fbpx
Boli sme súčasťou historicky prvej medzinárodnej oslavy svetového dňa GNM 2022

17. mája 2022 sme spolu s ďalšími lektormi, konzultantmi a lekármi z celého sveta, hovorili o svojich skúsenostiach s Germánskou novou medicínou počas medzinárodnej veľkolepej a historicky prvej oslavy svetového dňa GNM organizovanej hnutím Global GNM pri príležitosti 87. výročia narodenia Dr. Ryke Geerd Hamera, zakladateľa GNM. Všetky videá z tohto online podujatia sú k dispozícii na YouTube kanáli Global GNM. Slovenský prepis nášho videa, ktoré odoznelo ako druhé v poradí, si môžete prečítať v nasledujúcom článku pod videom.

Mgr. Karina Kurtová:

Dobrý deň priatelia GNM na celom svete, sme veľmi radi za príležitosť povedať vám o našich dlhoročných skúsenostiach s Germánskou novou medicínou. Sme lektori a konzultanti Germánskej novej medicíny a celostného zdravia na Slovensku, v krajine uprostred Európy.

Volám sa Karina Kurtová a spolu s mojím otcom a zároveň kolegom Zoltánom Némethom sme pred rokmi začali pomáhať našim klientom prostredníctvom naturopatie a krátko na to aj prostredníctvom psychosomatiky a Germánskej novej medicíny.

Za roky, ktoré sa venujeme lektorskej a konzultačnej činnosti v oblasti celostného zdravia, sme mali možnosť konzultovať psychosomatické príčiny rôznych zdravotných problémov v zmysle Germánskej novej medicíny so stovkami klientov. Skúmali sme zákonitosti, ktorými pocity a emócie ovplyvňujú ľudské telo, a to nielen prostredníctvom množstva teórie vo všetkých dostupných formách, ale najmä prakticky – prostredníctvom konzultácií s našimi klientmi.

Pri našej konzultačnej a lektorskej činnosti neustále pozorujeme princíp, ktorý nám potvrdzuje, že prvotnou príčinou takmer každého ochorenia je stres a nespracovaný emocionálny konflikt. Rôzne zdravotné problémy, často podobné ľudské príbehy, vždy rovnaké prianie – žiť zdravý a šťastný život.

Ing. Zoltán Németh:

Som šťastný, že minulý rok vyšla moja kniha s názvom „Choroba je posolstvom duše“. Veríme, že táto kniha pomôže šíriť poznatky Germánskej novej medicíny na Slovensku a v Českej republike, vzhľadom na to, že je dostupná vo všetkých kníhkupectvách oboch týchto krajín.

V roku 1998 Trnavská univerzita na Slovensku umožnila Dr. Hamerovi, autorovi Germánskej novej medicíny, dokázať platnosť zákonov GNM. Stalo sa tak po tom, čo to univerzita v Tübingene dôsledne odmietala a platila pokuty napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu z roku 1986, ktorý jej nariadil vykonať habilitačné konanie.

Verifikácia Dr. Hamerom objavených prírodných zákonov na ľubovoľne zvolených pacientoch bola úspešná, ale jeho habilitačná práca bola zamietnutá. Napriek zamietnutiu habilitačnej práce dostal od univerzity potvrdenie platnosti prírodných zákonov GNM. Podľa spomienok kolegyne Dr. Hamera mu na Trnavskej univerzite povedali, že vedia, že má pravdu, ale že svojimi zisteniami predbehol dobu o 50 rokov.

Sme vďační, že nám bola darovaná habilitačná práca Dr. Hamera ako aj ďalšie materiály, ktoré sú dokumentmi z návštevy Dr. Hamera na Slovensku v roku 1998, kedy na Lekárskej fakulte Trnavskej univerzity testoval sedem pacientov s 20 špecifickými zdravotnými problémami.

Mgr. Karina Kurtová:

Moderná medicínska veda už „rozobrala“ ľudské telo do poslednej bunky, projekt ľudského genómu bol zverejnený v roku 2000, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva“ vedeckých štúdií. Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje“ a mnohokrát čestne priznáva, že nachádza len korelačnú súvzťažnosť a nie kauzatívnu – teda príčinnú – súvislosť. Zároveň sa konvenčná medicína v prevažnej miere zameriava na odstraňovanie príznakov a následkov, ale nehľadá skutočnú príčinu ochorenia.

Objavom Dr. Hamera sa dostávame k prepojeniu mysle a tela, ktoré síce alternatívna medicína brala ako axiómu, ale rečou akademickej medicíny ho nikdy nedokázala precízne, biologicky a vedecky zdôvodniť, čím prakticky len reprodukovala pokusy konvenčnej medicíny inými prostriedkami. Dr. Hamerovi sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí a ním objavených pravidiel vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií.

Prečo akademická medicína dodnes zavrhuje prevratnú prácu Dr. Hamera a tvrdohlavo ju odmieta začleniť do rámca psychosomatickej medicíny, ktorú sama radikálne neodmieta a niekedy sa na ňu účelovo odvoláva? Všeobecné prijatie jeho metódy by prevrátilo naruby nielen mnohé „poznatky“ medicínskej vedy a zaužívané poňatie medicínskeho vzdelávania, ale najmä liečebnú prax. V prípade potvrdenia a praktickej aplikácie jeho objavných téz by to znamenalo minimálne rovnakú zmenu paradigmy ako zmena názoru, že Zem je plochá a Slnko sa točí okolo nej. História ľudstva nás však učí, že zaužívané paradigmy sa vždy rúcali pomaly a ťažko. Bagatelizovanie vplyvu vedomia či emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečbe chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny.

Germánska nová medicína na rozdiel od iných intuitívnych psychosomatických prístupov, ktoré sú často dosť nepresné, veľmi podrobne rozpracováva jednotlivé odtiene rôznych druhov konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom alebo konkrétnemu tkanivu daného orgánu podľa toho, z ktorého zárodočného listu pochádza, pretože niektoré orgány sú  zložené z tkanív pochádzajúcich z rôznych zárodočných listov. GNM vysvetľuje, že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. GNM vytvára fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, t. j. ochorenia a prežívaných emócií.

Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. Napríklad keď sme v strese, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz a naše svaly sú stuhnuté. Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne. Oproti tomu, iné zmeny na bunkovej alebo funkčnej úrovni, akademická medicína definuje ako chorobu a nikto nebol schopný pochopiť ich zmysel. Napríklad: zadržiavanie vody v tele chápe ako zlyhanie obličiek, zvýšený rast buniek ako rakovinu, zvýšené hodnoty cukru v krvi ako diabetes, zvýšený počet leukocytov ako leukémiu, zníženú hustotu kostí ako osteoporózu.

Nič v tele však nie je chybné alebo nesprávne. Tzv. choroba je tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). Jedným z najdôležitejších prínosov GNM je, že vďaka pochopeniu princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Ďalším dôležitým prínosom GNM je, že sa už nemusíme cítiť ako obeť choroby, ale ako tvorca vlastného zdravia, pretože vďaka princípom GNM chápeme úlohu nami vytváraných a nami prežívaných emócií v našom následnom fyzickom prežívaní.

Veľmi dôležité je poznanie, že väčšina nepríjemných symptómov, ako je bolesť, zápal, krvácanie a iné nepríjemnosti, sa vyskytuje v post-konfliktnej alebo liečebnej fáze osobitného biologického programu. Toto poznanie môže zabrániť následnému emocionálnemu konfliktu.  Naproti tomu konvenčná medicína neuznáva dvojfázovú povahu choroby, čo často spôsobuje iatrogénny konflikt pacienta. Rovnako dôležitým poznatkom je, že mikróby nie sú našimi nepriateľmi, ale naopak, našimi pomocníkmi. Germánska nová medicína ďalej odporúča používať lieky a invazívne zákroky až po dôkladnom zvážení iných možností. Starostlivosť o fyzické zdravie prostredníctvom fyzickej aktivity a zdravej stravy môže prispieť k zdraviu, ale poznanie, že psychohygiena je pre udržanie zdravia podstatne dôležitejšia, je ďalším dôležitým poznatkom Germánskej novej medicíny.

U všetkých našich klientov sa potvrdila stopercentná platnosť zákonov GNM. Napríklad pri kožných problémoch sa vždy potvrdil oddelenostný konflikt, pri problémoch s močovým mechúrom teritoriálny konflikt a pri tráviacich problémoch konflikt sústa.

V našej praxi sme zažili mnoho zaujímavých prípadov, o troch z nich vám teraz povieme:

  • Klientka nás navštívila so stratou hlasu, ktorá sa u nej vyskytovala opakovane, ale tentoraz úplná strata hlasu a opuch hrtana pretrvávali už šesť týždňov. Nepomohli ani kalciové injekcie, ani kortikoidy od lekára, ani akupunktúra. Problém s hlasivkami súvisí s orgánom hrtana. Biologickou funkciou hrtana je umožniť motorický pohyb, dýchanie a tvorbu zvuku. V prípade hrtana ide o teritoriálny konflikt. Emocionálny obsah teritoriálneho konfliktu spojeného s hrtanom je: konflikt vystrašenia alebo konflikt typu ostať „bez slov“ alebo teritoriálny konflikt strachu alebo stavu pohotovosti na mojom území, v mojom hniezde. Naša klientka mala dlhodobo opakujúci sa konflikt so svojou svokrou, ktorá mala potrebu organizovať denný čas našej klientky a riadiť jej aktivity vždy, keď ju prišla navštíviť zo zahraničia. Táto situácia samozrejme enormne zasahovala do osobného priestoru našej klientky – jej teritória. Kolobeh opakujúcich sa konfliktov sa každým ďalším konfliktom stupňoval. Spočiatku bola strata hlasu krátka, ale časom sa obdobie bez hlasu predlžovalo, až nakoniec po poslednom konflikte trvala strata hlasu takmer mesiac a pol, čo našu klientku, samozrejme, veľmi znepokojovalo. Jediným riešením tohto začarovaného kruhu je definitívne vyriešenie vnútorného konfliktu – t. j. v prípade klientky vymedzenie jej osobnej slobody a rozhovor so svokrou, v ktorom by si naša klientka vymedzila hranice toho, čo je schopná a ochotná pre ňu urobiť a čo už pre ňu urobiť nemôže a nechce. O niekoľko dní neskôr nám naša klientka napísala radostný e-mail, v ktorom nám oznámila, že sa jej konečne vrátil hlas po tom, čo napísala svojej svokre list, v ktorom premýšľala o tom, čo jej povie a ako vyrieši zasahovanie do svojho teritória. Ako vidíme na tomto prípade, aj rozhodnutie vyriešiť konfliktnú situáciu v jej živote je pre telo impulzom na obnovenie homeostázy organizmu. Kým skutočný rozhovor ešte neprebehol – klientka sa „len“ rozhodla situáciu raz a navždy vyriešiť.
  • V druhom prípade, o ktorom vám teraz povieme, k nám prišiel 20-ročný klient s opakovanou aftóznou stomatitídou, ktorá sa u neho prvýkrát objavila, keď mal 6 rokov. Ústa a hltan (hrdlo) sú prvou časťou tráviaceho traktu a zároveň slúžia ako zvukové a rečotvorné orgány. Emocionálnym konfliktom súvisiacim s ústnou sliznicou je oddelenostný konflikt. Za 14 rokov klient vyskúšal všetky konvenčné metódy liečby, ako aj mnohé alternatívne metódy. Ani po dlhom rozhovore sa nám nepodarilo odhaliť emocionálnu príčinu jeho problému. Nakoniec sa však ukázalo, že jeho ťažkosti sa vždy zhoršili počas skúškového obdobia na univerzite, kde študoval. Vtedy sme si uvedomili, že jeho problémy sa začali vo veku 6 rokov, keď začal chodiť do školy. Napadlo nám spýtať sa ho, či nie je dyslektik. Povedal, že áno. Jeho oddelenostný konflikt a strach z odmietnutia súviseli s jeho neschopnosťou vyjadriť sa pred ľuďmi alebo v triede, pretože mal problémy s verbálnym prejavom. Klient bol prekvapený súvislosťami, ktoré sme objavili, a zároveň odhodlaný vyriešiť svoj emocionálny konflikt prostredníctvom tréningu verbálnych zručností, ako aj pochopenia, že jeho hodnota sa týmto hendikepom neznižuje.
  • Tretím prípadom, o ktorom vám povieme, bola klientka (praváčka) s nádorom mliečnej žľazy pravého prsníka. V prípade ženského prsníka je dôležité vedieť, či sa rakovina týka mliečnych žliaz alebo mliekovodov, pretože sú z rôznych zárodočných listov, ktoré zahŕňajú iný emocionálny konflikt. Emocionálny konflikt spojený s mliečnymi žľazami je konflikt „opatrovania“ – starosti o niekoho v mojom hniezde. Napríklad v prípade ľavého prsníka praváčky je konflikt pravdepodobne spojený buď s jej deťmi alebo s jej rodičmi; v prípade pravého prsníka praváčky je konflikt pravdepodobne spojený s jej partnerom; v prípade ľaváčky je to naopak. V prípade našej klientky zostal jej manžel náhle pripútaný na invalidný vozík a ona sa musela postarať o domácnosť vrátane manžela. Táto nová úloha pre ňu nebola jednoduchá. Po manželovej smrti si našla nového partnera a práve v tomto období – keď pre ňu skončil emocionálny konflikt starostlivosti o blízkeho človeka – jej bola diagnostikovaná rakovina prsníka – nádor mliečnej žľazy. Oba konflikty, konflikt „opatrovania“ aj smrť manžela, boli v tomto čase už spracované, a tak mohla nastať liečebná fáza predchádzajúcich bunkových zmien. Práve v tejto fáze dochádza k opuchu postihnutého tkaniva, ktoré je diagnostikované ako rakovina.

Ing. Zoltán Németh:

GNM je nová paradigma, oproti ktorej stojí obrovská presila farmapriemyslu a alopatickej medicíny. Preto som vždy veľmi smutný, keď počujem o nezhodách medzi ľuďmi, ktorí sa zaoberajú GNM. Vyzývam preto všetkých, ktorí sa tejto konferencie zúčastňujú, k riešeniu názorových rozdielov výhradne prostredníctvom rozumných argumentov. K týmto sporom teraz ponúkam niekoľko svojich postrehov.

Je úplne zbytočné hádať sa o tom, či ide o psychologický alebo biologický konflikt, pretože ako povedal sám Dr. Hamer: „v momente vzniku emocionálneho konfliktu sa spustí osobitný biologický program synchrónne v psychike, v mozgu a v orgáne“. „Biologickým konfliktom“ je však až samotný osobitný biologický program (v konvenčnom zmysle „choroba“); vyvolávajúcou príčinou je vždy psychická trauma alebo emocionálny konflikt. V opačnom prípade by to bola nevysvetliteľná a neuchopiteľná tautológia – t. j. logický nezmysel, keď by následok bol zároveň aj jeho príčinou. Samozrejme, po utrpení emocionálneho konfliktu sa simultánne objaví jeho prejav v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne v podobe „choroby“. Táto kauzalita je však typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jej prejavy možno v prípade GNM nazvať aj biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu – konceptu, ktorý krásne vysvetlil Amit Goswami vo svojej nádhernej knihe „Kvantový doktor“. Zároveň poukazujú na prehliadaný fakt, že „choroba“ nie je v skutočnosti chorobou v bežne chápanom zmysle slova, ale zmysluplným osobitným biologickým programom.

Za veľmi nešťastné považujem aj to, keď sa pri vyhľadávaní a riešení emocionálnych konfliktov zdráhajú niektorí konzultanti GNM využívať určité psychoterapeutické metódy z obavy, že sa spreneveria učeniu Dr. Hamera. Zhrňme si to ešte raz: GNM dokáže odhaliť a vysvetliť psychosomatickú príčinu ochorenia podľa typológie emocionálneho konfliktu, ako aj jeho emocionálnu náplň. Zároveň dokáže určiť aj fázu osobitného biologického programu v zmysle zákona dvojfázovosti (konflikt-aktívna a post-konfliktná fáza). Nezaoberá sa však vyhľadávaním významových kontextov, ktoré viedli k určitému typu emocionálneho konfliktu, ani spôsobmi ich riešenia a zmenami, ktoré sú potrebné na ich ukončenie. Samozrejme, to už nie je úlohou GNM, ani sférou jej záujmu. Prečo však útočiť na autorov, ktorí sa pokúšajú o takúto nadstavbu? Veď bez pochopenia a vyriešenia emocionálneho konfliktu nie je možný ani prechod do liečebnej či nápravnej fázy. Pritom riešenie často závisí od uvedomenia si našich nevedomých programov – teda indoktrinácií a presvedčení – a ich následnej rekontextualizácie.

Tretí problém je výlučne teoretický a podrobne som ho opísal vo svojej knihe „Choroba je posolstvom duše“. GNM objavila, že medzi charakterom emocionálneho konfliktu, riadiacim mozgovým receptorom a chorým orgánom existuje príčinná súvislosť, ktorú GNM vysvetlila evolučnou teóriou vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov. Avšak k úplnému pochopeniu a prijatiu tohto empiricky overeného faktu sa zdá, že chýba princíp, ktorý by ukázal, ako dochádza k transgeneračnému prenosu tejto zákonitosti bez ohľadu na kultúrne rozdiely a genetické predispozície. Podľa konvenčnej genetiky nie je takáto „dedičnosť“ vôbec mysliteľná. Skeptikom hrá zdanlivo „do karát“ aj skutočnosť, že súčasné poznatky psychológie, genetiky a  biochémie nemajú pre tento jav žiadne vysvetlenie a vzhľadom na mechanistické poňatie človeka odpovede ani nehľadajú.

Vysvetľujúci princíp som našiel syntézou empirických poznatkov GNM a teórie morfickej rezonancie. Hypotéza morfogenetických polí a morfickej rezonancie – sformulovaná biológom Rupertom Sheldrakeom – tvrdí, že príroda má pamäť a že to, čo zvyčajne považujeme za prírodné zákony, môžu byť skôr neviditeľné organizačné sily, ktoré slúžia ako formy a predbežné vzory správania. Podľa tejto teórie je všetko v našom svete, či už je to človek, rastlina alebo zviera, obklopené a prestúpené morfogenetickými poliami, ktoré obsahujú kompletné informácie o charaktere a aktivite daného objektu. Z hľadiska hypotézy formatívnej kauzality je DNA – alebo skôr jej malá časť – zodpovedná za kódovanie RNA a sekvencií aminokyselín v proteínoch a tie zohrávajú zásadnú úlohu pri fungovaní a vývoji organizmu. Avšak formy buniek, tkanív, orgánov a celých organizmov, ako aj „zdedené“ správanie – t. j. interakcie medzi nimi – nie sú utvárané DNA, ale morfogenetickými poliami.

Je nesmierne dôležité uvedomiť si, že akákoľvek udalosť sa stáva „konfliktnou“ jedine a práve tým, že jej v našej vedomej mysli prisúdime určitý „význam“, ktorý je v tomto prípade negatívny, problematický. Tento význam (myšlienka) sa prostredníctvom emócií a následných biochemických mechanizmov prejaví vo forme osobitného biologického programu vo fyzickom tele. Ak sme udalosť dali do kontextu, ktorý nám spôsobil emocionálnu traumu (konflikt), „pamäť“ kolektívneho vedomia či nevedomia nám príde na pomoc prostredníctvom zmysluplného osobitného biologického programu, ktorý je kompatibilný a nápomocný pre daný typ emocionálneho konfliktu. Ak teda pred stámiliónmi rokov emocionálny konflikt vyvolal v živom organizme reakciu, ktorá sa ukázala ako užitočná (napr. zvýšený adrenalín umožnil únik pred nebezpečenstvom), stala sa táto biochemická reakcia „zvykom“, ktorý „zdedili“ potomkovia, aby sa ho nemuseli znovu učiť a v prípade potreby ho mohli okamžite použiť, resp. zopakovať. Touto schopnosťou prenosu užitočných informácií, resp. kumulatívnou pamäťou, sa vytvorila aj biologická spätná väzba na konkrétny emocionálny konflikt, ktorú objavila Germánska nová medicína a nazvala ju zmysluplným osobitným biologickým programom.

Preto považujem za dôležité uviesť k problematike plagiátorstva GNM svoj názor:

  • Dr. Hamer charakterizoval svoju priekopnícku a záslužnú prácu ako objav „biologických“ – teda prírodných – zákonov a ako vieme, prírodné zákony nie je možné ani patentovať ani vyvlastňovať, teda každý ich môže využívať, rozvíjať a integrovať akýmkoľvek spôsobom;
  • samozrejme, za dôveryhodný a seriózny zdroj je možné považovať len taký, ktorý sa menovite odvoláva na prácu Dr. Hamera a nemení interpretáciu ním objavených piatich biologických zákonov, ani názvoslovie Dr. Hamerom pomenovaných kategórií GNM v zmysle Dr. Hamerom určených významových kontextov;
  • interdisciplinárne prieniky GNM pri vyhľadávaní konkrétnych emocionálnych príčin ochorení, ako aj všetky psychoterapeutické metódy odstraňovania emocionálnych konfliktov a blokov s cieľom ukončenia konfliktnej fázy tzv. osobitného biologického programu považujem za rozvíjanie a integrovanie jeho objavov.

Ďakujeme vám za pozornosť a prajeme vám veľa pozitívnych emócií vo všetkých podobách.

 

Duševné či duchovné príčiny chorôb?

Psychosomatika skúma psychické príčiny chorôb, ktoré sú často zamieňané názvom duševné alebo duchovné príčiny chorôb. Ktorý výraz je vlastne ten správny?

Aby sme na túto otázku mohli odpovedať je predovšetkým nutné definovať rozdiel medzi pojmami duša a duch. Ako pomôcku sme si zobrali preslávený Oxfordský slovník pojmov, ktorý definuje dušu ako „duchovnú alebo nehmotnú súčasť človeka alebo zvieraťa považovanú za nesmrteľnú.“ Filozofi a mystici to vysvetľujú ako stav existencie, ktorý nie je ovplyvnený šťastím, smútkom, ziskom, stratou, teplom, chladom a inými dvojicami protikladných skúseností. Duša je nezničiteľná, zatiaľ čo samotné telo podlieha skaze. Každá duša je podľa monistu potenciálne božská. Realizáciou duše sa končí premena života.

Naproti tomu ducha definuje slovník ako „nefyzickú časť človeka, ktorá je sídlom emócií a charakteru.“ Básnici alebo spisovatelia často používajú slovo duch vo význame nadprirodzenej bytosti. Presnejšie sa slovo duch používa vo význame energie resp. energetického tela živých bytostí.  Stretávame sa s výrazmi ako „charizma“ či „temperament“ v zmysle „silného ducha“ či „charakteristickej mentality“. Slovo duch sa teda spája skôr s významovými interpretáciami ľudského ega.

Možno najpresnejšie vysvetlenie týchto pojmov je možné podať v rámci filozofie monistického idealizmu, ktorý legitímne predpokladá, že mediátorom medzi všetkými súčasťami bytia, ktoré prežívame – fyzické zážitky, vitálny (emočný) pocit, mentálnu myšlienku a supramentálnu (nevedomú či podvedomú) intuíciu – je nelokálne Vedomie ako podstata „bytia“, resp. „existencie“, prostredníctvom ktorých jednotné Vedomie celostným spôsobom prežíva seba samého.

Toto zobrazenie piatich „tiel“ Vedomia – resp. piatich úrovní „bytia“ – je veľmi staré. Objavilo sa v Indii ako súčasť literárneho súboru Vedanta a tiež v judaistickej tradícii ako súčasť Kabaly. Fyzické telo predstavuje najhrubšiu, najnižšiu úroveň, vitálne (emočné) telo je vyššia kategória a mentálne telo ešte vyššia. Súvzťažnosť mysle a emočného tela zvykneme nazývať aj prejavom ducha. Potom už prichádza na rad supramentálna úroveň, ktorá sa v spirituálnom význame zvyčajne nazýva dušou. Ak vám niečo hovorí platónske myslenie, najskôr identifikujete supramentálnu úroveň ako ríšu toho, čo Platón nazýva archetypmi. V  Jungovej vízii je to doména, do ktorej máme prístup prostredníctvom intuície. A konečne je tu oblasť jednotného Vedomia, čo je celosť – základňa bytia, ktorú nemožno prežívať s vedomím rozštiepeným na polaritu subjekt-objekt.

Samozrejme zástancovia materialistického realizmu – ako prevládajúceho svetonázoru – pripustia maximálne pojem „psychické príčiny chorôb“, pretože vedomie je podľa ich názoru len epifenoménom mozgovej činnosti, pričom však nie je možné poprieť fakt, že vedomie (pozor: nie myseľ) je kauzálnou entitou udeľujúcou zmysel existencii a významovým kontextom prežívaných udalostí. Nezodpovedanou otázkou však potom ostáva: ako môže niečo (hmota) príčinne pôsobiť na to, z čoho je zložená (na hmotu)? Nie – vedomie je samostatnou entitou na mozgu nezávislou a práve preto môže na ňu príčinne pôsobiť.

Vzniká však ďalšia otázka: Ak je teda vedomie samostatnou entitou, ako môže s hmotou interagovať, teda vzájomne sa ovplyvňovať?

Zdá sa, že správnou, hoci prekvapivou odpoveďou je názor Carla Gustava Junga, ktorý túto otázku zodpovedal nasledovne: „Pretože psyché a hmota sú obsiahnuté v jednom a tom istom svete, naviac sú spolu neustále v kontakte a oboje spočívajú na nenázorných a transcendentálnych faktoroch, existuje nielen možnosť, ale dokonca určitá pravdepodobnosť, že hmota a psyché sú dva rôzne aspekty jednej a tej istej veci“.  Jungov názor nám dnes potvrdzujú objavy kvantovej fyziky a nepriamo aj paradoxy kvantovej mechaniky, ktoré poukazujú na paralely modernej vedy a mysticizmu.

Napriek tomu, že v posledných desaťročiach prenikli tieto názory aj do vedných odborov akými sú psychoneuroimunológia, epigenetika či neurokardiológia, nenachádzajú psychické, duševné či duchovné príčiny chorôb odozvu v klinickej praxi ich liečenia a medicínskeho vzdelávania.

Prečo je tomu tak?

S najväčšou pravdepodobnosťou preto, že ľudský mozog zredukovali funkcionalisti na počítačový hardware s vedomím ako epifenoménom jeho neurálnych procesov. Keď sa začala na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia rozvíjať počítačová veda, bola jednou z prvých ideí, ktoré pritiahli pozornosť vedeckého sveta, umelá inteligencia – teda úloha postaviť počítač, ktorý môže myslieť. Aj neskôr, v 70. a 80. rokoch, písali počítačoví odborníci programy napodobňujúce ľudské myslenie, a to tak verne, že tým zmiatli mnoho ľudí.

Takže ako to je? Môžu počítače myslieť? Pokiaľ s nami, mysliacimi ľuďmi, môžu počítače konverzovať podobným spôsobom, ako im môžeme upierať schopnosť myslenia? A potom, keďže mozog je sám počítačom, prečo pochybovať, že myslenie vzniká práve v mozgu?

John Searle z Kalifornskej univerzity v roku 1980 priniesol dôkazy svedčiace proti schopnosti počítačov myslieť: „Počítače sú stroje pracujúce so symbolmi“, tvrdí. „Nemôžu pracovať s významom. A myslenie zahŕňa práve aj prácu s kategóriou významu. Takže počítač nemyslí. “ Myslenie vyžaduje existenciu samostatného mentálneho tela. My ľudia ním disponujeme, a to je dôvodom, prečo môžeme myslieť. Neskôr Searle (1994) napísal priekopnícku knihu príznačne nazvanú The Rediscovery of Mind (Znovuobjavenie mysle). Richard Feynman zároveň matematicky dokázal, že klasický počítač nie je schopný simulovať nonlokalitu.

Takže mentálne možnosti sú vyslovene nemateriálnej povahy. Sú to možnosti významu. Ak sú materiálne pohyby možnosťami, potom dáva zmysel predpoklad, že tiež mentálne pohyby sú možnosťami – možnosťami významu. Keď z možností významu zvolíme, máme tu konkrétnu myšlienku. Vedomie v každom jednotlivom prežitku zahŕňa nielen fyzický vnem fyzického objektu, ale aj mentálny vnem jeho významu. Vedomie nie je myseľ, je základom všetkého bytia, základňou ako hmoty, tak mysle. Oboje, hmota i myseľ, sú jeho možnosťami. Keď vedomie premení tieto možnosti v udalosť kolapsu aktuálneho zážitku, niektoré z nich skolabujú ako skutočnosti povahy fyzikálnej, zatiaľ čo iné ako prežitky povahy mentálnej.

Tu je jasne vidieť, že jednotné Vedomie je považované za sprostredkovateľa či mediátora interakcie medzi mysľou a telom, a existuje teda aj priestor pre liečbu mysle a tela, v ktorej môže náležitú rolu zohrať ako vedomie (ako pôvodca hierarchickej kauzality), tak myseľ (z ktorej prichádza význam), vždy vo vzťahu k fyzickému telu a jeho liečbe. Žiaľ konvenčná medicína vyššie uvedené fakty dôsledne ignoruje a namiesto liečby „duše“ preferuje lieky a častokrát aj invazívne zákroky. V tejto súvislosti sa hodí výrok zakladateľa humanistickej psychológie Abrahama Maslowa: „Pokiaľ jediný nástroj, ktorý máte k dispozícii je kladivo, začnete sa nutne chovať ku všetkému naokolo akoby to boli klince.“

Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo alternatívne, archaické alebo moderné, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Radikálne odlišnú paradigmu preferuje Germánska nová medicína, ktorej zákonitosti formuloval nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer a ktorej sa v rámci našich konzultácií venujeme. Objavil súvislosti medzi vznikom emocionálneho konfliktu a jeho simultánnym prejavom v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“. Táto kauzalita je typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jeho prejavy môžeme nazývať v prípade Germánskej novej medicíny aj prírodnými, resp. biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú nielen exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu, ale najmä preto, že poukazujú na prehliadanú skutočnosť, že „choroba“ vlastne nie je chorobou vo všeobecne chápanom zmysle tohto slova, ale zmysluplným „osobitným biologickým programom“. Päť prírodných zákonov GNM je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou – La Medicina Sagrada.

Nie je podstatné, či prvotné príčiny „chorôb“ budeme nazývať „psychickými, duševnými či duchovnými“. Dôležité je vedieť, že „choroba“ je posolstvom, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.

 

autor: Zoltán Németh

 

Dr. Edith Eger: 94-ročná psychologička, ktorá prežila holokaust, radí ako prekonať traumu

„Som v mojej 90-ke a cítim sa byť najviac nažive ako som kedy bola. A občas sa uštipnem, aby som zistila, či to všetko v skutočnosti nie je sen. Ale keď sa obzriem späť za svojím životom, vždy som snívala. Vždy som snívala o lepšom konci príbehu… A možno je práve snívanie tým, čo nám pomáha dosiahnuť nemožné…“ hovorí doktorka Edith Eger, medzinárodne uznávaná psychologička žijúca v USA, ktorá sa narodila v Košiciach maďarským židovským rodičom a prežila holokaust.

Dr. Edith Eger je autorkou dvoch kníh – Voľba (2017) a Dar (2020). Obe sa stali svetovými bestsellermi. Má 94 rokov a stále aktívne vykonáva svoju prax. Skúsenosti, ktoré nadobudla, jej umožňujú pomáhať najťažším prípadom. Edith Eger mala len šestnásť rokov, keď ju a jej rodinu odviedli nacisti z Košíc do Osvienčimu. Hneď po príchode ju doktor Mengele oddelil od mamy a jej rodičia zomreli v plynovej komore. Edith v tábore zažila nepredstaviteľné chvíle, no jej odvaha a sila pomohli prežiť nielen jej a jej sestre, ale aj ďalším ženám z tábora. V jednom z rozhovorov sa Edith Eger vyjadrila: „Nikdy som im nedovolila zavraždiť moju dušu.“

V knihe Voľba Edith Eger rozpráva svoj jedinečný príbeh o prežití holokaustu a úteku do Ameriky. Spomienky pretkáva zaujímavými prípadmi zo svojej praxe, svojimi názormi na život a na to, čo sama nazýva „možnosťou voľby“. Ukazuje, ako si každý môže zvoliť, že sa zbaví väzenia, ktoré si postavil vo svojej mysli, a nájsť oslobodenie bez ohľadu na minulosť. V knihe Dar táto oslavovaná terapeutka podáva povzbudivý a praktický návod, ako zmeniť svoje myslenie a deštruktívne správanie, ktoré z nás robí väzňov. Opisuje dvanásť najčastejších obmedzujúcich pocitov a presvedčení a s empatiou poskytuje nástroje a riešenia vychádzajúce z jej vlastnej skúsenosti a z terapeutickej praxe, ako sa s týmito rozšírenými a ľudstvu vlastnými výzvami vysporiadať.

Čítanie jej kníh, rovnako ako počúvanie jej prednášok či rozhovorov s ňou, je plné silných myšlienok, prináša čitateľom a poslucháčom veľa vnútorných uvedomení a povzbudzuje ľudí trpiacich akýmkoľvek druhom vlastných tráum. „Ľudia sa ma pýtajú, ako sa mi podarilo prekonať minulosť. Prekonať? Neprekonala som nič. Každá bitka, bombardovanie, selekčný rad, každá smrť, každý stĺp dymu stúpajúci k nebu, každá chvíľa hrôzy, keď som si myslela, že už je koniec – toto všetko vo mne naďalej žije, v mojich spomienkach, v mojich nočných morách. Minulosť nie je preč. Nie je ani prekonaná, ani vymazaná, žije vo mne naďalej.“ Takto sa prihovorila doktorka Edith Eger odborníkom – terapeutom – počas svojej prednášky v nemeckom meste Berchtesgaden, niekdajšom Hitlerovom sídle v bavorských horách.

Keď vidíme človeka, ktorý v minulosti prežil niečo psychicky i fyzicky náročné a traumatizujúce, hovoriť o tom s múdrosťou a žiť šťastný a naplnený život, tak ako Edith Eger, túžime aj my mať naše životné trápenia spracované a prekonané. Niektoré traumy však nedokážeme spracovať rýchlo a nie všetky traumy môžu byť spracované úplne. Dokonca sa môže niekedy stať, že pod dojmom spracovania traumy, emocionálnu traumu naopak potlačíme, pretože nám nie sú príjemné pocity, ktoré nám spôsobuje (zlosť, zúfalstvo, smútok, depresia…). Toto je však najhoršie možné riešenie. A skúsenosť s ním má aj Edith Eger. Až počas svojej psychologickej praxe si uvedomila, že sa snaží na svoju traumatickú minulosť zabudnúť a pochovať ju v útrobách svojej duše akoby ani neexistovala.

Snaha nepustiť nepríjemné emócie na povrch však v skutočnosti nezmaže minulosť, ale vytvorí časovanú bombu negatívnych emócií, ktoré skôr či neskôr vyjdú na povrch – väčšinou aj v podobe fyzickej choroby, ktorá je vlastne posolstvom našej duše. Po tomto uvedomí, začala Edith čeliť svojim nepríjemným spomienkam aj nepríjemným emóciám s nimi spojenými. „Opakom depresie (potlačenia) je expresia (vyjadrenie). To, čo z teba vychádza, ti nespôsobuje choroby; to, čo tam zostane, áno,“ hovorí Edith Eger. A potvrdzujú to aj slová ďalších uznávaných terapeutov, psychológov, psychosomatikov či vyliečených pacientov.

Preto ako lektorka celostného zdravia opakujem takmer všetkým mojim klientom: Plačte alebo kričte, smúťte či hnevajte sa, keď to tak cítite. Dajte verbálne aj neverbálne najavo svoje emócie, samozrejme aj tie pozitívne. Urobte všetko preto, aby ste emócie vyjadrili a prejavili, a nie potlačili. Pretože prekonať neznamená potlačiť. Prekonať znamená vyjadriť, čiže vypustiť všetky negatívne emócie z vnútra von, aby sa neskôr neprejavili v podobe choroby, ktorá je vždy výsledkom POTLAČENÝCH, nie prejavených, emócií.

Keď sme chorí, dostávame rady, aby sme mysleli pozitívne a boli silní a bojovali s nepriaznivými okolnosťami. To, čo však lieči traumu aj chorobu, nie je ospevované pozitívne myslenie ani mýtická hrdinská sila, ale obyčajné vyjadrovanie a prežívanie vlastných vnútorných pocitov a emócií bez ohľadu na to, aké sú. Neexistuje totiž dobrá alebo zlá emócia – existuje len vyjadrená alebo potlačená emócia. Potlačená emócia vám ubližuje, vyjadrená vás uzdravuje.

Keď svoje emócie vyjadríte, keď si dovolíte byť nahnevaní alebo zraniteľní, neznamená to, že musíte spadnúť do role obete. Nestane sa to, keď si uvedomíte, že vy máte voľbu rozhodnúť sa, aké postoje zaujmete voči udalostiam, ktoré sa vám udiali. Majte na pamäti slová Dr. Edith Eger: „Vždy si dobre rozmyslím, komu venujem svoj hnev, pretože môj hnev ublíži mne.“ Presne v tomto uvedomení spočíva naša možnosť voľby. V uvedomení, že my sme tými, ktorí si denne volia svoj postoj voči udalostiam v našom živote. Lebo utrpenie nám v konečnom dôsledku nespôsobujú udalosti, ktoré sa nám dejú, ale naše reakcie na ne.

 

autor: Karina Kurtová

 

Psychické príčiny chorôb

Choroba je posolstvom duše, preto nazývame psychické príčiny chorôb aj duševné, duchovné, psychosomatické či emocionálne príčiny chorôb.

Majú choroby psychické príčiny (ktoré inak nazývame aj: psychosomatické, duševné, duchovné či emocionálne príčiny)?

Áno. Už veľkí myslitelia v starovekom Grécku prišli na to, že myšlienky a emócie môžu ovplyvňovať naše fyzické zdravie. Veď napokon aj pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Biochemické súvislosti psychosomatiky, ktorá prešla za posledných 50 rokov búrlivým vývojom, vysvetlila napríklad neurovedkyňa Candace Pert a neskôr biológ Bruce Lipton. Nové vedné odbory ako psychoneuroimunológia a epigenetika nám dali odpovede na otázky ohľadom fungovania prepojenia mysle a tela.

Ktoré choroby majú psychické príčiny?

Ochorenia, ktoré jednoznačne nemajú duševnú resp. emocionálnu príčinu, sú: genetické choroby (spôsobené mutáciou konkrétneho génu), úrazy a mechanické poškodenia, otravy potravinové a chemické (vrátane ťažkých kovov), parazitárne ochorenia a následky radiácie a vplyvu elekromagnetického žiarenia - tieto sú vylúčené z oblasti záujmu Germánskej novej medicíny, ktorá podrobne rozpracováva psychické (duševné, emocionálne) príčiny chorôb. Spúšťačom všetkých ostatných ochorení, vrátane civilizačných (nádorové a kardiovaskulárne ochorenia), ako aj tzv. autoimunitných ochorení je vždy psychický (duševný, emocionálny) konflikt. Platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu.

Ktorý názov je správny - psychické, psychosomatické, emocionálne, duševné či duchovné príčiny chorôb?

Pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Je zložený z dvoch slov: psyché = duša a soma = telo. Úlohou psychosomatiky je skúmať vzťah medzi telesným stavom a psychickými i emocionálnymi zložkami. Psychosomatika vysvetľuje, že choroba je posolstvom duše. Germánska nová medicína (GNM), ktorá je novou paradigmou medicíny a exaktnou formou psychosomatiky, chápe chorobu nie ako chybu v programe, ale ako zmysluplný „osobitný biologický program“. GNM odkrýva biologický zmysel našich ochorení na základe prírodovedeckých zákonitostí. Je to prírodná veda založená na piatich prírodných zákonoch (zákonoch a nie na hypotézach), podľa ktorých je možné reprodukovať striktne pragmaticky a vedecky akýkoľvek prípad ochorenia. Päť prírodných zákonov, ktoré GNM vysvetľuje, je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou - La Medicina Sagrada.

Ako zistím presnú psychickú (resp. duševnú, duchovnú, psychosomatickú, emocionálnu) príčinu svojej choroby?

Psychosomatike sa venujú viacerí autori z rôznych kútov sveta, ktorí svoje skúsenosti spísali do podoby prehľadov psychických príčin chorôb. Každému orgánu prisudzujú určitý typ emocionálneho konfliktu. Avšak majú pravdu len z časti. Na rozdiel od týchto viac-menej intuitívnych psychosomatických prístupov, ktoré sú častokrát aj veľmi nepresné, psychosomatika podľa Germánskej novej medicíny (GNM) veľmi podrobne rozpracováva jednotlivé odtiene rôznych druhov konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu podľa toho, z ktorého zárodočného listu pochádza, pretože niektoré orgány sú zložené z tkanív pochádzajúcich z rôznych zárodočných listov. GNM vysvetľuje, že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. GNM vytvára fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií.

Psychickým príčinám ochorení z pohľadu psychosomatiky podľa GNM sa venujeme v praktickom online kurze POCHOPTE SVOJE TELO A UZDRAVTE SA SAMI a v online konzultáciách v našej PORADNI.

Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané aj fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. Uveďme si niekoľko príkladov, kedy naše telo reaguje fyzickými zmenami na rozličné okolnosti: keď bežíme, zrýchli sa nám pulz a spotíme sa, keď je naša pokožka dlhšie vystavená slnečnému žiareniu, opálime sa, keď pravidelne posilňujeme naše svaly, zväčšujú sa a silnejú. Všetci poznáme aj všeobecne známe príklady reakcií na nasledujúce vnútorné – psychické – okolnosti: keď sme nervózni, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz alebo sa môžeme zo stresu aj začať zajakávať, keď sa trápime, máme studené ruky a stuhnuté svaly, keď pociťujeme úzkosť, ťažko sa nám dýcha alebo sa nám točí hlava.

Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne. Oproti tomu, iné zmeny na bunkovej alebo funkčnej úrovni, akademická medicína definuje ako CHOROBU a nikto nebol schopný pochopiť ich zmysel. Napríklad: zadržiavanie vody v tele chápe ako zlyhanie obličiek, zvýšený rast buniek ako rakovinu, zvýšené hodnoty cukru v krvi ako diabetes, zvýšený počet leukocytov ako leukémiu, zníženú hustotu kostí ako osteoporózu.

Nič v tele však nie je chybné či nesprávne. Tzv. choroba je tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). Autor jej princípov bol nemecký onkológ, doktor Ryke Geerd Hamer, ktorý svoj psychosomatický objav publikoval po prekonaní rakoviny semenníkov, ktorú považoval za dôsledok emocionálneho stresu po zastrelení jeho syna. GNM chápe chorobu ako „osobitný biologický program. Príroda totiž naše telá vytvorila v súlade s pudom sebazáchovy a zachovaním jedinca alebo druhu, takže všetky procesy v našom tele prebiehajú s jediným účelom – pomôcť nám prežiť a lepšie sa prispôsobiť externým podmienkam.

Moderná medicínska veda už „rozobrala ľudské telo do poslednej bunky, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva vedeckých štúdií. Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje a mnohokrát priznáva, že ich prvotnú – vyvolávaciu – príčinu nepozná. Snahy vysvetliť funkcionalitu ľudského organizmu iba z hľadiska jeho biochemického zloženia – bez akceptácie úlohy mysle v tomto procese – sa podobajú snahe pochopiť počítač tým, že by sme ho rozdrvili a zanalyzovali by sme prvky, z ktorých sa skladá: napríklad meď, germánium či hliník. Určite by sme sa týmto spôsobom mohli niečo dozvedieť o počítači, konkrétne o tom, z čoho je vyrobený. Pri procese takejto redukcie sa však celkom určite nedozvieme nič o štruktúre a naprogramovanej činnosti daného počítača a chemická analýza nám neodhalí ani jeho obvodové schémy. Žiadne množstvo matematických modelov interakcií medzi jeho atomárnymi zložkami nám neukáže programy tohto počítača, ani účel na ktorý mali slúžiť.

Germánska nová medicína rozpracovala psychické príčiny chorôb do ucelenej koncepcie. Jej autorovi, Dr. Hamerovi, sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí a ním objavených pravidiel vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií. Spúšťacím impulzom každého ochorenia je vždy psychický (duševný) konflikt – platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu. Osobitné biologické programy (= choroby) sú prírodou zmysluplne navrhnuté programy nášho tela, ktoré v dôsledku prežívaného konfliktu, vedú k funkčným a bunkovým zmenám, ktoré sú označované akademickou medicínou ako malígne, infekčné alebo defektné. Ochorenie je „inteligentné posolstvo” podmienené múdrosťou ľudského organizmu, čo je v príkrom protiklade so súčasnou paradigmou akademickej medicíny, ktorá považuje chorobu za „poruchu mechanizmu”, ktorú je potrebné odstrániť alebo aspoň potlačiť.

Pochopením princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Najdôležitejším benefitom GNM je, že sa už nemusíme cítiť ako obeť choroby, ale naopak ako tvorca vlastného zdravia, pretože vďaka princípom GNM chápeme úlohu nami vytváraných a nami prežívaných emócií v našom následnom fyzickom prežívaní.

Aké sú základné druhy psychických príčin chorôb podľa Germánskej novej medicíny? Dr. Hamer objavil ontogeneticky závislý systém spúšťačov chorôb, t.j., že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. Podľa GNM preto rozoznávame nasledovné psychické príčiny chorôb

  • orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“ – v zásade ide o situácie, ktoré obrazne povedané nedokážme „prehltnúť“ či „stráviť“, škála týchto situácií je samozrejme rozmanitá a široká – spadajú sem napríklad tráviace orgány,
  • orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt „urážky, zraniteľnosti“- sem spadá napríklad dermis (vnútorná vrstva kože),
  • orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“ – sem spadajú napríklad kosti,
  • orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. „pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia – sem spadá napríklad epidermis (vonkajšia vrstva kože) alebo sliznica priedušiek.

GNM veľmi podrobne rozpracováva aj jednotlivé odtiene týchto konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu (pretože niektoré orgány sú zložené z rôznych tkanív – napr. prsné mliečne žľazy vznikli z evolučne staršej časti mezodermy a prsné mliekovody vznikli z ektodermy, a preto bude mať rakovina prsníka v prípade zasiahnutia mliečnych žliaz inú emocionálnu resp. psychickú príčinu ako v prípade zasiahnutia mliekovodov).

Prečo akademická medicína dodnes zavrhuje objavnú prácu Dr. Hamera a tvrdošijne ju odmieta včleniť do rámca psychosomatickej medicíny? GNM rúca všeobecne prijaté zásady mechanistickej medicíny. Všeobecné prijatie GNM by prevrátilo naruby nielen mnohé „poznatky“ medicínskej vedy a zaužívané poňatie medicínskeho vzdelávania, ale najmä liečebnú prax, pretože podávanie prevažnej väčšiny liekov by stratilo svoje opodstatnenie, podobne ako veľká časť medicínskych zákrokov. V prípade potvrdenia a praktickej aplikácie jeho objavných téz by to znamenalo minimálne rovnakú zmenu paradigmy ako svojho času zmena názoru, že Zem je plochá a Slnko sa točí okolo nej. Bagatelizovanie vplyvu vedomia resp. emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečení chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny. Keď dáme bokom finančné motívy farmabiznisu, odpoveď na otázku prečo to tak je nájdeme vo vysvetlení pojmu KOGNITÍVNA DISONANCIA. Jedná sa o kategóriu zo sociálnej psychológie, ktorá sa viaže k menu Leona Festingera (1919-1989).  Festinger disonanciou nazýva ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo vedomosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, správaním) a skutočným stavom veci. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodné názory obhajujú s ešte väčšou vehemenciou, pretože v opačnom prípade by sa disonancia (nepokoj a nepríjemný pocit napätia) ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi veľa peňazí, energie alebo vlastnej povesti do svojej pôvodnej predstavy.

 

autor: Karina Kurtová

 

Konečný dôkaz, že izolácia vírusov je fraška

Súčasný výskum predpokladá, že vírusy sú „infekčné“ patogénne mikroorganizmy, ktoré sa aktívne šíria a množia v bunkách parazitickým spôsobom (za pomoci enzýmov a ďalších bunkových zložiek), až kým zaútočia, aby zabíjali bunky. Aby sme mohli túto teóriu akceptovať, je potrebné najskôr dokázať existenciu týchto takzvaných „zabijackých vírusov“. A tu sa začínajú problémy. Doteraz neexistujú priame dôkazy o tom, že by vírusy boli pôvodcami chorôb, dokonca aj „relevantné“ dôkazy o prítomnosti vírusov v bunkách sú založené len na tzv. nepriamych dôkazoch, PCR a antigénových testoch (o ktorých sa môžete dočítať viac v našom blogu v článku Čo nám o koronavíruse nikto nepovedal). Takzvaný „zlatý štandard“ prostredníctvom purifikovaného, resp. „vyčisteného vírusu“, teda získanie kompletného genetického materiálu (genómu) konkrétneho izolovaného vírusu in vivo, nebolo vykonané ani v jedinom prípade vírusovej pandémie (vtáčia chrípka, prasacia chrípka, vírus hepatitídy C, HIV atď.). Autorom nasledujúceho článku je Dr. Stefano Scoglio, BSc PhD. Dr. Scoglio je odborníkom na mikrobiológiu a naturopatiu a v spolupráci s talianskym National Research Center a rôznymi univerzitami koordinuje vedecký a klinický výskum extraktov z rias Klamath a probiotík na bázy mikrorias. Od roku 2004 publikoval rad článkov v medzinárodných vedeckých časopisoch. V roku 2018 byl Scoglio nominovaný na Nobelovu cenu za medicínu.

Začal jsem již v březnu 2020 s odsuzováním údajné izolace SARS-CoV-2, kterou primárně prováděl čínský tým Centra pro kontrolu nemocí (CCDC) pod názvem Zhu N. et al., a která vůbec nebyla izolací, protože neproběhla žádná purifikace viru, ale byla uskutečněna pouze kultivace bronchoalveolární tekutiny některých pacientů se zápalem plic na buňkách opičích ledvin.

Jak jsem tehdy řekl, tato bronchoalveolární tekutina, víceméně centrifugovaná, obsahovala asi 30 miliard částic podobných virům, z nichž většina byla humánního původu (exozomy, extracelulární vezikuly [váčky] atd.), které byly poté kultivovány na opičích ledvinných buňkách Vero E6.

Někdo by mohl namítnout: ale koho zajímá, jestli byl virus izolován, virus je a způsobuje onemocnění. Ale to je právě ten problém: abychom mohli říci, že příčinou onemocnění je virus, a nikoli, že je nemoc zapříčiněna mnoha dalšími možnými potravinovými, environmentálními a iatrogenními faktory (způsobenými samotnými léky a terapiemi), je nejprve nutné identifikovat virus, což znamená izolovat / vyčistit jej extrahováním z obrovské masy miliard virům podobných částic přítomných v pacientově tekutině; a poté, jakmile je izolován, je nutné ověřit, jestli je patogenní, jestli může způsobit onemocnění, což je možné pouze tehdy, když budu testovat materiál složený téměř výhradně z viru na pokusném zvířeti, protože i kdyby došlo k patogennímu účinku, pokud mnou testovaný materiál je vysoce heterogenní, tj. složený z velkého počtu dalších možných faktorů, nikdy nebude možné zjistit, zda ten virus, který předpokládám, že je příčinou nemoci (v tomto případě Covidu), je skutečně příčinou tohoto onemocnění. Stručně řečeno, toto je podstata těch základních principů mikrobiologie, jenž se nazývají Kochovy postuláty.

Ve svých dřívějších pojednáních (a ještě podrobněji v knize, kterou se chystám vydat) jsem poukázal na to, že vědci tyto Kochovy postuláty ani v nejmenším nesplnili a proto neexistuje žádná možnost potvrdit ani s jedním stupněm pravděpodobnosti, že bilaterální intersticiální pneumonie a plicní tromboembolie, které tvoří podstatu onemocnění Covid (nemoci, které vždy existovaly a před rokem 2020 se jim říkalo jejich vlastním jménem) jsou způsobeny virem, natož konkrétním virem SARS-CoV-2.

Typická argumentace pseudo vědců – virologů proti nutnosti plnit Kochovy postuláty je ta, že byly sestaveny pro bakterie a tudíž se jimi nelze řídit. Rivers tyto postuláty posléze upravil pro viry, avšak ani těmito volnějšími postuláty nedokázali virologové kauzalitu mezi údajnými viry a jim připisovanými onemocněními prokázat. Postuláty si pak dále upravovali tak, že jim nakonec stačilo už jen ve vzorku nalézt úseky nukleových kyselin. Vývoj tohoto odklonu od řádné vědecké metodologie skvěle analyzuje Dr. Sam Bailey v tomto videu. Virologové si prostě po neúspěších plnit Kochovy/Riversovy postuláty uzpůsobili tyto postupy dokazování tak, aby nemuseli dokázat nic, pozn. redakce.

Kvůli této mé pozici jsem byl také tvrdě napaden, obviněn jako popírač, ale skuteční popírači jsou ti, kteří popírají skutečnou vědu a chtějí podat za jisté a prokázané pouze to, čím je pouhá hypotéza. Dnes moji pozici definitivně potvrzuje jeden z nejdůležitějších orgánů světového mainstreamového zdravotnictví, americký Center for Disease Control, neboli CDC.

Poté, co se objevila diskuse o údajném viru, se již v roce 2020 začaly dít podivné věci. V dubnu 2020 Evropská komise vydává následující prohlášení:

„Since no virus isolates with a quantified amount of the SARS-CoV-2 are currently available…”.

„Protože v současné době není k dispozici žádný izolát s kvantifikovaným množstvím SARS-CoV2 …“.1

 

A o něco později, v červenci 2020, to samé opakuje americký CDC:

„Since no quantified virus isolates of the 2019-nCoV are currently available…”.

„Protože v současné době nejsou k dispozici žádné kvantifikované virové izoláty“.2

 

Použil jsem prohlášení, abych ukázal, jak byla neizolace viru potvrzena i hlavními institucemi. Nicméně to prohlášení bylo zvláštní, protože i když se tvrdilo, že virus nebyl kvantifikován, stále se tak nebo tak mluvilo o „izolátech“.

Podivnost spočívá v tom, že z logického hlediska je izolát skutečně kvantifikován: izolace znamená oddělení jakéhokoli materiálu, molekuly nebo organismu od celého komplexu, do kterého patří; tudíž v ideálním případě izolát tvoří 100% nového izolovaného materiálu, který se tak získá. Je možné, že nelze dosáhnout 100% kvůli přítomnosti některých nečistot, ale v každém případě bychom mohli hovořit o izolátu na +/- 95%. To by nebylo ideální, protože pokud si mám být jistý, že určitá bakterie nebo „virus“ je patogenní, musím otestovat jeho patogenitu v čistém izolovaném stavu, jinak budu mít vždy pochybnosti, že eventuální patogenní účinek může být způsoben přítomnými nečistotami. Ale mohl bych alespoň mluvit o velmi vysoké 95% pravděpodobnosti.

Hlavní námitkou virologů na realizaci těchto purifikovaných izolátů je, že viry nemohou existovat mimo hostitelské buňky, a proto je nelze „izolovat“ kromě prostřednictvím buněčných kultur.

Toto je neopodstatněná námitka: předpokládaný virus není živý organismus, tedy nemůže zemřít, je to molekula, a proto je-li izolován, pokud neproliferuje, zachovává si svou strukturu a v souladu s tím se může sám znovu aktivovat, jakmile je umístěn na jiné buňky. Takto by bylo možné definovat virus, sekvenovat správným způsobem genom, najít jej a kvantifikovat v buněčných kulturách, do kterých se umístí poté, co byl izolován. Bez předchozí izolace je kultivace kultivací bůhví čeho!

Kdybychom se chtěli přizpůsobit modifikaci Kochových postulátů provedenou v roce 1937 panem Riversem, můžeme také připustit, že pro testy patogenity by se nemusel použít izolovaný virus, ale buněčné kultury, ve kterých by se nechal virus proliferovat, ale abychom si mohli být jistí, že se jedná o buněčné kultury konkrétního viru, je nejprve nutné znát virus, který proto musí být předem izolován / purifikován. Stručně řečeno, bez předchozí izolace / purifikace viru nemá vše, co následuje, žádný smysl. To je důvod, proč tvrzení, že byl vytvořen nekvantifikovaný izolát, nedává smysl, je to protimluv. Rozpor, který v celé své závažnosti exploduje v nedávném oficiálním dokumentu od samotného CDC.

Americká CDC odpověděla na dvě žádosti o izolaci viru, které byly podané na základě Freedom of Information Act (FOIA). Toto je odpověď na první žádost:

Zde je klíčová fráze:

„The SARS-CoV-2 virus may be isolated from human clinical specimens by culturing in cells.”

„Virus SARS-CoV-2 lze izolovat z klinických lidských vzorků jeho kultivací v buněčné kultuře.“

 

Toto potvrzuje to, co jsme tušili, a co jsem v posledních měsících opakoval: tam, kde je izolace procesem odčítání, to znamená, že od komplexu, do něhož patří, odečtete to, co chcete izolovat, pak je izolace identifikována multiplikačním postupem, kultivací, která je pravým opakem izolace.

Ve druhé žádosti FOIA byl tento prvek dále specifikován, protože ten, kdo žádost odeslal, dokonce uvedl slovníkovou definici izolace a to proto, aby se vyhnul hraní si s terminologií:

Žádost je tedy konkrétní a ptá se, zda byl virus izolován podle obecné definice „izolace“, jak je uvedena ve slovníku:

 „to set apart from others” – „Oddělit od ostatních“;

„Select among others – to separate from another substance so as to obtain pure or in a free state”

„Vybírat mezi ostatními – oddělit od jiné látky takovým způsobem, aby se získal čistý prvek nebo prvek ve volném stavu.“

 

Tím nebylo možné požadavek obejít a toto je překvapivá odpověď CDC (kompletní dokument je přiložen v příloze):

Definice „izolace“, která je uvedena v žádosti je mimo možnosti, jakých je virologie schopna, protože viry potřebují k replikaci buňky a buňky potřebují tekutou potravu. Nicméně virus SARS-CoV-2 lze izolovat z humánního klinického vzorku tím, že se vloží do buněčné kultury, což je definice izolace, která je používána v mikrobiologii …

 

Když tedy virologové říkají, že izolovali virus, nemají na mysli, že jej očistili, oddělili od zbytku organického materiálu, ve kterém se nachází. Ne, mají na mysli opak, to znamená, že pro ně izolovat znamená rozmnožovat, snažit se o proliferaci, přesný opak významu pojmu „izolace“.

Na žádost o objasnění, kterou předložil můj přítel a německý novinář Torsten Engelbrecht reagoval například kolektiv čínských vědců, kteří poprvé na světě uvedli, že izolovali SARS-CoV-2:3

Na otázku, zda byla ultracentrifugace biologického vzorku pacientů uskutečněná čínskými vědci provedena v hustotním gradientu (technika používaná k čištění biologického materiálu), vědci odpověděli:

„Jak bylo uvedeno výše, vzorky byly spíše obohaceny než čištěny …“

 

Toto potvrzuje to, co jsem řekl výše: proces běžně používaný ve virologii nečistí, to znamená, že neodečítá, ale obohacuje, jinými slovy, že znásobuje již tak superkomplexní sekreci pacienta ve stejně komplexní buněčné kultuře, protože opičí ledvinové buňky mají stejnou genetickou a molekulární komplexnost jako humánní buňky pacienta.

Výše uvedené prohlášení CDC představuje ohromující potvrzení, které je v tuto chvíli nesporné: viry nelze izolovat, ne ve správném slova smyslu, protože toto je „… mimo možnosti, jakých je virologie schopna“.

Již jsme reagovali na pochybnou výmluvu, kterou CDC ospravedlňuje tuto neschopnost izolovat, podle níž viry potřebují ke své replikaci buňky, ale opakujeme: CDC tvrdí, že viry potřebují buňky k tomu, aby se „replikovaly“, ne k přežití, právě proto, že virus, není živým organismem, nemůže zemřít, je to molekula nukleové kyseliny v lipoproteinové kapsli. Údajný virus, jako takový, lze izolovat jako jakoukoliv jinou molekulu, a jako u všech molekul je jejich aktivita dána jejich strukturou. Tedy izolací údajného celistvého viru, který si zachovává po purifikaci a analýze svoji strukturu, může být virus kultivován na zdravých buňkách a tato kultura může být použita pro testy patogenity.

Překvapivé je, že exozomy, které jsou k nerozeznání od virů a mají stejnou velikost a strukturu jako údajné viry4, jsou oproti tomu izolovány správným způsobem5. Proč tedy virologové nedělají totéž? Možná proto, že by museli připustit, že se snaží izolovat potenciální super toxické viry, ale ve skutečnosti izolují neškodné exozomy? To by vedlo k testům patogenity, ve kterých by zcela chyběla toxicita a patogenní účinek, a tím by se samotné základy virologie ocitly ve smrtelné krizi.

A tak virologové trvají na vytváření nejasných kultur, bez jakékoli předchozí znalosti o viru, který chtějí testovat pomocí zcela zmanipulovaných a zfalšovaných testů patogenity.

Virologové tvrdí, že v buněčné kultuře je patogenní virus, protože buňky Vero (opičí ledviny), na které je umístěn extrakt sekretu pacienta, začínají umírat po 3 nebo 5 dnech. Bez jakékoli předchozí izolace viru, má být důkazem to, že v pacientově sekretu je přítomen patogenní virus, který zabíjí Vero buňky. Ale zejména, kdykoli je tento experiment „virologické izolace“ prováděn testem cytopatických efektů (buněčné patogenity) na buňkách Vero, virologové se nikdy neobtěžují provést adekvátní a správný kontrolní test, aby ověřili, co se stane se stejnými Vero buňkami bez zavedení jakékoli tekutiny pacienta. Ideálně by měl být na druhý kontrolní vzorek umístěn extrakt sekretu prokazatelně zdravého člověka, pozn. redakce.

Někdy se kontrola provádí manipulativním způsobem: jak jsem zdůraznil v článku napsaném o údajné první izolaci viru čínským týmem Zhu et al.6, čínští vědci provedli obvyklou buněčnou kulturu a zjistili, že buňky Vero začaly umírat po 4 dnech; zatímco během kontroly, to znamená bez jakéhokoli zavedení pravděpodobně infikovaného materiálu se stalo totéž, ale za 6 dní. To bylo interpretováno jako známka toho, že v kultuře kam byl umístěn pravděpodobně infikovaný materiál, byl virus! Ale kromě toho, že se dvoudenní rozdíl nezdá dostačující k vyvození jakýchkoli závěrů, autoři zatajili skutečnost, že tyto dvě kultury byly odlišné: kultury s „virem“ byly buňky rakoviny plic, zatímco kontrolní vzorky byly buňky Vero z ledviny opice, které jsou zjevně „robustnější“ a méně křehké než nádorové buňky. Bylo tedy zřejmé, že data neměla žádnou hodnotu. Ale obecně, ani tato falešná kontrola nebyla provedena.

Buňky ledvin opice jsou podrobeny testu cytopatogenity nikoli v neutrálním stavu, ale s přidáním antibiotik, hormonů a dalších syntetických živin; a vzhledem k tomu, že tyto složky jsou také relativně toxické, je nutné potvrdit, že buněčná toxicita je způsobena virem a ničím jiným a je zapotřebí paralelně zkontrolovat, zda směs buněk Vero nedegraduje a nevyvolává sama o sobě toxické účinky, bez zásahu jakýchkoli sekrecí pacienta. Kontrola se však nikdy nedělala.

Tým Dr. Stefana Lanky, který takový kontrolní experiment učinil nedávno, studii dosud nedokončil, vynechal kroky přechodu na elektronový mikroskop a sekvenování, ale zveřejnil první výsledky, které jsou již nyní extrémně významné. K datu psaní tohoto článku ještě dokončeny nebyly, nyní již jsou tyto kontrolní experimenty dokončeny zcela, pozn. redakce.

Zde nahoře vidíte diapozitivy buněčných kultur realizovaných týmem Dr. Lanky, bez přidání jakýchkoli sekretů od pacientů pravděpodobně trpících virovou patologií, ale je zde dodržen týmiž virology běžně používaný postup pro buněčnou kulturu údajného viru. Toto např. je postup popsaný skupinou výzkumníků amerického CDC pro izolaci SARS-CoV-2:

„Klinické vzorky byly odebrány od pacienta, který onemocněl na COVID-19 během cesty do Číny a který byl identifikován ve Washingtonu, USA …Vzorky výtěru z nosohltanu (NP) a orofarynxu (OP) byly odebrány třetí den po nástupu příznaků, byly umístěny do 2-3 ml virového transportního média, byly použity pro molekulární diagnostiku a zmrazeny. Potvrzené vzorky pozitivní na PCR byly alikvotovány a znovu zmrazeny, dokud nezačala izolace viru…K izolaci jsme použili buňky Vero CCL-81… Kultivovali jsme Vero E6, Vero CCL-81, HUH 7.0, 293T, A549 a EFKB3 v Dulbeccově minimálním esenciálním médiu (DMEM), integrovaném s tepelně inaktivovaným fetálním hovězím sérem (5% nebo 10%) a antibiotiky / antimykotiky …Buňky Vero jsme pak trypsinizovali a resuspendovali v DMEM obsahující 10% fetálního hovězího séra, 2x penicilin / streptomycin, 2x antibiotika / antimykotika a 2x amfotericin B v koncentraci 2,5 x 105 buněk /ml… Poté jsme pěstovali naočkované kultury ve vlhkém inkubátoru při 37 ° C, v atmosféře 5% CO a denně jsme pozorovali cytopatické efekty (CPE) …Když byly nalezeny CPE …použili jsme 50 μl virového lyzátu pro celkovou extrakci nukleové kyseliny pro potvrzovací a sekvenční testy“7

 

Zde se opět potvrzuje, že izolace odpovídá svému opaku, vložení do kultivace, takovému vložení do kultury, které se provádí popsaným způsobem, na buňkách Vero E6, které však nejsou v čistém stavu, ale jsou smíchány s různými přísadami: třemi antibiotiky, které se mezi první a druhou fází zdvojnásobí nebo ztrojnásobí, a které jak z tohoto výrazu samo vyplývá, jsou přísady „anti-biotické“ [proti-životní]. Diapozitivy Dr. Lanky ukazují v horním pásmu 4 fáze ošetření buněk Vero v 1. dni a v dolním pásmu ty samé 4 fáze 5. den. 4 fáze postupu jsou stejné, jaké se používají ve virologii a podobné těm, které jsou popsány ve výše uvedeném článku CDC, s jediným rozdílem, že v tomto případě není přidán žádný sekret pacienta s Covidem: 1. den se začíná kultivací buněk Vero s malým množstvím antibiotika; ve druhé fázi se ke kultuře přidá směs živin a glutaminová báze + hovězí sérum; ve třetí fázi se antibiotikum zdvojnásobí / ztrojnásobí a s tímto přidáním se již první den projeví účinky buněčné degenerace; které se dále zhoršují přidáním syntézy genetického materiálu. Ve fázích 3 a 4, po 5 dnech, aniž by byly zavedeny jakékoli sekrety nebo tekutiny pravděpodobně patogenního pacienta, se buňky rozpadají ve stejném stavu degenerace (cytopatogenity), ke které dochází, když se přidá „patogenní“ sekrece.

Toto dokazuje, že cytotoxický efekt není způsoben žádným patogenním virem přítomným v pacientově sekretu, ale dochází k němu spontánně díky způsobu, jakým je strukturována buněčná kultura. Je tedy jasné, proč virologové nikdy nedělají tento typ kontroly, protože by museli přiznat, že sekrece plná údajných virů neprodukuje žádnou další toxicitu a patogenní efekt, než jaký se běžně vyskytuje v buněčné kultuře sám o sobě.

Je to tedy definitivní potvrzení, kromě přiznání CDC, že nebyl izolován žádný virus SARS-CoV-2 a žádný virus nebyl skutečně prokázán jako patogenní.

Existuje poslední mezník, ke kterému se mohou virologové upnout, a tím je elektronový mikroskop. Vědci z týmu Zhu et al., kteří reagovali na žádost Torstena Engelbrechta a uvedli, že údajný virus nepurifikovali, ale naopak obohatili, implicitně tvrdí, že existenci viru však dokazují fotografie elektronického mikroskopu (EM) a že přípravy vzorků jsou přesně zaměřeny za účelem analýzy EM.

Toto citují a upřesňují, že nejde o „sedimentované, nepurifikované virové částice“:

Ale aniž by nejprve izolovali a analyzovali virus, jak vědí, že ty obrazy, které jsou vidět pod elektronovým mikroskopem, jsou obrazy patřící viru, který hledají, a nikoli jiného organismu, včetně lidského organismu, protože je známo, že sekrece lidských pacientů obsahují částice humánního genu (extracelulární váčky, exozomy atd.) až do 95% materiálu?Nevědí, je to jen hypotéza proměněná v jistotu, která zcela zastírá skutečnost, že existují fotografie exozomů realizované elektronovým mikroskopem, které jsou naprosto rovnocenné těm, které jsou přisuzovány koronavirům: Kdy navíc není vůbec jasné, které struktury ze snímků jsou skutečně vlastní buněčné kultuře a které vznikají jako laboratorní artefakty způsobené samotnou přípravou vzorku pod elektronový mikroskop, pozn. redakce.

EM fotografie exosomu
  1. European Commission, Working Document of Commission Services, Current performance of 1 COVID-19 test methods and devices and proposed performance criteria, April 16 2020, p.19.
  2. Center for Disease Control and Prevention, Division of Viral Diseases, CDC 2019-Novel 2 Coronavirus (2019-nCoV) Real-Time RT-PCR Diagnostic Panel, 13/07/2020, p.39).
  3. Zhu N et al, A Novel Coronavirus from Patients with Pneumonia in China, 2019, N Engl J Med. 2020 Feb 20; 382(8): 727–733.
  4. Giannessi F et al., The Role of Extracellular Vesicles as Allies of HIV, HCV and SARS Viruses, Viruses 2020, 12, 571; pp. 572-4
  5. Li P. et al., Progress in Exosome Isolation Techniques, Theranostics. 2017; 7(3): 789–804.
  6. Zhu N et al, A Novel Coronavirus from Patients with Pneumonia in China, 2019, N Engl J Med. 2020 Feb 20; 382(8): 727–733.
  7. Harcourt J et al., Severe Acute Respiratory Syndrome Coronavirus 2 from Patient with Coronavirus Disease, United States, Emerg. Infect. Dis., Volume 26, Number 6, June 2020
  8. Takeuchi S. et al., Metagenomic analysis using next-generation sequencing of pathogens in bronchoalveolar with respiratory failure, in Nature, SCIENTIFIC REPORTS (2019) 9:12909

 

autor: Dr. Stefano Scoglio, BSc PhD

preklad do češtiny: Hana Ferrara

zdroj: https://resetheus.org/konecny-dukaz-ze-izolace-viru-je-fraska/

pôvodný zdroj: https://www.fluoridefreepeel.ca/wp-content/uploads/2021/09/Istituto-Nazionale-Malattie-Infettive-Lazzaro-Spallanzani-PACKAGE-redacted.pdf

 

Väčšina všetkých symptómov chorôb je prejavom liečenia

Každá choroba, ktorú Germánska nová medicína (GNM) volá osobitným biologickým programom, má 2 fázy – konflikt-aktívnu a post-konfliktnú.

Všetky naše činnosti riadi vegetatívna nervová sústava. Má 2 stavy – sympatikotóniu a parasympatikotóniu (vagotóniu). Cez deň sme prirodzene v sympatikotónii – sme výkonní a robíme množstvo činností. V noci sme zas v parasympatikotónii (vagotónii) – sme v regenerácii, čiže si obnovujeme svoje sily počas spánku. Regeneračným, čiže parasympatikotónnym procesom, je napríklad aj trávenie. Sympatikotónia a parasympatikotónia sa neustále vzájomne striedajú. Keď sa však z nejakého dôvodu ocitneme v stave, kedy sa predlžuje náš sympatikotónny stav, tak sa sťaží a predĺži aj následný parasympatikotónny (regeneračný) proces v našom tele. Ako príklad si uveďme, že máme veľký stres v práci – keď si po takomto stresovom období vezmeme dovolenku, môžeme sa cítiť veľmi unavení, slabí či malátni. Častokrát sa stáva, že práve počas dovolenky (plánovaného oddychu) – vo fáze uvoľnenia – dokonca ochorieme. Prečo to tak je? 

Každá choroba má 2 fázy – konflikt-aktívnu a post-konfliktnú. Počas konflikt-aktívnej fázy sa okamžite dostávame do sympatikotónnej fázy. Vtedy môžeme cítiť napríklad príznaky ako studené ruky, nutkavé myslenie na nevyriešený konflikt, nechuť do jedla, nespavosť alebo zvýšený metabolizmus (látkovú výmenu) a tiež nesústredenie sa (môže byť pre nás problém prečítať si nejakú knihu alebo naučiť sa učivo). Nadobličky produkujú viac stresových hormónov, teda kortizolu. Post-konfliktná (nápravná, liečebná) fáza je naopak parasympatikotónnou (vagotónnou) fázou. Prejavuje sa teplými rukami, únavou, chuťou do jedla, opätovným záujmom o svoje záujmy a koníčky, ale častokrát aj horúčkou a ďalšími symptómami, ktoré súhrnne nazývame rôznymi názvami chorôb. V liečebnej fáze väčšinou cítime aj rôzne bolesti. Väčšina všetkých symptómov chorôb je prejavom liečebnej fázy.

Akademická medicína súvis medzi konflikt-aktívnou fázou a liečebnou, teda post-konfliktnou, fázou nevidí, čo je dané aj tým, že konflikt-aktívna fáza sa nevyznačuje toľkými symptómami ako liečebná fáza, pretože príroda zabezpečila všetko pre naše prežitie. To znamená, že v stave ohrozenia – počas konfliktu – môže naše telo fungovať naplno, aby lepšie uniklo potenciálnemu nebezpečenstvu a následne, keď je už nebezpečenstvo zažehnané, začnú prebiehať v našom tele regeneračné (opravné) procesy.

Približne v strede liečebnej (opravnej) fázy môžeme pozorovať krátky sympatikotónny okamih – tzv. epileptoidnú krízu (epikrízu). Presne v tejto krátkej fáze vznikajú napríklad aj infarkty, epileptické záchvaty, záchvaty paniky, zvracanie, koliky a iné. Všetky sú súčasťou opravných fáz rozličných osobitných programov, avšak niektoré môžu byť život ohrozujúce až smrteľné. Epileptoidná kríza je v podstate zaťažkávacou skúškou pre organizmus. Človek sa ocitne nakrátko znovu v stave stresu, má studené ruky, je napätý a nakrátko ožívajú všetky symptómy konfliktnej fázy.

Konflikt-aktívna a post-konfliktná fáza nemusia byť rovnako dlhé, ani rovnako silné. V praxi tiež môžeme pozorovať rôzne obmeny základného dvojfázového grafu, pretože človek môže mať konflikt častokrát vyriešený len dočasne, takže sa graf môže cykliť. Alebo môže mať viacero konfliktov súčasne, pričom jeden konflikt môže byť v prvej fáze a druhý už v druhej. Ak sa napríklad konflikt nevyrieši, ochorenie zostáva jednofázové, teda človek zostáva v aktívnej fáze konfliktu.

Podľa zákona dvojfázovosti všetkých ochorení, ktorý je jedným z piatich zákonov Germánskej novej medicíny, pracujú všetky mikróby výlučne v druhej, teda v uzdravovacej fáze, počínajúc vyriešením emocionálneho konfliktu a končiac ukončením uzdravovacej fázy. Germánska nová medicína dokáže odhaliť a vysvetliť psychosomatickú príčinu ochorenia, ako aj jeho emocionálnu náplň. Zároveň dokáže určiť aj fázu osobitného biologického programu, t.j. choroby, v zmysle tzv. dvojfázovosti. Pomocou ďalších metód, ktoré v našej poradni využívame, zas dokážeme u klienta vyhľadať významové kontexty, ktoré viedli ku konkrétnemu typu emocionálneho konfliktu, a následne klientovi vieme pomôcť tieto súvislosti pochopiť a pomôcť mu tak prejsť do liečebnej resp. uzdravovacej, post-konfliktnej, fázy.

 

autor: Karina Kurtová

 

Strach z choroby, úzkosti, panické ataky

Prvá emócia, ktorá väčšinou každého, kto ochorie alebo začne mať nejaké zdravotné problémy, zaplaví je emócia strachu. Pocit: „Niečo so mnou nie je v poriadku.“ Otázky: „Prečo sa mi to deje?“ „Prečo mne?“ Dôsledkom strachu z choroby sú pocity bezmocnosti a depresie. Je to práve emócia strachu, ktorá je v nás všetkých za posledné dva roky bohato živená a podporovaná, a to najmä mainstreamovými médiami. V tomto článku vám, na rozdiel od mainstreamových médií, ukážem 4 kroky, ktoré vás môžu vrátiť naspäť k vášmu vnútornému pokoju.

Skúsme na začiatok spolu jeden malý pokus: Čo cítime vo vnútri, keď máme strach? „Bojím sa. Nechcem sa báť. Strach odíď. Nechcem ťa tu. Nebojím sa. Nebojím sa. Nebojím sa.“ To, čo v nás prirodzene nastane, je ODMIETANIE STRACHU – odmietanie našej negatívnej emócie. Veď aj náuky o pozitívnom myslení nás v tomto prístupe podporujú: „Mysli pozitívne.“

Avšak čo sa stane? Keď sa bojím a opakujem si, že sa nebojím, tak klamem samého seba. A svoje nevedomie nemôžem oklamať. Čiže môj strach aj tak vyjde na povrch a prejaví sa. Pretože emócie neodchádzajú na požiadanie alebo verbálnym pokynom, že si poviem: „Už to takto necítim, lebo nechcem.“ To, čo sa udeje, je v podstate to, že popieram svoj pocit, svoju autentickú emóciu a zakopávam ju takzvane pod koberec, nepriznávam si ju, nedovoľujem si ju prejaviť. A to je to najhoršie, čo môžete pre seba urobiť. Pretože emócia vždy vyjde najavo. Vždy. Ak ju neprejavíte vy, prejaví ju vaše telo. A práve preto je choroba posolstvom vašej duše.

V angličtine je krásna veta: „What you resist, persists.“ Používal ju aj Carl Gustav Jung a určite ste už jej význam počuli vysvetľovať mnohých osvietených ľudí. Táto veta vo voľnom preklade znamená: „Čomu sa brániš, to pretrváva.“ Určite ste to už mnohokrát zažili – keď ste niečo veľmi nechceli a napokon ste to aj tak dostali (napríklad na skúške v škole). Táto taktika – taktika prekabátenia samého seba – nemôže fungovať. Čo však s pocitmi úzkostí, panickými atakmi, strachom z choroby, ktorú mám alebo by som mať mohol? Ukážem vám 4 kroky, ktoré môžete urobiť, aby ste sa vrátili do vnútornej rovnováhy, aby ste znovu pocítili ten povestný pokoj v duši, kľud a šťastie.

 

1. PRIJATIE všetkých svojich pocitov a emócií

Negatívnu emóciu nemôžete odohnať. Môžete ju len prijať. Prečo by ste ju mali chcieť prijať, keď ju ale vôbec nechcete? Pretože prijatím nastáva zdanlivý paradox – prestávame bojovať a negatívna emócia následne odchádza. Negatívne emócie sú prirodzené – sú našou autentickou súčasťou, rovnako ako emócie pozitívne. Nebojujte s nimi. Prijmite ich. Nefunguje to však tak, že si budete opakovať: „Prijímam svoj strach. Prijímam svoj strach. Prijímam svoj strach.“ Aspoň na začiatku nie. Môžete si to samozrejme aj opakovať, avšak budete mať pocit, že sa iba klamete, ak to neprecítite vo svojom vnútri. A ako to precítiť vo svojom vnútri? Svoj strach (alebo akúkoľvek inú negatívnu emóciu) iba pozorujte. Predstavte si akoby bola napríklad oblakom, ktorý sledujete a vidíte ho pomaly odchádzať. Toto je známa technika tzv. prístupu mindfulness – všímavosti – vedomého vnímania svojich myšlienok, emócií, telesných pocitov a sveta okolo nás. Keď svoje negatívne emócie iba pozorujem a prijímam, tak to znamená, že ak sa mi opakujú pocity úzkosti a panické ataky, tak musím absolútne prijať, že sa ku mne budú vracať. Toto je jedna z vecí, ktorá pomohla aj mne – prijatím mojich panických atakov, ktoré som v minulosti zažívala, a tým, že som prestala chcieť „zbaviť sa ich“ napokon odišli. Samozrejme bolo potrebné vykonať aj ďalšie kroky, o ktorých sa v tomto článku dočítate. Takže, prejavte svoje pocity. Nezakopávajte ich pod koberec. Nepotláčajte ich v sebe. Vyrozprávajte sa z nich – zdieľajte ich. A tu sa dostávame k druhému kroku.

 

2. PODPORA zvonka i zvnútra

Obklopte sa tým, čo vám prospieva, čo vám slúži, čo vás napĺňa – obklopujte sa úspešnými príbehmi uzdravenia (či už sú vaše problémy fyzické alebo psychické). Pretože, keď to dokázali druhí, vy nie ste ničím iní. Vy môžete byť zdraví a šťastní tiež. Obklopujte sa pozitívnymi a empatickými ľuďmi, ktorí si vypočujú vaše trápenia a povzbudia vás, ktorí vám pomôžu objaviť v sebe dôveru v seba – vo vaše telo i vo vašu myseľ. Ľuďmi, ktorí sa vás budú pýtať a počúvať vás – ktorí vám pomôžu zistiť, čo chcete a podporia vás v tom. Ktorí vám ukážu svetlo, pokoj a lásku aj keď vy vidíte tmu, cítite úzkosť a máte strach. Nenechajte sa od svojho okolia nastavovať na boj – boj s chorobou. To, čo potrebujete je prijatie, nie boj. Takúto podporu zvonka nemôžete dostať od ľudí, ktorí sú sami plní strachu, ktorí sami nevedia ako si pomôcť. Keď sme vo víre negatívnych emócií akosi už ani sami nevieme, čo nás robí šťastnými. Začnite doslova vyhľadávať svoje každodenné drobné i veľké radosti. Objavujte ich ako malé dieťa, ktoré skúma svet a zisťuje, čo ho robí šťastným. Uvedomte si, že máte právo na napĺňanie aj svojich najmenších túžob a potrieb. Podporte samého seba. A tu sa dostávame k tretiemu kroku.

 

3. VEDOMOSŤ, že môžem dôverovať svojmu telu aj svojej mysli a POCHOPENIE, prečo sa mi to deje

Keď viem, že moje telo mi neustále pomáha, tak v seba verím a automaticky myslím pozitívne. Nemusím sa o niečom presviedčať, pretože viem. Keď pochopíte, prečo ste chorí alebo prečo pociťujete úzkosť či prečo ste dostali panický atak, tak strach strieda pochopenie – pochopenie, že vaše telo nerobí nič, čím by vám chcelo ublížiť, ale naopak je naprogramované tak, aby vám vždy pomáhalo. Všetky teórie o tom, čo je vlastne choroba sú založené na predpoklade, že príroda nám chce ublížiť. Každé ochorenie má však biologický zmysel, pretože príroda je múdrejšia ako ľudská myseľ. Počnúc od tej najstaršej teórie, že choroba je úmyselné odsúdenie za hriech, cez teóriu, že choroba je nedostatok alebo prebytok niečoho alebo že choroba je výsledkom útoku nejakého mikroorganizmu až po teóriu o autoimunitných ochoreniach, že náš organizmus útočí proti nám samotným, vždy ide o to, že príroda koná proti nám. Či už ide o medicínu klasickú alebo o alternatívnu medicínu, obe sa väčšinou zhodujú v tom, že hľadajú nepriateľa, ktorý na nás útočí a následne s tým nepriateľom bojujú. Klasická a alternatívna medicína sa častokrát líšia iba tým, aké prostriedky používajú na boj s nepriateľom – či chemické alebo prírodné. Oba prístupy sú však založené na predpoklade, že v organizme je vojna. Germánska nová medicína (GNM), ktorou sa v našej poradni zaoberáme a ktorej autorom je nemecký lekár Dr. Hamer, ponúka úplnú zmenu doterajšej paradigmy – chorobu nechápe ako výsledok útoku zvonku, ale ako zmysluplný biologický program. Naše telo robí vždy všetko pre nás – pre naše prežitie. Vie ako sa vyliečiť. Rôzne symptómy, ktoré označujeme súhrnnými názvami jednotlivých chorôb, prebiehajú v našom organizme vždy za určitým účelom. Každý orgán má svoj osobitný biologický program. Sú to historicko-vývojovo zrozumiteľné účelné biologické osobitné programy. Choroba je posolstvo duše, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode. Germánska nová medicína vysvetľuje fungovanie, vznik a zánik chorôb v prepojenosti tela a duše. Zhrňme si spolu podstatu tohto tretieho kroku – pochopenie, že choroba nie je chyba v programe, ale zmysluplný osobitný biologický program, nám zároveň umožňuje prestať chorobu vnímať ako technický defekt prírody, ktorého sme obeťou a to je na ceste von z emócie strachu veľmi dôležité. A tu sa dostávame k poslednému – štvrtému – kroku.

 

4. ROZHODNUTIE vyjsť z role obete do role tvorcu

Mnohoročné skúsenosti z konzultácií s klientmi nám potvrdili, že príčinou prevažnej väčšiny chorôb je nespracovaný emocionálny konflikt, trauma alebo dlhodobý stres. Choroba je posolstvom duše. Pomáhame klientom pochopiť tento odkaz, dôverovať svojmu telu a vrátiť sa k radostnému životu bez obáv a strachu. Za roky, ktoré sa venujeme lektorskej a konzultačnej činnosti v oblasti celostného zdravia, sme mali možnosť konzultovať psychosomatické príčiny najrôznejších zdravotných problémov v zmysle Germánskej novej medicíny so stovkami klientov. Keď poznáte príčinu vášho zdravotného problému, poznáte jeho biologický zmysel. Ústredným posolstvom GNM je, že sme to práve a jedine my, ktorí sme „tvorcami“ našich ochorení aj nášho zdravia. Keď si uvedomíte, že svoje zdravie máte vo svojich rukách, že nezávisí na vonkajších okolnostiach a že vaše telo sa vám vždy snaží pomôcť, vtedy môžete naplno vyjsť z role obete. Vtedy váš strach odchádza a vy si začínate tvoriť taký život, ktorý vás napĺňa. Urobte všetko preto, aby ste boli sami sebou, aby ste boli autentickí a nespreneverili sa sami sebe a svojim túžbam – toto je niečo, čo musíte spraviť vy sami, čo za vás nespraví nikto iný. Premeňte nepriaznivé okolnosti svojho života na výzvu a dobrodružstvo s dôverou, že za všetkým strachom a neistotou na vás čaká niečo nové, krásne a obohacujúce.

 

autor: Karina Kurtová

 

Utajený a prejavený vesmír

Podľa Thomasa S. Kuhna – amerického filozofa, teoretika a historika vedy – je paradigma celková konštelácia názorov, hodnôt a postupov, ktoré zdieľajú príslušníci istého spoločenstva. Sú to fundamentálne idey, štruktúrovaný znalostný fond, všeobecne uznávané princípy – teda najzákladnejšie zákony – ktoré spolu tvoria základ ďalšieho poznávania. Z toho zároveň vyplýva, že všetko ostatné poznávanie je prevládajúcou paradigmou podmienené, teda vymedzené a ohraničené.

Som presvedčený, že súčasná civilizačná paradigma (filozofická a z nej postulovaná politicko-ekonomická) je slepou uličkou ľudstva, ktorú výstižne glosoval americký spisovateľ Kurt Vonnegut vo svojej „klasike“ Raňajky šampiónov, v dialógu dvoch kvasiniek, ktoré diskutujú o zmysle života, pričom netušia, že z cukru neustále vyrábajú alkohol a tým vlastne likvidujú samé seba.

Ak sa pýtate prečo začínam príspevok – na stránkach venovaných psychosomatike – tak vzdialeným vedným odborom, akým je kozmológia, existuje jednoduchá odpoveď. Nahliadnutie do podstaty reality prostredníctvom teoretickej fyziky a kvantovej mechaniky môže mať priaznivý dopad na syntézu svetonázorovej rozpoltenosti našej civilizácie s významným vplyvom na pochopenie vzťahu jednotlivca k sebe samému, k spoločnosti, k biosfére a v konečnom dôsledku aj k poznanému i nepoznanému Univerzu.

Fyzici spájaní s kvantovou fyzikou, počnúc Einsteinom a Bohrom, až k Heisenbergovi, si uvedomovali, že fyzika aj duchovnosť sú nevyhnutné pre úplný a celistvý prístup k realite, hoci dodnes sa ich nasledovníci zdráhajú vytvoriť integrujúcu paradigmu a vyjadriť ju zmysluplným spôsobom.

Pre civilizačný vývoj na našej planéte je však nevyhnutné využiť pokrok v tak zásadných oblastiach výskumu akými sú kozmológia a kvantová fyzika a ich objavy aplikovať aj v ďalších vedných odboroch. Súvislosti a paralely odvodené zo zmienených vedných odborov, ktoré sa týkajú najmä výskumu biologickej evolúcie a ľudského vedomia, naznačujú možnosť radikálnej zmeny paradigmy a vnímania súčasnej praxe konvenčnej aj alternatívnej medicíny.

Záhady kvantovej mechaniky

Kľúčový pojem kvantovej mechaniky je tzv. princíp superpozície – častice sa môžu nachádzať vo viacerých stavoch naraz, jeden konkrétny stav si vyberú až vtedy, keď ich odmeriame. Slovo „vyberú“ je myslené metaforicky, prvé meranie častice v superpozícii je náhodné, no všetky ďalšie už dávajú rovnaký výsledok, teda ak s časticou nič ďalšie nespravíme. Meranie zmenilo superpozíciu na tzv. „ostrý“ stav, teda taký, ktorého meranie vždy dopadne rovnako. Po prvom meraní už vieme, aký spin má častica, a ďalšie merania nič nové neprinesú.

Ďalšou prekvapivou vlastnosťou kvantovej mechaniky je princíp neurčitosti – formulovaný Wernerom K. Heisenbergom – ktorý objavil, že existujú premenné, ktorých hodnoty môžeme poznať, no nie všetky naraz – buď vieme presne kde sa častica nachádza, alebo s akou rýchlosťou sa pohybuje.

V roku 1913 predstavil Niels Bohr nový model atómu, ktorý zahŕňal aj kvantifikované orbitály elektrónov. Podľa tohoto modelu môžu elektróny obiehať okolo jadra len po určitých „povolených“ dráhach. Keď atóm vyžiari alebo prijme energiu, mohli by sme klasicky očakávať súvislý presun elektrónu z jednej energetickej hladiny do druhej, ale nie je to tak. Namiesto toho elektrón okamžite „preskočí“ z jednej hladiny do druhej, pričom vyžiari žiarenie vo forme fotónu. Tento jav sa nazýva kvantovým skokom. Bohrov objav zmenil pravidlá hry. A kvantový skok bol len začiatok.

Ďalším bol známy dvojštrbinový experiment. Keď prúd častíc, napríklad lúč fotónov alebo elektrónov, narazí na nepriechodnú fóliu s dvoma úzkymi štrbinami, prechádzajú nimi tak, že na tienidle kam dopadajú, vytvárajú obrazec zodpovedajúci pravidlám lomu a sčítania vĺn – difrakcii a interferencii. Prekvapivo sa k rovnakému výsledku  dopracujeme aj keď namiesto súvislého lúča budeme ostreľovať otvory elektrónmi (fotónmi) postupne, jeden oddelene od druhého. Aj keď tieto častice sa nemôžu navzájom ovplyvňovať a podľa logiky našimi zmyslami vnímaného sveta prechádza každá z nich buď jednou, alebo druhou štrbinou, na tienidle dostaneme opäť rovnaký interferenčný obrazec ako u súvislého prúdu elektrónov. Je to absurdné, ale podľa kvantovej teórie každý elektrón (fotón) prechádza oboma štrbinami súčasne a chová sa podobne ako rovinná vlna, ktorá narazí na prekážku s dvoma otvormi. Tie sa potom na druhej strane prekážky javia ako bodové zdroje a obe vlny, ktoré sa v nich tvoria, spolu interferujú. To platí len do okamihu, keď sa rozhodneme vystopovať kadiaľ ten-ktorý konkrétny elektrón (fotón) prechádza. Jeho správanie sa tým úplne zmení. Bude ako hodená loptička prelietavať buď jednou, alebo druhou štrbinou a žiadne sčítanie vĺn na tienidle neuvidíme ani po miliónoch „špehovaniach“ častíc. Pozorovaním spôsobujeme kolaps (v zmysle zmeny možnosti na skutočnosť) jeho vlnovej funkcie.

V rámci prevládajúcej materialistickej paradigmy je absolútne nevysvetliteľným javom kvantovej mechaniky aj tzv. kvantová previazanosť, ktorá nastáva keď skupina častíc vznikne alebo spolu interaguje spôsobom, ktorý vylučuje aby ich kvantové stavy boli popísané nezávisle. Potom existuje iba kvantový stav celého systému. Dôsledkom tohoto javu je, že výsledky meraní fyzikálnych vlastností – ako polohy, hybnosti, spinu alebo polarizácie atď. – kvantovo previazaných častíc sú korelované. Pritom táto korelácia platí bezohľadu na vzdialenosť týchto častíc.

Najjednoduchším príkladom je rozdelenie páru dvoch častíc, ktorých usporiadanie vyžaduje, aby ich spiny boli opačné (napríklad vodíkový atóm). Pokiaľ sa po rozdelení zmeria, že prvá častica mala spin 1/2, druhá častica potom musí mať spin -1/2. Kvôli povahe meraní v kvantovej fyzike, zmeraním spinu prvej častice tento nadobudne konkrétnu hodnotu v momente, keď je zmeraný, a v tom istom čase nadobudne konkrétnu hodnotu aj spin druhej častice, pretože ide o ten istý parameter systému (čo znie dosť paradoxne a zdanlivo odporuje teórii relativity). Bolo experimentálne dokázané, že tento kolaps kvantových stavov sa prenáša okamžite a nie rýchlosťou svetla alebo pomalšie.

Albert Eistein tvrdil, že takáto previazanosť neexistuje a stav oboch častíc je určený v momente ich rozdelenia a nevzniká aktom merania ako to tvrdil Niels Bohr. Enstein zomrel v roku 1955 s tým, že kvantová mechanika poskytuje minimálne neúplný obraz reality. V roku 1967 John Clauser a neskôr Alain Aspect experimentálne dokázali kvantovú previazanosť. Kvantová previazanosť existuje. Nepýtajte sa ako je to možné. Odpoveď zatiaľ nexistuje.

Alebo predsa?

Kodaňská interpretácia bola prvým všeobecným pokusom porozumieť svetu atómov z hľadiska toho, čo reprezentuje kvantová mechanika. Otcom – zakladateľom – bol dánsky fyzik Niels Bohr. Ďaľšími protagonistami boli tiež Werner Heisenberg a Max Born, ktorí zásadným spôsobom prispeli k celkovému porozumeniu kvantovej mechaniky:

Podľa Kodaňskej interpretácie sa kvantový systém vyvíja v čase v závislosti na Schrödingerovej rovnici. Nad určitou veľkosťou systému dochádza k tzv. kolapsu vlnovej funkcie do jednej z funkcií reprezentujúceho merateľnú veličinu. Nie je možné predpovedať do akého stavu kolaps vlnovej funkcie prebehne. Môže byť vypočítaná iba pravdepodobnosť tohto prechodu.

Merací prístroj sa skladá z rovnakých elektrónov, nukleónov a atómov ako meraný systém. Pokiaľ ide o uzavretý systém, mal by sa v čase vyvíjať podľa Schrödingerovej rovnice a výsledok by mal byť superpozíciou rôznych stavov. Iba pri meraní zo strany vonkajšieho pozorovateľa dôjde ku kolapsu vlnovej funkcie komplexného systému na jeden z povolených stavov. Je však možné predstaviť si celú postupnosť meracích systémov a rozširovať študovaný stav cez celý vesmír.

V takejto situácii vzniká otázka totožnosti pozorovateľa a meracieho zariadenia. Kodanská interpretácia zavádza v tomto prípade vedomého pozorovateľa a predpokladá, že to nie je samotný akt merania, ktorý spôsobuje kolaps vlnovej funkcie, ale ku kolapsu dôjde v prípade, keď vedomie pozorovateľa spozná výsledok merania. Takže kvantový jav musí pozostávať z troch častí: testovaného stavu, meracieho prístroja a vedomého pozorovateľa.

Holografická paradigma

V roku 1982 na univerzite v Paríži výskumný tím vedený fyzikom Alainom Aspectom opätovne experimentálne potvrdil jav kvantovej previazanosti. Teda jav, že za istých okolností sú subatomárne častice, napríklad elektróny, schopné okamžite komunikovať medzi sebou navzájom a to bez ohľadu na vzdialenosť, ktorá ich oddeľuje. Je jedno, či ich od seba delí 10 centimetrov alebo 10 miliárd kilometrov. Zdá sa, že si každá častica uvedomuje, čo robia tie ostatné.

Problémom tejto hypotézy je porušenie Einsteinovho postulátu, podľa ktorého sa žiadna informácia nemôže šíriť rýchlejšie, než aká je absolútna rýchlosť, teda rýchlosť svetla vo vákuu. Pohyb presahujúci rýchlosť svetla by mal mať rovnaké dôsledky ako keby prekonal časovú bariéru. Tento desivý fakt bol príčinou toho, že sa niektorí fyzici pokúsili zostaviť prepracované teórie, aby iným spôsobom uspokojivo vysvetlili Aspektov objav. Ale niektorí jednotlivci sa nezdráhali prezentovať podstatne radikálnejšie vysvetlenie.

Napríklad David Bohm z Londýnskej univerzity sa na základe Aspectovho objavu domnieva, že objektívna realita neexistuje, zdanie kompaktného vesmíru je v podstate jednoduchým preludom – obrovským a okázalo detailným hologramom. Ak chceme pochopiť, prečo Bohm došiel k takto prekvapujúcemu záveru, musíme si najprv krátko vysvetliť, čo je hologram. Hologram je trojrozmerná fotografia, vytvorená prostredníctvom lasera. Proces vzniku hologramu začína vystrelením laserového lúča rozdeleného pri prechode cez polopriepustné zrkadlo. Snímaný objekt sa najskôr vystaví expozícii prvého laserového lúča, tento lúč sa odrazí od objektu a vzápätí sa stretne s tým druhým, čím vznikne výsledný interferenčný vzorec, ktorý je zachytený na film. Po vyvolaní sa na filme objaví nezmyselná spleť svetlých a tmavých čiar. Akonáhle je však vyvolaný film osvetlený iným laserom, dostaneme trojrozmerný obraz pôvodného objektu.

Trojrozmernosť takého obrazu nie je jedinou pozoruhodnou vlastnosťou hologramu. Ak je napríklad hologram ruže rozdelený na dve polovice a osvetlený laserom, každá polovica bude stále obsahovať celý obraz ruže. A ak tieto polovice znovu rozdelíme, každá z jednotlivých častí filmu bude vždy menšou, ale nedotknutou verziu pôvodného obrazu. Na rozdiel od normálnej fotografie, každá časť hologramu obsahuje všetky informácie o celom obraze. „Celok v každej časti“ – táto prirodzená vlastnosť každého hologramu nám umožňuje úplne nový pohľad na porozumenie organizácie a poriadku života.

Po takmer celú svoju históriu sa západná veda nedokázala zbaviť predsudku, že najlepšou cestou k pochopeniu fyzikálnych javov (žaby i atómu) je rozpitvať ju na kúsky a študovať ich príslušné časti. Fenomén hologramu svedčí o tom, že k niektorým otázkam vo vesmíre takto pristupovať nemôžeme. Ak nejaký objekt rozkladáme holograficky, nedostaneme časti, ale iba menšie celky. Tento princíp motivoval Davida Bohma k odlišnému pochopeniu Aspectovho objavu. Bohm verí, že príčina vzájomnej interakcie medzi rozlične vzdialenými subatomárnymi časticami nespočíva v akomsi záhadnom transfere signálov medzi nimi, ale vo fakte, že ich oddelenosť je ilúziou. Ďalej argumentuje názorom, že od určitej hlbšej úrovne reality prestávajú byť častice individuálnymi entitami a zastupujú skôr svoju jednotnú podstatu.

Pre lepšie pochopenie toho, čo má na mysli, predkladá Bohm nasledujúci príklad: Predstavme si akvárium s rybou. Predstavme si tiež, že sa nemôžeme na akvárium pozerať bezprostredne a to, čo sa v ňom odohráva, nám sprostredkovávajú dve televízne kamery. Prvá sleduje akvárium čelne, druhá z profilu. Ak budeme pozorovať dvojitý monitor, vyjdeme zrejme z predpokladu, že ryby na jednej aj na druhej obrazovke sú navzájom oddelené entity. Koniec koncov, pretože sú kamery nastavené pod rôznymi uhlami, budú aj výsledné obrazy do istej miery rôzne. Ak však zotrváme pri pozorovaní oboch rýb súčasne, čoskoro si uvedomíme, že medzi nimi existuje zrejmá spojitosť. Keď sa otočí jedna, tá druhá tiež urobí trochu odlišnú, ale zodpovedajúcu otočku. Keď jedna smeruje dopredu, druhá vždy smeruje k strane. Ak zostaneme v nevedomosti o skutočnej situácii, môžeme sa dopracovať až k teórii, že prvá ryba musí byť v priamom spojení s tou druhou, hoci je to v skutočnosti úplne inak. A o to podľa Bohma ide aj medzi subatomárnymi časticami v Aspectovom experimente. Domnelá nadsvetelne rýchla komunikácia medzi časticami v skutočnosti iba naznačuje, že existuje aj oveľa hlbšia a kompaktnejšia úroveň reality, ktorá je pred nami zdanlivo utajená. Táto realita presahujúca náš bežný svet je v analógii s vyššie uvedeným popisom akvária. Objekty ako subatomárne častice vnímame vzájomne oddelené, pretože sme svedkami len časti ich reality. Tieto častice však od seba nie sú oddelené, manifestujú len hlbšiu základnú jednotu, nedeliteľnú rovnako ako hologram a uvedený príklad ruže. Keďže všetko v tejto fyzickej realite je zložené z podobných “vzorov”, je zrejmé, že vesmír sám o sebe je tiež projekcia, čiže hologram.

Okrem svojej fantómovej prirodzenosti má toto poňatie vesmíru aj ďalšie prekvapujúce dôsledky. Pretože oddelenosť subatomárnych častíc je ilúziou, znamená to, že hlbšie úrovne reality vesmíru sa navzájom prelínajú. Elektróny atómu uhlíka v ľudskom mozgu sú spojené so subatomárnymi časticami, ktoré obsahuje každý losos, ktorý pláva, každé srdce, ktoré tlčie a každá hviezda, ktorá žiari na nebi. Všetko preniká všetkým a hoci ľudia môžu kategorizovať a ďalej členiť rôzne fenomény vo vesmíre, všetky rozdelenia sú umelé a celá príroda je súvislou pavučinou. V holografickom vesmíre nemožno čas a priestor vnímať ako fundamentálne veličiny. Termíny, akým je pozícia, zlyhávajú vo vesmíre, kde nie je nič naozaj oddelené od toho ostatného, kde čas a trojrozmerný priestor sú podobne ako obraz ryby na monitore len projekciou tohto hlbšieho poriadku. Vo svojej hlbšej úrovni je realita akýmsi typom super-hologramu, v ktorom minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú súčasne. To znamená, že s vhodnými nástrojmi môže byť niekedy možné dosiahnuť super-holografickú úroveň reality a získať výjavy z dlho zabudnutej minulosti.

Problematika super-hologramu pred nás stavia ešte ďalšiu nezodpovedanú otázku. Super-hologram ako matrix (matrica) umožňuje vznik a existenciu všetkého vo vesmíre a obsahuje všetky subatomárne častice, ako tie, ktoré boli, tak aj tie, ktoré ešte len budú. Je zdrojom každého hmotného alebo energetického stvorenia: prostých snehových vločiek aj kvazarov, veľrýb i gamma-lúčov. Môže byť označený za istý druh kozmického skladiska “všetkého, čo jest”. Hoci Bohm pripúšťa, že zatiaľ nepoznáme žiadny spôsob, ako zistiť, čo všetko v sebe super-hologram obsahuje, odvažuje sa tvrdiť, že nemáme žiadny dôvod k predpokladu, že neobsahuje ešte viac. Inými slovami hovorí, že super-holografická úroveň reality môže byť len jednoduchým stupňom dosiahnutého vnímania, za ktorým sa nachádza „ďalší vývoj bez konca“.

Bohm nie je jediným vedcom, ktorý predložil dôkazy o tom, že vesmír je hologram. Standfordský neurofyziológ Karl Pribram sa nezávisle na Bohmovi zaoberal výskumom mozgu a takisto dospel k presvedčeniu o holografickej podstate reality. Pribram skončil pri holografickom modeli pri hĺbaní nad otázkou, ako a kde je v mozgu uložená pamäť a spomienky. Po desaťročia trvajúcich výskumoch konštatoval, že pamäť nie je obmedzená na určitú oblasť, ale je rozptýlená po celom mozgu. V roku 1920 vykonal mozgový špecialista Karl Lashley zásadné experimenty, z ktorých vyplynulo, že nezávisle od toho, ktorá časť mozgu potkana bola odstránená, potkan nezabudol ako vykonať množstvo úloh, ktoré sa naučil pred operáciou. Toto podivné ukladanie pamäti v mozgu nebol vtedy nikto schopný vysvetliť. To umožňuje iba princíp „celku ukrytého v každej svojej časti“ . V roku 1960 sa Pribram prvýkrát zoznámil s holografickým modelom a uvedomil si, že objavil vysvetlenie, ktoré vedci tak usilovne hľadali. Pribram sa domnieva, že spomienky nie sú zakódované v neurónoch, alebo malých zoskupeniach neurónov, ale vo vzorkách nervových impulzov, ktoré pretínajú mozog skrz na skrz rovnako, ako svetlo lasera interferuje celú plochu filmu, na ktorom je uložený holografický obraz. Stručne povedané, Pribram verí, že mozog je sám o sebe hologramom.

Pribramova teória tiež vysvetľuje, akým spôsobom môže ľudský mozog poňať také obrovské množstvo informácií a uložiť ich v tak malom priestore. Odhaduje sa, že ľudský mozog má počas priemerného života kapacitu zapamätať si približne 10 miliárd bitov informácií, čo zodpovedá zhruba množstvu informácií obsiahnutých v piatich zväzkoch Encyklopédie Britannica. Podobne bolo zistené, že okrem ďalších vlastností disponuje hologram ohromujúcou kapacitou pre ukladanie informácií. K tomu postačuje zmena uhla, pod ktorým dva lúče zasahujú kus fotografického filmu. Takto je možné zaznamenať na tom istom povrchu veľký počet rozdielnych obrazov. Názorne demonštrovaný bol príklad, keď jeden štvorcový centimeter filmu poňal až 10 miliárd bitov informácií. Naša záhadná schopnosť rýchlo si vybaviť akúkoľvek spomienku, ktorú z obrovského množstva uskladnených informácií práve potrebujeme, sa stáva pochopiteľnejšou, keď si predstavíme, že mozog funguje ako hologram. Keď vás priateľ požiada, aby ste mu povedali všetko, čo vám napadne, keď sa povie slovo „zebra“, nemusíte sa nemotorne spätne preberať ohromným kvantom abecedne poskladaných súborov, aby ste sa dopracovali k odpovedi. Namiesto toho sa vám takmer okamžite vybavia asociácie ako „pruhovaná“, „podobajúca sa koňovi“, alebo „zviera žijúce v Afrike“. Jedným z najpodivnejších aspektov ľudského myšlienkového procesu je skutočnosť, že každý diel informácie sa zdá byť okamžite prepojený so všetkými zvyšnými časťami informácie. Keďže každá časť hologramu je pevne navzájom spojená s každou ďalšou časťou, jedná sa zrejme o prvotriedny príklad súvzťažného systému v prírode.

Uloženie pamäti nie je jedinou časťou neurofyziologickej hádanky, ktorá sa vo svetle Pribramovho holografického modelu mozgu objasnila. Ďalšia otázka znie: Ako mozog prevádza nekonečný príval frekvencií, ktoré prijíma prostredníctvom zmyslov – napríklad svetelné a zvukové vlnenie – do konkrétnej podoby sveta tak, ako ho poznáme? Kódovanie a dekódovanie jednotlivých frekvencií je presne to, čo princíp hologramu vysvetľuje najlepšie. Hologram totiž funguje ako akási šošovka, ako prekladacie zariadenie schopné transformovať zjavne nezmyselnú spleť frekvencií do súvislého obrazu. Pribram je presvedčený o tom, že mozog sa správa ako šošovka a na holografickom základe matematicky konvertuje frekvencie, ktoré prijíma skrze zmysly a prenáša ich do nášho vnútorného sveta vnímania. Pôsobivé množstvo dôkazov svedčí o tom, že mozog sa chová holograficky. Niet preto divu, že Pribramova teória získava stále rastúcu podporu medzi neurofyziológmi.

Pribramova viera, že naše mozgy matematicky vytvárajú „tvrdú“ realitu v závislosti na vstupných frekvenciách, získala dosť veľkú experimentálnu podporu. Zistilo sa, že každý z našich zmyslov je senzitivnejší k oveľa širšej škále frekvencií, než sa pôvodne predpokladalo. Výskumníci napríklad zistili, že naša zraková sústava je citlivá na zvukové frekvencie, že náš zmysel čuchu je čiastočne závislý na takzvaných „osmických frekvenciách“, a že dokonca aj bunky v našich telách sú citlivé na veľké množstvo frekvencií. Tieto zistenia indikujú, že záleží len na holografickom nastavení vedomia, akým spôsobom sú tieto frekvencie filtrované a kategorizované do konvenčného spôsobu vnímania.

K ešte prekvapivejšiemu výsledku sa dostaneme, keď prepojíme Pribramov holografický model mozgu s teóriou Davida Bohma. Čo sa stane, ak je hmatateľný svet len druhotnou skutočnosťou a to, čo sa nachádza „tam vonku“ je obyčajnou spleťou frekvencií, teda ak je vesmír hologramom, ktorého určité frekvencie sú matematicky konvertované do zmyslovej podoby.

Čo nám potom zostane z tzv. objektívnej reality? Povedané celkom jednoducho: prestala existovať. Ako už východné náboženstvá dlho avizujú, materiálny svet je Mája – ilúzia – a hoci si môžeme myslieť, že sme fyzické bytosti, pohybujúce sa vo fyzickom svete, nejedná sa o nič iné, než o predstavu. Predstava, že sme len „prijímači“, plávajúci uprostred kaleidoskopického oceánu transpersonálnych skúseností, nemusí byť vôbec nepravdepodobná. Základným východiskom je predpoklad, že vedomie je súčasťou kontinua, labyrintu prepájajúceho nielen všetky mysle, ktoré existujú alebo existovali, ale aj všetky atómy, organizmy a oblasti nachádzajúce sa v časopriestore.

Holografická paradigma má význam aj pre klasické vedné disciplíny, napríklad pre biológiu. Keith Floyd, psychológ z Virgínie, vystúpil s tvrdením, že ak je „tvrdá realita“ len holografickou ilúziou, nemôže byť naďalej platné tvrdenie, že mozog produkuje vedomie. Skôr je to vedomie, ktoré vytvára zdanie mozgu, presne tak ako telá a všetko čo sa nachádza okolo neho a čo interpretujeme ako fyzický svet.

Početní bádatelia upozorňujú, že radikálny zvrat v spôsobe nazerania na biologické štruktúry mení aj naše chápanie medicíny a liečivého procesu, ktoré musia takisto prejsť transformáciou v súlade s holografickou paradigmou. Z predstavy holografickej projekcie fyzikálnych štruktúr nášho tela je zrejmé, že každý z nás je zodpovedný za svoje zdravie viac, než doterajšie lekárske vedomosti pripúšťajú. To, čo teraz považujeme za zázračné uzdravenie z choroby, môže byť vlastne len zmenou vo vedomí, ktorá sa následne prejaví v zmene hologramu tela.

Rovnako tak je možné pristupovať k sporným liečebným technikám, akou je vizualizácia, ktorá môže prinášať úspešné výsledky, pretože na holografickej úrovni sú myšlienkové obrazy rovnako tak reálne ako „realita“. Dokonca aj vízie a skúsenosti s prímesou „nadprirodzených“ skutočností je možné na základe holografickej paradigmy vysvetliť.

Ak je to všetko pravda, bude mať holografická paradigma ďalekosiahle dôsledky pre všetkých ľudí, pretože to znamená, že „zázraky“ nie sú všeobecnou ľudskou skúsenosťou iba v dôsledku nášho presvedčenia o tom, že to nie je možné. V holografickom vesmíre neexistujú žiadne obmedzenia v možnostiach, do akej miery môžeme meniť štruktúru reality. To, čo my vnímame ako realitu, je len plátno, na ktoré môžeme kresliť obrazy, aké sa nám zapáčia. Všetko je dané iba našimi schopnosťami programovať realitu podľa svojich prianí, podobne ako je tomu vo sne. Popravde aj naše najzásadnejšie názory na realitu sú spochybnené, pretože v holografickom vesmíre, ako konštatoval Pribram, môžeme aj na náhodné udalosti nazerať na holografických princípoch, ktorými sú determinované. Synchronicity alebo významné zhody okolností dávajú náhle zmysel a všetko v realite môžeme považovať za metaforu, pretože dokonca aj tie najväčšie náhody vyjadrujú nejakú hlbšiu symetriu.

K záveru, že náš vesmír je hologramom dochádza stále viac a viac teoretických fyzikov. Leonard Susskind – legendárny vedec – teoretický fyzik zo Stanfordskej univerzity hovorí, že zjednocujúcu teóriu na preklenutie rozporov medzi gravitačnými zákonmi a kvantovou fyzikou je možné vypracovať práve využitím teórie holografického vesmíru. Vysvetľuje, že skutočná realita je dvojrozmerná a všetko čo vo vesmíre vidíme – od mikročastíc až po galaxie – je uložené vo forme informácií na gigantickej plochej bubline na hraniciach Univerza a náš štvorrozmerný časopriestor je vysoko sofistikovanou holografickou projekciou.

Zástancom holografickej paradigmy je aj teoretický fyzik Brian Greene, ktorý argumentuje vyše tridsaťročným teoretickým výskumom a matematickými výpočtami a Kostas Skenderis, ktorý hľadá dôkaz prostredníctvom experimentov s počítačovými simuláciami reliktného žiarenia vytvoreným v ranných fázach vzniku vesmíru.

Novú teóriu gravitácie presadzuje holandský teoretický fyzik Erik Verlinde, ktorý za nepriamy dôkaz existencie holografického vesmíru považuje nemožnosť nájdenia tzv. tmavej hmoty, ktorá by mala kompenzovať chýbajúcu hmotu k vytvoreniu gravitácie potrebnej k udržaniu rýchlosti rotácie špirálových galaxií. Verlinde tvrdí, že takáto hmota neexistuje a gravitácia je udržiavaná vďaka informáciám zo „skutočného dvojrozmerného priestoru“, ktorý vytvára našu „holografickú ilúziu“. Pozorovania kozmologičky Margot Brouwer – s ktorou spolupracuje – potvrdzujú jeho výpočty.

Astrofyzik Grant Tramblay hovorí, že matematika potvrdzuje, že vesmír je holografickou simuláciou a dodáva, že v prípade potvrdenia tejto teórie si nedokáže predstaviť väčší objav a väčšie prekvapenie v dejinách našej civilizácie.

Fraktálna geometria

Kým holografická paradigma predpokladá dokonalú jednotu a prepojenosť „utajeného“ Univerza prostredníctvom matrixu podobnému hologramu, fraktálna geometria ju dopĺňa o tvarovú usporiadanosť „prejaveného sveta“, ktorý sa ešte donedávna zdal chaotický a nepravidelný.

Z čoho sa teda skladá chaos a dokonalá nepravidelnosť? Prečo sa fraktálom hovorí, že sú „oknom do nekonečna“?

Fraktál je geometrický objekt vybudovaný pomocou rekurzie. Ide o „nepravidelný, fragmentovaný geometrický tvar, ktorý môže byť rozdelený na časti, z ktorých je každá aspoň približne podobná, zmenšená kópia celého geometrického tvaru“. Táto vlastnosť sa nazýva tiež sebepodobnosť.

Dve veľmi významné knihy, ktoré sa zaoberajú fraktálnou geometriou, sebepodobnosťou a vzťahom medzi poriadkom a chaosom, sa volajú Fractal Geometry of Nature (Fraktálna geometria prírody – autorom je známy matematik Benoît B. Mandelbrot) a Fractals Everywhere (Všadeprítomné fraktály – autorom je nemenej známy Michael F. Barnsley). Názvy týchto knižných titulov v žiadnom prípade nepreháňajú – mnoho prírodných objektov vykazuje fraktálne vlastnosti, napríklad sebepodobnosť či sebepríbuznosť. A nielen to: na fraktály môžeme naraziť vo fyzike, chémii, biológii a mnohých ďalších vedných disciplínach, ktoré nemajú so štúdiom geometrických objektov zdanlivo nič spoločné.

Rozložité pohoria, prchavo plynúce mraky, krivoľaké kontinenty drobiace sa v mori, dvíhajúce sa vlny oceánu, špirály ulít slimákov, rozvíjajúce sa kvety rastlín a stromov, rozplývajúce sa snehové vločky, kľukatiace sa divoké prúdy riek alebo cievne systémy živých organizmov, ktorými až do momentu smrti nepretržite preteká krv života. To sú len okaté príklady fraktálov – obrazcov, ktoré dostali prezývku „okná do nekonečna“. Termín „fraktál“ prvýkrát použil francúzsky matematik Benoît Mandelbrot v roku 1975 a začína ním konkurovať geometrii zvanej Euklidovská (The Elements of Euclid – okolo 300 pred n.l.), ktorá doteraz skúmala len pravidelné tvary ako štvorce, kocky, kružnice, valce, gule, mnohouholníky či mnohosteny. Pravidelné, čiže ideálne tvary, však v prírode takmer nenachádzame. Ani kryštály nie sú dokonale pravidelné.  

Pojem fraktál vychádza z latinského slova „fractus“ – zlomok, rozbitý či trieštiaci sa. A hoci matematika fraktály tušila už dlho a umelci ich maľujú, najväčší zlom prišiel s nástupom počítačov. Až do ich éry bolo totiž prakticky nemožné niečo tak zložitého vypočítať.

Jedným z typických znakov fraktálov je trieštivosť, takzvaná „sebepodobnost“ – s malou odchýlkou ​​sú všetky frakcie či čiastočky obrazca prakticky totožné a jednotlivé zlomky tak skrývajú donekonečna charakter celého obrazca (vetva pripomína strom, morská vlna v sebe obsahuje množstvo miniatúrnych vlniek). Zložitosť je tvorená opakovaným použitím jednoduchých pravidel.

A vedci si kladú čoraz častejšie otázku, či by zdanlivo náhodný a nepravidelný chaos vesmíru nemohol mať predsa len svoj poriadok. Je ním dokonalosť v nedokonalosti.

Biológ Bruce Lipton tvrdí, že príbeh evolúcie je príbehom povýšenia k vyššiemu vedomiu. Pri svojich výskumoch bunkovej membrány odhalil, že receptorový a efektorový proteínový komplex (IMP) je základnou jednotkou uvedomovania resp. inteligencie. Z toho plynie, že čím viac proteínových receptorov – efektorov má organizmus, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie.

Hrúbka membrány je však striktne obmedzená na hrúbku jedného proteínu, preto jedinou možnosťou na zvýšenie počtu proteínov uvedomovania je rozšírenie povrchu membrány. Evolúcia – expanzia uvedomovania – môže byť teda fyzicky definovaná zväčšením plochy membrány. Matematické štúdie zistili, že fraktálna geometria je najlepším spôsobom ako získať čo najväčší povrch (membránu) v rámci trojrozmerného priestoru bunky.

Podľa B. Liptona z toho explicitne vyplýva, že: „evolúcia sa stáva fraktálnou záležitosťou a opakovanie schém v prírode je nutnosťou a nie náhodou“.

Fraktály nám dávajú šancu vidieť „kód stvorenia“, podľa ktorého sa riadi celý prejavený vesmír a každá jeho časť. Absolútno v makrokozme sa prejavuje v zmenšenej mierke ako rôznorodosť mnohosti v mikrokozme.

Univerzálnu harmóniu vesmíru a prírody hľadalo ľudstvo už odpradávna, ale  vyjadrilo ju až objavom tzv. Zlatého rezu a matematicky prostredníctvom Fibonacciho postupnosti:

Zlatý rez je univerzálny prejav štrukturálnej harmónie. Možno ho nájsť v prírode, vede, umení, proste vo všetkom, s čím môže prísť človek do kontaktu.

Najvýstižnejšia definícia zlatého rezu hovorí, že menšia časť je k väčšej časti v takom pomere, v akom je väčšia časť k celku. Jeho približná hodnota je 1,6180339887. Zaokrúhlene v percentách ho možno vyjadriť ako pomer 62% k 38%. Tento vzťah platí pre tvary priestoru i času.

Ľudia v dávnej minulosti v ňom videli odraz vesmírneho poriadku a Johann Kepler ho nazval jedným z pokladov geometrie. Súčasná veda sa naň pozerá ako na „asymetrickú symetriu“ a v širšom zmysle ho nazýva univerzálnym pravidlom odrážajúcim štruktúru a poriadok nášho sveta.

O zlatých proporciách mali predstavu už starí Egypťania, vedelo sa o nich aj na Rusi, ale prvýkrát zlatý rez vedecky vysvetlil františkánsky mních Luca Pacioli v knihe Božská proporcia (1509), ku ktorej vytvoril ilustrácie pravdepodobne Leonardo da Vinci. Pacioli videl v zlatom reze božskú trojjedinosť, kde malá časť predstavovala Syna, väčšia Otca a celok Ducha Svätého. Tiež Leonardo da Vinci zasvätil veľa času štúdiu zvláštností zlatého rezu a najskôr práve jemu patrí aj samotný názov. Jeho všeobecne známy nákres človeka v kružnici je vyjadrením zlatého rezu prostredníctvom proporcií ľudského tela.

S pravidlom zlatého rezu je bezprostredne spojené meno talianskeho matematika Leonarda Fibonacciho. Pri riešení jednej z úloh dospel k postupnosti čísiel 0, 1, 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21, 34, 55 atď., známych ako Fibonacciho čísla čiže Fibonacciho postupnosť. Dnes je Fibonacciho postupnosť braná ako aritmetický základ pre výpočty proporcií zlatého rezu vo všetkých jeho prejavoch.

autor: Zoltán Németh

 

Rozhovor Ryke Geerd Hamera s Jozefom Mikloškom

Nedávno som sa v Nitre stretla s Doc. RNDr. Jozefom Mikloškom, DRSc. – vedcom, autorom mnohých kníh, prác a článkov, bývalým poslancom aj veľvyslancom SR a v rokoch 1997 až 2000 prorektorom pre vedu, výskum a zahraničné vzťahy na Trnavskej univerzite. V roku 1998 lekárska fakulta Trnavskej univerzity umožnila Dr. Hamerovi, autorovi Germánskej novej medicíny (známej aj pod názvom Nová medicína), ktorou sa v našej poradni zaoberáme, na 7 pacientoch s celkom 20-timi jednotlivými chorobami preukázať platnosť zákonitostí GNM. Dokument potvrdzujúci platnosť systému Dr. Hamera, ktorý Dr. Hamerovi univerzita vystavila, nájdete v časti „Poradňa – Verifikácia GNM“ na našej stránke. Okrem spoločnej fotky z nášho stretnutia a dojímavého venovania, ktoré mi pán Mikloško napísal do jeho poslednej vydanej knihy „Ľudia a doba (z môjho života)“ z roku 2017, sa s Vami chcem podeliť o kapitolu, ktorú Jozef Mikloško vo svojej knihe „Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní“, vydanej v roku 2000, venoval Dr. Hamerovi. Opisuje v nej svoje stretnutie s Dr. Hamerom a zverejňuje v nej aj ich spoločný rozhovor o Germánskej novej medicíne:

Prípad Hamer sa dostal náhodne do mojej pozornosti. Najprv ma zaujal svojím ľudskoprávnym aspektom, pretože za svoje názory je Hamer roky tvrdo postihovaný, potom aj vedeckým, pretože jeho myšlienky roky odmieta univerzitná komunita preskúmať a potvrdiť alebo odmietnuť a nakoniec aj humanitárnym, pretože ak je na tom len kúsok pravdy, potom ňou treba pomôcť miliónom pacientov.

Geerd Hamer (64) je vysoký, usmiaty, ale keď treba aj tvrdý lekár. Od roku 1981, keď oznámil objavenie Novej medicíny (NM), má najmä v Nemecku problémy: jeho revolučný objav postavil na hlavu doterajšiu Školskú medicínu (ŠM). Po odobratí lekárskeho súhlasu pre prax v Nemecku v roku 1986 bol v tejto krajine v roku 1997 odsúdený na 19 mesiacov väzenia. Aj na moje písomné intervencie na právnych a súdnych inštanciách, aj u ich ministra spravodlivosti Behrensa, sa dosiahlo, že po 10 mesiacoch väzenia bol podmienečne prepustený na slobodu. Z Nemecka však, kde mu hrozí nové uväznenie, odišiel a žije v zahraničí. Podľa jeho advokáta Mendela, s ktorým som sa stretol, ide o nebývalý prípad justičnej nespravodlivosti. Postoj Hamera sa niekedy zdá príliš tvrdohlavý a netaktický. Na druhej strane však roky letia, jeho metódu nikto nechce oficiálne vyskúšať, aj keď mnohí vo svete už podľa nej úspešne postupujú.

O NM je veľa kníh, dokumentov aj internetová stránka. Špeciálne vydavateľstvo Amici di Dirk Verlag publikuje viacero Hamerových kníh o NM, ktorú popisuje na konkrétnych prípadoch. V siedmich vydaniach vyšla jeho kniha: Rakovina – choroba duše, najnovší stav poznatkov má byť knižne vydaný ešte roku 1999. Známy nemecký historik vedy, prof. Hanno Beck, ktorý sa venuje aj potláčaným vedeckým myšlienkam a prenasledovaným vedcom, napísal knihu o Hamerovi – Príklad potláčania poznatkov. Helmut Pilhar z Rakúska publikoval roku 1996 otrasnú 600-stranovú knihu o utláčaní pravdy: OLIVIA – Denník jedného osudu, v ktorom podrobne popisuje prípad svojej dnes 11-ročnej dcéry. V Rakúsku tento prípad vyvolal škandál, pričom rodičia, majúci aj ďalšie tri deti, sú plne na strane NM.

Hamer už niekoľkokrát navštívil Slovensko. Stretnutia s ním sú plné dynamiky a zanietenia. Jeho spôsob liečenia sa netýka len rakoviny, ale všetkých chorôb. Choroba nie je zhubnou poruchou, ale je to zmysluplný biologický program, ktorý prebieha paralelne v troch rovinách Psyché – Mozog – Orgán. Pacient je chápaný v jednote týchto rovín, v ktorom sa mozog, riadiaca centrála celého organizmu, vyšetrí nekontrastným snímkom, CT – tomogramom, a psyché sa skúma podrobnou spoveďou – osobnými rozhovormi lekára s pacientom. Dnes sa choroby, najmä rakovina, lieči skalpelom, ožarovaním a chemoterapiou. Pacient je z procesu liečenia vylúčený, platí hypotéza tvorby metastáz. Hamer chemoterapiu a rádiológiu úplne zavrhuje. Pri vyšetrení potrebuje pacienta a CT, chorobopisy pozerá, ak treba, až potom. Podľa oficiálnych rakúskych zdrojov vyše 90% jeho pacientov s rakovinou prežíva, podľa nemeckých zdrojov takéto percento pacientov po chemoterapii zomiera.

Je to príliš vážna vec a preto sa v tejto veci aj ja angažujem. Bol som svedkom rozhovorov Hamera so slovenskými pacientmi, bol som prekvapený. Rozprával som sa s mnohými pacientmi z celej Európy, ktorých jeho metóda vyliečila z najhorších chorôb. Pri nedávnej návšteve Švajčiarska na kongrese venovanom NM som žasol nad osobnými svedectvami ľudí, vyliečených z rôznych chorôb, najčastejšie z rakoviny, ale bola medzi nimi aj skleróza multiplex a aj u dieťaťa s Downovým syndrómom sa stav podstatne zlepšil.

V októbri 1999 vznikol v Rakúsku škandál. Sekretárka na onkológii stovkám pacientok s rakovinou maternice, ktorých histologický nález na zhubný nádor bol pozitívny, písomne oznámila, že nález bol negatívny. Pacientky sa upokojili, viac sa neliečili a keď sa teraz skúmalo, ako sa im darí, zistilo sa, že žijú a nádor zmizol. Motívy sekretárky nepoznám, ale v Hamerovej metóde práve zhubnosť nádora maternice je signálom, že je vo fáze liečenia.

Trnavská univerzita v zastúpení mňa ako prorektora, dekana fakulty prof. V. Krčméryho a predsedu komisie prof. J. Pogádyho 11. 9. 1998 podpísala vyhlásenie, že s vysokou pravdepodobnosťou predpokladáme, že NM je správna a sme presvedčení, že by mala byť skúmaná otázka použitia NM v praxi. Vyhlásenie vyvolalo záujem na celom svete.

Nedávno mi z hranice v Bergu zatelefonoval nemecký televízny tím, ktorý chcel so mnou urobiť rozhovor v relácii TV Aktuel v neprospech Hamera. Keď na hranici dlho čakali, povedal som im telefonicky moje stanovisko. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň stretneme a urobia rozhovor. Pripravil som sa a v bielej košeli som čakal, že ma pozvú do hotela v Bratislave. Na rozhovor čakám dodnes – keď  videli, že im moje názory nepasujú do krámu, otočili to asi ešte v Bergu a išli zasa tisíc kilometrov domov.

Nasledujúci rozhovor som urobil aj na video ešte v septembri 1998. S jeho uverejnením som čakal, nechcel som vyvolať pozornosť ani u nás, kde by azda NM mohla byť odskúšaná. Pri vydávaní tejto knihy však nemôžem toto priateľstvo zamlčať. Rozhovorom chcem prispieť k tomu, aby sa tejto metóde venovala pozornosť vedeckej komunity.

 

Geerd, povedz niečo o svojom živote, čo ho ovplyvnilo?

Bol som normálny internista, aj žena bola lekárka, mali sme štyri deti. Pracoval som na univerzitnej klinike, chcel som byť dobrý lekár. Urobil som niekoľko vynálezov, napr. pílku na kosti a skalpel, ktorý bol 20-krát ostrejší ako iné skalpely. Keď som operoval, napadalo mi, ako sa veci dajú zlepšiť. Z patentov som chcel vyrobiť peniaze, aby som mohol pracovať zadarmo ako lekár pre chudobných. Všetko sa zmenilo, keď v roku 1991 jeden bláznivý princ postrelil v spánku môjho syna Dirka. Po tri a pol mesiacoch a 19-tich operáciách mi Dirk zomrel v náručí, napriek tomu sa princovi nič nestalo. Bol to ťažký čas, veľa som trpel. Náhle dostala manželka rakovinu, aj ja som dostal rakovinu semenníka. Napadlo mi, či to nemohol vyvolať šok, ktorý sme prežili. Bol som vtedy na klinike a vyšetril som 200 pacientov – všetci prežili šokový zážitok. Na univerzite v Tubingene som neskôr podal svoju habilitáciu na túto tému. Odpor lekárov bol obrovský, lebo tento objav postavil doterajšiu medicínu na hlavu.

Čo si ešte okrem medicíny študoval?

Chcel som podrobnejšie poznať aj nejakú prírodnú a spoločenskú vedu – rozhodol som sa pre fyziku a teológiu. Školská medicína je dogmatická medicína, nedáva priestor na úvahy, či veci nie sú ináč. S publikovaním patentov som nemal problémy, odkedy som však vystúpil s Novou medicínou nemám medzi lekármi priateľov. Na klinike mi povedali: buď odprisahám, že budem robiť školskú medicínu alebo musím odísť. Radšej som z kliniky odišiel.

Je pravda že v Rakúsku je centrum pre Novú medicínu, že v Koblenzi máte kliniku? Kde v Európe Novú medicínu poznajú?

Myšlienky NM sú známe, aj keď kliniky ma odmietajú, vždy si nájdu dôvod. Všade mi hovoria: čo u nás chcete, my sme ŠM. NM priamo ohrozuje pozície ľudí. Miesta profesorov, ktorí liečia v onkológii metódami ŠM by boli po akceptovaní NM nezmyslom. NM spochybňuje aj doterajšie metódy terapie nielen onkológii, všetky chemoterapeutické firmy a prístroje na ožarovanie by boli zbytočné.

Prečo neschváli Tvoju žiadosť o habilitáciu? Prečo Ti v Nemecku odňali povolenie k lekárskej činnosti?

Žiadosť o habilitáciu mám v Tubingene 17 rokov, je to smutný rekord. Chceli to zamietnuť, ale urobili formálne chyby, takže súd to nedovolil. Lekárske povolenie mi vzali roku 1986, viackrát mi zdôraznili, že keď odprisahám na školskú medicínu a vzdám sa Novej medicíny, môžem sa vrátiť do praxe. Zákaz vykonávania činnosti mám už 12 rokov.

Ako došlo k tvojmu odsúdeniu a uväzneniu?

Za trojnásobné bezplatné hovorenie s pacientmi o NM som bol odsúdený na 19 mesiacov väzenia. V Nemecku máme zákon o liečení – na základe neho umelými právnickými krokmi so zlým úmyslom sa dá dosiahnuť, že bezplatnú informáciu hodnotia ako poradenstvo, čo sudca môže kvalifikovať ako liečenie. Pretože moju lekársku prax mi zakázali, dali ma roku 1997 do väzenia. Ak by som v SRN zajtra hovoril o NM, dostanem zasa pol roka. Dôvody svedomia sa v našej justícii nerešpektujú. Podľa môjho svedomia – keď viem, že Nová medicína dáva až 95% šancu ľuďom na prežitie oproti 98% neprežitiu školskej medicíny – som povinný ľudí o tom informovať. Súd to nerešpektoval, nezaujímalo ho, kde je pravda, chcel to iba zakázať, mňa izolovať a násilím psychiatrizovať. Pokúsili sa o to asi 60-krát, 10-krát to aj urobili, pričom bolo jasné, že ma vyhlásia za blázna, pretože som podľa nich stratil pojem reality – ak milión hovorí A a ja B, potom som blázon. Je to horšie ako v stredoveku, vtedy každý vedel, že sa robí zlo, dnes nie. Tvária sa, že je to demokratické a právne, ale sú to gulagovské metódy.

Aká je situácia v médiách, nenašiel sa jeden statočný, čo by sa Ťa verejne zastal a požadoval vedecké preskúmanie Novej medicíny?

Nevedel som si to predstaviť, ale médiá sú len proti. Farmaceutické koncerny patria superkapitalistom, dnes za jedného pacienta získajú na chemoterapii 300 až 500 tisíc DEM, pričom táto pseudoterapia zabíja – pri nej neprežije po siedmich rokoch 98% pacientov. Liečenie Novou medicínou stojí 5 až 10 tisíc DEM a pacienti potom môžu žiť ďalších 30 až 40 rokov. Prof. Hanno Beck, nestor histórie prírodných vied povedal, že tu ide o jeden z najhorších zločinov ľudskej spoločnosti.

Ako si sa mal vo väzení, čo si tam robil, Ty, intelektuál, kreatívny človek a lekár?

Bolo to hrozné, človek je zavretý ako králik v klietke. Najhoršie bolo, že som denne musel počítať s tým, že ma násilím prevezú na psychiatrickú kliniku, kde ma vyhlásia za blázna. Samotné väzenie nebolo až také zlé, žil som tam spolu s vrahmi, násilníkmi a zločincami, ktorí však zostali aj ľuďmi. V nemeckej justícii bolo predtým treba vec dokázať, dovtedy platila prezumpcia neviny obžalovaného. Teraz stačí vec preukázať a sudca to môže subjektívne vyhlásiť za dokázané. Dnes je obžalovaný od začiatku vinný a on musí dokázať svoju nevinu. Mal som na svoju podporu asi 50 vyhlásení a potvrdení o účinnosti Novej medicíny, súd to nebral do úvahy. Zvonku sa zdá, že je to právne, ale je to diktát za kulisami. Média ma len kritizovali, nevšímali si moje úspechy. Bol som len „šarlatán – zavrite ho!“. Všetci boli jednakí – proti tejto mašinérii nemáš šancu.

Ako sa líši NM od ŠM? Ako môžeš tvrdiť, že NM je prírodná veda? Platia závery len pre rakovinu a len pre človeka?

V NM som objavil 5 biologických prírodných zákonov, ktoré sa dajú vždy overiť na podobných blízkych prípadoch. Aj na Slovensku sme to urobili na siedmich prípadoch, sami ste videli a potvrdili, že to funguje. V ŠM nejde o zákony, ale o hypotézy a štatistiky – z toho sa lekári pokúšajú odvodiť akúsi signifikanciu. V ŠM nie sú dokázané fakty, ide len o domnienky. Choroby sú v knihách usporiadané a opísané, treba sa to naspamäť naučiť, aj terapie treba naspamäť vedieť, prečo je to tak, nikto nevie. V NM je „choroba“ zmysluplný biologický program. Predtým sme mali v školskej medicíne 500 „studených“ a 500 „teplých“ chorôb, v Novej medicíne máme dvojfázové zmysluplné programy, zložené zo studenej a teplej fázy. V školskej medicíne sa choroby nazývajú zhubné, sú vykoľajením, poruchou – lekár s nimi bojuje chemoterapiou a ožarovaním. V Novej medicíne sú „choroby“ osobitné programy vyvolávané biologickými konfliktmi človeka. Ako jeleň má revír, aj človek ho má – rodinu, auto, byt. Ak v ňom dôjde k nečakanému konfliktu, nie psychickému, ale biologickému, naštartuje sa tento program. Také konflikty môžu byť partnerské, vo vzťahu rodič – dieťa, konflikty odlúčenia, sexuálne atď. Aj pri zvieratách a rastlinách je to analogické. Aj u zvierat, ako u človeka, možno po konflikte v mozgu vidieť príslušné ohnisko.

Cením si, že pri vyšetrovaní pacienta sa dívaš na človeka ako na integrálnu osobnosť, že svojím celostným pohľadom vyšetruješ ako detektív tri paralelné roviny jeho života.

Okamžite pri konflikte sú ovplyvnené tri roviny v človeku: psyché, mozog a orgán. Keď napr. vidím orgán, hneď viem, čo budem vidieť v mozgu a opačne. V každej rovine ide asi o 100 faktov, takže celkovo musíme sledovať asi 300 faktov, ktoré musíme trpezlivo zisťovať v dôvernom rozhovore s pacientom. Ak žena vidí vážnu nehodu svojho dieťaťa, ak je praváčka, v ľavom prsníku jej začne rásť nádor, aby dostalo dieťa viac mlieka a bolo skôr zdravé. Je zbytočné všetko hneď odrezať. Ak vieme, o čo ide, a trpezlivo čakáme, po vyriešení konfliktu, ak sa dieťa uzdraví, nádor sa tuberkulózne odbúra – žena už nepotrebuje viac mlieka. Je to zmysluplný proces – vieme, prečo to tak je, rozumieme tomu, nevzniká žiadna panika. Keď niekto žene povie – máte zhubný nádor, nastane šok, panika – veď skoro umriem. Keď jej poviete, treba vyriešiť váš konflikt, práve sa vo vás odohráva osobitný program, ste v tejto jeho fáze, riešenie je vo vašich rukách – je to iná pesnička.

Všimol som si u Teba veľmi ľudský, trpezlivý postoj k pacientom. NM sa zdá byť jednoduchá, musí lekár, pôsobiaci v nej, vedieť viac ako v ŠM, alebo stačia menšie znalosti?

Nová medicína má celkom iný vzťah a porozumenie medzi lekárom a pacientom. V školskej medicíne sú lekári, šéflekári, generálni šéflekári – sú to panovníci, pacienti sú poddaní. Musia držať ústa, lebo nemajú prečítaných toľko kníh ako lekári. V NM je všetko iné, pacient je šéf akcie, my sme len jeho verní sluhovia, ktorí mu chceme pomôcť vyriešením jeho konfliktov. Ako pruskí králi tvrdili – chceme byť sluhovia ľudu – aj lekár v NM to tvrdí a podľa toho koná.

V Trnave po prezretí tomogramu som sa stále pýtal pacienta na srdce. 75-ročný pacient nikdy so srdcom nič nemal, ani jeho rodina, ani pes – nemal žiadny konflikt. Keď už prítomní boli z mojej tvrdohlavosti nervózni, pacient si spomenul, že raz dávno mu sused chcel ukradnúť husi a keď vyšiel von, zlodej – sused – mu sekerou zatiaľ temer do srdca – stačil centimeter a zomrie. Bol som si istý, že tento pacient si musí spomenúť na nejaký svoj konflikt so srdcom. Niekedy pacient nechce prezradiť svoj konflikt, je to pre neho nepríjemné alebo  bolestné. Lekár v NM musí vedieť omnoho viac ako lekár v ŠM. Tam sú často špecialisti na úzky odbor – oko, ucho, srdce, tu musíte poznať všetky oblasti, musíte poznať orgány, mozog aj psyché – dušu pacienta, a kriminalisticky vyšetrovať tieto roviny. Lekár na to musí mať charizmu, len tak môže pomôcť pacientovi.  Ak nenájde k pacientovi úprimný kontakt, nič nezmôže. Myslím si, že pre Novú medicínu sa hodí asi 1 zo 100 dnešných lekárov.

Podľa svedectiev ľudí aj chemoterapia môže predĺžiť ľudský život. Sú známe veľmi úspešné benefičné koncerty Carrerasa, ktoré organizuje v prospech výskumu liečenia leukémie. Predpíše lekár niekedy sebe alebo rodine chemoterapiu?

Každý človek prežíva nejaký zlom, náhly šok, kde mu leukocyty stúpajú, nemožno to hneď vyhlásiť za leukémiu. Niekedy mu dajú pár kvapiek chemoterapie a po vyliečení, ktoré by prišlo aj samé, sa urobí kampaň. Poznám 500 pacientov, o ktorých vyhlásili, že majú leukémiu, ale keď neupadli do paniky, nikto nezomrel. Po chemoterapii je oficiálna mortalita v Nemecku 95% po 5 rokoch a 98% po 7 rokoch. V Rakúsku sme v Burgau mali svoje centrum. Prokurátor ho nechal obsadiť a z počítača nám zobrali 6500 adries ľudí, ktorí konzultovali s nami. Tu Zákon o liečení neplatí, takže nie je zakázané o NM hovoriť. Úrady skontrolovali týchto pacientov a zistili, že z nich žije 6000 ľudí. 92%, nemyslel som, že to bude také dobré, pretože všetci už boli preliečení školskou medicínou. Aj u zvierat, ktoré netušia, že majú „rakovinu“, je vyliečenie 80 – 90%. Keď pacient vie, že o niekoľko mesiacov sa jeho prípad vyrieši, je pokojný, vydrží to a vylieči sa. V Novej medicíne prežijú skoro všetci.

Ľudia prežívajú denne problémy a konflikty, napr. v dnešnom Rusku ľudia majú vážne konflikty vyplývajúce z biedy a chaosu, ktorý tam vládne. Prečo nedostávajú všetci rakovinu alebo iné choroby?

O psychologických konfliktoch, stresoch, často vieme, že prídu a pripravíme sa na ne. Biologické konflikty nás však šokujú a hneď vyvolajú reakcie, o ktorých som hovoril. Dôsledky nie sú zhubné, keď vieme, o čo ide a konflikty chceme vyriešiť. Mám ich presne rozdelené spolu s ich mozgovými a orgánovými reakciami. Matka Príroda robí len zmysluplné veci, keď im rozumieme, môžeme ich využiť.

Si prvýkrát na Slovensku. Čo očakávaš od nás, prečo si si zvolil práve Slovensko?

Slovensko, najmä Ty a niektorí Tvoji kolegovia v Trnave mi tým, že sa o moje výsledky zaujímali, veľmi pomohli – som Vám za to vďačný. Dali ste mi možnosť na siedmich pacientoch urobiť to, čo univerzity odmietli – ukázať, ako pracuje Nová medicína v praxi. Sami ste konštatovali, že Ty, matematik a prorektor, V. Krčméry, onkológ a dekan, a Pogády, psychiater, ste podpísali vyhlásenie, ktoré vo svete vyvolalo veľký ohlas. Bolo to revolučné, lebo už veľa osobností a kolektívov vydalo kladné vyhlásenie o NM, ale nikdy to neurobila univerzita. V prírodných vedách možno veci reprodukovať na najbližších prípadoch, to je v medicíne nebývalé.

V Trnave a Bratislave sme mali 7 prípadov s 20-timi osobitnými programami, čo znamená postavenie asi 1500 otázok. Trpiacim pacientom musíme dať šancu zachrániť si životy. Sú to naši blízki, ktorým musíme pred Bohom pomôcť. Polročne zbytočne zomierajú na rakovinu asi tri milióny. Máme povinnosť pacientom povedať, že existuje Nová medicína, že sa môžu vyliečiť. Prosil by som Ťa a Tvojich kolegov, aby ste túto ponuku vzali vážne, všetci musíme niečo urobiť pred svojim svedomím a Bohom – je to naša povinnosť.

40 rokov sme žili v komunizme, 9 v slobode – blíži sa 3. tisícročie. Svet sa však vyvíja zle, aj druhý Titanic sa potopí, ak zabudneme na Boha a morálku. Iba Boh nás môže zachrániť, je to moja jediná perspektíva – aká je Tvoja?

Som vzdelaný teológ, ale nepatrím k žiadnej cirkevnej konfesii. Odkedy poznám NM a zázraky, ktoré z dielne Božej poskytuje, odvtedy zasa verím, aj keď nie konfesionálne. Stal som sa hlboko veriacim človekom, ktorý sa nevie vynadiviť týmto zázrakom. Pacienta, ktorý daruje svoju dôveru lekárovi a vyspovedá sa mu so svojím vnútrom, možno zachrániť. Svet je pospájaný s celým kozmom, aj so zvieratami a rastlinami. Nemôžeme zvieratá zabíjať a trýznivo ich v autách prenášať krajinou. Aj oni majú akúsi dušu, pocity, strach, úzkosti a bolesti, aj rastliny myslia a cítia. Všetko je to v jednote začlenené do zázračného božského kozmu. Náboženstvo, ktoré to neberie do úvahy, je nezmyselné. Malo by akceptovať aj päť prírodných zákonov, ktoré som objavil, vtedy bude mať lepšiu budúcnosť. Celý svet sa môže zmeniť cez pokojnú revolúciu Novej medicíny. Súčasný svet aj medicína je v slepej uličke. Nová medicína dáva ľudstvu novú perspektívu a budúcnosť, ďakujem Vám, že mi v tom pomáhate.

Hamer na Trnavskej univerzite v r. 1998:

Pôvodný rozhovor Hamera s Mikloškom:

Patríte ku kultúrnym kreatívcom?

Kultúrni kreatívci tvoria v súčasnosti globálne sa rozvíjajúcu kultúrnu vlnu popri tradičnej (konzervatívnej) a modernej (technokratickej) vlne spoločnosti. Integrálna kultúra sa stala predmetom skúmania rady mysliteľov, vedcov a vizionárov. Len v USA a Európe je počet kultúrnych kreatívcov odhadovaný na vyše 200 miliónov. Možno medzi nich patríte aj vy a ani o tom neviete.

 

Modernisti, tradicionalisti a kultúrni kreatívci

 

Termín kultúrni kreatívci alebo integrálna kultúra po prvýkrát použili sociológ Paul H. Ray a psychologička Sherry Ruth Anderson v ich knihe „The Cultural Creatives – How 50 Million People Are Changing the World“ (Kultúrni kreatívci – Ako 50 miliónov ľudí mení svet) v roku 2000. Kultúrnymi kreatívcami nazvali veľkú časť západnej spoločnosti, ktorá sa nedávno vyvinula mimo štandardnej paradigmy modernistov (progresivistov) a tradicionalistov (konzervatívcov). Podľa výsledkov ich sociologického výskumu, do tejto skupiny môže patriť až 50 miliónov dospelých Američanov (niečo cez štvrtinu dospelej populácie). Odhadujú, že v Európe je ďalších 80 – 90 miliónov kultúrnych kreatívcov. Dnes mnohí vedci odhadujú počet kultúrnych kreatívcov na 85 miliónov v USA a 150 miliónov v Európe, čo potvrdzuje, že sa jedná o neustále rastúcu, novo sa vytvárajúcu, kultúru s osobitným svetonázorom a novými hodnotami. Označenie kultúrne kreatívni použil Paul H. Ray, pretože predstavitelia integrálnej kultúry obohacujú kultúru o nové nápady a nachádzajú sa v čele kultúrnej zmeny.

Maďarský filozof a vizionár Ervin László, dvakrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru, ktorý publikoval viac ako 90 kníh, množstvo článkov a ktorý založil v roku 2011 prvú svetovú univerzitu pre globálny posun nazvanú „Giordano Bruno Globalshift University“, nazval integrálnu kultúru globálnym fenoménom, nezávislým na priestore, v ktorom sa kultúrni kreatívci nachádzajú. Ďalej konštatuje: „Máhátma Gándhí mal pravdu, keď hovoril: Vy musíte byť tou zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete.“ Reprezentanti integrálnej kultúry vyznávajú v porovnaní s ostatnými ľuďmi idealistickejšie a duchovnejšie hodnoty, viac sa zameriavajú na medziľudské vzťahy a na duševný rozvoj, viac sa zaujímajú o životné prostredie a pozitívne zmýšľajú o budúcnosti.

Dnešná západná spoločnosť je podľa sociologických výskumov Paula H. Raya rozdelená do troch skupín, ktoré sú výsledkom postupného vývoja spoločnosti a formovania jej svetonázoru. Tradicionalisti predstavujú podľa jeho sociologického výskumu 29% dospelej populácie Spojených štátov, čo znamená 56 miliónov osôb, modernistov je 47%, čo je 88 miliónov dospelých a predstavitelia integrálnej kultúry činia 24%, teda 44 miliónov osôb. Integrálna kultúra je syntézou modernizmu a tradicionalizmu, oba smery presahuje a pritom žiadny neodmieta.

Tak ako všetky kultúry, aj integrálna kultúra, vzniká ako odpoveď na aktuálne problémy svojej doby. Mnohé z našich súčasných problémov sme zdedili z éry modernizmu, či už vo forme doposiaľ nezodpovedaných otázok alebo problémov vyprodukovaných predošlými pokusmi o ich riešenie. Modernizmus nám priniesol rôzne kultúrne vynálezy, ale mnohé výdobytky znamenali stratu tradičného spôsobu života, narušenie prírodných ekosystémov i života v komunitách. Viacerí myslitelia zlyhanie modernizmu predpovedali už dávnejšie. V minulosti boli nové epochy v kultúrnom a duchovnom vývoji civilizácie generované omnoho menším počtom ľudí, aký dnes tvoria kultúrni kreatívci, z čoho vyplýva, že potenciál kultúrnych kreatívcov vniesť do súčasnej spoločnosti zmenu je veľmi vysoký.

 

Nový kultúrny smer kráča cestou ohľaduplnosti a všeobecného blaha

 

K zmene dominantného kultúrneho vzorca dochádza podľa Paula H. Raya len raz alebo dvakrát za tisícročie. Preto je v súčasnosti vznikajúca nová kultúra významným medzníkom vo vývoji západnej civilizácie a otvára pozoruhodné možnosti pre kolektívnu tvorivosť a spoluprácu. Žijeme v spoločenskom systéme, v ktorom sú finančné záujmy jednotlivcov nadradené nad potreby komunít. Tradičný školský systém vychováva deti na život v tomto systéme, nevedie ich k ekologickému, sociálnemu a tolerantnému zmýšľaniu a ku kreativite. Médiá sú prostriedkom manipulácie a zábavy, funguje v nich aktívna, biznisom riadená, cenzúra. Politika je založená na vzťahu s nadnárodnými korporáciami, ktorým politici dali väčšiu moc ako majú sami za účelom maximalizovania ich zisku. Buď sa ľudstvo v horizonte najbližších rokov zmení alebo bude čeliť závažným krízam. Etnológ a historik Jiří Zemánek, v minulosti pôsobiaci v pražskej Národnej galérii, ktorý publikoval a prekladal viacero antológií a zborníkov z oblasti integrálnej kultúry aj ekofilozofie, hovorí: „K medziam vonkajšieho rastu sme už dávno dospeli, ale pokiaľ má naša civilizácia v nejakej forme pokračovať ďalej, musíme si otvoriť cestu k vnútornému rastu.“ Práve vznik integrálnej kultúry môže byť kľúčový v období činov, v procese globalizácie a spájaní sa ľudí po celom svete.

Integrálna kultúra je produktom sociálnych, duchovných a psychologických hnutí, ktoré vznikli v 60-tych rokoch. Integrálnu kultúru môžeme charakterizovať aj ako transmodernú kultúru. Zaujímavým zistením je, že napriek tomu, že kultúrni kreatívci sú takmer na celom svete, väčšinou majú pocit izolovanosti – cítia sa byť osamotení vo svojom zmýšľaní a konaní. Deje sa tak na jednej strane preto, lebo predstavitelia integrálnej kultúry sú roztrúsení po celom svete, pričom ich spájajú rovnaké hodnoty, charakteristiky, zmýšľanie i spôsob života, a na strane druhej preto, lebo o svojich presvedčeniach a názoroch nehovoria so svojím okolím, pretože majú obavu, že by sa stretli s nepochopením a odsudzovaním. Médiá hodnoty a prístup kultúrnych kreatívcov tiež nerozširujú (podporovať zmenu v spoločenskom myslení nie je ich prioritou), a preto je potreba spájania sa transmodernistov v záujme vyvolania pozitívnej spoločenskej zmeny v súčasnosti viac než aktuálna a pálčivá. Je obzvlášť zaujímavé, že klasické zbrane mediálnej aj marketingovej manipulácie nemajú na kultúrnych kreatívcov želaný efekt. Podľa výskumov ich jednoznačne odmietajú a považujú ich za hrubý zásah do svojich životov a útok proti osobnej slobode. Ako zákazníci sú transmodernisti uvedomelými a nezmanipulovateľnými recipientmi, ktorí podrobujú všetky produkty, s ktorými sa dostanú do kontaktu, osobnému prieskumu a musia byť v súlade s ich hodnotami.

Kultúrnych kreatívcov môžeme v súčasnosti pozorovať v rôznych oblastiach kultúry či už ide o jednotlivcov, komunity alebo dokonca kultúrne kreatívne inštitúcie či podniky. Základná myšlienka, ktorá definuje ich správanie a konanie je: „Keď moje správanie a konanie uspokojí potreby spoločnosti, budú zároveň uspokojené aj moje vlastné potreby.“ Môžeme z nej vyčítať vysokú mieru tolerancie voči svojmu okoliu i celej spoločnosti a ohľaduplnosť, ktorá je citeľná vo všetkom, čo kultúrni kreatívci robia. Sloboda, ako jedna zo základných hodnôt integrálnej kultúry, je jedným z hlavných prvkov, ktoré môžeme pozorovať v prejavoch tejto kultúry v jednotlivých odvetviach kultúry ako takej. Predpony ako bio (potraviny), eko (prostriedky a materiály), recyklo (-vateľné materiály) či perma (-nentné poľnohospodárstvo) sú pre integrálnu kultúru príznačné a jej predstavitelia týmito prístupmi pozitívne vplývajú na trvalo udržateľný rozvoj vo svojich krajinách.

 

Trvalo udržateľný rozvoj je pre kultúrnych kreatívcov proritou

 

Aj u nás môžeme pozorovať rôzne hnutia a spolky, ktoré sú súčasťou integrálnej kultúry a ktoré iniciujú debaty a činnosti na podporu ekologického zmýšľania a správania sa, bojujú proti konzumu a volajú po triezvom spotrebiteľskom správaní, využívajú alternatívne zdroje energie, zdravo sa stravujú, sú proti geneticky modifikovaným potravinám, presadzujú alternatívne spôsoby liečby, prirodzené pôrody, slobodné vzdelávanie a výchovu detí, slobodnú prácu a sociálne podniky. Okrem toho vytvárajú komunitné spolky a združenia, komunitné záhrady, centrá osobného rozvoja a zdravia, dbajú o vlastný duchovný a spirituálny rozvoj, venujú sa filantropii a šíria myšlienky slobody, tolerancie a kreativity v kultúre. Títo kultúrni kreatívci efektívne a s citom využívajú prírodu vo svojom prostredí tak, aby boli sebestační a aby prostredie okolo nich a prospech z neho boli udržateľné aj pre ďalšie generácie.

Súčasná západná civilizácia sa stala ukážkou kultúry konzumu, vďaka čomu dnes svet čelí hospodárskej, spoločenskej i environmentálnej kríze. Preto sa stala otázka trvalo udržateľného rozvoja dominantnou v kultúrnom smerovaní západnej spoločnosti a jej naliehavosť si uvedomujú predovšetkým kultúrni kreatívci. Medzi hlavné ciele trvalo udržateľného rozvoja patrí zachovanie životného prostredia pre ďalšie generácie v čo najmenej pozmenenej podobe. Trvalo udržateľný rozvoj je taký spôsob rozvoja ľudskej spoločnosti, ktorý dáva do súladu hospodársky a spoločenský pokrok s plnohodnotným zachovaním životného prostredia.

Táto nová kultúra zahŕňa ľudí, ktorí si uvedomujú systémovú povahu dnešných spoločenských problémov, od lokálnej, cez národnú až po planetárnu úroveň. Zameriava sa na to, čo bolo modernizmom zničené – na začleňovanie sa do komunity a na spojenie sa s ostatnými kreatívcami po celom svete, na spojenie sa prírodou, na učenie ako prepájať ekológiu a ekonómiu, na syntézu rôznych názorov a tradícií, vrátane filozofie východu a západu. Kultúrni kreatívci využívajú kreativitu v kultúre na spoluprácu a tvorenie pre celú spoločnosť, nie na súťaženie a získavanie vlastného prospechu.

Na sledovaní spôsobu správania kultúrnych kreatívcov je pozoruhodné, že bez ohľadu na to, akej národnosti sú, či v ktorej krajine bývajú, ich spôsob zmýšľania a správania sa, ich hodnoty a prístup k riešeniu súčasných problémov sú rovnaké. Kultúrni kreatívci majú v súčasnosti príležitosť sformovať sa do hnutia kultúrnej revitalizácie a usilovať sa o vytvorenie novej kultúry ako nasledovníka modernej kultúry. Princípy, na ktorých je postavená integrálna kultúra, ju predurčujú stať sa novým globálnym kultúrnym fenoménom, ktorý by mohol byť odpoveďou na súčasné civilizačné hrozby a ktorý by po prvýkrát v histórii umožňoval cítiť sa obyvateľom tejto planéty ako časť veľkého celku, ako člen jedného spoločenstva jednej Zeme.

 

autor: Karina Kurtová

 

Side bar