fbpx
Dr. Edith Eger: 94-ročná psychologička, ktorá prežila holokaust, radí ako prekonať traumu

„Som v mojej 90-ke a cítim sa byť najviac nažive ako som kedy bola. A občas sa uštipnem, aby som zistila, či to všetko v skutočnosti nie je sen. Ale keď sa obzriem späť za svojím životom, vždy som snívala. Vždy som snívala o lepšom konci príbehu… A možno je práve snívanie tým, čo nám pomáha dosiahnuť nemožné…“ hovorí doktorka Edith Eger, medzinárodne uznávaná psychologička žijúca v USA, ktorá sa narodila v Košiciach maďarským židovským rodičom a prežila holokaust.

Dr. Edith Eger je autorkou dvoch kníh – Voľba (2017) a Dar (2020). Obe sa stali svetovými bestsellermi. Má 94 rokov a stále aktívne vykonáva svoju prax. Skúsenosti, ktoré nadobudla, jej umožňujú pomáhať najťažším prípadom. Edith Eger mala len šestnásť rokov, keď ju a jej rodinu odviedli nacisti z Košíc do Osvienčimu. Hneď po príchode ju doktor Mengele oddelil od mamy a jej rodičia zomreli v plynovej komore. Edith v tábore zažila nepredstaviteľné chvíle, no jej odvaha a sila pomohli prežiť nielen jej a jej sestre, ale aj ďalším ženám z tábora. V jednom z rozhovorov sa Edith Eger vyjadrila: „Nikdy som im nedovolila zavraždiť moju dušu.“

V knihe Voľba Edith Eger rozpráva svoj jedinečný príbeh o prežití holokaustu a úteku do Ameriky. Spomienky pretkáva zaujímavými prípadmi zo svojej praxe, svojimi názormi na život a na to, čo sama nazýva „možnosťou voľby“. Ukazuje, ako si každý môže zvoliť, že sa zbaví väzenia, ktoré si postavil vo svojej mysli, a nájsť oslobodenie bez ohľadu na minulosť. V knihe Dar táto oslavovaná terapeutka podáva povzbudivý a praktický návod, ako zmeniť svoje myslenie a deštruktívne správanie, ktoré z nás robí väzňov. Opisuje dvanásť najčastejších obmedzujúcich pocitov a presvedčení a s empatiou poskytuje nástroje a riešenia vychádzajúce z jej vlastnej skúsenosti a z terapeutickej praxe, ako sa s týmito rozšírenými a ľudstvu vlastnými výzvami vysporiadať.

Čítanie jej kníh, rovnako ako počúvanie jej prednášok či rozhovorov s ňou, je plné silných myšlienok, prináša čitateľom a poslucháčom veľa vnútorných uvedomení a povzbudzuje ľudí trpiacich akýmkoľvek druhom vlastných tráum. „Ľudia sa ma pýtajú, ako sa mi podarilo prekonať minulosť. Prekonať? Neprekonala som nič. Každá bitka, bombardovanie, selekčný rad, každá smrť, každý stĺp dymu stúpajúci k nebu, každá chvíľa hrôzy, keď som si myslela, že už je koniec – toto všetko vo mne naďalej žije, v mojich spomienkach, v mojich nočných morách. Minulosť nie je preč. Nie je ani prekonaná, ani vymazaná, žije vo mne naďalej.“ Takto sa prihovorila doktorka Edith Eger odborníkom – terapeutom – počas svojej prednášky v nemeckom meste Berchtesgaden, niekdajšom Hitlerovom sídle v bavorských horách.

Keď vidíme človeka, ktorý v minulosti prežil niečo psychicky i fyzicky náročné a traumatizujúce, hovoriť o tom s múdrosťou a žiť šťastný a naplnený život, tak ako Edith Eger, túžime aj my mať naše životné trápenia spracované a prekonané. Niektoré traumy však nedokážeme spracovať rýchlo a nie všetky traumy môžu byť spracované úplne. Dokonca sa môže niekedy stať, že pod dojmom spracovania traumy, emocionálnu traumu naopak potlačíme, pretože nám nie sú príjemné pocity, ktoré nám spôsobuje (zlosť, zúfalstvo, smútok, depresia…). Toto je však najhoršie možné riešenie. A skúsenosť s ním má aj Edith Eger. Až počas svojej psychologickej praxe si uvedomila, že sa snaží na svoju traumatickú minulosť zabudnúť a pochovať ju v útrobách svojej duše akoby ani neexistovala.

Snaha nepustiť nepríjemné emócie na povrch však v skutočnosti nezmaže minulosť, ale vytvorí časovanú bombu negatívnych emócií, ktoré skôr či neskôr vyjdú na povrch – väčšinou aj v podobe fyzickej choroby, ktorá je vlastne posolstvom našej duše. Po tomto uvedomí, začala Edith čeliť svojim nepríjemným spomienkam aj nepríjemným emóciám s nimi spojenými. „Opakom depresie (potlačenia) je expresia (vyjadrenie). To, čo z teba vychádza, ti nespôsobuje choroby; to, čo tam zostane, áno,“ hovorí Edith Eger. A potvrdzujú to aj slová ďalších uznávaných terapeutov, psychológov, psychosomatikov či vyliečených pacientov.

Preto ako lektorka celostného zdravia opakujem takmer všetkým mojim klientom: Plačte alebo kričte, smúťte či hnevajte sa, keď to tak cítite. Dajte verbálne aj neverbálne najavo svoje emócie, samozrejme aj tie pozitívne. Urobte všetko preto, aby ste emócie vyjadrili a prejavili, a nie potlačili. Pretože prekonať neznamená potlačiť. Prekonať znamená vyjadriť, čiže vypustiť všetky negatívne emócie z vnútra von, aby sa neskôr neprejavili v podobe choroby, ktorá je vždy výsledkom POTLAČENÝCH, nie prejavených, emócií.

Keď sme chorí, dostávame rady, aby sme mysleli pozitívne a boli silní a bojovali s nepriaznivými okolnosťami. To, čo však lieči traumu aj chorobu, nie je ospevované pozitívne myslenie ani mýtická hrdinská sila, ale obyčajné vyjadrovanie a prežívanie vlastných vnútorných pocitov a emócií bez ohľadu na to, aké sú. Neexistuje totiž dobrá alebo zlá emócia – existuje len vyjadrená alebo potlačená emócia. Potlačená emócia vám ubližuje, vyjadrená vás uzdravuje.

Keď svoje emócie vyjadríte, keď si dovolíte byť nahnevaní alebo zraniteľní, neznamená to, že musíte spadnúť do role obete. Nestane sa to, keď si uvedomíte, že vy máte voľbu rozhodnúť sa, aké postoje zaujmete voči udalostiam, ktoré sa vám udiali. Majte na pamäti slová Dr. Edith Eger: „Vždy si dobre rozmyslím, komu venujem svoj hnev, pretože môj hnev ublíži mne.“ Presne v tomto uvedomení spočíva naša možnosť voľby. V uvedomení, že my sme tými, ktorí si denne volia svoj postoj voči udalostiam v našom živote. Lebo utrpenie nám v konečnom dôsledku nespôsobujú udalosti, ktoré sa nám dejú, ale naše reakcie na ne.

 

autor: Karina Kurtová

 

Čo je somatodráma

Somatodráma je hravá tvorivá metóda sebapoznania a terapie, ktorá sprostredkúva správy z tela vedomiu a späť, čím otvára možnosť aktívnej mentálnej a emočnej komunikácie s naším vnútorným svetom.

Pre psychológov a psychoterapeutov je určite známejším termínom psychodráma, ktorá je metódou osobného rozvoja a psychoterapie, vyvinutá rakúskym lekárom Jacobom Levy Morenom (1890-1974).

Psychodráma však nie je skupinová psychoterapia, ale skôr individuálna psychoterapia vykonávaná v skupine. To isté by sa dalo povedať o somatodráme, avšak s jedným výrazným rozdielom: somatodráma sa netýka psychických problémov, ale fyzických – teda orgánových – chorôb. Dalo by sa povedať, že kým psychodráma je nástrojom psychológie, somatodráma je nástrojom psychosomatiky. Zakladateľom somatodrámy je maďarský psychiater a psychoterapeut Dr. László Buda.

Metóda je založená na princípe, že priestorová projekcia, hlbšie poznanie a kreatívna transformácia našich predstáv môže v našom tele iniciovať samoliečebné procesy. To všetko sa dá dosiahnuť prostredníctvom osobného kontaktu, láskyplným prijímaním správ nášho tela, riešením emocionálnych blokov a rekontextualizáciou situácie, ktorá sa odohráva v hre.

Slovo „somato“ sa vzťahuje na skutočnosť, že počas hier venujeme zvýšenú pozornosť našim telesným zážitkom, symptómom a chorobám a umožňujeme, aby múdrosť tela viedla k prebudeniu nášho vedomia. A „dráma“ znamená zažiť situácie pri konkrétnych stretnutiach s prežitím konfliktov a emócií s cieľom prijať potrebné kroky k prekonaniu vnútorných prekážok liečenia a priblížiť sa k požadovanej fyzicko-duševnej harmónii.

Metóda somatodrámy nám umožňuje stretnúť sa s vytesnenými, bolestivými pocitmi, ktoré nevedome ovládajú naše životy a často sa prejavujú vo forme fyzických symptómov a chorôb. Počas somatodrámy sa zvyčajne dostavuje pocit hlbokého emocionálneho zážitku, čím sa odstraňujú bloky, ktoré boli prekážkou začatia procesu samoliečenia – na duchovnej aj fyzickej úrovni.

Ako táto metóda funguje?

Somatodráma je skupinová hra, ktorá sa začína jedným fyzickým/orgánovým problémom – chorobou, jedného z účastníkov, ktorý bude hlavnou postavou hry. Počas drámy sú ostatní účastníci skupiny požiadaní, aby „hrali“ ovplyvnené časti tela protagonistu. Interakcie a procesy častí tela tým „ožívajú“ na javisku. Prostredníctvom „projekcie“ do priestoru sa vnútorne a intímne prežívané stáva vonkajším, viditeľným, hmatateľným a hlbšie vnímateľným.

Počas hry sú postavy ohromené zdanlivo nevysvetliteľnými pocitmi, ktoré dávajú celý obraz do úplne novej perspektívy. Dramatické rozvíjanie „hry“ často umožňuje pochopenie vnútorných emocionálnych, vzťahových a duševných konfliktov. Pri riešení konfliktov sa vždy spoliehame na „múdrosť tela“, ktorú pomáhame odhaliť tým, že povzbudzujeme intuitívne a inštinktívne pohyby, zvuky a spontánne vznikajúce odhalenia pri vzájomnej komunikácii.

Protagonista takmer vždy príde k prekvapivým objavom o tom, ako sa jeho osobná minulosť, spomienky, vzťahy s príbuznými a presvedčenia premietajú do systému vzťahov jeho buniek a orgánov. V „hre“ sú informácie, ktoré sa nemožno dočítať v žiadnej knihe. Navyše, toto všetko je často sprevádzané hlbokými emocionálnymi reakciami a katarziou oslobodzujúceho charakteru.

Tento emocionálny zážitok umožňuje zmysluplné spojenie medzi systémom osobného presvedčenia a telesnými procesmi, a tým aj uvoľnenie emočnej stagnácie a napätia. Skutočné riešenie, zmierenie, odpustenie, podpora a vďačnosť sa musia uskutočniť prostredníctvom duševných pocitov a emócií postavy, ktorej sa „hra“ týkala. Týmto spôsobom sa môže v jeho živote začať objavovať nový energetický vzorec, ktorý umožňuje spustenie prirodzených spontánnych samoliečiacich procesov.

 

autor: Zoltán Németh