GNM. Dokument potvrdzujúci platnosť systému Dr. Hamera, ktorý Dr. Hamerovi univerzita vystavila, nájdete v časti „Poradňa – Verifikácia GNM“ na našej stránke. Okrem spoločnej fotky z nášho stretnutia a dojímavého venovania, ktoré mi pán Mikloško napísal do jeho poslednej vydanej knihy „Ľudia a doba (z môjho života)“ z roku 2017, sa s Vami chcem podeliť o kapitolu, ktorú Jozef Mikloško vo svojej knihe „Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní“, vydanej v roku 2000, venoval Dr. Hamerovi. Opisuje v nej svoje stretnutie s Dr. Hamerom a zverejňuje v nej aj ich spoločný rozhovor o Germánskej novej medicíne:

Prípad Hamer sa dostal náhodne do mojej pozornosti. Najprv ma zaujal svojím ľudskoprávnym aspektom, pretože za svoje názory je Hamer roky tvrdo postihovaný, potom aj vedeckým, pretože jeho myšlienky roky odmieta univerzitná komunita preskúmať a potvrdiť alebo odmietnuť a nakoniec aj humanitárnym, pretože ak je na tom len kúsok pravdy, potom ňou treba pomôcť miliónom pacientov.

Geerd Hamer (64) je vysoký, usmiaty, ale keď treba aj tvrdý lekár. Od roku 1981, keď oznámil objavenie Novej medicíny (NM), má najmä v Nemecku problémy: jeho revolučný objav postavil na hlavu doterajšiu Školskú medicínu (ŠM). Po odobratí lekárskeho súhlasu pre prax v Nemecku v roku 1986 bol v tejto krajine v roku 1997 odsúdený na 19 mesiacov väzenia. Aj na moje písomné intervencie na právnych a súdnych inštanciách, aj u ich ministra spravodlivosti Behrensa, sa dosiahlo, že po 10 mesiacoch väzenia bol podmienečne prepustený na slobodu. Z Nemecka však, kde mu hrozí nové uväznenie, odišiel a žije v zahraničí. Podľa jeho advokáta Mendela, s ktorým som sa stretol, ide o nebývalý prípad justičnej nespravodlivosti. Postoj Hamera sa niekedy zdá príliš tvrdohlavý a netaktický. Na druhej strane však roky letia, jeho metódu nikto nechce oficiálne vyskúšať, aj keď mnohí vo svete už podľa nej úspešne postupujú.

O NM je veľa kníh, dokumentov aj internetová stránka. Špeciálne vydavateľstvo Amici di Dirk Verlag publikuje viacero Hamerových kníh o NM, ktorú popisuje na konkrétnych prípadoch. V siedmich vydaniach vyšla jeho kniha: Rakovina – choroba duše, najnovší stav poznatkov má byť knižne vydaný ešte roku 1999. Známy nemecký historik vedy, prof. Hanno Beck, ktorý sa venuje aj potláčaným vedeckým myšlienkam a prenasledovaným vedcom, napísal knihu o Hamerovi – Príklad potláčania poznatkov. Helmut Pilhar z Rakúska publikoval roku 1996 otrasnú 600-stranovú knihu o utláčaní pravdy: OLIVIA – Denník jedného osudu, v ktorom podrobne popisuje prípad svojej dnes 11-ročnej dcéry. V Rakúsku tento prípad vyvolal škandál, pričom rodičia, majúci aj ďalšie tri deti, sú plne na strane NM.

Hamer už niekoľkokrát navštívil Slovensko. Stretnutia s ním sú plné dynamiky a zanietenia. Jeho spôsob liečenia sa netýka len rakoviny, ale všetkých chorôb. Choroba nie je zhubnou poruchou, ale je to zmysluplný biologický program, ktorý prebieha paralelne v troch rovinách Psyché – Mozog – Orgán. Pacient je chápaný v jednote týchto rovín, v ktorom sa mozog, riadiaca centrála celého organizmu, vyšetrí nekontrastným snímkom, CT – tomogramom, a psyché sa skúma podrobnou spoveďou – osobnými rozhovormi lekára s pacientom. Dnes sa choroby, najmä rakovina, lieči skalpelom, ožarovaním a chemoterapiou. Pacient je z procesu liečenia vylúčený, platí hypotéza tvorby metastáz. Hamer chemoterapiu a rádiológiu úplne zavrhuje. Pri vyšetrení potrebuje pacienta a CT, chorobopisy pozerá, ak treba, až potom. Podľa oficiálnych rakúskych zdrojov vyše 90% jeho pacientov s rakovinou prežíva, podľa nemeckých zdrojov takéto percento pacientov po chemoterapii zomiera.

Je to príliš vážna vec a preto sa v tejto veci aj ja angažujem. Bol som svedkom rozhovorov Hamera so slovenskými pacientmi, bol som prekvapený. Rozprával som sa s mnohými pacientmi z celej Európy, ktorých jeho metóda vyliečila z najhorších chorôb. Pri nedávnej návšteve Švajčiarska na kongrese venovanom NM som žasol nad osobnými svedectvami ľudí, vyliečených z rôznych chorôb, najčastejšie z rakoviny, ale bola medzi nimi aj skleróza multiplex a aj u dieťaťa s Downovým syndrómom sa stav podstatne zlepšil.

V októbri 1999 vznikol v Rakúsku škandál. Sekretárka na onkológii stovkám pacientok s rakovinou maternice, ktorých histologický nález na zhubný nádor bol pozitívny, písomne oznámila, že nález bol negatívny. Pacientky sa upokojili, viac sa neliečili a keď sa teraz skúmalo, ako sa im darí, zistilo sa, že žijú a nádor zmizol. Motívy sekretárky nepoznám, ale v Hamerovej metóde práve zhubnosť nádora maternice je signálom, že je vo fáze liečenia.

Trnavská univerzita v zastúpení mňa ako prorektora, dekana fakulty prof. V. Krčméryho a predsedu komisie prof. J. Pogádyho 11. 9. 1998 podpísala vyhlásenie, že s vysokou pravdepodobnosťou predpokladáme, že NM je správna a sme presvedčení, že by mala byť skúmaná otázka použitia NM v praxi. Vyhlásenie vyvolalo záujem na celom svete.

Nedávno mi z hranice v Bergu zatelefonoval nemecký televízny tím, ktorý chcel so mnou urobiť rozhovor v relácii TV Aktuel v neprospech Hamera. Keď na hranici dlho čakali, povedal som im telefonicky moje stanovisko. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň stretneme a urobia rozhovor. Pripravil som sa a v bielej košeli som čakal, že ma pozvú do hotela v Bratislave. Na rozhovor čakám dodnes – keď  videli, že im moje názory nepasujú do krámu, otočili to asi ešte v Bergu a išli zasa tisíc kilometrov domov.

Nasledujúci rozhovor som urobil aj na video ešte v septembri 1998. S jeho uverejnením som čakal, nechcel som vyvolať pozornosť ani u nás, kde by azda NM mohla byť odskúšaná. Pri vydávaní tejto knihy však nemôžem toto priateľstvo zamlčať. Rozhovorom chcem prispieť k tomu, aby sa tejto metóde venovala pozornosť vedeckej komunity.

 

Geerd, povedz niečo o svojom živote, čo ho ovplyvnilo?

Bol som normálny internista, aj žena bola lekárka, mali sme štyri deti. Pracoval som na univerzitnej klinike, chcel som byť dobrý lekár. Urobil som niekoľko vynálezov, napr. pílku na kosti a skalpel, ktorý bol 20-krát ostrejší ako iné skalpely. Keď som operoval, napadalo mi, ako sa veci dajú zlepšiť. Z patentov som chcel vyrobiť peniaze, aby som mohol pracovať zadarmo ako lekár pre chudobných. Všetko sa zmenilo, keď v roku 1991 jeden bláznivý princ postrelil v spánku môjho syna Dirka. Po tri a pol mesiacoch a 19-tich operáciách mi Dirk zomrel v náručí, napriek tomu sa princovi nič nestalo. Bol to ťažký čas, veľa som trpel. Náhle dostala manželka rakovinu, aj ja som dostal rakovinu semenníka. Napadlo mi, či to nemohol vyvolať šok, ktorý sme prežili. Bol som vtedy na klinike a vyšetril som 200 pacientov – všetci prežili šokový zážitok. Na univerzite v Tubingene som neskôr podal svoju habilitáciu na túto tému. Odpor lekárov bol obrovský, lebo tento objav postavil doterajšiu medicínu na hlavu.

Čo si ešte okrem medicíny študoval?

Chcel som podrobnejšie poznať aj nejakú prírodnú a spoločenskú vedu – rozhodol som sa pre fyziku a teológiu. Školská medicína je dogmatická medicína, nedáva priestor na úvahy, či veci nie sú ináč. S publikovaním patentov som nemal problémy, odkedy som však vystúpil s Novou medicínou nemám medzi lekármi priateľov. Na klinike mi povedali: buď odprisahám, že budem robiť školskú medicínu alebo musím odísť. Radšej som z kliniky odišiel.

Je pravda že v Rakúsku je centrum pre Novú medicínu, že v Koblenzi máte kliniku? Kde v Európe Novú medicínu poznajú?

Myšlienky NM sú známe, aj keď kliniky ma odmietajú, vždy si nájdu dôvod. Všade mi hovoria: čo u nás chcete, my sme ŠM. NM priamo ohrozuje pozície ľudí. Miesta profesorov, ktorí liečia v onkológii metódami ŠM by boli po akceptovaní NM nezmyslom. NM spochybňuje aj doterajšie metódy terapie nielen onkológii, všetky chemoterapeutické firmy a prístroje na ožarovanie by boli zbytočné.

Prečo neschváli Tvoju žiadosť o habilitáciu? Prečo Ti v Nemecku odňali povolenie k lekárskej činnosti?

Žiadosť o habilitáciu mám v Tubingene 17 rokov, je to smutný rekord. Chceli to zamietnuť, ale urobili formálne chyby, takže súd to nedovolil. Lekárske povolenie mi vzali roku 1986, viackrát mi zdôraznili, že keď odprisahám na školskú medicínu a vzdám sa Novej medicíny, môžem sa vrátiť do praxe. Zákaz vykonávania činnosti mám už 12 rokov.

Ako došlo k tvojmu odsúdeniu a uväzneniu?

Za trojnásobné bezplatné hovorenie s pacientmi o NM som bol odsúdený na 19 mesiacov väzenia. V Nemecku máme zákon o liečení – na základe neho umelými právnickými krokmi so zlým úmyslom sa dá dosiahnuť, že bezplatnú informáciu hodnotia ako poradenstvo, čo sudca môže kvalifikovať ako liečenie. Pretože moju lekársku prax mi zakázali, dali ma roku 1997 do väzenia. Ak by som v SRN zajtra hovoril o NM, dostanem zasa pol roka. Dôvody svedomia sa v našej justícii nerešpektujú. Podľa môjho svedomia – keď viem, že Nová medicína dáva až 95% šancu ľuďom na prežitie oproti 98% neprežitiu školskej medicíny – som povinný ľudí o tom informovať. Súd to nerešpektoval, nezaujímalo ho, kde je pravda, chcel to iba zakázať, mňa izolovať a násilím psychiatrizovať. Pokúsili sa o to asi 60-krát, 10-krát to aj urobili, pričom bolo jasné, že ma vyhlásia za blázna, pretože som podľa nich stratil pojem reality – ak milión hovorí A a ja B, potom som blázon. Je to horšie ako v stredoveku, vtedy každý vedel, že sa robí zlo, dnes nie. Tvária sa, že je to demokratické a právne, ale sú to gulagovské metódy.

Aká je situácia v médiách, nenašiel sa jeden statočný, čo by sa Ťa verejne zastal a požadoval vedecké preskúmanie Novej medicíny?

Nevedel som si to predstaviť, ale médiá sú len proti. Farmaceutické koncerny patria superkapitalistom, dnes za jedného pacienta získajú na chemoterapii 300 až 500 tisíc DEM, pričom táto pseudoterapia zabíja – pri nej neprežije po siedmich rokoch 98% pacientov. Liečenie Novou medicínou stojí 5 až 10 tisíc DEM a pacienti potom môžu žiť ďalších 30 až 40 rokov. Prof. Hanno Beck, nestor histórie prírodných vied povedal, že tu ide o jeden z najhorších zločinov ľudskej spoločnosti.

Ako si sa mal vo väzení, čo si tam robil, Ty, intelektuál, kreatívny človek a lekár?

Bolo to hrozné, človek je zavretý ako králik v klietke. Najhoršie bolo, že som denne musel počítať s tým, že ma násilím prevezú na psychiatrickú kliniku, kde ma vyhlásia za blázna. Samotné väzenie nebolo až také zlé, žil som tam spolu s vrahmi, násilníkmi a zločincami, ktorí však zostali aj ľuďmi. V nemeckej justícii bolo predtým treba vec dokázať, dovtedy platila prezumpcia neviny obžalovaného. Teraz stačí vec preukázať a sudca to môže subjektívne vyhlásiť za dokázané. Dnes je obžalovaný od začiatku vinný a on musí dokázať svoju nevinu. Mal som na svoju podporu asi 50 vyhlásení a potvrdení o účinnosti Novej medicíny, súd to nebral do úvahy. Zvonku sa zdá, že je to právne, ale je to diktát za kulisami. Média ma len kritizovali, nevšímali si moje úspechy. Bol som len „šarlatán – zavrite ho!“. Všetci boli jednakí – proti tejto mašinérii nemáš šancu.

Ako sa líši NM od ŠM? Ako môžeš tvrdiť, že NM je prírodná veda? Platia závery len pre rakovinu a len pre človeka?

V NM som objavil 5 biologických prírodných zákonov, ktoré sa dajú vždy overiť na podobných blízkych prípadoch. Aj na Slovensku sme to urobili na siedmich prípadoch, sami ste videli a potvrdili, že to funguje. V ŠM nejde o zákony, ale o hypotézy a štatistiky – z toho sa lekári pokúšajú odvodiť akúsi signifikanciu. V ŠM nie sú dokázané fakty, ide len o domnienky. Choroby sú v knihách usporiadané a opísané, treba sa to naspamäť naučiť, aj terapie treba naspamäť vedieť, prečo je to tak, nikto nevie. V NM je „choroba“ zmysluplný biologický program. Predtým sme mali v školskej medicíne 500 „studených“ a 500 „teplých“ chorôb, v Novej medicíne máme dvojfázové zmysluplné programy, zložené zo studenej a teplej fázy. V školskej medicíne sa choroby nazývajú zhubné, sú vykoľajením, poruchou – lekár s nimi bojuje chemoterapiou a ožarovaním. V Novej medicíne sú „choroby“ osobitné programy vyvolávané biologickými konfliktmi človeka. Ako jeleň má revír, aj človek ho má – rodinu, auto, byt. Ak v ňom dôjde k nečakanému konfliktu, nie psychickému, ale biologickému, naštartuje sa tento program. Také konflikty môžu byť partnerské, vo vzťahu rodič – dieťa, konflikty odlúčenia, sexuálne atď. Aj pri zvieratách a rastlinách je to analogické. Aj u zvierat, ako u človeka, možno po konflikte v mozgu vidieť príslušné ohnisko.

Cením si, že pri vyšetrovaní pacienta sa dívaš na človeka ako na integrálnu osobnosť, že svojím celostným pohľadom vyšetruješ ako detektív tri paralelné roviny jeho života.

Okamžite pri konflikte sú ovplyvnené tri roviny v človeku: psyché, mozog a orgán. Keď napr. vidím orgán, hneď viem, čo budem vidieť v mozgu a opačne. V každej rovine ide asi o 100 faktov, takže celkovo musíme sledovať asi 300 faktov, ktoré musíme trpezlivo zisťovať v dôvernom rozhovore s pacientom. Ak žena vidí vážnu nehodu svojho dieťaťa, ak je praváčka, v ľavom prsníku jej začne rásť nádor, aby dostalo dieťa viac mlieka a bolo skôr zdravé. Je zbytočné všetko hneď odrezať. Ak vieme, o čo ide, a trpezlivo čakáme, po vyriešení konfliktu, ak sa dieťa uzdraví, nádor sa tuberkulózne odbúra – žena už nepotrebuje viac mlieka. Je to zmysluplný proces – vieme, prečo to tak je, rozumieme tomu, nevzniká žiadna panika. Keď niekto žene povie – máte zhubný nádor, nastane šok, panika – veď skoro umriem. Keď jej poviete, treba vyriešiť váš konflikt, práve sa vo vás odohráva osobitný program, ste v tejto jeho fáze, riešenie je vo vašich rukách – je to iná pesnička.

Všimol som si u Teba veľmi ľudský, trpezlivý postoj k pacientom. NM sa zdá byť jednoduchá, musí lekár, pôsobiaci v nej, vedieť viac ako v ŠM, alebo stačia menšie znalosti?

Nová medicína má celkom iný vzťah a porozumenie medzi lekárom a pacientom. V školskej medicíne sú lekári, šéflekári, generálni šéflekári – sú to panovníci, pacienti sú poddaní. Musia držať ústa, lebo nemajú prečítaných toľko kníh ako lekári. V NM je všetko iné, pacient je šéf akcie, my sme len jeho verní sluhovia, ktorí mu chceme pomôcť vyriešením jeho konfliktov. Ako pruskí králi tvrdili – chceme byť sluhovia ľudu – aj lekár v NM to tvrdí a podľa toho koná.

V Trnave po prezretí tomogramu som sa stále pýtal pacienta na srdce. 75-ročný pacient nikdy so srdcom nič nemal, ani jeho rodina, ani pes – nemal žiadny konflikt. Keď už prítomní boli z mojej tvrdohlavosti nervózni, pacient si spomenul, že raz dávno mu sused chcel ukradnúť husi a keď vyšiel von, zlodej – sused – mu sekerou zatiaľ temer do srdca – stačil centimeter a zomrie. Bol som si istý, že tento pacient si musí spomenúť na nejaký svoj konflikt so srdcom. Niekedy pacient nechce prezradiť svoj konflikt, je to pre neho nepríjemné alebo  bolestné. Lekár v NM musí vedieť omnoho viac ako lekár v ŠM. Tam sú často špecialisti na úzky odbor – oko, ucho, srdce, tu musíte poznať všetky oblasti, musíte poznať orgány, mozog aj psyché – dušu pacienta, a kriminalisticky vyšetrovať tieto roviny. Lekár na to musí mať charizmu, len tak môže pomôcť pacientovi.  Ak nenájde k pacientovi úprimný kontakt, nič nezmôže. Myslím si, že pre Novú medicínu sa hodí asi 1 zo 100 dnešných lekárov.

Podľa svedectiev ľudí aj chemoterapia môže predĺžiť ľudský život. Sú známe veľmi úspešné benefičné koncerty Carrerasa, ktoré organizuje v prospech výskumu liečenia leukémie. Predpíše lekár niekedy sebe alebo rodine chemoterapiu?

Každý človek prežíva nejaký zlom, náhly šok, kde mu leukocyty stúpajú, nemožno to hneď vyhlásiť za leukémiu. Niekedy mu dajú pár kvapiek chemoterapie a po vyliečení, ktoré by prišlo aj samé, sa urobí kampaň. Poznám 500 pacientov, o ktorých vyhlásili, že majú leukémiu, ale keď neupadli do paniky, nikto nezomrel. Po chemoterapii je oficiálna mortalita v Nemecku 95% po 5 rokoch a 98% po 7 rokoch. V Rakúsku sme v Burgau mali svoje centrum. Prokurátor ho nechal obsadiť a z počítača nám zobrali 6500 adries ľudí, ktorí konzultovali s nami. Tu Zákon o liečení neplatí, takže nie je zakázané o NM hovoriť. Úrady skontrolovali týchto pacientov a zistili, že z nich žije 6000 ľudí. 92%, nemyslel som, že to bude také dobré, pretože všetci už boli preliečení školskou medicínou. Aj u zvierat, ktoré netušia, že majú „rakovinu“, je vyliečenie 80 – 90%. Keď pacient vie, že o niekoľko mesiacov sa jeho prípad vyrieši, je pokojný, vydrží to a vylieči sa. V Novej medicíne prežijú skoro všetci.

Ľudia prežívajú denne problémy a konflikty, napr. v dnešnom Rusku ľudia majú vážne konflikty vyplývajúce z biedy a chaosu, ktorý tam vládne. Prečo nedostávajú všetci rakovinu alebo iné choroby?

O psychologických konfliktoch, stresoch, často vieme, že prídu a pripravíme sa na ne. Biologické konflikty nás však šokujú a hneď vyvolajú reakcie, o ktorých som hovoril. Dôsledky nie sú zhubné, keď vieme, o čo ide a konflikty chceme vyriešiť. Mám ich presne rozdelené spolu s ich mozgovými a orgánovými reakciami. Matka Príroda robí len zmysluplné veci, keď im rozumieme, môžeme ich využiť.

Si prvýkrát na Slovensku. Čo očakávaš od nás, prečo si si zvolil práve Slovensko?

Slovensko, najmä Ty a niektorí Tvoji kolegovia v Trnave mi tým, že sa o moje výsledky zaujímali, veľmi pomohli – som Vám za to vďačný. Dali ste mi možnosť na siedmich pacientoch urobiť to, čo univerzity odmietli – ukázať, ako pracuje Nová medicína v praxi. Sami ste konštatovali, že Ty, matematik a prorektor, V. Krčméry, onkológ a dekan, a Pogády, psychiater, ste podpísali vyhlásenie, ktoré vo svete vyvolalo veľký ohlas. Bolo to revolučné, lebo už veľa osobností a kolektívov vydalo kladné vyhlásenie o NM, ale nikdy to neurobila univerzita. V prírodných vedách možno veci reprodukovať na najbližších prípadoch, to je v medicíne nebývalé.

V Trnave a Bratislave sme mali 7 prípadov s 20-timi osobitnými programami, čo znamená postavenie asi 1500 otázok. Trpiacim pacientom musíme dať šancu zachrániť si životy. Sú to naši blízki, ktorým musíme pred Bohom pomôcť. Polročne zbytočne zomierajú na rakovinu asi tri milióny. Máme povinnosť pacientom povedať, že existuje Nová medicína, že sa môžu vyliečiť. Prosil by som Ťa a Tvojich kolegov, aby ste túto ponuku vzali vážne, všetci musíme niečo urobiť pred svojim svedomím a Bohom – je to naša povinnosť.

40 rokov sme žili v komunizme, 9 v slobode – blíži sa 3. tisícročie. Svet sa však vyvíja zle, aj druhý Titanic sa potopí, ak zabudneme na Boha a morálku. Iba Boh nás môže zachrániť, je to moja jediná perspektíva – aká je Tvoja?

Som vzdelaný teológ, ale nepatrím k žiadnej cirkevnej konfesii. Odkedy poznám NM a zázraky, ktoré z dielne Božej poskytuje, odvtedy zasa verím, aj keď nie konfesionálne. Stal som sa hlboko veriacim človekom, ktorý sa nevie vynadiviť týmto zázrakom. Pacienta, ktorý daruje svoju dôveru lekárovi a vyspovedá sa mu so svojím vnútrom, možno zachrániť. Svet je pospájaný s celým kozmom, aj so zvieratami a rastlinami. Nemôžeme zvieratá zabíjať a trýznivo ich v autách prenášať krajinou. Aj oni majú akúsi dušu, pocity, strach, úzkosti a bolesti, aj rastliny myslia a cítia. Všetko je to v jednote začlenené do zázračného božského kozmu. Náboženstvo, ktoré to neberie do úvahy, je nezmyselné. Malo by akceptovať aj päť prírodných zákonov, ktoré som objavil, vtedy bude mať lepšiu budúcnosť. Celý svet sa môže zmeniť cez pokojnú revolúciu Novej medicíny. Súčasný svet aj medicína je v slepej uličke. Nová medicína dáva ľudstvu novú perspektívu a budúcnosť, ďakujem Vám, že mi v tom pomáhate.

Hamer na Trnavskej univerzite v r. 1998:

Pôvodný rozhovor Hamera s Mikloškom:

Germánska nová medicína ako nová prírodná veda

Je konvenčná medicína vedecká? Vzhľadom na mnohé hypotézy – alebo skôr nepreukázané predpoklady – konvenčná medicína nie je vedou, najmä nie prírodnou vedou. Konvenčná medicína nemôže poskytnúť vysvetlenia bez hypotéz o biologických procesoch, ktoré sa vyskytujú u jednotlivca nazvaného „chorá osoba“. Konvenčná medicína ponúka iba štatistické údaje o pravdepodobnosti prežitia určitého typu rakoviny. Konvenčná medicína nemôže poskytnúť žiadne vysvetlenie týkajúce sa spontánneho uzdravenia.

Je Germánska nová medicína vedecká? Germánska nová medicína ponúka vedeckú teóriu bez hypotéz a overiteľnú teóriu týkajúcu sa rakoviny a „chorôb“ vo všeobecnosti. Germánska nová medicína je schopná poskytnúť vedecké vysvetlenie vývoja choroby v danom prípade. Keďže vývoj každého ochorenia je predvídateľný, Germánska nová medicína je schopná poskytnúť vedecky podložené terapeutické odporúčania pre každého jednotlivého pacienta. Možno očakávať komplikácie, ktoré sa môžu vyskytnúť a do liečby sa môžu integrovať potrebné opatrenia.

Tvrdenie a overovanie sa môžu považovať za vedecké, iba ak sa tvrdenie a overovanie môže kedykoľvek reprodukovať, t.j. overiť. Pretože tvrdenia konvenčnej medicíny nie sú overiteľné, t.j. nie je možné v každom jednotlivom prípade testovať ich vierohodnosť, hľadá útočisko v štatistike. Štatistika je odvetvie matematiky, a preto sa považuje za vedu. Nie je to však prírodná veda. Namiesto toho, aby lekár konvenčnej medicíny poskytoval pacientovi vedeckú podporu, môže poskytnúť iba štatistické údaje o pravdepodobnosti prežitia. Dnešní lekári nedokážu ponúknuť žiadne vedecky podložené znalosti týkajúce sa uzdravenia z choroby.

Hypotézy sú tvrdenia, ktoré neboli overené alebo sú dokonca neoveriteľné. Vo vede je hypotéza tvrdenie, ktoré nebolo (zatiaľ) overené, t.j. nepreukázalo sa, že je presné, ale napriek tomu slúži ako základ, na ktorom sú postavené ďalšie teórie alebo predpovede. Keď napríklad Izák Newton predstavil svoju teóriu gravitácie, opýtali sa ho, odkiaľ gravitácia pochádza. Jeho odpoveď: „Nebudem presadzovať žiadne hypotézy.“ Mal na mysli to, že ktokoľvek môže testovať postuláty zákona gravitácie, vysvetlenie samotnej gravitácie je však iný príbeh.

V súlade s požiadavkami na skutočnú prírodovedu Dr. Hamer nepredpokladá jedinú hypotézu. Jeho tvrdenia sú testovateľné a overiteľné v každom jednotlivom prípade rakoviny a jej ekvivalentov v ktoromkoľvek danom časovom okamihu. Naopak, konvenčná medicína je založená na predpokladoch, ktoré nikdy neboli overené. Napríklad hypotéza „imunitného systému“ postulovaná konvenčnou medicínou je neovereným tvrdením, keďže ho zatiaľ nikto priamo nepozoroval. Teória imunitného systému, t.j. predpoklad existencie imunitného systému, tvorí základnú hypotézu, na ktorej sú postavené ďalšie teórie a predpovede, čo vedie k pozorovateľným „faktom“, ktoré sa potom nesprávne považujú za „dôkaz“ – v tomto prípade – existencie „imunitného systému“.

Konvenčná medicína tvrdí, že aktivita mikróbov v tele je spôsobená rozpadom „imunitného systému“. Germánska nová medicína tvrdí, že činnosť mikróbov je vyvolaná príkazom mozgu. Konvenčná medicína nemôže v žiadnom prípade vedecky zdôvodniť ani predpovedať aktivitu mikróbov. GNM, na druhej strane, je schopná vedecky zdôvodniť a predpovedať začiatok mikrobiálnej aktivity – v každom jednotlivom prípade. Podľa GNM je presný okamih začiatku mikrobiálnej aktivity na začiatku druhej fázy tzv. „osobitného biologického programu“. Germánska nová medicína je založená na psycho-biologickom porozumení organizmu. Preto nepotrebuje a ani sa nespolieha na štatistiku. Tradičná medicína je často postavená na pseudo-logických neoverených tvrdeniach a preto je nevedecká. Germánska nová medicína, na druhej strane, ponúka zrozumiteľnú štruktúru logických a reprodukovateľných tvrdení, a je preto vedecká.

 

autor: Hans-Ulrich Niemitz (1946 – 2010), profesor histórie a etiky technológie a prírodných vied, Univerzita v Lipsku, Nemecko – jeho pedagogickými oblasťami a zameraním na výskum boli história a etika technológie a prírodných vied, vzájomné vzťahy medzi technológiou, kultúrou a spoločnosťou, hodnotenie technológií, zmena modelov rozvoja technológie a chronológia

Článok bol napísaný v roku 2003.

 

Neustále choré dieťa je neustále zakonfliktované dieťa

Keď ste matka alebo otec, dôverne poznáte nasledujúci scenár: zaplnený noštek, boľavé hrdielko, nasledujúci deň sa pridá horúčka a o pár dní aj kašeľ. Prípadne: často boľavé ušká či bruško. Naše dieťa je pre nás najdrahšou a najdôležitejšou bytosťou, a preto zapojíme celú svoju energiu, vykúpime lekáreň (prípadne vybrakujeme domácu prírodnú lekárničku) a začneme náš poklad kŕmiť osvedčenými pomocníkmi alebo lekárkou predpísanými liekmi. A keď sa to opakuje mesiac čo mesiac nervozita rodiča stúpa, až kým nezačne obiehať ordinácie, vláčiť dieťa po vyšetreniach, skúmať alergie a intolerancie, zvyšovať imunitu…

Som matkou už 9 rokov a takmer všetkými vyššie spomínanými procesmi som si ako rodič  osobne prešla. Niekoľko rokov sa však venujem psychosomatickým konzultáciám podľa Germánskej novej medicíny, a preto mám skúsenosti nielen s mojím vlastným dieťaťom, ale aj s detskými klientmi.

Čo ma naučila Germánska nová medicína ako matku?

V prvom rade nebáť sa, keď je moje dieťa choré a dôverovať prírode, že naše telá stvorila ako inteligentné nástroje schopné procesu regenerácie. Procesy, ktoré v našich telách neustále pri rôznych činnostiach prebiehajú, sú tak komplexné, že mnohé z nich veda doposiaľ nedokázala plne pochopiť. V snahe porozumieť im sa však veda občas nazdáva, že je múdrejšia ako príroda. Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo „alternatívne“, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Objavy Dr. Hamera (autora GNM) však ukazujú, že nič v prírode nie je „choré“, ale všetko je zmysluplné. Choroba nie je chyba v programe, ale podľa Germánskej novej medicíny je to zmysluplný osobitný biologický program. „Choroba“ je posolstvom duše, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.

V druhom rade ma Germánska nová medicína naučila, že nájdením prvotnej – duševnej/psychickej – príčiny choroby a jej vyriešením (ktoré častokrát v praxi nie je jednoduché) je ktokoľvek z nás schopný ukončiť opakujúci sa zdravotný problém.

Pre viac podrobností a pochopenie základných princípov Germánskej novej medicíny, vám odporúčam prečítať si niektorý z nasledujúcich článkov na našej stránke:

Psychosomatika ako prírodný zákon
Germánska nová medicína

Naučiť sa 5 biologických zákonov je jednou z najdôležitejších vecí, ktoré môžete ako rodič pre zdravie svojho dieťaťa urobiť. Keď pochopíte, prečo sa u vášho dieťaťa objavili symptómy tej-ktorej choroby, budete schopní znížiť svoj strach, keď dieťa ochorie a vysvetliť mu, že jeho organizmus  je stelesnením inteligencie prírody a presne vie, čo má robiť, aby sa znovu dostal do rovnováhy. Procesom riešenia konfliktov lepšie spoznáte seba a svoje dieťa a predídete opakovaným chorobám, strachu z nich a neustálemu potláčaniu príznakov (či už chemickými alebo prírodnými prostriedkami), ktoré sú iba prirodzenými následkami predchádzajúcich konfliktov.

Konflikt vždy vychádza z okolností v živote, ktoré vyvolali napríklad problémy v škole (tzv. teritoriálny konflikt = konflikt na mojom území alebo konflikt sebahodnotenia), finančné ťažkosti v rodine (tzv. konflikt sústa = konflikt hladovania), problémy s rodičmi, kamarátmi (tzv. konflikt oddelenosti) atď. Konflikty sa niekedy vyriešia samé, napríklad keď sa zmenia životné okolnosti alebo je riešením prehodnotenie nášho postoja, zbavenie sa hnevu, smútku, zatrpknutosti…, nazeranie na situáciu z iného uhla, pokus o videnie obrazu zo širšej perspektívy.

Pozrime sa na typické príznaky pri bežných detských chorobách a objasnime si ich duševnú príčinu:

NÁDCHA: Z piatich zmyslov (zrak, čuch, chuť, hmat, sluch) je čuch u ľudí najsilnejší zmysel pri narodení. U zvierat môže byť konflikt vyvolaný vôňou blížiaceho sa predátora, alebo zápachom jedovatých výparov. Pre ľudí sa konflikt premieta do „zaváňania“ problémov alebo potenciálnej hrozby, napríklad „zacítenia“ konkurenta alebo oponenta v práci, škole, doma alebo vo vzťahu. Nosová sliznica tiež reaguje na konflikt pachu – nepríjemný zápach. V prenesenom zmysle slova sa takýto konflikt týka akejkoľvek situácie, ktorá je vnímaná ako: „Mne tá vec akosi smrdí…“, „Mám toho plný nos…“ (= „Mám toho už dosť…“), „Nemôžem ju/jeho ani cítiť…“ Môže sa to týkať nepríjemnej osoby („škodcu“) alebo situácie.

KAŠEĽ: Biologický konflikt súvisiaci s pľúcnymi alveolami je konflikt strachu zo smrti, pretože z biologického hľadiska sa panika zo smrti rovná neschopnosti dýchať. Tento typ konfliktu vzniká z neschopnosti nadýchnuť sa alebo naopak vydýchnuť si. Kašeľ vzniká z dvoch typov konfliktov: konflikt šoku (náhla  hrozba na mojom území – „onemel od strachu“) alebo strachovanie sa o revír (moje územie je vystavené nebezpečenstvu) či pocit strachu na svojom teritóriu (napr. konflikt medzi žiakom a učiteľom alebo hráčom a trénerom – „nemôžem kričať na autoritu“).

ZÁPAL STREDNÉHO UCHA: Z evolučného hľadiska sa stredné ucho a Eustachova trubica vyvinuli z črevnej sliznice pôvodného pažeráka. Rovnako ako črevo, ktoré absorbuje a trávi „sústo potravy“, je biologickou funkciou stredného ucha a Eustachovej trubice absorbovať a „tráviť“ „sluchové sústo“. Typy sluchových konfliktov: Pravé ucho – neviem danú informáciu získať, nepovie mi to, čo chcem od neho počuť, nesmiem to počuť. Ľavé ucho – nechce si ma vypočuť, nemá o moje názory záujem, nechcem, aby mi toto hovoril (urazil ma, kritizuje ma, nerozumie mi – „nemôžem veriť vlastným ušiam“).

BOLESŤ HRDLA: Hrdlo a mandle sú miestom, ktorým vstupuje do nášho tela potrava (sústo), preto v prenesenom význame spôsobuje zápal hrdla aj mandlí konflikt „sústa“ – nie v zmysle potravy, ale niečoho, čo „nechceme prehltnúť“. Obrazne sa to týka akejkoľvek udalosti alebo situácie, ktorú človek odmietne prijať alebo ktorú vníma ako ťažko „prehltnuteľnú“ (napr. nevie niekomu odpustiť, prijať nejakú situáciu). Príklad: Dieťa nútia zjesť všetko, čo má na tanieri – „nechcem to prehltnúť“. Dieťaťu vynadá rodič a povie mu, že má byť ticho a splniť, čo mu prikázal – „neviem to prehltnúť (=prijať)“, „nemôžem k tomu nič povedať“.

HNAČKA: Črevá sú miestom na vstrebanie prijatej potravy (sústa). Konflikty typu: nestráviteľné sústo („nestráviteľná“ nepríjemnosť) alebo pocit nedostatku (strata sústa, sústo som si ešte neosvojil, neprivlastnil) môžu spôsobiť tento druh problému.

GASTRITÍDA (ZÁPAL SLIZNICE ČREVA), KOLIKA (KŔČOVITÁ BOLESŤ ČRIEV): Neschopnosť absorbovať alebo stráviť sústo – napr. hnev na osobu (člena rodiny, priateľa, suseda, kolegu, zamestnanca, nadriadeného, klienta, učiteľa, študenta, spolužiaka, trénera, lekára, úrady), na situáciu (hnev súvisiaci so školou, s prácou, so vzťahmi) alebo na poznámky okolia (obvinenia, urážky, kritika), správy, ktoré sa ťažko prijímajú alebo ťažko „strávia“. Tieto spory u detí vznikajú už v rodine, materskej škole, na ihrisku… Bitka o hračku je pre dieťa rovnako dôležitá ako pre dospelého bitka o pozemok alebo nehnuteľnosť.

EKZÉM: Pokožka je miestom dotyku – kontaktu s druhými ľuďmi aj okolitým svetom, preto koža reaguje na tzv. konflikt oddelenosti. Ten vzniká vtedy, keď nie sme s niekým, s kým byť chceme alebo naopak keď sme s niekým, s kým byť nechceme. Konflikt môže vyvolať odlúčenie od niekoho (napr. rodič chodí pracovať do zahraničia – dlho s ním nemôžem byť), prípadne emocionálny chlad od blízkej osoby (nechce sa ma dotýkať, objať ma, chytiť ma za ruku, pobozkať, nechcú ma pohladiť, necítim uznanie od rodiča…).

AKNÉ: Konflikt pošpinenia, poníženia, urážky (zaútočili na mňa, toto obviňovanie ma ponižuje). Prílišná snaha o dokonalý výzor môže tiež spôsobiť problémy s pleťou (akné). Fáza akné u dospievajúcich zvyčajne prejde, keď si uvedomia, že sú dôležitejšie iné veci ako to, ako vyzerajú, a že sa môžu páčiť aj napriek ich nedokonalostiam.

ASTMA: Konflikt strachu na svojom území – moje územie je vystavené nebezpečenstvu, bojím sa o to, čo je moje, konflikt ochrnutia, neschopnosti čo i len sa ozvať (nedostávam sa k slovu, chcel som kričať, ale nešlo to – úľak – alebo som nemohol – voči autoritatívnemu rodičovi, učiteľovi, trénerovi a pod.).

NOČNÉ POMOČOVANIE: V zvieracej ríši slúži močenie na označovanie svojho teritória (územia). Aj u človeka sa problémy s močením týkajú teritória (svojho územia – či už domáceho, pracovaného alebo iného). Môže sa jednať buď o značenie svojho teritória (dieťa nemá svoj vlastný priestor – svoju vlastnú izbu, pretože zdieľa izbu s mladším súrodencom, sťahovanie do nového bytu z dôvodu rozvodu rodičov a pod. – pretože dieťa nemá žiadne vlastné územie, označí jediné dostupné územie – svoju posteľ) alebo o zanedbávanie potrieb dieťaťa (z dôvodu uprednostňovania potrieb mladšieho súrodenca) či autoritatívnej výchovy alebo sociálnej šikany (v noci dochádza k uvoľnenému stavu, v ktorom môže dieťa uvoľniť nahromadený stres a dôjde k mimovoľnému otvoreniu zvierača močového mechúra). Keďže dieťa nie je schopné určiť hranice svojho územia voči autoritatívnej dospelej osobe, dôjde vo fáze uvoľnenia k pomočovaniu.

Všetky vyššie vysvetlené symptómy sa obvykle prejavujú v tzv. liečebnej, post-konfliktnej, fáze osobitného biologického programu – viď graf nižšie (viac o dvojfázovosti ochorení podľa GNM nájdete v článkoch, na ktoré som vám poskytla odkazy vyššie):

Častokrát je však konflikt vyriešený len dočasne. Mnohí z nás totiž prežívajú opakovane rovnaké typy konfliktov, a preto sa konfliktná a post-konfliktná fáza môžu dookola cykliť (opakované konflikty v škôlke, škole, doma…). Emócie sú našou prirodzenou súčasťou, avšak našou úlohou je naučiť sa s nimi pracovať. Nie ich potláčať (pretože práve potlačené emócie spôsobia fyzický zdravotný problém), ale naopak vypustiť, prejaviť a prípadne zmeniť svoj postoj, aby sme v podobnej situácií nabudúce zareagovali inak alebo vyriešiť konflikt (napr. vysvetliť si spor s dotyčnou osobou).

Keď som bola malá, pozerala som rozprávku Bol raz jeden život a keď som ochorela, rodičia mi podľa vzoru tejto rozprávky hovorili, aby som si predstavovala armádu malých dobrých vojačikov v mojom tele, ktorí zabíjajú zlé potvorky – baktérie a vírusy, vďaka ktorým som ochorela. A čo keď vám poviem, že  baktérie a vírusy potrebujete, aby ste vyzdraveli? Aby si váš imunitný systém poradil so stavom nerovnováhy, ktorá nastane vo fáze akéhokoľvek konfliktu? Že väčšina baktérií a vírusov vôbec nie sú zlé potvorky, ale trpezliví opravári a strážni anjeli, ktorí pomáhajú telu v samouzdravovacích procesoch. Ak vám tento koncept, nie je doposiaľ známy, odporúčam vám napríklad knihu Spojenci na celý život  (s podtitulom Proč bychom měli bakterie považovat za své přátelé), v ktorej vám autori knihy podrobne vysvetlia, prečo sú mikróby pre nás životne dôležité (a možno po jej prečítaní uvidíte v novom svetle aj časté umývanie alebo dezinfekciu rúk).

Naše telá majú obrovskú schopnosť regenerácie. Pokiaľ ide o dôveru, že sa nám na tele zahojí napríklad rezná rana, nemáme s tým problém. A chápeme aj to, že hojenie nebude bezbolestný proces. Prečo však neveríme svojmu telu, že aj pri duševných zraneniach, ktoré sme utrpeli, pre nás robí rovnako záslužnú činnosť ako pri porezaní sa nožom? Jedným z problémov, prečo je tomu pre nás ťažké uveriť, je to, že to, čo v tele prebieha v konfliktnej fáze, častokrát nebolí, ani to nevidno. Zmeny na bunkovej úrovni však nastávajú a telo vie, že musí prísť fáza nápravná, v ktorej tieto zmeny „opraví“. Uvediem jednoduchý a ľahko pochopiteľný príklad: keď má dieťa stres z písomky alebo skúšania v škole, vo fáze stresu bude mať napríklad studené alebo spotené ruky a nohy, srdce mu bude biť rýchlejšie, hrdlo bude vyschnuté, zrýchlený pulz spôsobí zvýšený tlak. Keď stres pominie a dieťa sa dostane do stavu plného relaxu (napríklad príde domov zo školy), môže ho večer bolieť hlava, hrdlo alebo môže mať naopak zvýšenú teplotu (opak studených končatín). Táto fáza je však už nápravná alebo tzv. post-konfliktná (konflikt je ukončený), i keď symptómy, ktoré sú jej súčasťou nemusia byť vôbec príjemné.

Ako na nájdenie prvotnej – duševnej – príčiny choroby?

Príčinu – emocionálny konflikt dieťaťa – hľadajte dni, týždne alebo mesiace pred vypuknutím choroby u dieťaťa. Problémy, ktoré prežíva vaše dieťa v kolektíve nebagatelizujte. Pre dieťa je nepríjemná poznámka od spolužiaka alebo trapas pred učiteľkou rovnako závažný problém ako pre vás finančné problémy či hádky s partnerom/kou. Detské problémy sa vám z vašej perspektívy nebudú možno zdať veľké, ale z perspektívy dieťaťa nie sú vôbec malicherné. Keby vás niekto nútil zjesť veľmi zdravú polievku, ale vy viete, že takú vôbec neľúbite alebo ste sa predošlý deň veľmi prejedli a dnes máte v žalúdku ako v polepšovni, prípadne ste sa tesne pred tým napili a ďalšiu tekutinu proste nemáte kam momentálne dať, riešenie bude pre vás jednoduché – slušne odmietnete a ak by to nepomohlo a nátlak by pokračoval odídete (v extrémnom prípade na návštevu k dotyčnému už v čase obeda nepôjdete). Avšak dieťa  nemá ako ujsť, nemá sa ako brániť veľkému nátlaku. Jeho možnosti sú obmedzené priamo úmerne jeho veku.

Čo keď vaše dieťa trápi závažnejší problém ako opakované nádchy či angíny? Alebo je vaše dieťa malé a ešte nestihlo mať vyššie spomínané konflikty?

Vtedy nehľadajte príčinu u dieťaťa, ale v sebe. Aké konflikty a traumy zažívate vy rodičia? Alebo aké ste zažívali už počas tehotenstva alebo pred počatím? Francúzsky psychológ Marc Frechet, zistil, že duševné traumy rodičov prežité počas 9 mesiacov pred oplodnením až do 1 roku veku dieťaťa, sa stávajú biologickým konfliktom dieťaťa. Myšlienky, emócie a želania rodičov pred a počas tehotenstva, až do jedného roku veku dieťaťa môžu byť vyjadrené behaviorálnym alebo biologickým konfliktom (napr. chorobou) počas jeho života. Napríklad človek nemusí byť schopný vytvoriť si partnerský vzťah, pretože jeho podvedomý zámer je vyhnúť sa stresu, ktorý zažil v tomto období jeho otec alebo matka. Dieťa bude mať tiež predispozíciu na obnovenie atmosféry, ktorá prenikla do života jeho rodičov počas obdobia medzi jeho počatím a vekom najmenej jedného roka. Napríklad matkin pocit nedostatku a osamelosti alebo hojnosti a radosti, môže spôsobiť veľmi odlišné emocionálne prežívanie dieťaťa.

Ako riešiť konflikty alebo im predchádzať?

„Jednoducho“ – výchovou. Výchovu ja osobne nevnímam iba ako zabezpečenie základných podmienok pre život (bývanie, strava, vzdelanie) či vyplnenie voľného času (pohyb, krúžky), ale aj ako proces, v ktorom pomáhame nášmu dieťaťu rozvíjať svoju osobnosť, porozumieť svojej duši a naučiť sa pristupovať k problémom a svojmu okoliu asertívne. Tento proces je beh na dlhé trate, ale neustálou prácou na sebe sa dajú obrúsiť aj tie povahové vlastnosti, ktoré nám skôr ubližujú než pomáhajú, a naopak si vypestovať také, ktoré nám budú na úžitok. K zmene vnímania nejakej konfliktnej udalosti častokrát pomôže zmena uhlu pohľadu na daný problém.

Vychovávajte svoje deti príkladom. Keď budú vidieť vás, že „nazakopávate svoje emócie pod koberec,“ ale prejavujete ich, že aktívne riešite svoje problémy a snažíte sa porozumieť svojmu telu a pochopiť, čo sa vám snaží povedať, budú po vás vaše deti tieto veci prirodzene opakovať. Germánska nová medicína môže byť pre vás pomocným kompasom pri pochopení posolstiev duše, vďaka čomu môžete výrazne prispieť nielen k zdraviu vašich detí, ale aj k vášmu osobnému rastu a rozvoju.

 

autor: Karina Kurtová

 

Rakovina hrubého čreva

Približne 70% nášho imunitného systému sa nachádza v hrubom čreve, preto je zachovanie jeho zdravia mimoriadne dôležité. Hrubé črevo patrí k tráviacej sústave človeka a pozostáva z tračníka (vzostupného na konci so slepým črevom, priečneho tračníka a zostupného tračníka), ďalej z esovitej kľučky (tiež sigmoid) a konečníka.

V hrubom čreve už neprebieha proces trávenia, ale z obsahu čreva sa vstrebáva voda a tiež rôzne minerálne soli a vitamíny. Putujú sem nestráviteľné zvyšky z tenkého čreva, odpadový materiál z potravín sa v ňom spracováva a odvádza sa do konečníka, odkiaľ sa vylučuje. Hrubé črevo pozostáva z epitelu črevnej steny, ktorý pochádza z endodermy, a preto je kontrolovaný z koncového resp. kmeňového mozgu. V mozgovom kmeni má hrubé črevo štyri kontrolné centrá, ktoré sú usporiadané v prstencovej forme a ktoré presne kontrolujú orgány tráviaceho traktu medzi tenkým črevom a konečníkom.

Podľa tretieho zákona Germánskej novej medicíny vznikajú „choroby“ orgánov vzniknutých z endodermy z tzv.  konfliktu „sústa“. Emocionálny konflikt spojený s hrubým črevom je charakterizovaný ako „nestráviteľný konflikt sústa“. Pre zvieratá môže byť nestráviteľným sústom skutočný kus potravy, pre človeka sú „nestráviteľným sústom“ určité okolnosti alebo nepríjemná udalosť, ktorú považujeme za „nestráviteľnú“ alebo „nespracovateľnú“. Charakteristickým aspektom konfliktu „sústa“ zodpovedajúcemu hrubému črevu, vrátane slepého čreva je, že tento konflikt je vnímaný ako obzvlášť „škaredý“: napríklad škaredé boje o peniaze alebo o majetok, škaredé rozvody, škaredé súdne prípady, alebo zrady. GNM upozorňuje, že čím bližšie sa nachádza nádor ku konečníku – ak je teda v miestach esovitej kľučky (na sigmoide) –  tým viac sa jedná o podlejší a dramatickejšie prežívaný emocionálny konflikt.

Počas aktívnej fázy konfliktu nastáva proliferácia – teda rozmnožovanie – buniek epitelu hrubého čreva úmerne k intenzite konfliktu. Aj keď hrubé črevo už nemá tráviacu funkciu, v prípade biologického konfliktu hrubé črevo stále reaguje augmentáciou buniek, pretože evolučne celý tráviaci trakt slúžil na trávenie potravy. Pri dlhodobej konfliktnej aktivite vzniká plochý (absorpčný) typ alebo karfiolový (sekrečný) typ rakovinového nádoru.

Ak miera bunkového delenia prekročí určitý limit, konvenčná medicína považuje rakovinu za malígnu (teda zhubnú), pod týmto limitom sa rast považuje za benígny (nezhubný nádor) alebo je diagnostikovaný ako črevný polyp. Počas fázy konfliktu sa zvyčajne nevyskytujú žiadne príznaky, veľký nádor však spôsobuje zúženie hrubého čreva, čo môže viesť k obštrukcii čreva vyžadujúcej chirurgický zákrok.

V postkonfliktnej – teda liečivej fáze sa prostredníctvom mikroorganizmov: húb alebo mykobaktérií odstránia bunky, ktoré už nie sú potrebné. Liečivými príznakmi sú hnačka, krv v stolici, kŕče v brušnej dutine (najmä počas epileptoidnej krízy) a nočné potenie. V závislosti od stupňa konfliktu sa príznaky pohybujú od miernych po ťažké.

Ak po vyriešení konfliktu nie sú v čreve k dispozícii potrebné mikróby, pretože boli zničené nadmerným užívaním antibiotík, rast nádoru sa zastaví a zostávajúce bunky sa zapuzdria. V konvenčnej medicíne je to najpravdepodobnejšie diagnostikované ako črevný polyp alebo ako benígna rakovina.

Výrazné komplikácie pri nádore hrubého čreva môžu vzniknúť pri tzv. syndróme zberných kanálikov obličiek, nepriechodnosti čreva či perforácii. Priesvit hrubého čreva je relatívne veľký, preto aj konflikt spôsobujúci oklúziu (uzavretie) čreva musí mať “adekvátne” veľké parametre. Preto je v našom najvlastnejšom záujme, aby sme sa emocionálnym konfliktom vyhýbali a v prípade utrpenia konfliktu „sústa“ sa snažili o čo najskoršie riešenie.

V prípade ak máte podobné problémy, neváhajte nás kontaktovať.

 

autor: Zoltán Németh

 

Infarkt myokardu

Na Slovensku aj celosvetovo je u dospelých osôb úmrtnosť na choroby srdca a ciev vyššia ako na rakovinu, úrazy a infekčné choroby spolu. V tomto článku sa pokúsim čo najjednoduchšie vysvetliť rozdiel v chápaní príčin infarktu myokardu podľa konvenčnej medicíny a príčin podľa Germánskej novej medicíny.

Akademická medicína neustále hovorí o rizikových faktoroch, z čoho odvodzuje bezprostrednú príčinu infarktu ako dôsledok ischémie myokardu. Termín „ischémia“ použil prvýkrát nemecký lekár Rudolf Virchow ešte v devätnástom storočí. Pojem je odvodený od gréckeho slova „ischein“ (zadržanie, brzdenie) a „haima“ (krv) – teda nedostatok krvného zásobovania.

Srdce sa skladá z dvoch predsiení a dvoch komôr, komory zabezpečujú dva krvné obehy: takzvaný systémový, kde krvné cievy dopravujú krv zo srdca do všetkých tkanív a z tkanív tela naspäť a pľúcny obeh, kde krvné cievy dopravujú  krv do pľúc a naspäť z pľúc. Konvenčná medicína tvrdí, že srdcový infarkt vzniká v dôsledku uzavretia koronárnej tepny alebo niektorej jej vetvy. Uzavretie najčastejšie spôsobuje upchatie tepny pri koronárnej ateroskleróze vznikom krvnej zrazeniny. Koronárna ateroskleróza vzniká v dôsledku komplexného zápalového procesu v intime – teda vo výstelke – koronárnych artérií veľkého a stredného kalibru charakterizovaného akumuláciou tukov, makrofágov, T-lymfocytov a buniek hladkej svaloviny. Tepny sa tým zužujú a strácajú pružnosť. Zúžením tepny klesá prietok krvi postihnutou oblasťou a znižuje sa tak aj zásobenie kyslíkom a živinami.

To znamená, že podľa konvenčnej medicíny vzniká ischémia myokardu v dôsledku nedostatočného prívodu krvi, čo vedie k poruche rovnováhy medzi dodávkou kyslíka a jeho spotrebou v myokarde. Táto nerovnováha vzniká buď redukciou až zastavením koronárneho prietoku krvi alebo zvýšením požiadaviek myokardu na kyslík, najčastejšie oboma mechanizmami súčasne. Priesvit koronárnej artérie môže byť zredukovaný o 70 až 80 % bez toho, aby u pacienta v pokoji vznikla ischémia myokardu. Ak sa však u takého pacienta zvýši spotreba kyslíka v myokarde (napr. fyzickou alebo psychickou záťažou), dochádza k ischémii myokardu aj s klinickými prejavmi.

Toľko vysvetlenie konvenčnej medicíny a tu sa na chvíľu zastavme:

Ako je možné, že niekto sa dožíva vysokého veku bez infarktu so zbytkovým 20% až 30%-ným priesvitom koronárnej artérie a niekto so vzorovým životným štýlom – pravidelným pohybom a zdravým stravovaním – zomiera mladý na infarkt myokardu?

Aby nedošlo k nedorozumeniu: v žiadnom prípade nepopieram význam zdravého životného štýlu a stravovania, ba naopak: vyzývam k nemu našich klientov. GNM nepopiera ani zúženie priesvitu koronárnej artérie, nachádza však radikálne odlišné príčinné súvislosti a mechanizmus jeho vzniku.

Pre upresnenie uvádzam, že tento výklad sa týka výlučne koronárnych artérií, ktorých výstelka pochádza z ektodermy, a netýka sa atrofie srdcového svalu, ktorý pochádza z evolučne mladšej časti mezodermy, riadeného bielou hmotou veľkého mozgu. Charakteristickým emocionálnym konfliktom pri rozvoji atrofie srdcového svalu je konflikt sebahodnotenia, menejcennosti, straty sebaúcty či straty schopností. Tento typ srdcovej nedostatočnosti je vzhľadom k postupnému rozvoju menej nebezpečný a GNM ho nezamieňa so zástavou srdca, ktorá vzniká pri epileptoidnej kríze v dôsledku iných okolností, ktoré vám teraz vysvetlím.

GNM vo všetkých prípadoch nachádza prvotnú príčinu v emocionálnych traumách a konfliktoch, ktoré prostredníctvom osobitného biologického programu – v našom ponímaní „choroby“ – sprostredkuje konkrétne riadiace centrum v mozgu.

Infarkt myokardu je podľa GNM epileptoidnou krízou osobitného biologického programu koronárnej artérie so silnou bolesťou srdca, zimnicou, dočasnou stratou vedomia, spomalením srdca, prípadne úplnou zástavou srdca. Epileptoidná kríza (čo je špecifickým výrazom GNM) je vlastne post-traumatickou krízou v strede liečivej fázy po vyriešení emocionálneho konfliktu, v tomto prípade tzv. teritoriálneho resp. pohlavného konfliktu.

Teraz sa určite pýtate: Čo je tzv. teritoriálny resp. pohlavný konflikt?

Ako už určite viete GNM rieši psychosomatické príčiny chorôb. Spomínaný typ konfliktu sa týka straty majetku resp. výsostného teritória alebo takzvaného pohlavného konfliktu.

Emocionálny konflikt u mužov je spojený s obsahom: „Stratil som (vzali odo mňa) niečo, čo bolo moje. Moja žena odišla, stratil som prácu, odišiel som do dôchodku – môj životný priestor sa zmenšil. Môj majetok sa znížil alebo svoj majetok som stratil.“

Emocionálny konflikt u žien je spojený s obsahom: „Bola som podvádzaná, znásilnená, vystavená sexuálnemu obťažovaniu. Môj manžel ma opustil, stratil o mňa záujem, podviedol ma. Nemôžem sa už vydať, nemôžem získať partnera, priateľa. Nechce si ma zobrať za ženu, nechce mať so mnou sexuálny styk.“

Tieto emočné konflikty sa týkajú pravorukých mužov a ľavorukých žien, pri opačnej lateralite platia len v prípade zmeneného hormonálneho stavu (u žien po menopauze alebo pri braní antikoncepcie, podobne u starších mužov) alebo v prípadoch sekundárneho emocionálneho konfliktu (teda súbežného konfliktu s iným typom prvotného konfliktu). Pod pojmom lateralita sa rozumie prednostné používanie jedného z párových orgánov, ktoré je v GNM dôležité z hľadiska zistenia dominancie pravej alebo ľavej mozgovej hemisféry, a teda mozgového riadiaceho centra, kde sa daný typ emočného konfliktu prejaví.

Vzhľadom k tomu, že vás nechcem zahlcovať detailmi a nuansami GNM, vráťme sa k podstate problému.

Riadiacim centrom výstelky koronárnej artérie (tzv. tunica intima) je kortex, teda mozgová kôra veľkého mozgu. Po utrpení vyššie uvedeného typu emocionálneho konfliktu sa naštartuje v mozgu biologický program, ktorý má za následok vredovatenie intimy – teda výstelky – koronárnej artérie, čím sa rozširuje priesvit/prietok tepny. Príroda tým poskytuje jedincovi viac energie k riešeniu svojho emocionálneho konfliktu – teda schopnosť lepšieho výkonu pre znovunadobudnutie strateného, ohrozeného územia resp. svojej pohlavnej integrity. V tejto fáze môžeme pociťovať bodavé bolesti za hrudnou kosťou, čo sa nazýva angina pectoris.   

Po vyriešení svojej situácie, svojho emocionálneho konfliktu, nastáva tzv. post-konfliktná resp. liečivá fáza, charakterizovaná znovubudovaním výstelky opuchom sliznice tepien, čo zákonite zúži priesvit a spôsobuje bradykardiu, teda pomalší tep srdca, v epileptoidnej kríze spomalenie tepu na minimum, prípadne zástavu srdca: t.j. infarktový stav a stratu vedomia. Táto kríza nastáva približne 2 – 6 týždňov po vyriešení konfliktu. Infarkt ľavej komory srdca – teda zástava srdca – však nevzniká v dôsledku upchatie srdcovej artérie, ale v dôsledku toho, že riadiace centrum intimy – teda výstelky koronárnej tepny – je umiestnený v mozgu bezprostredne vedľa riadiaceho centra srdcového tepu. Pri dlhotrvajúcom konflikte silný edém – teda opuch – v tejto časti mozgu (umiestnený nad pravým uchom) tlačí na oblasť regulácie srdcového rytmu a spôsobuje vynechávanie srdcového tepu. Pri závažnom psychickom konflikte alebo pri dlhotrvajúcom konflikte (čo je cca 9 mesiacov aktívneho konfliktu) to znamená zástavu srdca. Dôvodom ale nie je odumretie srdcovej svaloviny, ale mozgový edém.

Tento osobitný biologický program môže byť nebezpečný, avšak počas príznakovej krízy môžu neprimerané zásahy (napr. rýchla infúzia, ktorá zväčšuje mozgový edém) drasticky zhoršiť stav, na ktorý ľudia veľmi často zomierajú.

Kríza by sa mala prekonať pripravene, ale bez paniky, pretože ak dotknutá osoba neprekročila „prípustnú masu konfliktu“ – a nedôjde k žiadnemu škodlivému konaniu – krízu prežije. Ako prvú pomoc odporúča GNM prikladanie studeného (ľadového) obkladu nad oblasť pravého ucha za účelom zmiernenia mozgového edému (opuchu) a použitie sympatikotónnych nápojov (napr. silnej kávy, koly) za účelom aktivácie primeranej srdcovej činnosti.

 

autor: Zoltán Németh

 

GNM a morfogenetická rezonancia

„Hlavnou doktrínou materializmu je tvrdenie, že jedinou realitou je hmota. A preto by vedomie nemalo existovať. Najväčším problémom materializmu je však to, že vedomie existuje.“

Rupert Sheldrake

Psychosomatika je náuka o vzájomnom pôsobení duševných a telesných procesov pri vzniku a liečení chorôb. Mohlo by sa preto zdať, že vplyv emócií na ľudský organizmus je náhodný a nepredvídateľný, pretože závisí od subjektívne prežívaných pocitových a emocionálnych stavov ľudskej mysle, teda postráda akúkoľvek logiku. Napriek tomu, pri všetkých prípadoch posudzovaných podľa Germánskej novej medicíny (ďalej len GNM), pozorujeme exaktnú súvislosť medzi typom emocionálneho konfliktu a ochorením.

Príčinné súvislosti medzi „chorobou“ a typom emocionálneho konfliktu jednoznačne definovala GNM. Empirické skúsenosti z pozorovania tejto skutočnosti vysvetlil Dr. Ryke Geerd Hamer objavením súvislostí v rámci ontogenetického vývoja človeka v priebehu evolučného procesu.

V závere tohto článku poukážeme na ďalšie súvislosti, ktoré biologický zmysel ochorení z hľadiska evolúcie rozširujú o princípy morfogenetickej rezonancie.

 

Tretí prírodný zákon GNM a ontogenetický princíp

Ústredný princíp GNM spočíva v poznaní, že po utrpení emocionálneho konfliktu sa simultánne objaví jeho prejav v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“, ktorú GNM nazýva zmysluplným „osobitným biologickým programom“.

GNM – vo svojom treťom prírodnom zákone – definovala ontogenetický systém prepojenosti chorôb podľa zárodočných listov. To znamená, že jednotlivé tkanivá tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu:

  • orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“,
  • orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt urážky, zraniteľnosti“,
  • orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“,
  • orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia.

Tretí prírodný zákon teda rozdeľuje všetky „choroby“, resp. „osobitné biologické programy“ podľa orgánov vzniknutých z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma a ektoderma) a následne podľa charakteru prežitého emocionálneho konfliktu ako príčiny ich vzniku. Choroby s rovnakou príslušnosťou k zárodočnému listu vykazujú aj iné vlastnosti a zvláštnosti, ktoré sa dajú ontogeneticky odvodiť, v tomto článku sa však chceme venovať výlučne iba „obsahu emočného konfliktu“, ktorého charakter (viď vyššie) spúšťa reakciu konkrétnej časti mozgu čím „predurčuje/iniciuje“ vznik „konkrétneho/špecifického“ fyzického ochorenia.

 

Biologický zmysel ochorení z hľadiska evolúcie

GNM objavila, že tzv. „ochorenie“ je vývojovou súčasťou prírody ako reakcia na emočný konflikt v záujme prežitia jedinca a ľudského rodu. Ochorenie je posolstvo, ktoré nás mobilizuje k prekonaniu nášho emocionálneho konfliktu a poskytuje „čas“ na jeho riešenie. Je teda podmienené múdrosťou ľudského organizmu a nie – ako nás učí akademická medicína – chybou v mechanike, ktorú je potrebné invazívnymi prostriedkami „opravovať“. To samozrejme neznamená nepotrebnosť lekárskych zákrokov, avšak v prípade uplatnenia GNM by ich aplikácia vychádzala z radikálne odlišnej paradigmy psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka.

 

Prvý krok v priebehu evolúcie: Cesta „sústa“

V prvotných evolučných stupňoch vývoja prírody a živých organizmov záviselo prežitie organizmu od úrovne a schopností fungovania metabolickej (látkovej) výmeny. Vznikom mnohobunkových organizmov z jednobunkových, sa ich telo stávalo čoraz väčšie a nedokázalo už dostatočne napĺňať všetky potrebné funkcie k prežitiu. Aby sa tieto funkcie zaistili, začali vznikať funkčne špecializované dodatočné zhluky buniek – orgány a tkanivá.

Typickým znakom týchto archaických buniek je ich žľazovitý charakter: sú schopné vstrebávania, resp. vylučovania. V rámci adaptácie, v tom čase ešte nebola potreba odbúravania tkaniva, preto tieto najstaršie endodermálne tkanivá v rámci “ochorenia” nie sú toho schopné ani dnes.

V tom čase sa vytvorili orgány zabezpečujúce látkovú výmenu. Ak sme vystavený konfliktu sústa: niečo si chceme zaistiť, prípadne sa niečoho chceme zbaviť v záujme prežitia, tak v zmysle tejto emocionálnej náplne vzniká na orgáne nádor za účelom biologického riešenia konfliktu. Jediným riešením na zastavenie rakovinového bujnenia je uvoľnenie sa z „pút“ konfliktu.

 

Druhý krok v priebehu evolúcie: Keď sme sa dostali z vody na zem

Z vody sa dostal živý organizmus na suchú zem, kde v dôsledku styku so štrkovitým brehom hrozilo poškodenie a narušenie tkaniva. Z evolučného pohľadu bola nutná tvorba hrubšej kože a sliznice v záujme ochrany život zabezpečujúcich orgánov.

K tomuto vývojovému stupňu sa viažu mezodermálne orgány riadené mozočkom. Ich biologickým zmyslom je ochrana pred útokom, poškodením (hrubšia koža = lepšia ochrana). Dané tkanivo nie je žľazovité, je oveľa odolnejšie, spôsobilejšie k mechanickej ochrane malých organizmov. Do oblasti mozočka dopadajú konflikty ochrany, obrany v záujme zachovania života a ľudského rodu. Útok z pohľadu GNM môže byť reálny alebo symbolický. Jedná sa vždy o interpretáciu v kontexte mentálnych významov a presvedčení jednotlivca, ktorý životnú situáciu prežíva.

 

Tretí krok v priebehu evolúcie: Keď sme si uvedomili, že sme

Organizmus žijúci vo vode, respektíve na jej brehu, sa už neuživil potravou z morských prúdov a pri pohybe sa nemohol spoliehať na vodné prostredie. K pohybu potreboval končatiny a svalstvo zabezpečujúce cirkuláciu telesných tekutín, dýchanie.

K tomuto evolučnému stupňu sa viaže vznik orgánov bielej hmoty veľkého mozgu. Ich zmysel je v umožnení pohybových funkcií k prekonaniu vzdialeností a fyzických prekážok. Tieto tkanivá sú ešte mezodermálneho pôvodu, ale sú oveľa odolnejšie, pevnejšie, zvládajúce vyššiu záťaž.

Dané orgány v konflikt-aktívnej fáze reagujú nekrózou, úbytkom buniek, ktoré sa v post-konfliktnej fáze za pomoci mikroorganizmov obnovujú, posilňujú, spevňujú. Telesné zmeny sa v tomto prípade objavujú pri konfliktoch straty sebaúcty a pri pocitoch nedostatočného výkonu. Dokonalým riešením tela pre danú emocionálnu traumu je odbúranie starého tkaniva, aby sa mohlo nahradiť výkonnejšou náhradou, ktorá si poradí aj s vyššie postavenými nárokmi.

 

Štvrtý krok v priebehu evolúcie: Spolužitie a odlúčenie

Z evolučného pohľadu bol už jedinec v tejto fáze schopný pohybu a mal čoraz sofistikovanejšie a jemnejšie životné pochody.

Jeho tráviace orgány boli schopné už spracovávať rôznorodú potravu. Na povrchu kože sa zároveň vytvorila jemná citlivá vrstva, vo vnútorných častiach tela sa začali vytvárať odlučovacie a oddeľovacie funkcie. Z vonkajšieho zárodočného listu sa vyvinula celá nervová sústava, ktorá časom umožnila vôľové riadenie pohybov svalstva. K danému obdobiu sa vzťahuje posun k vyššej uvedomelosti jedinca. Nové tkanivo sa v konflikt-aktívnej fáze dokáže stenčením primerane prispôsobiť a v hojivej fáze sa obnovuje, posilňuje. Jeho veľkou výhodou je schopnosť rýchlej zmeny a rýchlej regenerácie.

Orgány vzniknuté z ektodermy reagujú na konflikty vychádzajúce z nášho sociálneho spolužitia a ich orgánový dopad súvisí s presným emocionálnym zafarbením prežitého konfliktu. Sú to konflikty oddelenosti, ohraničenosti a straty v zmysle sociálnych vzťahov, resp. pohlavný a teritoriálny konflikt v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia.

 

Fakty a pochybnosti

Napriek tomu, že exaktnú súvislosť medzi typom emocionálneho konfliktu a ochorením môžeme empiricky pozorovať vo všetkých prípadoch, ktorými sa GNM zaoberá a napriek geniálnemu vysvetleniu tejto zákonitosti prostredníctvom evolučného vývoja vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov, je konkrétna spojitosť medzi určitou „chorobou“ a typom emočného konfliktu natoľko nezvyčajná, že je opätovne spochybňovaná aj v okruhu ľudí, ktorí psychosomatické príčiny ochorení vo všeobecnosti prijímajú.

Dánska štúdia o ktorej sa zmieňujeme v časti „Verifikácia GNM“, ktorá uznala prvé dva zákony GNM, tento vzťah spochybnila výrokom: Zákon číslo 3, pre ktorý Hamer uvádza fylogenetické a ontogenetické argumenty, sa preto zdá byť menej aktuálny z nášho súčasného stavu vedomostí. Napriek tomu môže v chorobe existovať značný symbolický prvok, ktorý pacientom umožní „načúvať telu“, ale nie taký schematický, ako veril Hamer, hoci musíme uznať, že v našom organizme môže skutočne existovať taký symbolický psychosomatický systém, iba so zložitejšími a ešte neobjavenými súbormi pravidiel.“

Zakladateľ metódy „somatodrámy“ – maďarský psychiater a psychoterapeut Dr. László Buda – „verí“ tiež skôr „rozdielnym“ emocionálnym príčinám ako „systémovému“ prístupu a zdá sa, že podobne postupujú aj ďalší protagonisti psychosomatickej terapie, ktorí preferujú intuitívny prístup, ako napríklad známy český lekár Dr. Jan Hnízdil.

„Skeptikom“ hrá zdanlivo „do karát“ aj skutočnosť, že súčasné poznatky psychológie, ale ani genetiky a biochémie na tento jav nemajú vysvetlenie a vzhľadom k mechanistickému poňatiu človeka odpovede ani nehľadajú.

 

Morfogenetická rezonancia

Kauzálne vysvetlenie tejto empirickej skúsenosti nachádzame vďaka práci biológa Ruperta Sheldrakea o tzv. morfogenetickej rezonancii. Táto hypotéza, ktorej čiastkové aspekty boli už experimentálne potvrdené, tvrdí, že príroda má pamäť a to, o čom zvyčajne uvažujeme ako o prírodných zákonoch, môžu byť skôr neviditeľné organizačné sily, ktoré slúžia ako formy a predbežné vzory správania. Podľa nej je všetko v našom svete, či už je to človek, rastlina alebo zviera, obklopené a prestúpené morfickými poliami, obsahujúcimi kompletnú informáciu o charaktere a aktivite daného objektu. Morfogenetické pole podľa Sheldrakeovej definície je morfické pole živých organizmov, ktoré okrem charakteru a tvaru odráža tiež ich správanie a vzťahy v rámci svojho druhu.

Tieto polia sú čím ďalej tým viac charakteristickejšie a utvárajú polia vo vnútri polí, kde každá myseľ a dokonca každý orgán majú svoju vlastnú rezonanciu a jedinečnú históriu a na základe minulých zážitkov riadia organizmus. Teda zapamätávanie a iniciácia javov sa deje vo vzájomnej interakcii, čo znamená, že každou ďalšou skúsenosťou sa morfogenetické pole obnovuje a rozširuje.

Z hľadiska hypotézy formatívnej kauzality je DNA (či skôr jej malá časť) zodpovedá za kódovanie RNA a sekvencií aminokyselín v proteínoch a tie hrajú zásadnú rolu pri fungovaní a vývoji organizmu. Avšak formy buniek, tkanív, orgánov a celých organizmov, ako aj „zdedené“ chovanie (teda interakcie medzi nimi) nie sú utvárané DNA, ale morfickými poliami.

Pre lepšie pochopenie uvádza Sheldrake „prirovnanie k televíznemu prijímaču, ktorý je naladený na určitý kanál. Obrázky na obrazovke vznikajú v televíznom štúdiu a sú prenášané elektromagnetickým polom ako vibrácie určitej frekvencie. Aby sa obrázky objavili na obrazovke musí prijímač obsahovať správne komponenty správne zapojené a taktiež potrebuje zdroj elektrickej energie. Zmeny v komponentoch, ako závada tranzistoru, môže skresliť obraz na obrazovke alebo ho úplne znemožniť. To však nedokazuje, že obrázky vznikajú z komponentov či interakcií medzi nimi, ani to, že sú naprogramované v prijímači. Podobne skutočnosť, že genetické mutácie môžu ovplyvniť formu a chovanie organizmov nedokazuje že forma a chovanie sú zakódované v génoch či geneticky naprogramované. Forma a chovanie organizmov nevznikajú z mechanistických interakcií v organizmoch, ani medzi organizmom a jeho bezprostredným prostredím. Závisia na morfických poliach, na ktoré je daný organizmus naladený“.

 

Keď sa stretne teória s empíriou

GNM objavila, že medzi charakterom emocionálneho konfliktu, riadiacim mozgovým receptorom a chorým orgánom vzniká príčinná súvislosť, ktorú vysvetlila evolučnou teóriou vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov. Napriek tomu sa zdá, že k plnému pochopeniu a akceptácii tohto empiricky overeného faktu chýbal princíp, ktorý by ukázal, akým spôsobom sa deje transgeneračný prenos tejto zákonitosti bezohľadu na kultúrne odlišnosti a genetické predispozície.

Cieľom tohto článku je na takýto princíp poukázať syntézou empirických poznatkov GNM s teóriou morfickej rezonancie.

Je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že akákoľvek udalosť sa stáva „konfliktnou“ jedine a práve tým, že jej prisúdime určitý „význam“ v našej vedomej mysli, ktorý je v tomto prípade negatívny, problematický. Tento význam (myšlienka) sa prostredníctvom emócií a následných biochemických mechanizmov prejaví vo forme osobitného biologického programu resp. „choroby“ vo fyzickom tele. Práve pre individualizovaný významový kontext môže tá istá udalosť alebo okolnosť spustiť u rôznych ľudí rôzny osobitný biologický program, teda „chorobu“, alebo nespustiť žiadnu. Zároveň však platí, že ak prisúdime akejkoľvek udalosti rovnaký významový kontext (zažijeme rovnaký typ emocionálneho konfliktu) prejaví sa „choroba“ na orgánoch  pridružených k tomu zárodočnému listu, ktorý je charakterizovaný týmto konkrétnym typom emocionálneho konfliktu (viď vyššie).

Na prvý pohľad to nemá žiadnu logiku a v rámci súčasnej paradigmy ju ani nemôže mať.

Pričom „systém“ je čarokrásne dokonalý.

Sloboda nášho výberu spočíva práve v tom, že ktorejkoľvek udalosti môžeme priradiť v našej vedomej mysli akýkoľvek významový kontext, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle a v našej moci je, v prípade potreby, tento význam/presvedčenie rekontextualizovať.

Avšak v prípade, že sme udalosť dali do kontextu, ktorý nám spôsobil emočnú traumu/konflikt, prichádza nám na pomoc „pamäť“ kolektívneho vedomia či nevedomia prostredníctvom zmysluplného osobitného biologického programu (v našom ponímaní „choroby“), ktorý je kompatibilný a nápomocný práve pri danom type emocionálneho konfliktu. Triviálnym príkladom je napr. akné (staršia časť mezodermy riadená mozočkom), kde vytvorenie „štítu“ resp. „bariéry“ zhrubnutím pokožky je biologickou reakciou na emocionálny konflikt urážky, zraniteľnosti, pocitu „pošpinenia“ či komplexu menejcennosti (všetky choroby, ako aj ich emočné pozadie a súvislosti sú vysvetlené v literatúre o GNM).

Nezabúdajme, že „choroba“ je v zmysle konvenčnej medicíny „poruchou stroja alebo opotrebením mechaniky“, naproti tomu podľa GNM je inteligentným posolstvom našej duše, teda vedomia a nevedomia, čím nás upozorňuje na potrebu riešenia nášho emocionálneho konfliktu a v post-konfliktnej fáze zabezpečuje a riadi samoliečivé procesy organizmu.

Ak teda pred stámiliónmi rokov vyvolal emočný konflikt nejakú odozvu v živom organizme, ktorá sa ukázala ako užitočná (napr. zvýšený adrenalín umožnil útek pred nebezpečenstvom), stala sa táto biochemická reakcia „zvykom“, ktorý potomstvo „zdedilo“ aby sa ho nemuselo znovu učiť a v prípade potreby ho mohlo okamžite použiť/zopakovať. Touto schopnosťou prenosu užitočných informácií, resp. kumulatívnou pamäťou, sa vytvorila aj biologická spätná väzba na konkrétny emocionálny konflikt, ktorú objavila Germánska nová medicína a nazvala ju zmysluplným „osobitným biologickým programom“.

Podľa konvenčnej genetiky však takáto „dedičnosť“ nie je mysliteľná.

Dedičnosť adaptačných mechanizmov, resp. získaných vlastností od svojich predkov, bola jedným z najrozporuplnejších tém biológie už od začiatku 20.-eho storočia, napriek tomu, že Jean-Baptiste Lamarck to považoval za samozrejmé vo svojej teórii evolúcie, ktorá bola zverejnená viac ako 50 rokov pred Darwinom. V súčasnosti už viacero vedcov uznáva tento druh dedičnosti, ktorá je nazvaná „epigenetickou“, podľa nich sa však jedná len o iný druh materiálnej dedičnosti.

Teória morfickej rezonancie naproti tomu predpokladá, že morfické pole obsahuje v sebe aj históriu svojho druhu. Vidí organizmy ako úzko spojené so špecifickým sebe zodpovedajúcim poľom a s hromadiacou sa pamäťou podmienenou skúsenosťou, ktorú členovia druhu ako celok zažili v minulosti. Morfická rezonancia zahŕňa prenos formatívnych kauzálnych vplyvov priestorom a časom. Pamäť v rámci morfických polí je kumulatívna a preto sa všetky druhy vecí stávajú opakovaním stále viac habituálnymi (zvykovými).

Podobný názor existuje aj vo formulácii pojmu kolektívneho nevedomia, zavedeného Carlom Gustavom Jungom, ktorý ho definoval prostredníctvom archetypov:

„Existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky … Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje.

Kolektívne nevedomie je časť psyché, ktorá môže byť negatívne odlíšená od osobného nevedomia skutočnosťou, že na rozdiel od osobného nevedomia nevďačí za svoju existenciu osobnej skúsenosti, a teda nie je osobnou akvizíciou. Zatiaľčo osobné nevedomie je tvorené obsahmi, ktoré boli v istej dobe vedomé – ale zmizli z vedomia v dôsledku zabudnutia alebo potlačenia – obsahy kolektívneho nevedomia neboli nikdy vo vedomí a teda neboli nikdy individuálne osvojené, ale vďačia za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Kým osobné nevedomie sa z väčšej časti skladá z komplexov, obsah kolektívneho nevedomia sa skladá z archetypov“. (Jung, 1959)

Sheldrake vysvetľuje, že: „Jedným z dôvodov, prečo Jung prijal túto myšlienku bolo, že našiel opakujúce sa schémy v snoch a mýtoch, ktoré naznačovali existenciu nevedomých archetypov, ktoré interpretoval ako druh zdedenej kolektívnej pamäte. Nedokázal vysvetliť ako k takejto dedičnosti dochádza a jeho názor bol jasne nekompatibilný s konvenčným mechanistickým predpokladom, že dedičnosť závisí na informáciách zakodovaných v molekulách DNA. Jungova idea kolektívneho nevedomia nedávala zmysel v kontexte mechanistickej teórie života a preto ju ortodoxná veda nebrala vážne. Dáva však dobrý zmysel vo svetle formatívnej kauzality. Vďaka morfickej rezonancii prispievajú myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti, do morfických polí. Tieto polia obsahujú priemerné formy predchádzajúcich skúseností definované z hľadiska pravdepodobnosti. Táto myšlienka zodpovedá Jungovmu poňatiu archetypov ako ,vrodených psychických štruktúr,“.

Širšie chápanie dedičnosti, ktorá zahŕňa gény a morfickú rezonanciu, nachádza odpovede na mnohé nezodpovedané otázky a otvára mnoho ďalších. Oslobodzuje biológiu aj psychológiu od ich tunelového videnia a zbližuje ich v zmysle psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka. Z vedeckého hľadiska má tento pohľad širší význam: slovo „dedičný“ už prestáva byť synonymom pre slovo „genetický“. Gény sú súčasťou dedičnosti, ale každý jedinec čerpá aj z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfického pola.

Rupert Sheldrake realizoval a navrhol viacero experimentov na potvrdenie svojej teórie o existencii fyzikálnych morfogenetických polí a morfickej rezonancie. Kauzalita v podobe „emočný konflikt – osobitný biologický program“ je jej explicitným potvrdením práve pre stopercentnú presnosť tretieho zákona GNM dokázanú empirickým spôsobom.

 

autor: Zoltán Németh

 

Rupert Sheldrake (* 28. jún 1942Newark-on-TrentSpojené kráľovstvo) je anglický biológ filozofŠtudoval filozofiu od roku 1963 na Harvard University USA, promoval v odbore biochémia na University of Cambridgev Anglicku. Je členom Kráľovskej spoločnosti. Žije ako súkromný vedec v LondýneV rokoch 19741978 pracoval ako rastlinný fyziológ vo výskumnom pracovisku v Indii, kde ho inšpirovala celostná ázijská filozofia k formulovaniu teórie morfogenetických polí, podľa ktorej sa svet javí ako vyvíjajúci sa organizmus vytvárajúci nespočetné formy – od galaxií cez jednobunkové organizmy až po subatomárne častice. Súvislosti medzi týmito štruktúrami zabezpečujú morfogenetické polia, tvoriace akúsi pamäť prírody.
Podľa Sheldrakea sa západná civilizácia dostala do bezvýchodiskovej situácie a bude vystriedaná holistickým vekom.

Carl Gustav Jung (26. júla 1875 KesswilŠvajčiarsko – 6. júna 1961 KüsnachtŠvajčiarsko) bol švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Jeho prínos pre psychiatriu psychológiu spočíva v pochopení ľudskej psychiky na pozadí sveta snov, umenia, mytológie, náboženstva a filozofie. Má významný podiel na skúmaní príčin a liečbe schizofrénie.

 

  • 1
  • 2
Side bar