Každý z nás je originálom, ale všetci sme vo svojej podstate rovnakí. Túžime po šťastí, po láske a po zdraví. Keď ľudia ochorejú, väčšinou sa všemožne snažia nájsť okolo seba niekoho alebo niečo, vďaka čomu budú znovu zdraví. Ten zázračný elixír, tá kúzelná pilulka, ten osvedčený recept, tá overená metóda… To, čo ich uzdraví… Keby však bolo, to, čo všetci hľadajú, tam vonku, tam niekde…, tak by neexistovalo toľko veľa protichodných názorov na rôzne metódy, spôsoby, prostriedky, recepty, druhy stravovania či liečebné postupy. Jeden by za to dal ruku do ohňa ako mu to pomohlo a druhý pred tým varuje, že mu to naopak veľmi ublížilo. Ako je to vôbec možné? Prečo toľko protichodných názorov? Ako sa medzi nimi môžeme vôbec vyznať a nájsť to, čo vylieči nás?

Ako sa vyliečiť
Jedno z vysvetlení slova liečba hovorí, že „liečba je zámerné odstraňovanie choroby, čoho následkom je vylepšenie celkovej zdravotnej úrovne živého organizmu“. Z tejto poučky vyplýva, že choroba je niečo, čo je potrebné odstrániť, pretože sa jedná o chybu, o poruchu, o niečo nesprávne. Keď som sa stretla s psychosomatikou podľa Germánskej novej medicíny po prvýkrát, bolo pre mňa prelomové pochopenie, že každé ochorenie má bio-logický zmysel. Žiadny proces v našom tele sa nedeje náhodne. Každej reakcii predchádza nejaká akcia. To znamená, že každá reakcia vznikla ako výsledok nejakého vnútorného pokynu.
Keď sme nervózni, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz alebo sa zo stresu začneme zajakávať. Keď sa trápime, máme studené ruky a stuhnuté svaly. Keď pociťujeme úzkosť, ťažko sa nám dýcha alebo sa nám točí hlava. Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne.
Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané aj fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. To, čo chápeme ako CHOROBU, je v skutočnosti tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). GNM chápe chorobu ako „osobitný biologický program“. Príroda totiž naše telá vytvorila v súlade s pudom sebazáchovy a zachovaním jedinca alebo druhu, takže všetky procesy v našom tele prebiehajú s jediným účelom – pomôcť nám prežiť a lepšie sa prispôsobiť externým podmienkam.
Autor princípov psychosomatiky podľa Germánskej novej medicíny bol nemecký onkológ, doktor Ryke Geerd Hamer, ktorý svoj objav psychosomatických zákonitostí publikoval po prekonaní rakoviny semenníkov, ktorú považoval za dôsledok emocionálneho stresu po zastrelení jeho syna. Dr. Hamerovi, sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií. Ak o Germánskej novej medicíne čítate po prvýkrát v tomto článku, viac sa o jej princípoch dozviete v našich ďalších článkoch na stránke celostnezdravie.sk.
Teraz sa však spolu vráťme k úvodnej otázke: „Ako sa vyliečiť?“
Na mnohých stránkach, ktoré sa zaoberajú psychosomatikou, nájdete vysvetlenie, že pre psychosomatické ochorenie je typické, že človek má častokrát aj dlhodbé zdravotné problémy, avšak odborné lekárske vyšetrenia nenájdu žiadne ich príčiny. Takéto vnímanie psychosomatiky v skutočnosti oddeľuje psyché (duša, myseľ) od soma (telo), pretože chápe ako psychosomatické choroby iba tie, pre ktoré lekári nenájdu príslušnú diagnózu – krabičku, do ktorej by mohli symptómy na základe určitých pravidiel zaradiť. Avšak aj tzv. diagnózy sú psychosomatické, pretože v zmysle Germánskej novej medicíny nie je možné oddeliť emócie od tela, teda od akýchkoľvek zdravotných problémov. GNM sa nezaoberá iba genetickými poruchami, úrazmi a mechanickými poškodeniami, otravami potravinovými a chemickými, vrátane ťažkých kovov, parazitárnymi ochoreniami, radiáciou a vplyvom elektromagnetického žiarenia. Všetky ostatné ochorenia patria do spektra, ktorými sa GNM zaoberá, a teda dokáže – na rozdiel od akademickej medicíny – vysvetliť príčinu choroby, jej zmysel i priebeh.
Psychosomatika podľa Germánskej novej medicíny exaktne vysvetľuje, že spúšťacím impulzom každého ochorenia je vždy psychický resp. duševný konflikt. Choroby nazýva osobitné biologické programy, pretože choroby sú v skutočnosti prírodou zmysluplne navrhnuté programy nášho tela, ktoré v dôsledku prežívaného konfliktu, vedú k funkčným a bunkovým zmenám v našom organizme. Takto chápané ochorenie je „inteligentné posolstvo” podmienené múdrosťou ľudského organizmu, čo je v príkrom protiklade so súčasnou paradigmou akademickej medicíny, ktorá považuje chorobu za „poruchu mechanizmu”, ktorú je potrebné odstrániť alebo aspoň potlačiť.
Pred niekoľkými rokmi som videla dokument o ľuďoch, ktorí sa vyliečili zo závažných diagnóz. Jeden spomedzi vyliečených povedal v tomto dokumente vetu, ktorú si pamätám dodnes: „Moja choroba ku mne neprišla preto, aby som ju vyliečil, ale aby vyliečila ona mňa.“ Táto veta vo mne zarezonovala už dávno pred tým než som sa stretla s princípmi Germánskej novej medicíny a neskôr sama videla ich platnosť na stovkách našich klientov. Pretože tento človek zjavne chápal, že jeho choroba nie je poruchou, ktorú treba odstrániť, ale naopak posolstvom jeho duše.
Prečo je vlastne choroba posolstvom našej duše? Ak sme nejakú udalosť dali do kontextu, ktorý nám spôsobil emocionálnu traumu (konflikt), „pamäť“ kolektívneho vedomia či nevedomia nám príde na pomoc prostredníctvom zmysluplného osobitného biologického programu (t.j. choroby), ktorý je kompatibilný a nápomocný pre daný typ emocionálneho konfliktu. Ak teda pred stámiliónmi rokov emocionálny konflikt vyvolal v živom organizme reakciu, ktorá sa ukázala ako užitočná (napr. zvýšený adrenalín umožnil únik pred nebezpečenstvom), stala sa táto biochemická reakcia „zvykom“, ktorý „zdedili“ potomkovia, aby sa ho nemuseli znovu učiť a v prípade potreby ho mohli okamžite použiť, resp. zopakovať.
Keď je choroba zmysluplný biologický program podmienený nami vytváranými a nami prežívanými emóciami, čiže nami prežitými emocionálnymi konfliktmi a psychickými traumami, znamená to, že pomyselný kľúč k nášmu zdraviu sa nenachádza nikde okolo nás, ale v nás. Vďaka Germánskej novej medicíne dokážeme pochopiť, prečo rôzne liečebné metódy, spôsoby, prostriedky, recepty či druhy stravovania niekomu „pomôžu“ a inému „ublížia“. Je to tak preto, lebo v skutočnosti tým, čo uzdravuje alebo naopak spôsobuje zdravotné problémy, nie je nič zvonku, ale to, či sme si vyriešili prvotnú príčinu choroby, a teda vnútorný emocionálny konflikt.
Vďaka pochopeniu princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Aj vy ste si už kládli otázky ako: „Prečo sa mi to deje? Prečo mne? Prečo teraz?“ Vďaka GNM naši klienti získavajú VEDOMOSŤ, že môžu dôverovať svojmu telu aj svojej mysli a POCHOPENIE, prečo sa im choroba deje. A samozrejme, vďaka tejto vedomosti a tomuto pochopeniu získavajú zároveň aj odpoveď na otázku: „Ako sa vyliečiť?“
Cesta za zdravím býva plná pokusov a omylov, nachádzania pomocných barličiek, ale i slepých uličiek. Až kým nepochopíme, že liečba sa nenachádza tam vonku, ale v nás. To, čo hľadáme, je v skutočnosti už dávno v našom vnútri. V našej poradni vás preto neliečime, ani vám nedávame nič, čo vás vylieči. To, čo robíme je, že vám ukazujeme kľúč k vášmu zdraviu vo vašom vnútri. Ukazujeme vám to, čo je tesne pred vami, ale nevidíte to, pretože pod lampou býva najväčšia tma…
autor: Karina Kurtová

Prečo všímavosť pomáha v psychoterapii (mindfulness – 3. časť)
K najčastejším dôvodom prečo ľudia vyhľadávajú psychoterapiu patria emočné problémy. Svojimi možnosťami zaujal koncept všímavosti množstvo psychológov a psychiatrov na celom svete, ktorí sa snažia implementáciou všímavosti do svojej terapie pomôcť svojim klientom či pacientom s najrôznejšími problémami. Všímavosť môže byť účinným spôsobom ako regulovať vlastné emócie.
Priebeh našich emócií významne ovplyvňujú naše myšlienky a predstavy. Naše emócie totiž nie sú iba výsledkom pôsobenia objektívnych, reálnych podnetov na náš organizmus, ale vznikajú v dôsledku našej kompletne subjektívnej interpretácie skutočnosti. A táto interpretácia môže byť nesprávna i zavádzajúca. V psychoterapii sa tiež stretávame s tým, že si klienti niektoré emócie vôbec nepripúšťajú, potláčajú ich alebo ich posolstvám nerozumejú a nevedia potom s týmito emóciami zaobchádzať. Problémy s reguláciou konkrétnych emócií mávajú pomerne dlhú históriu a ich počiatky siahajú častokrát až do detstva. Maladaptívne emočné schémy, ktoré sa vytvoria v detstve v konkrétnych situáciách (spojených spravidla s vtedajšou bezmocnosťou tieto situácie konštruktívne zvládnuť), je v dospelosti ťažké meniť.
Maladaptívne emočné schémy sú pamäťové štruktúry (klasické psychodynamické prístupy ich označujú ako komplexy), ktoré nás po aktivácii automaticky a bez nášho vedomia vedú k typickej interpretácii reality, k typickému prežívaniu a k typickému, vysoko kompulzívnemu správaniu. Problémom však je, že si zvyčajne nie sme plne vedomí vplyvu minulých fixných schém na súčasnú situáciu a vzťahy. Podvedome však stále inscenujeme podobné scenáre, aké sme zažili v minulosti. V našom mozgu sú tieto schémy uložené v implicitnej sémantickej pamäti a je pomerne ťažké ich zmeniť. Aj keď sme si vedomí, že naše skúsenosti a správanie sú v niektorých situáciách často neadekvátne, typický spúšťač v nás napriek tomu vždy znovu vyvolá typickú obrannú reakciu. Reakciu, ktorá kedysi dávala zmysel, ale teraz už často nedáva. Mnohí psychoterapeuti považujú transformáciu maladaptívnych emocionálnych schém za jadro psychoterapeutickej zmeny. Všímavý prístup terapeuta, ale aj aplikácia všímavosti u klienta, môže klientovi pomôcť uvedomiť si pocity, ktoré si ešte plne neuvedomil, hlboko zakorenené automatické predpoklady (angl. core beliefs) a ďalšie prvky skúsenosti, ktoré sa skryto podieľajú na vzniku psychopatologických symptómov.
Väčšinu našich myšlienok tvoria úvahy o minulosti alebo budúcnosti. Sledovanie vlastných telesných pocitov vracia naše myšlienky do prítomnosti. Psychoterapeut a budhistický mních Mirko Frýba to vo svojej knihe Umění žít šťastně popisuje nasledovne: „Budúcnosť nie je ešte skutočná a minulosť nie je už natoľko skutočná, aby sa na nej dalo niečo zmeniť. Jedine teraz, keď si všimnete, aké možnosti sú tu pre vás otvorené, zvládnete svoj život. Všimnite si prosím, čo práve teraz telesne prežívate, čo tu a teraz dokážete všímavo zaznamenať.“ Psychoterapeuti pomáhajú svojim klientom uvedomovať si, čo vlastne cítia už desiatky rokov. Blahodárny vplyv označovania pocitov (angl. affect labeling) na prežívanie človeka overila rada neurovedeckých štúdií. Kalifornská univerzita v Los Angeles preukázala napríklad účinnosť označovania pocitov na ľuďoch s abnormálnym strachom z pavúkov. Previedli experiment, ktorého účastníci sa mali postupne približovať k otvorenému teráriu so živým chlpatým pavúkom a boli pritom rozdelení do štyroch skupín, z ktorých každá používala inú stratégiu regulácie emócií. Vedci u všetkých účastníkov počas opakovaných pokusov priblížiť sa k pavúkovi zmerali odozvu ich kožnej vodivosti, ktorá je vyššia, keď sa človek bojí a nižšia, keď je človek v kľude a tiež sledovali ako blízko sa účastníci k pavúkovi priblížia. Ukázalo sa, že popisovanie vlastných pocitov je najefektívnejšia stratégia regulácie emócií. Účastníci zo skupiny, v ktorej mali behom približovania k pavúkovi popisovať svoje nepríjemné pocity, ktoré práve prežívali, zostali najkľudnejší a dokázali sa k pavúkovi dostať najbližšie. Schopnosť zachovať väčší kľud ako ostatní, ktorí mali odvádzať svoju pozornosť niekam úplne inam, sa pritom u nich prejavila aj po týždni, keď bol experiment opakovaný. Nepotláčanie vlastných negatívnych emócií, ale naopak ich priznanie, vyjadrenie a prijatie, je teda, ako vidíme aj na tomto príklade, dôležitým prínosom všímavosti pri regulácií maladaptívnych emócií. Už gestaltterapeut Arnold R. Beisser (1970) popísal paradoxnú teóriu zmeny. Paradox spočíva v tom, že k zmene prežívania dochádza, keď si plne uvedomíme, čo vlastne prežívame, keď sa prestaneme brániť a pripustíme si dovtedy potláčané pocity, prežijeme ich, vyjadríme ich (napríklad v rozhovore s terapeutom) a porozumieme im – potom dôjde k zmene, nepríjemný pocit sa rozplynie a my sa začneme cítiť inak. Súčasná neuroveda tento proces vysvetľuje vyhasínaním maladaptívnych mozgových spojov.
Presným mechanizmom, vďaka ktorým všímavosť umožňuje regulovať emócie a udržovať tak duševné zdravie a osobnú pohodu, sa v súčasnej dobe snažia porozumieť stovky kognitívnych vedcov, neurovedcov a psychológov po celom svete. Zdá sa totiž, že nedostatok všímavosti hrá dôležitú rolu pri vzniku mnohých duševných porúch a rozvíjanie všímavosti je naopak zrejme jedným z univerzálnych faktorov psychoterapeutickej zmeny. Doterajšie zistenia nasvedčujú tomu, že rozvinutá všímavosť reguluje emócie automaticky a bez nutnosti sa o zvládanie emócií nejak usilovne snažiť. Keď rozvíjame všímavosť, získavame obvykle najprv určitý odstup od vlastných myšlienok. Zisťujeme, že sa s myšlienkami, ktoré sa nám v mysli vynárajú, vlastne vôbec nemusíme stotožňovať. Zisťujeme, že dokážeme chvíľami aj nemyslieť alebo iba sústredene vnímať či vedome prežívať nejaký pocit. A postupne tiež získavame presnejšiu predstavu o tom, aké typy myšlienok sa v našej mysli vlastne najčastejšie vyskytujú.
Jan Benda v štúdií Všímavost v psychologickém výzkumu a v klinické praxi, uverejnenej v roku 2007 v časopise Československá psychologie, dokumentuje aktuálny vývoj v oblasti aplikácie všímavosti v psychoterapii, upozorňuje na niektoré problémy výskumu a načrtáva aj ďalšie perspektívy všímavosti v psychologickej teórii a praxi. Benda v štúdii uvádza, že Segal, Williams a Teasdale poukázali na to, že všímavosť umožňuje zmenu postoja k prežívaným javom v zmysle „vzdialiť sa“ od nich alebo ich „decentralizovať“, ale aj „dovoliť“ a „prijať“ ich. V dôsledku toho môže človek prerušiť predchádzajúce automatické „reagovanie“ a rozhodnúť sa pre alternatívne kroky podľa vlastného výberu. Podobne Frýba hovorí, že všímavosť rozvíjaná v terapii vedie k vhľadu do vzájomnej podmienenosti jednotlivých prvkov cyklicky sa opakujúcej patogénnej skúsenosti spôsobujúcej utrpenie a umožňuje klientovi či pacientovi prelomiť tento bludný kruh a vystúpiť z neho. Podľa Bendu predstavuje dôležitý výskumný počin, ktorý môže významne prispieť k pochopeniu všímavosti, Hájekova teória telesne založenej skúsenosti, ktorá ponúkla možné vysvetlenie dôležitých mechanizmov psychoterapie. Podľa Karela Hájeka, autora knihy Tělesně zakotvené prožívání, človek, ktorý pomocou všímavosti telesných javov zachytí tzv. ohnisko pocitu a ktorý následne dokáže pochopiť význam tohto pocitu, predchádza následnému podmieneniu nepríjemnej emócie alebo dokonca vzniku patologického prežívania (fóbie, úzkosti atď.).
Pri rozvíjaní všímavosti sa postupne učíme porozumieť tomu, čo vlastne cítime a čo potrebujeme, učíme sa zaujať voči pocitom postoj, ktorý ich transformuje, pozorujeme všetky javy, ktoré prebiehajú v našej mysli a v našom tele v prítomnom okamihu a bez hodnotenia. Keď sme všímaví, nevzniká v nás k práve uvedomovanému averzia (odpor) a môžeme hovoriť o prijatí práve prežívaného fenoménu. Všímavosť všetky prežívané fenomény akceptuje. Akékoľvek hodnotenie by bol ďalší fenomén, ktorý by sme si mali tiež všimnúť a opäť akceptovať skutočnosť, že sa tento fenomén (hodnotenie) objavil. Uvedomenie a prijatie má schopnosť transformovať a nástroje všímavosti iba vytvárajú podmienky k tomu, aby si klient či pacient všimol a prijal fakt, že práve prežíva to, čo prežíva. Všímavosť eliminuje zautomatizované obranné reakcie prebiehajúce mimo nášho vedomia a umožňuje nám reagovať vedome a slobodne a tiež sa pre nejakú reakciu alebo naopak pre nereagovanie rozhodnúť.
Rozvinutá všímavosť tiež ovplyvňuje priebeh emócií vďaka zmenenému pohľadu na vlastné naratívne alebo konceptuálne Ja. Sprostredkováva nám poznanie, že žiadne trvalé a nemenné Ja v skutočnosti neexistuje. A čím častejšie si túto skutočnosť uvedomujeme, tým menej nás potom zaujímajú akékoľvek príbehy o Ja, ktoré by naša myseľ eventuálne mala tendenciu vytvárať. Množstvo situácií potom dokážeme brať menej osobne, menej sebevzťažne a omnoho pragmatickejšie. Netrápime sa toľko tým, ako nás hodnotia druhí a nevzniká v nás pocit menejcennosti či hanby. A to je okrem schopnosti prijať všetko, čo prežívame, druhý najdôležitejší a najzaujímavejší mechanizmus, vďaka ktorému nám všímavosť umožňuje cítiť sa v niektorých situáciách inak, a preto tiež tieto situácie inak zvládať. Súčasná neuroveda označuje oblasti mozgu zodpovedné za proces vnútorného monológu resp. sebevzťažné myslenie ako defaultnú sieť (angl. default mode network). Táto sieť je aktivovaná v momentoch, kedy sa oddávame dennému snívaniu, premýšľaniu o svojej minulosti alebo budúcnosti alebo o tom, ako sa vnímame vo vzťahu k druhým. Mnohé neurovedecké štúdie dnes pritom dokladajú, že všímavosť aktivitu tejto defaultnej siete redukuje. Potvrdzujú teda, že zmena v chápaní seba samého, dosiahnutá vďaka všímavosti, znižuje tendenciu k sebevzťažnému spracovávaniu prežívaných fenoménov. Zmenený pohľad na Ja tak redukuje aj pocity hanby a následne tiež mnohé ďalšie psychopatologické symptómy, ktoré s hanbou súvisia.
Rozvíjanie všímavosti môže mať pozitívny vplyv na kvalitu nášho života vďaka vyššej odolnosti voči stresu, zníženiu úzkosti a depresie, lepšiemu zvládaniu emočne náročných situácií, zlepšeniu spánku, vyššej koncentrácií, lepšej pamäti, imunite i empatii. Integrácia konceptu všímavosti do psychoterapeutickej praxe rozličných psychoterapeutických prístupov môže byť pre klientov či pacientov nápomocná pri spracovaní maladaptívnych emócií, znižovaní stresu, ale aj pri rôznych somatických problémoch. Vďaka všímavosti môžu klienti i pacienti pochopiť posolstvo svojej nepríjemnej emócie, prijať ju a vytvoriť priestor na jej spracovanie alebo pretransformovanie. Preto pracujeme s konceptom všímavosti aj v našej poradni celostného zdravia. O našich službách sa môžete dozvedieť viac na našej stránke celostnezdravie.sk
autor: Karina Kurtová
POUŽITÉ ZDROJE:
BENDA, J. 2007. Všímavost v psychologickém výzkumu a v klinické praxi. In Československá psychologie, roč. 51, č. 2, s. 129-140. ISSN 1804-6436. Dostupné z: https://www.jan-benda.com/downloads/benda2007.pdf
BENDA, J. 2019. Všímavost a soucit se sebou : Proměna emocí v psychoterapii. Praha : Portál. 230 s. ISBN 978-80-262-1524-0.
BENDA, J. 2021. Když terapeut medituje. In Psychologie dnes, č. 5, s. 10-13. ISSN 1212-9607. Dostupné z: https://www.researchgate.net/publication/351515603
ENNENBACH, M. 2018. Budhistická psychoterapie. Olomouc : Fontána. 406 s. ISBN 978-80-7336-917-0.
FRÝBA, M. 2003. Umění žít šťastně. Praha : Argo. 278 s. ISBN 80-7203-484-7.
CHASKALSON, M. 2016. Mindfulness za 8 týdnů. Brno : BizBooks. 280 s. ISBN 978-80-265-0517-4.
KABAT-ZINN, J. 2009. Wherever You Go, There You Are: Mindfulness Meditation in Everyday Life. Hyperion ebooks. 185 p. ISBN 978-1-4013-9467-7.
KABAT-ZINN, J. 2016. Život samá pohroma : Jak čelit stresu, nemoci a bolesti pomocí moudrosti těla a mysli. Brno : Jan Melvil Publishing. 616 s. ISBN 978-80-7555-012-5.

Ako sa všímavosť dostala z východných kláštorov na západné klinky (mindfulness – 2. časť)
V uplynulých 2500 rokoch sme sa s myšlienkami a praktikami všímavosti mohli stretnúť takmer výhradne len v budhistických kláštoroch v Ázii. Dnes sa všímavosťou zaoberá veľké množstvo vedcov a vo svojej praxi ju využíva veľké množstvo psychoterapeutov po celom svete. Vďaka rastúcemu záujmu o koncept všímavosti v psychologickom výskume i v klinickej praxi neustále rastie počet štúdií, článkov i publikácií venovaných všímavosti. Všímavosť sa stala súčasťou výučby psychológie na rôznych univerzitách v rôznych krajinách.
Budha bol prvým človekom v histórii, ktorý s konceptom všímavosti pracoval rovnakým spôsobom, akým je využívaný v súčasnosti. Učil mnoho praktík a ďalších metód, ktoré pomáhali rozvoju pozornosti a rozoberal výnimočný prínos týchto postupov a metód. Tento prístup a súhrn Budhovho učenia sa uchoval v Ázii v širokom spektre budhistických kláštorných textov, ale takmer 2500 rokov o nich ľudia na západe nevedeli takmer nič. Zmeny nastali až koncom 19. storočia, keď európski objavitelia, učenci a správcovia kolónií začali časť z toho, čo bolo dovtedy ukryté v ázijských kláštoroch, prekladať do svojich jazykov. Spočiatku praktizovalo východné učenie len pár jedincov a prenikanie učenia o všímavosti do Európy a Severnej Ameriky bolo pozvoľné.
Časom sa však pôvodne neznáme poznanie nazhromaždilo a v päťdesiatych rokoch minulého storočia zažívalo veľký nárast popularity najmä vďaka hnutiu beatnikov – básnikov a prozaikov, akými boli Allen Ginsberg, Jack Kerouac a Gary Snyder, ktorí začali verejne propagovať meditácie. Ďalšia a ešte väčšia vlna záujmu o tieto praktiky vznikla v súvislosti s psychedelickým hnutím v 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď sa o tieto veci začala zaujímať komunita hippies. Ku koncu 70. rokov sa však odohrala významná zmena vďaka Jonovi Kabat-Zinovi (hore na fotke), ktorý vyštudoval molekulárnu biológiu a pracoval vo svojom odbore v nemocnici neďaleko Bostonu, v zdravotnom centre na Massachusettskej lekárskej fakulte. Počas štúdia ho zaujal budhizmus a začal sa pravidelne každý deň venovať meditácii. Okrem práce v nemocnici tiež vyučoval jógu. Videl, že ľudia prichádzali do nemocnice pretože určitým spôsobom trpeli, ale pýtal sa sám seba: koľkým pacientom návšteva nemocnice od ich utrpenia pomôže? Po diskusiách s ostatnými lekármi došiel k záveru že je to asi niečo okolo 20% pacientov. Pýtal sa ale, čo ponúka tento systém zvyšným osemdesiatim percentám? Jon Kabat-Zinn sa preto rozhodol zostaviť súbor praktík, ktoré by boli čo najjednoduchšie a najobyčajnejšie, a vďaka tomu z nich mohli ťažiť aj bežní ľudia. Výsledkom bol osemtýždňový program, ktorý sa stal známym pod označením znižovanie stresu pomocou mindfulness (MBSR – mindfulness-based stress reduction).
Program MBSR je založený na dôslednom a systematickom výcviku všímavosti, ktorá je v podstate neposudzujúcim uvedomovaním každého okamihu. Všímavosť môžeme rozvíjať tak, že zámerne venujeme pozornosť veciam, na ktoré bežne ani na okamih nepomyslíme. Je to systematický prístup založený na vnútornej schopnosti venovať niečomu pozornosť a tiež na uvedomení, vhľade a súcite, ktoré prirodzene vyplynú z toho, že veciam venujeme pozornosť určitým spôsobom.
V roku 1979 bola metóda MBSR novým druhom klinického programu v novom odvetví medicíny známom ako behaviorálna medicína, v súčasnosti chápanom všeobecnejšie ako psychosomatická a integratívna medicína. Z jej pohľadu majú mentálne a emočné faktory, t.j. ako myslíme a konáme, významný vplyv (či už pozitívny alebo negatívny) na naše zdravie, na našu schopnosť zotaviť sa z choroby alebo zranenia, ale tiež na schopnosť žiť kvalitný a uspokojivý život. Dokonca aj vtedy, ak čelíme chronickému ochoreniu, chronickej bolesti a trvalo stresujúcemu životnému štýlu.
Skôr ako začal byť program znižovania stresu založenom na všímavosti využívaný pre pacientov s najrôznejšími duševnými poruchami, jeho zakladateľ Kabat-Zinn presvedčil lekárov z oddelenia chronickej bolesti, aby mu zverili pacientov, u ktorých nezaberali lieky a začal ich učiť zvládať bolesť pomocou všímavosti. Namiesto najrôznejších pokusov ako sa vyhnúť bolestivým pocitom alebo ich potlačiť, začal Kabat-Zinn pacientov učiť sledovať vlastné telesné pocity s otvoreným srdcom a so záujmom. Tento spôsob na znižovanie bolesti prekvapivo fungoval. Dnes už existujú desiatky neurobiologických štúdií, ktoré dokumentujú, aké funkčné, ale aj štrukturálne zmeny v mozgu všímavosť vyvoláva. Keď sa jedná o bolesť, ukazuje sa, že vďaka všímavosti dochádza pri aplikovaní bolestivého podnetu k zvýšenej aktivácii v senzorických oblastiach mozgovej kôry a naopak k deaktivácii v oblastiach spojených s vyhodnocovaním prežívanej skúsenosti a sebevzťažnými procesmi.
Vzhľadom na svoje vedecké korene si Jon Kabat-Zinn uvedomoval hodnotu výskumu. Preto spolu s kolegami skúmal výsledky programu na pacientoch a krok za krokom tak vznikol teraz už veľmi rozsiahly súbor výskumov podložených dôkazmi o účinnosti programu. Ukázalo sa, že program mindfulness pomáha ľuďom lepšie sa vyrovnať s chronickou bolesťou a tiež lepšie zvládať stresové faktory, ktoré sprevádzali problémy, kvôli ktorým prišli do nemocnice. Boli preukázané aj biologické zmeny – napríklad u hospitalizovaných pacientov trpiacich lupienkou, ktorí okrem bežnej liečby absolvovali aj kurz mindfulness, zmizli symptómy choroby o 50% rýchlejšie ako u pacientov, ktorí kurz nenavštevovali.
Kurz znižovania stresu pomocou všímavosti pôvodne ponúkala iba Klinika pre redukciu stresu v nemocnici Massachusettskej univerzity vo Worcesteri. Dnes sa používa v nemocniciach a na klinikách v Spojených štátoch a na celom svete viac ako 720 programov založených na základe modelu všímavosti MBSR. Od založenia kliniky v roku 1979 program MBSR dlhodobo prispieva k novému hnutiu v medicíne, psychiatrii a psychológii, ktoré sa dá najvýstižnejšie označiť ako participatívna medicína. Programy založené na všímavosti sa stali príležitosťou pre pacientov, aby sa zapojili do zlepšovania vlastného zdravia a pohody.
V roku 1991 sa princípy všímavosti začali vyučovať aj na Univerzite Karlovej v Prahe v rámci predmetu Psychologie zvládání života a v nasledujúcich rokoch aj na Masarykovej univerzite v Brne a na Univerzite Palackého v Olomouci. Prednášky i semináre viedol psychoterapeut a docent psychológie Mirko Frýba (1943 – 2016), ktorý sa od roku 1967 venoval výskumu techník meditácie ako mních v Indii, Barme a na Srí Lanke. Vedecké práce publikoval najmä v nemčine a angličtine. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pracoval ako psychoterapeut vo Švajčiarsku, prednášal klinickú psychológiu a metodológiu výskumu na Univerzite v Berne, hosťoval tiež na univerzitách v Kostnici, Oxforde, Ríme, Zürichu a Peradeniya na Srí Lanke. V deväťdesiatych rokoch sa vrátil do Českej republiky, kde prednášal na viacerých univerzitách a v roku 1998 sa vrátil opäť na Srí Lanku, kde sa stal budhistickým mníchom a do svojej smrti v roku 2016 žil striedavo na Srí Lanke a v Nemecku.
V roku 1992 riaditeľ výskumnej siete pre klinickú psychológiu požiadal troch renomovaných kognitívnych psychológov, Zindela Segala, Marka Williamsa a Johna Teasdala, aby vytvorili skupinovú terapiu pre liečbu opakovaných depresií. V tom čase boli za najúspešnejšie spôsoby liečby opakujúcich sa depresií považované dve metódy: kognitívno-behaviorálna terapia a medikácia pomocou antidepresív, umožňujúcich normálny život. Obe tieto metódy sú relatívne nákladné, pričom antidepresíva nie všetkým vyhovujú a môžu mať aj nežiaduce účinky. A nie všetci môžu podstúpiť kognitívno-behaviorálnu terapiu „jeden na jedného“, pretože počet odborných terapeutov je obmedzený. Bolo nevyhnutné prísť s ekonomicky prijateľnou a efektívnou skupinovou terapiou. John Teasdale, ktorý sa v osobnom živote dlhodobo zaujímal o meditácie, si spomenul na jednu budhistickú prednášku, ktorú navštívil a kde prednášajúci zdôraznil, že nie naša skúsenosť nás robí nešťastnými, ale náš vzťah k tejto skúsenosti. To je kľúčovým poznatkom meditácie všímavosti, pri ktorej sa praktikujúci učí brať svoje myšlienky len ako myšlienky, t.j. inými slovami sa učí pozerať sa na ne ako na mentálne udalosti a neidentifikovať ich s „pravdou“ alebo so sebou samým. Jon Teasdale si uvedomil, že týmto spôsobom je možné odstúpiť od negatívnych myšlienok alebo sa od nich aspoň málinko odkloniť a nazerať na ne skôr ako na aspekty skúsenosti, než sa do nich kompletne ponoriť a vnímať ich ako úplnú skúsenosť, čo je v terapii všímavosti kľúčové. Segal, Williams a Teasdale kontaktovali Kabat-Zinna a jeho kliniku pre redukciu stresu v zdravotnom centre Massachusettskej univerzity a založili svoj vlastný osemtýždňový program kognitívnej terapie založenej na všímavosti (MBCT – mindfulness-based cognitive therapy) – z veľkej časti práve na jeho metóde.
MBCT obsahuje prvky kognitívnej terapie a teórie, ktorá cielene mieri na špecifické slabé miesta a priťažujúce faktory, ktoré môžu spôsobiť opakovaný návrat depresie. MBCT spája myšlienky kognitívnej terapie s meditačnými praktikami a postojmi založenými na pestovaní všímavosti. Program MBCT bol pôvodne navrhnutý špecificky pre osoby náchylné na depresiu, neskôr však vznikli jeho varianty, ktoré majú pomôcť pri širokom spektre potiaží, akými sú kompulzívna porucha, poruchy príjmu potravy, závislosti, traumatické poranenia mozgu, obezita a bipolárna porucha. Oficiálna stránka mbct.com uvádza, že britský Národný inštitút klinickej excelencie (NICE) nedávno schválil MBCT ako účinnú liečbu na prevenciu relapsu depresií a že dôkazy z dvoch randomizovaných klinických štúdií naznačujú, že u pacientov, ktorí trpia opakovanou depresiou, znižuje MBCT mieru relapsu o 50%. Výskum ukázal, že ľudia, ktorí boli v klinickej depresii trikrát alebo viackrát, zistili, že absolvovanie programu a osvojenie si týchto zručností im pomáha výrazne znížiť pravdepodobnosť, že sa depresia vráti.
Diplomovaný psychológ, licencovaný psychoterapeut a školiteľ terapeutov a trénerov v mindfulness, Matthias Ennenbach, ktorý získal aj doktorát z medicíny a už viac ako 25 rokov pôsobí v klinickej a poradenskej praxi v zdravotníckych zariadeniach a súkromných klinikách, vo svojej knihe Budhistická psychoterapie opisuje výskumné aktivity, do ktorých boli zahrnutí budhistickí mnísi s dlhoročnými skúsenosťami z meditačnej praxe a aj Jeho Svätosť Dalajláma. Všetky pokusné osoby si museli ľahnúť do tunelu počítačového tomografu a podrobiť sa magnetickej rezonančnej tomografii s pokynom, aby sa dostali do pozitívneho stavu nepodmieneného súcitu, teda do stavu meditácie bez objektov s cieľom vytvoriť si pozitívny a prospešný stav mysle. Mozgové prúdy skúmaných mníchov vykazovali výrazne vyššie hodnoty ako u iných ľudí (čím vyššia je mozgová frekvencia, tým vyššia je sústredenosť). Tiež bolo zaujímavé, že sa ich mozgové prúdy nachádzali v oblasti gama, teda vo frekvenčnom spektre, ktoré je spojované s najvyššou pozornosťou a bdelosťou. Výskumníci tiež uviedli, že amplitúda vlnenia bola v ich prípade najvyššia, aká kedy bola zistená u zdravého človeka. Ďalším zaujímavým výsledkom bol fakt, že už pred vykonávaným pokusom boli gama aktivity u praktizujúcich budhistických mníchov významne vyššie ako u ostatných pokusných osôb, z čoho vyplýva, že ľudia s kvalitnou meditačnou praxou sú zrejme všeobecne sústredenejší a pozornejší. Tieto mozgové aktivity boli zvýšené hlavne v ľavom čelnom laloku, teda v oblasti, o ktorej sa domnievame, že sú v nej aktivované zdroje schopné kompenzovať negatívne myšlienky a činy. Skutočnosť, že sa mozgy praktizujúcich budhistických mníchov líšili od mozgov ostatných pokusných osôb nielen pri meditácii, ale všeobecne, napovedá, že vďaka tréningu mysle a typu meditácie môžeme zásadným spôsobom zmeniť svoj mozog. Okrem zmieňovaných účinkov meditácie bol preukázaný ešte celý rad ďalších dôležitých relevantných zdravotných účinkov meditácie, napríklad zreteľná harmonizácia vegetatívnej (autonómnej) nervovej sústavy v oblasti, ktorá reguluje stresové symptómy a celý rad životne dôležitých telesných faktorov, ako napríklad krvný tlak, krvné hodnoty, trávenie, spánok či imunitné reakcie. Vďaka cielenému tréningu meditácie môžeme dosiahnuť veľmi vysoký stupeň koncentrácie, pozornosti a bdelosti aj nad rámec meditácie, ako trvalý duševný stav. Je to podobné ako keď vrcholový športovec má vo všeobecnosti v kľudovom stave nižšiu tepovú frekvenciu. Vďaka cielenému tréningu mysle teda môžeme vziať do vlastných rúk základné procesy prebiehajúce v našom tele, ako sú vedomie, pocity či telesné symptómy.
Terapia znižovania stresu založenom na všímavosti je založená na systematickom postupe zameranom na rozvíjanie zvýšeného uvedomovania si momentálneho prežívania vnímateľných duševných procesov. Prístup predpokladá, že väčšie uvedomenie poskytne vernejšie vnímanie, zníži negatívne vplyvy a zlepší vitalitu a zvládanie. V posledných dvoch desaťročiach sa v tejto oblasti objavilo viacero výskumných správ, ktoré podporujú mnohé z týchto tvrdení.
autor: Karina Kurtová

Čo je všímavosť a ako vám v živote môže pomôcť (mindfulness – 1. časť)
Naša myseľ je denne atakovaná nespočetným množstvom myšlienok, ktoré sa väčšinou zameriavajú na minulosť alebo budúcnosť. Náš život však v skutočnosti pozostáva iba z prítomných okamihov, ktoré nám často v záplave myšlienok unikajú. Všímavosť (v angličtine mindfulness), ktorá prenikla do západnej psychológie z budhistického učenia, je nástrojom, vďaka ktorému sa môžeme nielen naučiť vnímať naplno prítomný okamih, ale aj regulovať vlastné emócie a ovplyvňovať našu osobnú pohodu, vrátane nášho duševného i fyzického zdravia.
Všímavosť si mnohí spájajú s meditáciou. Meditácia a všímavosť spolu síce súvisia, avšak všímavosť nie je meditácia. Meditácia všímavosti je len jedným zo spôsobov, akými sa dá schopnosť všímavosti rozvíjať. Nie je to však jediný prostriedok. Všímavosť môžeme podľa viacerých autorov definovať ako schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a mysli v prítomnom okamihu bez hodnotenia či posudzovania. Všímavosťou sa učíme pozorovať naše automatické myšlienky i naše rôznorodé pocity. Dôležitým aspektom všímavosti je aj prijatie všetkých pocitov bez toho, aby sme s nimi bojovali alebo sa ich snažili potlačiť. Prijatím nastáva paradox a bolestné pocity sa menia alebo rozpúšťajú. Naopak snaha tieto pocity potlačiť vedie k ich predlžovaniu a stupňovaniu ich intenzity.
Všímavosť je, ako vysvetľuje americký emeritný profesor medicíny a tvorca terapie znižovania stresu založenej na všímavosti (MBSR – mindfulness-based stress reduction) Jon Kabat-Zinn, starobylá budhistická prax, ktorá má hlboký význam pre náš súčasný život. Tento význam nemá nič spoločné s budhizmom ako takým, ani nie je potrebné byť budhistom, ale súvisí s prebudením a životom v harmónii so sebou samým a so svetom. Súvisí to s preskúmaním toho, kto sme, so spochybňovaním nášho pohľadu na svet a nášho miesta v ňom a s pestovaním uznania pre plnosť každého okamihu, v ktorom žijeme.
Psychológ a psychoterapeut s dvadsaťročnými skúsenosťami s využívaním všímavosti v psychoterapii, Jan Benda, ktorý prednáša všímavosť na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, uvádza, že všeobecne prijímaná definícia všímavosti ani jasné vysvetlenie mechanizmov ako všímavosť pôsobí zatiaľ v západnej vede neexistujú. Ako však ďalej dodáva, v budhistických meditačných centrách vyučujú rozvíjanie všímavosti meditační majstri, ktorí nielenže poznajú tradičné starobylé texty o všímavosti, ale predovšetkým majú s rozvíjaním všímavosti mnohoročné skúsenosti. Sami obvykle rozvíjali svoju všímavosť tisícky a tisícky hodín, a to aj v rámci opakovaných niekoľkomesačných intenzívnych pobytov – angl. retreat, kde účastníci venujú meditácii rozvíjajúcej všímavosť štrnásť, šestnásť aj viac hodín denne. Títo učitelia v zhode s tradičnými textami jasne popisujú ako vyzerá všímavosť začiatočníka, stredne i vysoko pokročilého meditujúceho a tiež vedia, k akým výsledkom a efektom rozvíjanie všímavosti postupne vedie.
Pozornosť je jedným z ústredných kľúčov v budhizme. Keď budhistickí učitelia hovoria v rámci medzinárodných prednášok o pozornosti, používajú anglický pojem mindfulness, ktorý sa dá preložiť ako všímavosť. To znamená, že niečo robíme celou svojou mysľou. S bdelou pozornosťou spájame udržiavanie sústredenosti, ktorá je rozšírená, oproti naopak zúženému zameraniu sústredenosti pri koncentrácii. Sústredenosť rozlišujeme na skôr bodovú a cielene zameranú koncentráciu a na skôr jednotvárnu, priestorovú bdelú pozornosť. Bdelá pozornosť nie je žiadnou technikou ako takou, je postojom, ale je tiež omnoho viac ako postojom. Pozornosť je prostriedkom a súčasne cieľom. Pozornosť je kľúčom k nášmu poznaniu a zároveň k nášmu uskutočneniu, k našej realizácií.
Benda uvádza tri úrovne rozvinutia všímavosti. Prvou úrovňou je uvedomenie si, že práve teraz myslíme a zároveň uvedomenie si, že môžeme namiesto myslenia tiež na chvíľu iba vnímať to, ako sa naše telo napríklad dotýka stoličky, na ktorej sedíme či vnímať chuť a vôňu nápoja, ktorý pijeme alebo zvuky, ktoré k nám doliehajú. Takéto elementárne sústredenie na prítomné vnemy, pocity a nálady síce ešte nie je skutočným všímaním, ale prináša mnoho pozitívnych dopadov v podobe redukcie stresu a eliminácie negatívnych myšlienkových procesov súvisiacich s trápením sa nad minulosťou alebo obavami z budúcnosti. Druhou úrovňou všímavosti je schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a v mysli v prítomnom okamihu s postojom zmierlivého porozumenia a prijatia. Akceptácia bolestivých pocitov a súcit so sebou môžu byť pre nás problematické, ak sme sa v detstve nestretávali s empatickými a súcitnými reakciami od svojich rodičov. Tretiu úroveň je možné dosiahnuť obvykle iba pri intenzívnych meditáciách všímavosti, kedy si začne meditujúci postupne uvedomovať tri tzv. univerzálne charakteristiky všetkých všímavo zaznamenávaných procesov – ich pominuteľnosť, neuspokojivosť a neprítomnosť niečoho, čo by mohlo byť považované za trvalé, nemenné Ja. Takéto uvedomenie môže postupne viesť až k trvalým zmenám v chápaní seba samého – k dosiahnutiu stavu tzv. nibbány, t.j. nirvány, stavu najvyššej blaženosti, ktorý je cieľom budhistickej cesty a znamená oslobodenie od pozemského utrpenia.
Z budhistického hľadiska je náš bežný bdelý stav vedomia výrazne obmedzený a obmedzujúci. Vnútorným skúmaním našej vlastnej podstaty ako bytostí a najmä povahy našej vlastnej mysle prostredníctvom dôkladného a systematického sebapozorovania, môžeme byť schopní žiť život vo väčšej spokojnosti, harmónii a múdrosti. Všímavosť znamená venovať pozornosť určitým spôsobom – zámerne, v prítomnom okamihu a bez posudzovania. Tento druh pozornosti podporuje väčšie uvedomenie, jasnosť a akceptovanie prítomnej reality. To nás prebúdza k tomu, že náš život sa odvíja len v momentoch. Ak nie sme plne prítomní v mnohých z týchto okamihov, môže nám uniknúť nielen to, čo je v našom živote najcennejšie, ale tiež si môžeme neuvedomovať bohatstvo a hĺbku našich možností pre náš rast a transformáciu.
Znížené vedomie prítomného okamihu dáva priestor nášmu nevedomému a automatickému konaniu a správaniu. Vedomá myseľ je tá, vďaka ktorej si niečo uvedomujeme. Podvedomie (či nevedomie) je zas ako databáza programov – sú tu inštinkty a reflexy, takže keď napríklad niečo letí k nášmu oku, automaticky mrkneme a zavrieme ho, aby sme ho ochránili, a vôbec o tom nemusíme premýšľať. V podvedomí sú ukryté programy, ktoré sú automaticky prehrávané. Návyky – niečo, čo sa naučíme. Ako chôdza, riadenie auta alebo reč. Keď sú tieto programy dobré, podporujú nás v každodennom živote. Ale všetci máme aj dysfunkčné programy. Aj tie sa prehrávajú automaticky. Podvedomie je ako autopilot – keď nevenujeme dostatočnú pozornosť riadeniu, môže prevziať kontrolu. Keď sme vo svojich myšlienkach, nie sme prítomní a náš život riadi náš autopilot. Pretože, keď nad niečím premýšľame, naša vedomá myseľ pri kormidle nie je. Keď na niečo myslíme alebo si niečo predstavujeme, vzďaľujeme sa od práve prežívanej skutočnosti – sme nevšímaví, čo je opak všímavého stavu mysle. Prevziať kontrolu nad svojím životom môžeme len vtedy, keď budeme bdelí, t.j. duchom prítomní tu a teraz. Keď budeme naplno vnímať prítomný okamih. Všímavosť poskytuje jednoduchý, ale účinný spôsob ako vziať zodpovednosť za kvalitu nášho vlastného života do svojich rúk.
Autori kníh o všímavosti spomínajú v súvislosti so všímavosťou výrazy ako: „súcit“, „vďačnosť“, „prijatie“ či „vľúdnosť“. Týmito pojmami sa snažia priblížiť podstatu všímavosti. Ide o veľmi empatický, neodsudzujúci a neposudzujúci prístup, ktorý človeka učí nestotožňovať sa s vlastnými myšlienkami, ale pozorovať ich a neodsudzovať ani nepotláčať vlastné emócie, ale prijímať ich. Rozvíjanie všímavosti týmto spôsobom rozvíja aj láskavosť a súcit so sebou samým, pretože sa všímavosťou učíme k sebe pristupovať s vyzretosťou a porozumením. Učíme sa podporovať sa, starať sa o seba a prijímať seba a svoje vlastné limity a obmedzenia. Bdelá pozornosť nám umožňuje žiť náš život vedome – vedome si voliť našu reakciu a nereagovať impulzívne či automaticky. Takto sa stávame tvorcom nášho života a nie obeťou udalostí v našom živote.
autor: Karina Kurtová

Boli sme súčasťou historicky prvej medzinárodnej oslavy svetového dňa GNM 2022
17. mája 2022 sme spolu s ďalšími lektormi, konzultantmi a lekármi z celého sveta, hovorili o svojich skúsenostiach s Germánskou novou medicínou počas medzinárodnej veľkolepej a historicky prvej oslavy svetového dňa GNM organizovanej hnutím Global GNM pri príležitosti 87. výročia narodenia Dr. Ryke Geerd Hamera, zakladateľa GNM. Všetky videá z tohto online podujatia sú k dispozícii na YouTube kanáli Global GNM. Slovenský prepis nášho videa, ktoré odoznelo ako druhé v poradí, si môžete prečítať v nasledujúcom článku pod videom.
Mgr. Karina Kurtová:
Dobrý deň priatelia GNM na celom svete, sme veľmi radi za príležitosť povedať vám o našich dlhoročných skúsenostiach s Germánskou novou medicínou. Sme lektori a konzultanti Germánskej novej medicíny a celostného zdravia na Slovensku, v krajine uprostred Európy.
Volám sa Karina Kurtová a spolu s mojím otcom a zároveň kolegom Zoltánom Némethom sme pred rokmi začali pomáhať našim klientom prostredníctvom naturopatie a krátko na to aj prostredníctvom psychosomatiky a Germánskej novej medicíny.
Za roky, ktoré sa venujeme lektorskej a konzultačnej činnosti v oblasti celostného zdravia, sme mali možnosť konzultovať psychosomatické príčiny rôznych zdravotných problémov v zmysle Germánskej novej medicíny so stovkami klientov. Skúmali sme zákonitosti, ktorými pocity a emócie ovplyvňujú ľudské telo, a to nielen prostredníctvom množstva teórie vo všetkých dostupných formách, ale najmä prakticky – prostredníctvom konzultácií s našimi klientmi.
Pri našej konzultačnej a lektorskej činnosti neustále pozorujeme princíp, ktorý nám potvrdzuje, že prvotnou príčinou takmer každého ochorenia je stres a nespracovaný emocionálny konflikt. Rôzne zdravotné problémy, často podobné ľudské príbehy, vždy rovnaké prianie – žiť zdravý a šťastný život.
Ing. Zoltán Németh:
Som šťastný, že minulý rok vyšla moja kniha s názvom „Choroba je posolstvom duše“. Veríme, že táto kniha pomôže šíriť poznatky Germánskej novej medicíny na Slovensku a v Českej republike, vzhľadom na to, že je dostupná vo všetkých kníhkupectvách oboch týchto krajín.
V roku 1998 Trnavská univerzita na Slovensku umožnila Dr. Hamerovi, autorovi Germánskej novej medicíny, dokázať platnosť zákonov GNM. Stalo sa tak po tom, čo to univerzita v Tübingene dôsledne odmietala a platila pokuty napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu z roku 1986, ktorý jej nariadil vykonať habilitačné konanie.
Verifikácia Dr. Hamerom objavených prírodných zákonov na ľubovoľne zvolených pacientoch bola úspešná, ale jeho habilitačná práca bola zamietnutá. Napriek zamietnutiu habilitačnej práce dostal od univerzity potvrdenie platnosti prírodných zákonov GNM. Podľa spomienok kolegyne Dr. Hamera mu na Trnavskej univerzite povedali, že vedia, že má pravdu, ale že svojimi zisteniami predbehol dobu o 50 rokov.
Sme vďační, že nám bola darovaná habilitačná práca Dr. Hamera ako aj ďalšie materiály, ktoré sú dokumentmi z návštevy Dr. Hamera na Slovensku v roku 1998, kedy na Lekárskej fakulte Trnavskej univerzity testoval sedem pacientov s 20 špecifickými zdravotnými problémami.
Mgr. Karina Kurtová:
Moderná medicínska veda už „rozobrala“ ľudské telo do poslednej bunky, projekt ľudského genómu bol zverejnený v roku 2000, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva“ vedeckých štúdií. Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje“ a mnohokrát čestne priznáva, že nachádza len korelačnú súvzťažnosť a nie kauzatívnu – teda príčinnú – súvislosť. Zároveň sa konvenčná medicína v prevažnej miere zameriava na odstraňovanie príznakov a následkov, ale nehľadá skutočnú príčinu ochorenia.
Objavom Dr. Hamera sa dostávame k prepojeniu mysle a tela, ktoré síce alternatívna medicína brala ako axiómu, ale rečou akademickej medicíny ho nikdy nedokázala precízne, biologicky a vedecky zdôvodniť, čím prakticky len reprodukovala pokusy konvenčnej medicíny inými prostriedkami. Dr. Hamerovi sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí a ním objavených pravidiel vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií.
Prečo akademická medicína dodnes zavrhuje prevratnú prácu Dr. Hamera a tvrdohlavo ju odmieta začleniť do rámca psychosomatickej medicíny, ktorú sama radikálne neodmieta a niekedy sa na ňu účelovo odvoláva? Všeobecné prijatie jeho metódy by prevrátilo naruby nielen mnohé „poznatky“ medicínskej vedy a zaužívané poňatie medicínskeho vzdelávania, ale najmä liečebnú prax. V prípade potvrdenia a praktickej aplikácie jeho objavných téz by to znamenalo minimálne rovnakú zmenu paradigmy ako zmena názoru, že Zem je plochá a Slnko sa točí okolo nej. História ľudstva nás však učí, že zaužívané paradigmy sa vždy rúcali pomaly a ťažko. Bagatelizovanie vplyvu vedomia či emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečbe chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny.
Germánska nová medicína na rozdiel od iných intuitívnych psychosomatických prístupov, ktoré sú často dosť nepresné, veľmi podrobne rozpracováva jednotlivé odtiene rôznych druhov konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom alebo konkrétnemu tkanivu daného orgánu podľa toho, z ktorého zárodočného listu pochádza, pretože niektoré orgány sú zložené z tkanív pochádzajúcich z rôznych zárodočných listov. GNM vysvetľuje, že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. GNM vytvára fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, t. j. ochorenia a prežívaných emócií.
Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. Napríklad keď sme v strese, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz a naše svaly sú stuhnuté. Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne. Oproti tomu, iné zmeny na bunkovej alebo funkčnej úrovni, akademická medicína definuje ako chorobu a nikto nebol schopný pochopiť ich zmysel. Napríklad: zadržiavanie vody v tele chápe ako zlyhanie obličiek, zvýšený rast buniek ako rakovinu, zvýšené hodnoty cukru v krvi ako diabetes, zvýšený počet leukocytov ako leukémiu, zníženú hustotu kostí ako osteoporózu.
Nič v tele však nie je chybné alebo nesprávne. Tzv. choroba je tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). Jedným z najdôležitejších prínosov GNM je, že vďaka pochopeniu princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Ďalším dôležitým prínosom GNM je, že sa už nemusíme cítiť ako obeť choroby, ale ako tvorca vlastného zdravia, pretože vďaka princípom GNM chápeme úlohu nami vytváraných a nami prežívaných emócií v našom následnom fyzickom prežívaní.
Veľmi dôležité je poznanie, že väčšina nepríjemných symptómov, ako je bolesť, zápal, krvácanie a iné nepríjemnosti, sa vyskytuje v post-konfliktnej alebo liečebnej fáze osobitného biologického programu. Toto poznanie môže zabrániť následnému emocionálnemu konfliktu. Naproti tomu konvenčná medicína neuznáva dvojfázovú povahu choroby, čo často spôsobuje iatrogénny konflikt pacienta. Rovnako dôležitým poznatkom je, že mikróby nie sú našimi nepriateľmi, ale naopak, našimi pomocníkmi. Germánska nová medicína ďalej odporúča používať lieky a invazívne zákroky až po dôkladnom zvážení iných možností. Starostlivosť o fyzické zdravie prostredníctvom fyzickej aktivity a zdravej stravy môže prispieť k zdraviu, ale poznanie, že psychohygiena je pre udržanie zdravia podstatne dôležitejšia, je ďalším dôležitým poznatkom Germánskej novej medicíny.
U všetkých našich klientov sa potvrdila stopercentná platnosť zákonov GNM. Napríklad pri kožných problémoch sa vždy potvrdil oddelenostný konflikt, pri problémoch s močovým mechúrom teritoriálny konflikt a pri tráviacich problémoch konflikt sústa.
V našej praxi sme zažili mnoho zaujímavých prípadov, o troch z nich vám teraz povieme:
- Klientka nás navštívila so stratou hlasu, ktorá sa u nej vyskytovala opakovane, ale tentoraz úplná strata hlasu a opuch hrtana pretrvávali už šesť týždňov. Nepomohli ani kalciové injekcie, ani kortikoidy od lekára, ani akupunktúra. Problém s hlasivkami súvisí s orgánom hrtana. Biologickou funkciou hrtana je umožniť motorický pohyb, dýchanie a tvorbu zvuku. V prípade hrtana ide o teritoriálny konflikt. Emocionálny obsah teritoriálneho konfliktu spojeného s hrtanom je: konflikt vystrašenia alebo konflikt typu ostať „bez slov“ alebo teritoriálny konflikt strachu alebo stavu pohotovosti na mojom území, v mojom hniezde. Naša klientka mala dlhodobo opakujúci sa konflikt so svojou svokrou, ktorá mala potrebu organizovať denný čas našej klientky a riadiť jej aktivity vždy, keď ju prišla navštíviť zo zahraničia. Táto situácia samozrejme enormne zasahovala do osobného priestoru našej klientky – jej teritória. Kolobeh opakujúcich sa konfliktov sa každým ďalším konfliktom stupňoval. Spočiatku bola strata hlasu krátka, ale časom sa obdobie bez hlasu predlžovalo, až nakoniec po poslednom konflikte trvala strata hlasu takmer mesiac a pol, čo našu klientku, samozrejme, veľmi znepokojovalo. Jediným riešením tohto začarovaného kruhu je definitívne vyriešenie vnútorného konfliktu – t. j. v prípade klientky vymedzenie jej osobnej slobody a rozhovor so svokrou, v ktorom by si naša klientka vymedzila hranice toho, čo je schopná a ochotná pre ňu urobiť a čo už pre ňu urobiť nemôže a nechce. O niekoľko dní neskôr nám naša klientka napísala radostný e-mail, v ktorom nám oznámila, že sa jej konečne vrátil hlas po tom, čo napísala svojej svokre list, v ktorom premýšľala o tom, čo jej povie a ako vyrieši zasahovanie do svojho teritória. Ako vidíme na tomto prípade, aj rozhodnutie vyriešiť konfliktnú situáciu v jej živote je pre telo impulzom na obnovenie homeostázy organizmu. Kým skutočný rozhovor ešte neprebehol – klientka sa „len“ rozhodla situáciu raz a navždy vyriešiť.
- V druhom prípade, o ktorom vám teraz povieme, k nám prišiel 20-ročný klient s opakovanou aftóznou stomatitídou, ktorá sa u neho prvýkrát objavila, keď mal 6 rokov. Ústa a hltan (hrdlo) sú prvou časťou tráviaceho traktu a zároveň slúžia ako zvukové a rečotvorné orgány. Emocionálnym konfliktom súvisiacim s ústnou sliznicou je oddelenostný konflikt. Za 14 rokov klient vyskúšal všetky konvenčné metódy liečby, ako aj mnohé alternatívne metódy. Ani po dlhom rozhovore sa nám nepodarilo odhaliť emocionálnu príčinu jeho problému. Nakoniec sa však ukázalo, že jeho ťažkosti sa vždy zhoršili počas skúškového obdobia na univerzite, kde študoval. Vtedy sme si uvedomili, že jeho problémy sa začali vo veku 6 rokov, keď začal chodiť do školy. Napadlo nám spýtať sa ho, či nie je dyslektik. Povedal, že áno. Jeho oddelenostný konflikt a strach z odmietnutia súviseli s jeho neschopnosťou vyjadriť sa pred ľuďmi alebo v triede, pretože mal problémy s verbálnym prejavom. Klient bol prekvapený súvislosťami, ktoré sme objavili, a zároveň odhodlaný vyriešiť svoj emocionálny konflikt prostredníctvom tréningu verbálnych zručností, ako aj pochopenia, že jeho hodnota sa týmto hendikepom neznižuje.
- Tretím prípadom, o ktorom vám povieme, bola klientka (praváčka) s nádorom mliečnej žľazy pravého prsníka. V prípade ženského prsníka je dôležité vedieť, či sa rakovina týka mliečnych žliaz alebo mliekovodov, pretože sú z rôznych zárodočných listov, ktoré zahŕňajú iný emocionálny konflikt. Emocionálny konflikt spojený s mliečnymi žľazami je konflikt „opatrovania“ – starosti o niekoho v mojom hniezde. Napríklad v prípade ľavého prsníka praváčky je konflikt pravdepodobne spojený buď s jej deťmi alebo s jej rodičmi; v prípade pravého prsníka praváčky je konflikt pravdepodobne spojený s jej partnerom; v prípade ľaváčky je to naopak. V prípade našej klientky zostal jej manžel náhle pripútaný na invalidný vozík a ona sa musela postarať o domácnosť vrátane manžela. Táto nová úloha pre ňu nebola jednoduchá. Po manželovej smrti si našla nového partnera a práve v tomto období – keď pre ňu skončil emocionálny konflikt starostlivosti o blízkeho človeka – jej bola diagnostikovaná rakovina prsníka – nádor mliečnej žľazy. Oba konflikty, konflikt „opatrovania“ aj smrť manžela, boli v tomto čase už spracované, a tak mohla nastať liečebná fáza predchádzajúcich bunkových zmien. Práve v tejto fáze dochádza k opuchu postihnutého tkaniva, ktoré je diagnostikované ako rakovina.
Ing. Zoltán Németh:
GNM je nová paradigma, oproti ktorej stojí obrovská presila farmapriemyslu a alopatickej medicíny. Preto som vždy veľmi smutný, keď počujem o nezhodách medzi ľuďmi, ktorí sa zaoberajú GNM. Vyzývam preto všetkých, ktorí sa tejto konferencie zúčastňujú, k riešeniu názorových rozdielov výhradne prostredníctvom rozumných argumentov. K týmto sporom teraz ponúkam niekoľko svojich postrehov.
Je úplne zbytočné hádať sa o tom, či ide o psychologický alebo biologický konflikt, pretože ako povedal sám Dr. Hamer: „v momente vzniku emocionálneho konfliktu sa spustí osobitný biologický program synchrónne v psychike, v mozgu a v orgáne“. „Biologickým konfliktom“ je však až samotný osobitný biologický program (v konvenčnom zmysle „choroba“); vyvolávajúcou príčinou je vždy psychická trauma alebo emocionálny konflikt. V opačnom prípade by to bola nevysvetliteľná a neuchopiteľná tautológia – t. j. logický nezmysel, keď by následok bol zároveň aj jeho príčinou. Samozrejme, po utrpení emocionálneho konfliktu sa simultánne objaví jeho prejav v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne v podobe „choroby“. Táto kauzalita je však typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jej prejavy možno v prípade GNM nazvať aj biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu – konceptu, ktorý krásne vysvetlil Amit Goswami vo svojej nádhernej knihe „Kvantový doktor“. Zároveň poukazujú na prehliadaný fakt, že „choroba“ nie je v skutočnosti chorobou v bežne chápanom zmysle slova, ale zmysluplným osobitným biologickým programom.
Za veľmi nešťastné považujem aj to, keď sa pri vyhľadávaní a riešení emocionálnych konfliktov zdráhajú niektorí konzultanti GNM využívať určité psychoterapeutické metódy z obavy, že sa spreneveria učeniu Dr. Hamera. Zhrňme si to ešte raz: GNM dokáže odhaliť a vysvetliť psychosomatickú príčinu ochorenia podľa typológie emocionálneho konfliktu, ako aj jeho emocionálnu náplň. Zároveň dokáže určiť aj fázu osobitného biologického programu v zmysle zákona dvojfázovosti (konflikt-aktívna a post-konfliktná fáza). Nezaoberá sa však vyhľadávaním významových kontextov, ktoré viedli k určitému typu emocionálneho konfliktu, ani spôsobmi ich riešenia a zmenami, ktoré sú potrebné na ich ukončenie. Samozrejme, to už nie je úlohou GNM, ani sférou jej záujmu. Prečo však útočiť na autorov, ktorí sa pokúšajú o takúto nadstavbu? Veď bez pochopenia a vyriešenia emocionálneho konfliktu nie je možný ani prechod do liečebnej či nápravnej fázy. Pritom riešenie často závisí od uvedomenia si našich nevedomých programov – teda indoktrinácií a presvedčení – a ich následnej rekontextualizácie.
Tretí problém je výlučne teoretický a podrobne som ho opísal vo svojej knihe „Choroba je posolstvom duše“. GNM objavila, že medzi charakterom emocionálneho konfliktu, riadiacim mozgovým receptorom a chorým orgánom existuje príčinná súvislosť, ktorú GNM vysvetlila evolučnou teóriou vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov. Avšak k úplnému pochopeniu a prijatiu tohto empiricky overeného faktu sa zdá, že chýba princíp, ktorý by ukázal, ako dochádza k transgeneračnému prenosu tejto zákonitosti bez ohľadu na kultúrne rozdiely a genetické predispozície. Podľa konvenčnej genetiky nie je takáto „dedičnosť“ vôbec mysliteľná. Skeptikom hrá zdanlivo „do karát“ aj skutočnosť, že súčasné poznatky psychológie, genetiky a biochémie nemajú pre tento jav žiadne vysvetlenie a vzhľadom na mechanistické poňatie človeka odpovede ani nehľadajú.
Vysvetľujúci princíp som našiel syntézou empirických poznatkov GNM a teórie morfickej rezonancie. Hypotéza morfogenetických polí a morfickej rezonancie – sformulovaná biológom Rupertom Sheldrakeom – tvrdí, že príroda má pamäť a že to, čo zvyčajne považujeme za prírodné zákony, môžu byť skôr neviditeľné organizačné sily, ktoré slúžia ako formy a predbežné vzory správania. Podľa tejto teórie je všetko v našom svete, či už je to človek, rastlina alebo zviera, obklopené a prestúpené morfogenetickými poliami, ktoré obsahujú kompletné informácie o charaktere a aktivite daného objektu. Z hľadiska hypotézy formatívnej kauzality je DNA – alebo skôr jej malá časť – zodpovedná za kódovanie RNA a sekvencií aminokyselín v proteínoch a tie zohrávajú zásadnú úlohu pri fungovaní a vývoji organizmu. Avšak formy buniek, tkanív, orgánov a celých organizmov, ako aj „zdedené“ správanie – t. j. interakcie medzi nimi – nie sú utvárané DNA, ale morfogenetickými poliami.
Je nesmierne dôležité uvedomiť si, že akákoľvek udalosť sa stáva „konfliktnou“ jedine a práve tým, že jej v našej vedomej mysli prisúdime určitý „význam“, ktorý je v tomto prípade negatívny, problematický. Tento význam (myšlienka) sa prostredníctvom emócií a následných biochemických mechanizmov prejaví vo forme osobitného biologického programu vo fyzickom tele. Ak sme udalosť dali do kontextu, ktorý nám spôsobil emocionálnu traumu (konflikt), „pamäť“ kolektívneho vedomia či nevedomia nám príde na pomoc prostredníctvom zmysluplného osobitného biologického programu, ktorý je kompatibilný a nápomocný pre daný typ emocionálneho konfliktu. Ak teda pred stámiliónmi rokov emocionálny konflikt vyvolal v živom organizme reakciu, ktorá sa ukázala ako užitočná (napr. zvýšený adrenalín umožnil únik pred nebezpečenstvom), stala sa táto biochemická reakcia „zvykom“, ktorý „zdedili“ potomkovia, aby sa ho nemuseli znovu učiť a v prípade potreby ho mohli okamžite použiť, resp. zopakovať. Touto schopnosťou prenosu užitočných informácií, resp. kumulatívnou pamäťou, sa vytvorila aj biologická spätná väzba na konkrétny emocionálny konflikt, ktorú objavila Germánska nová medicína a nazvala ju zmysluplným osobitným biologickým programom.
Preto považujem za dôležité uviesť k problematike plagiátorstva GNM svoj názor:
- Dr. Hamer charakterizoval svoju priekopnícku a záslužnú prácu ako objav „biologických“ – teda prírodných – zákonov a ako vieme, prírodné zákony nie je možné ani patentovať ani vyvlastňovať, teda každý ich môže využívať, rozvíjať a integrovať akýmkoľvek spôsobom;
- samozrejme, za dôveryhodný a seriózny zdroj je možné považovať len taký, ktorý sa menovite odvoláva na prácu Dr. Hamera a nemení interpretáciu ním objavených piatich biologických zákonov, ani názvoslovie Dr. Hamerom pomenovaných kategórií GNM v zmysle Dr. Hamerom určených významových kontextov;
- interdisciplinárne prieniky GNM pri vyhľadávaní konkrétnych emocionálnych príčin ochorení, ako aj všetky psychoterapeutické metódy odstraňovania emocionálnych konfliktov a blokov s cieľom ukončenia konfliktnej fázy tzv. osobitného biologického programu považujem za rozvíjanie a integrovanie jeho objavov.
Ďakujeme vám za pozornosť a prajeme vám veľa pozitívnych emócií vo všetkých podobách.

Duševné či duchovné príčiny chorôb?
Psychosomatika skúma psychické príčiny chorôb, ktoré sú často zamieňané názvom duševné alebo duchovné príčiny chorôb. Ktorý výraz je vlastne ten správny?
Aby sme na túto otázku mohli odpovedať je predovšetkým nutné definovať rozdiel medzi pojmami duša a duch. Ako pomôcku sme si zobrali preslávený Oxfordský slovník pojmov, ktorý definuje dušu ako „duchovnú alebo nehmotnú súčasť človeka alebo zvieraťa považovanú za nesmrteľnú.“ Filozofi a mystici to vysvetľujú ako stav existencie, ktorý nie je ovplyvnený šťastím, smútkom, ziskom, stratou, teplom, chladom a inými dvojicami protikladných skúseností. Duša je nezničiteľná, zatiaľ čo samotné telo podlieha skaze. Každá duša je podľa monistu potenciálne božská. Realizáciou duše sa končí premena života.
Naproti tomu ducha definuje slovník ako „nefyzickú časť človeka, ktorá je sídlom emócií a charakteru.“ Básnici alebo spisovatelia často používajú slovo duch vo význame nadprirodzenej bytosti. Presnejšie sa slovo duch používa vo význame energie resp. energetického tela živých bytostí. Stretávame sa s výrazmi ako „charizma“ či „temperament“ v zmysle „silného ducha“ či „charakteristickej mentality“. Slovo duch sa teda spája skôr s významovými interpretáciami ľudského ega.
Možno najpresnejšie vysvetlenie týchto pojmov je možné podať v rámci filozofie monistického idealizmu, ktorý legitímne predpokladá, že mediátorom medzi všetkými súčasťami bytia, ktoré prežívame – fyzické zážitky, vitálny (emočný) pocit, mentálnu myšlienku a supramentálnu (nevedomú či podvedomú) intuíciu – je nelokálne Vedomie ako podstata „bytia“, resp. „existencie“, prostredníctvom ktorých jednotné Vedomie celostným spôsobom prežíva seba samého.

Toto zobrazenie piatich „tiel“ Vedomia – resp. piatich úrovní „bytia“ – je veľmi staré. Objavilo sa v Indii ako súčasť literárneho súboru Vedanta a tiež v judaistickej tradícii ako súčasť Kabaly. Fyzické telo predstavuje najhrubšiu, najnižšiu úroveň, vitálne (emočné) telo je vyššia kategória a mentálne telo ešte vyššia. Súvzťažnosť mysle a emočného tela zvykneme nazývať aj prejavom ducha. Potom už prichádza na rad supramentálna úroveň, ktorá sa v spirituálnom význame zvyčajne nazýva dušou. Ak vám niečo hovorí platónske myslenie, najskôr identifikujete supramentálnu úroveň ako ríšu toho, čo Platón nazýva archetypmi. V Jungovej vízii je to doména, do ktorej máme prístup prostredníctvom intuície. A konečne je tu oblasť jednotného Vedomia, čo je celosť – základňa bytia, ktorú nemožno prežívať s vedomím rozštiepeným na polaritu subjekt-objekt.
Samozrejme zástancovia materialistického realizmu – ako prevládajúceho svetonázoru – pripustia maximálne pojem „psychické príčiny chorôb“, pretože vedomie je podľa ich názoru len epifenoménom mozgovej činnosti, pričom však nie je možné poprieť fakt, že vedomie (pozor: nie myseľ) je kauzálnou entitou udeľujúcou zmysel existencii a významovým kontextom prežívaných udalostí. Nezodpovedanou otázkou však potom ostáva: ako môže niečo (hmota) príčinne pôsobiť na to, z čoho je zložená (na hmotu)? Nie – vedomie je samostatnou entitou na mozgu nezávislou a práve preto môže na ňu príčinne pôsobiť.
Vzniká však ďalšia otázka: Ak je teda vedomie samostatnou entitou, ako môže s hmotou interagovať, teda vzájomne sa ovplyvňovať?
Zdá sa, že správnou, hoci prekvapivou odpoveďou je názor Carla Gustava Junga, ktorý túto otázku zodpovedal nasledovne: „Pretože psyché a hmota sú obsiahnuté v jednom a tom istom svete, naviac sú spolu neustále v kontakte a oboje spočívajú na nenázorných a transcendentálnych faktoroch, existuje nielen možnosť, ale dokonca určitá pravdepodobnosť, že hmota a psyché sú dva rôzne aspekty jednej a tej istej veci“. Jungov názor nám dnes potvrdzujú objavy kvantovej fyziky a nepriamo aj paradoxy kvantovej mechaniky, ktoré poukazujú na paralely modernej vedy a mysticizmu.
Napriek tomu, že v posledných desaťročiach prenikli tieto názory aj do vedných odborov akými sú psychoneuroimunológia, epigenetika či neurokardiológia, nenachádzajú psychické, duševné či duchovné príčiny chorôb odozvu v klinickej praxi ich liečenia a medicínskeho vzdelávania.
Prečo je tomu tak?
S najväčšou pravdepodobnosťou preto, že ľudský mozog zredukovali funkcionalisti na počítačový hardware s vedomím ako epifenoménom jeho neurálnych procesov. Keď sa začala na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia rozvíjať počítačová veda, bola jednou z prvých ideí, ktoré pritiahli pozornosť vedeckého sveta, umelá inteligencia – teda úloha postaviť počítač, ktorý môže myslieť. Aj neskôr, v 70. a 80. rokoch, písali počítačoví odborníci programy napodobňujúce ľudské myslenie, a to tak verne, že tým zmiatli mnoho ľudí.
Takže ako to je? Môžu počítače myslieť? Pokiaľ s nami, mysliacimi ľuďmi, môžu počítače konverzovať podobným spôsobom, ako im môžeme upierať schopnosť myslenia? A potom, keďže mozog je sám počítačom, prečo pochybovať, že myslenie vzniká práve v mozgu?
John Searle z Kalifornskej univerzity v roku 1980 priniesol dôkazy svedčiace proti schopnosti počítačov myslieť: „Počítače sú stroje pracujúce so symbolmi“, tvrdí. „Nemôžu pracovať s významom. A myslenie zahŕňa práve aj prácu s kategóriou významu. Takže počítač nemyslí. “ Myslenie vyžaduje existenciu samostatného mentálneho tela. My ľudia ním disponujeme, a to je dôvodom, prečo môžeme myslieť. Neskôr Searle (1994) napísal priekopnícku knihu príznačne nazvanú The Rediscovery of Mind (Znovuobjavenie mysle). Richard Feynman zároveň matematicky dokázal, že klasický počítač nie je schopný simulovať nonlokalitu.
Takže mentálne možnosti sú vyslovene nemateriálnej povahy. Sú to možnosti významu. Ak sú materiálne pohyby možnosťami, potom dáva zmysel predpoklad, že tiež mentálne pohyby sú možnosťami – možnosťami významu. Keď z možností významu zvolíme, máme tu konkrétnu myšlienku. Vedomie v každom jednotlivom prežitku zahŕňa nielen fyzický vnem fyzického objektu, ale aj mentálny vnem jeho významu. Vedomie nie je myseľ, je základom všetkého bytia, základňou ako hmoty, tak mysle. Oboje, hmota i myseľ, sú jeho možnosťami. Keď vedomie premení tieto možnosti v udalosť kolapsu aktuálneho zážitku, niektoré z nich skolabujú ako skutočnosti povahy fyzikálnej, zatiaľ čo iné ako prežitky povahy mentálnej.
Tu je jasne vidieť, že jednotné Vedomie je považované za sprostredkovateľa či mediátora interakcie medzi mysľou a telom, a existuje teda aj priestor pre liečbu mysle a tela, v ktorej môže náležitú rolu zohrať ako vedomie (ako pôvodca hierarchickej kauzality), tak myseľ (z ktorej prichádza význam), vždy vo vzťahu k fyzickému telu a jeho liečbe. Žiaľ konvenčná medicína vyššie uvedené fakty dôsledne ignoruje a namiesto liečby „duše“ preferuje lieky a častokrát aj invazívne zákroky. V tejto súvislosti sa hodí výrok zakladateľa humanistickej psychológie Abrahama Maslowa: „Pokiaľ jediný nástroj, ktorý máte k dispozícii je kladivo, začnete sa nutne chovať ku všetkému naokolo akoby to boli klince.“
Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo alternatívne, archaické alebo moderné, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Radikálne odlišnú paradigmu preferuje Germánska nová medicína, ktorej zákonitosti formuloval nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer a ktorej sa v rámci našich konzultácií venujeme. Objavil súvislosti medzi vznikom emocionálneho konfliktu a jeho simultánnym prejavom v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“. Táto kauzalita je typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jeho prejavy môžeme nazývať v prípade Germánskej novej medicíny aj prírodnými, resp. biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú nielen exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu, ale najmä preto, že poukazujú na prehliadanú skutočnosť, že „choroba“ vlastne nie je chorobou vo všeobecne chápanom zmysle tohto slova, ale zmysluplným „osobitným biologickým programom“. Päť prírodných zákonov GNM je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou – La Medicina Sagrada.
Nie je podstatné, či prvotné príčiny „chorôb“ budeme nazývať „psychickými, duševnými či duchovnými“. Dôležité je vedieť, že „choroba“ je posolstvom, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.
autor: Zoltán Németh

Dr. Edith Eger: 94-ročná psychologička, ktorá prežila holokaust, radí ako prekonať traumu
„Som v mojej 90-ke a cítim sa byť najviac nažive ako som kedy bola. A občas sa uštipnem, aby som zistila, či to všetko v skutočnosti nie je sen. Ale keď sa obzriem späť za svojím životom, vždy som snívala. Vždy som snívala o lepšom konci príbehu… A možno je práve snívanie tým, čo nám pomáha dosiahnuť nemožné…“ hovorí doktorka Edith Eger, medzinárodne uznávaná psychologička žijúca v USA, ktorá sa narodila v Košiciach maďarským židovským rodičom a prežila holokaust.
Dr. Edith Eger je autorkou dvoch kníh – Voľba (2017) a Dar (2020). Obe sa stali svetovými bestsellermi. Má 94 rokov a stále aktívne vykonáva svoju prax. Skúsenosti, ktoré nadobudla, jej umožňujú pomáhať najťažším prípadom. Edith Eger mala len šestnásť rokov, keď ju a jej rodinu odviedli nacisti z Košíc do Osvienčimu. Hneď po príchode ju doktor Mengele oddelil od mamy a jej rodičia zomreli v plynovej komore. Edith v tábore zažila nepredstaviteľné chvíle, no jej odvaha a sila pomohli prežiť nielen jej a jej sestre, ale aj ďalším ženám z tábora. V jednom z rozhovorov sa Edith Eger vyjadrila: „Nikdy som im nedovolila zavraždiť moju dušu.“
V knihe Voľba Edith Eger rozpráva svoj jedinečný príbeh o prežití holokaustu a úteku do Ameriky. Spomienky pretkáva zaujímavými prípadmi zo svojej praxe, svojimi názormi na život a na to, čo sama nazýva „možnosťou voľby“. Ukazuje, ako si každý môže zvoliť, že sa zbaví väzenia, ktoré si postavil vo svojej mysli, a nájsť oslobodenie bez ohľadu na minulosť. V knihe Dar táto oslavovaná terapeutka podáva povzbudivý a praktický návod, ako zmeniť svoje myslenie a deštruktívne správanie, ktoré z nás robí väzňov. Opisuje dvanásť najčastejších obmedzujúcich pocitov a presvedčení a s empatiou poskytuje nástroje a riešenia vychádzajúce z jej vlastnej skúsenosti a z terapeutickej praxe, ako sa s týmito rozšírenými a ľudstvu vlastnými výzvami vysporiadať.
Čítanie jej kníh, rovnako ako počúvanie jej prednášok či rozhovorov s ňou, je plné silných myšlienok, prináša čitateľom a poslucháčom veľa vnútorných uvedomení a povzbudzuje ľudí trpiacich akýmkoľvek druhom vlastných tráum. „Ľudia sa ma pýtajú, ako sa mi podarilo prekonať minulosť. Prekonať? Neprekonala som nič. Každá bitka, bombardovanie, selekčný rad, každá smrť, každý stĺp dymu stúpajúci k nebu, každá chvíľa hrôzy, keď som si myslela, že už je koniec – toto všetko vo mne naďalej žije, v mojich spomienkach, v mojich nočných morách. Minulosť nie je preč. Nie je ani prekonaná, ani vymazaná, žije vo mne naďalej.“ Takto sa prihovorila doktorka Edith Eger odborníkom – terapeutom – počas svojej prednášky v nemeckom meste Berchtesgaden, niekdajšom Hitlerovom sídle v bavorských horách.
Keď vidíme človeka, ktorý v minulosti prežil niečo psychicky i fyzicky náročné a traumatizujúce, hovoriť o tom s múdrosťou a žiť šťastný a naplnený život, tak ako Edith Eger, túžime aj my mať naše životné trápenia spracované a prekonané. Niektoré traumy však nedokážeme spracovať rýchlo a nie všetky traumy môžu byť spracované úplne. Dokonca sa môže niekedy stať, že pod dojmom spracovania traumy, emocionálnu traumu naopak potlačíme, pretože nám nie sú príjemné pocity, ktoré nám spôsobuje (zlosť, zúfalstvo, smútok, depresia…). Toto je však najhoršie možné riešenie. A skúsenosť s ním má aj Edith Eger. Až počas svojej psychologickej praxe si uvedomila, že sa snaží na svoju traumatickú minulosť zabudnúť a pochovať ju v útrobách svojej duše akoby ani neexistovala.
Snaha nepustiť nepríjemné emócie na povrch však v skutočnosti nezmaže minulosť, ale vytvorí časovanú bombu negatívnych emócií, ktoré skôr či neskôr vyjdú na povrch – väčšinou aj v podobe fyzickej choroby, ktorá je vlastne posolstvom našej duše. Po tomto uvedomí, začala Edith čeliť svojim nepríjemným spomienkam aj nepríjemným emóciám s nimi spojenými. „Opakom depresie (potlačenia) je expresia (vyjadrenie). To, čo z teba vychádza, ti nespôsobuje choroby; to, čo tam zostane, áno,“ hovorí Edith Eger. A potvrdzujú to aj slová ďalších uznávaných terapeutov, psychológov, psychosomatikov či vyliečených pacientov.
Preto ako lektorka celostného zdravia opakujem takmer všetkým mojim klientom: Plačte alebo kričte, smúťte či hnevajte sa, keď to tak cítite. Dajte verbálne aj neverbálne najavo svoje emócie, samozrejme aj tie pozitívne. Urobte všetko preto, aby ste emócie vyjadrili a prejavili, a nie potlačili. Pretože prekonať neznamená potlačiť. Prekonať znamená vyjadriť, čiže vypustiť všetky negatívne emócie z vnútra von, aby sa neskôr neprejavili v podobe choroby, ktorá je vždy výsledkom POTLAČENÝCH, nie prejavených, emócií.
Keď sme chorí, dostávame rady, aby sme mysleli pozitívne a boli silní a bojovali s nepriaznivými okolnosťami. To, čo však lieči traumu aj chorobu, nie je ospevované pozitívne myslenie ani mýtická hrdinská sila, ale obyčajné vyjadrovanie a prežívanie vlastných vnútorných pocitov a emócií bez ohľadu na to, aké sú. Neexistuje totiž dobrá alebo zlá emócia – existuje len vyjadrená alebo potlačená emócia. Potlačená emócia vám ubližuje, vyjadrená vás uzdravuje.
Keď svoje emócie vyjadríte, keď si dovolíte byť nahnevaní alebo zraniteľní, neznamená to, že musíte spadnúť do role obete. Nestane sa to, keď si uvedomíte, že vy máte voľbu rozhodnúť sa, aké postoje zaujmete voči udalostiam, ktoré sa vám udiali. Majte na pamäti slová Dr. Edith Eger: „Vždy si dobre rozmyslím, komu venujem svoj hnev, pretože môj hnev ublíži mne.“ Presne v tomto uvedomení spočíva naša možnosť voľby. V uvedomení, že my sme tými, ktorí si denne volia svoj postoj voči udalostiam v našom živote. Lebo utrpenie nám v konečnom dôsledku nespôsobujú udalosti, ktoré sa nám dejú, ale naše reakcie na ne.
autor: Karina Kurtová

Psychické príčiny chorôb
Choroba je posolstvom duše, preto nazývame psychické príčiny chorôb aj duševné, duchovné, psychosomatické či emocionálne príčiny chorôb.
Majú choroby psychické príčiny (ktoré inak nazývame aj: psychosomatické, duševné, duchovné či emocionálne príčiny)?
Áno. Už veľkí myslitelia v starovekom Grécku prišli na to, že myšlienky a emócie môžu ovplyvňovať naše fyzické zdravie. Veď napokon aj pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Biochemické súvislosti psychosomatiky, ktorá prešla za posledných 50 rokov búrlivým vývojom, vysvetlila napríklad neurovedkyňa Candace Pert a neskôr biológ Bruce Lipton. Nové vedné odbory ako psychoneuroimunológia a epigenetika nám dali odpovede na otázky ohľadom fungovania prepojenia mysle a tela.
Ktoré choroby majú psychické príčiny?
Ochorenia, ktoré jednoznačne nemajú duševnú resp. emocionálnu príčinu, sú: genetické choroby (spôsobené mutáciou konkrétneho génu), úrazy a mechanické poškodenia, otravy potravinové a chemické (vrátane ťažkých kovov), parazitárne ochorenia a následky radiácie a vplyvu elekromagnetického žiarenia - tieto sú vylúčené z oblasti záujmu Germánskej novej medicíny, ktorá podrobne rozpracováva psychické (duševné, emocionálne) príčiny chorôb. Spúšťačom všetkých ostatných ochorení, vrátane civilizačných (nádorové a kardiovaskulárne ochorenia), ako aj tzv. autoimunitných ochorení je vždy psychický (duševný, emocionálny) konflikt. Platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu.
Ktorý názov je správny - psychické, psychosomatické, emocionálne, duševné či duchovné príčiny chorôb?
Pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Je zložený z dvoch slov: psyché = duša a soma = telo. Úlohou psychosomatiky je skúmať vzťah medzi telesným stavom a psychickými i emocionálnymi zložkami. Psychosomatika vysvetľuje, že choroba je posolstvom duše. Germánska nová medicína (GNM), ktorá je novou paradigmou medicíny a exaktnou formou psychosomatiky, chápe chorobu nie ako chybu v programe, ale ako zmysluplný „osobitný biologický program“. GNM odkrýva biologický zmysel našich ochorení na základe prírodovedeckých zákonitostí. Je to prírodná veda založená na piatich prírodných zákonoch (zákonoch a nie na hypotézach), podľa ktorých je možné reprodukovať striktne pragmaticky a vedecky akýkoľvek prípad ochorenia. Päť prírodných zákonov, ktoré GNM vysvetľuje, je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou - La Medicina Sagrada.
Ako zistím presnú psychickú (resp. duševnú, duchovnú, psychosomatickú, emocionálnu) príčinu svojej choroby?
Psychosomatike sa venujú viacerí autori z rôznych kútov sveta, ktorí svoje skúsenosti spísali do podoby prehľadov psychických príčin chorôb. Každému orgánu prisudzujú určitý typ emocionálneho konfliktu. Avšak majú pravdu len z časti. Na rozdiel od týchto viac-menej intuitívnych psychosomatických prístupov, ktoré sú častokrát aj veľmi nepresné, psychosomatika podľa Germánskej novej medicíny (GNM) veľmi podrobne rozpracováva jednotlivé odtiene rôznych druhov konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu podľa toho, z ktorého zárodočného listu pochádza, pretože niektoré orgány sú zložené z tkanív pochádzajúcich z rôznych zárodočných listov. GNM vysvetľuje, že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. GNM vytvára fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií.
Psychickým príčinám ochorení z pohľadu psychosomatiky podľa GNM sa venujeme v praktickom online kurze POCHOPTE SVOJE TELO A UZDRAVTE SA SAMI a v online konzultáciách v našej PORADNI.
Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané aj fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. Uveďme si niekoľko príkladov, kedy naše telo reaguje fyzickými zmenami na rozličné okolnosti: keď bežíme, zrýchli sa nám pulz a spotíme sa, keď je naša pokožka dlhšie vystavená slnečnému žiareniu, opálime sa, keď pravidelne posilňujeme naše svaly, zväčšujú sa a silnejú. Všetci poznáme aj všeobecne známe príklady reakcií na nasledujúce vnútorné – psychické – okolnosti: keď sme nervózni, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz alebo sa môžeme zo stresu aj začať zajakávať, keď sa trápime, máme studené ruky a stuhnuté svaly, keď pociťujeme úzkosť, ťažko sa nám dýcha alebo sa nám točí hlava.
Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne. Oproti tomu, iné zmeny na bunkovej alebo funkčnej úrovni, akademická medicína definuje ako CHOROBU a nikto nebol schopný pochopiť ich zmysel. Napríklad: zadržiavanie vody v tele chápe ako zlyhanie obličiek, zvýšený rast buniek ako rakovinu, zvýšené hodnoty cukru v krvi ako diabetes, zvýšený počet leukocytov ako leukémiu, zníženú hustotu kostí ako osteoporózu.
Nič v tele však nie je chybné či nesprávne. Tzv. choroba je tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). Autor jej princípov bol nemecký onkológ, doktor Ryke Geerd Hamer, ktorý svoj psychosomatický objav publikoval po prekonaní rakoviny semenníkov, ktorú považoval za dôsledok emocionálneho stresu po zastrelení jeho syna. GNM chápe chorobu ako „osobitný biologický program“. Príroda totiž naše telá vytvorila v súlade s pudom sebazáchovy a zachovaním jedinca alebo druhu, takže všetky procesy v našom tele prebiehajú s jediným účelom – pomôcť nám prežiť a lepšie sa prispôsobiť externým podmienkam.
Moderná medicínska veda už „rozobrala“ ľudské telo do poslednej bunky, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva“ vedeckých štúdií. Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje“ a mnohokrát priznáva, že ich prvotnú – vyvolávaciu – príčinu nepozná. Snahy vysvetliť funkcionalitu ľudského organizmu iba z hľadiska jeho biochemického zloženia – bez akceptácie úlohy mysle v tomto procese – sa podobajú snahe pochopiť počítač tým, že by sme ho rozdrvili a zanalyzovali by sme prvky, z ktorých sa skladá: napríklad meď, germánium či hliník. Určite by sme sa týmto spôsobom mohli niečo dozvedieť o počítači, konkrétne o tom, z čoho je vyrobený. Pri procese takejto redukcie sa však celkom určite nedozvieme nič o štruktúre a naprogramovanej činnosti daného počítača a chemická analýza nám neodhalí ani jeho obvodové schémy. Žiadne množstvo matematických modelov interakcií medzi jeho atomárnymi zložkami nám neukáže programy tohto počítača, ani účel na ktorý mali slúžiť.
Germánska nová medicína rozpracovala psychické príčiny chorôb do ucelenej koncepcie. Jej autorovi, Dr. Hamerovi, sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí a ním objavených pravidiel vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií. Spúšťacím impulzom každého ochorenia je vždy psychický (duševný) konflikt – platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu. Osobitné biologické programy (= choroby) sú prírodou zmysluplne navrhnuté programy nášho tela, ktoré v dôsledku prežívaného konfliktu, vedú k funkčným a bunkovým zmenám, ktoré sú označované akademickou medicínou ako malígne, infekčné alebo defektné. Ochorenie je „inteligentné posolstvo” podmienené múdrosťou ľudského organizmu, čo je v príkrom protiklade so súčasnou paradigmou akademickej medicíny, ktorá považuje chorobu za „poruchu mechanizmu”, ktorú je potrebné odstrániť alebo aspoň potlačiť.
Pochopením princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Najdôležitejším benefitom GNM je, že sa už nemusíme cítiť ako obeť choroby, ale naopak ako tvorca vlastného zdravia, pretože vďaka princípom GNM chápeme úlohu nami vytváraných a nami prežívaných emócií v našom následnom fyzickom prežívaní.
Aké sú základné druhy psychických príčin chorôb podľa Germánskej novej medicíny? Dr. Hamer objavil ontogeneticky závislý systém spúšťačov chorôb, t.j., že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. Podľa GNM preto rozoznávame nasledovné psychické príčiny chorôb:
- orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“ – v zásade ide o situácie, ktoré obrazne povedané nedokážme „prehltnúť“ či „stráviť“, škála týchto situácií je samozrejme rozmanitá a široká – spadajú sem napríklad tráviace orgány,
- orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt „urážky, zraniteľnosti“- sem spadá napríklad dermis (vnútorná vrstva kože),
- orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“ – sem spadajú napríklad kosti,
- orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. „pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia – sem spadá napríklad epidermis (vonkajšia vrstva kože) alebo sliznica priedušiek.
GNM veľmi podrobne rozpracováva aj jednotlivé odtiene týchto konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu (pretože niektoré orgány sú zložené z rôznych tkanív – napr. prsné mliečne žľazy vznikli z evolučne staršej časti mezodermy a prsné mliekovody vznikli z ektodermy, a preto bude mať rakovina prsníka v prípade zasiahnutia mliečnych žliaz inú emocionálnu resp. psychickú príčinu ako v prípade zasiahnutia mliekovodov).
Prečo akademická medicína dodnes zavrhuje objavnú prácu Dr. Hamera a tvrdošijne ju odmieta včleniť do rámca psychosomatickej medicíny? GNM rúca všeobecne prijaté zásady mechanistickej medicíny. Všeobecné prijatie GNM by prevrátilo naruby nielen mnohé „poznatky“ medicínskej vedy a zaužívané poňatie medicínskeho vzdelávania, ale najmä liečebnú prax, pretože podávanie prevažnej väčšiny liekov by stratilo svoje opodstatnenie, podobne ako veľká časť medicínskych zákrokov. V prípade potvrdenia a praktickej aplikácie jeho objavných téz by to znamenalo minimálne rovnakú zmenu paradigmy ako svojho času zmena názoru, že Zem je plochá a Slnko sa točí okolo nej. Bagatelizovanie vplyvu vedomia resp. emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečení chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny. Keď dáme bokom finančné motívy farmabiznisu, odpoveď na otázku prečo to tak je nájdeme vo vysvetlení pojmu KOGNITÍVNA DISONANCIA. Jedná sa o kategóriu zo sociálnej psychológie, ktorá sa viaže k menu Leona Festingera (1919-1989). Festinger disonanciou nazýva ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo vedomosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, správaním) a skutočným stavom veci. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodné názory obhajujú s ešte väčšou vehemenciou, pretože v opačnom prípade by sa disonancia (nepokoj a nepríjemný pocit napätia) ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi veľa peňazí, energie alebo vlastnej povesti do svojej pôvodnej predstavy.
autor: Karina Kurtová

Konečný dôkaz, že izolácia vírusov je fraška
Súčasný výskum predpokladá, že vírusy sú „infekčné“ patogénne mikroorganizmy, ktoré sa aktívne šíria a množia v bunkách parazitickým spôsobom (za pomoci enzýmov a ďalších bunkových zložiek), až kým zaútočia, aby zabíjali bunky. Aby sme mohli túto teóriu akceptovať, je potrebné najskôr dokázať existenciu týchto takzvaných „zabijackých vírusov“. A tu sa začínajú problémy. Doteraz neexistujú priame dôkazy o tom, že by vírusy boli pôvodcami chorôb, dokonca aj „relevantné“ dôkazy o prítomnosti vírusov v bunkách sú založené len na tzv. nepriamych dôkazoch, PCR a antigénových testoch (o ktorých sa môžete dočítať viac v našom blogu v článku Čo nám o koronavíruse nikto nepovedal). Takzvaný „zlatý štandard“ prostredníctvom purifikovaného, resp. „vyčisteného vírusu“, teda získanie kompletného genetického materiálu (genómu) konkrétneho izolovaného vírusu in vivo, nebolo vykonané ani v jedinom prípade vírusovej pandémie (vtáčia chrípka, prasacia chrípka, vírus hepatitídy C, HIV atď.). Autorom nasledujúceho článku je Dr. Stefano Scoglio, BSc PhD. Dr. Scoglio je odborníkom na mikrobiológiu a naturopatiu a v spolupráci s talianskym National Research Center a rôznymi univerzitami koordinuje vedecký a klinický výskum extraktov z rias Klamath a probiotík na bázy mikrorias. Od roku 2004 publikoval rad článkov v medzinárodných vedeckých časopisoch. V roku 2018 byl Scoglio nominovaný na Nobelovu cenu za medicínu.
Začal jsem již v březnu 2020 s odsuzováním údajné izolace SARS-CoV-2, kterou primárně prováděl čínský tým Centra pro kontrolu nemocí (CCDC) pod názvem Zhu N. et al., a která vůbec nebyla izolací, protože neproběhla žádná purifikace viru, ale byla uskutečněna pouze kultivace bronchoalveolární tekutiny některých pacientů se zápalem plic na buňkách opičích ledvin.
Jak jsem tehdy řekl, tato bronchoalveolární tekutina, víceméně centrifugovaná, obsahovala asi 30 miliard částic podobných virům, z nichž většina byla humánního původu (exozomy, extracelulární vezikuly [váčky] atd.), které byly poté kultivovány na opičích ledvinných buňkách Vero E6.
Někdo by mohl namítnout: ale koho zajímá, jestli byl virus izolován, virus je a způsobuje onemocnění. Ale to je právě ten problém: abychom mohli říci, že příčinou onemocnění je virus, a nikoli, že je nemoc zapříčiněna mnoha dalšími možnými potravinovými, environmentálními a iatrogenními faktory (způsobenými samotnými léky a terapiemi), je nejprve nutné identifikovat virus, což znamená izolovat / vyčistit jej extrahováním z obrovské masy miliard virům podobných částic přítomných v pacientově tekutině; a poté, jakmile je izolován, je nutné ověřit, jestli je patogenní, jestli může způsobit onemocnění, což je možné pouze tehdy, když budu testovat materiál složený téměř výhradně z viru na pokusném zvířeti, protože i kdyby došlo k patogennímu účinku, pokud mnou testovaný materiál je vysoce heterogenní, tj. složený z velkého počtu dalších možných faktorů, nikdy nebude možné zjistit, zda ten virus, který předpokládám, že je příčinou nemoci (v tomto případě Covidu), je skutečně příčinou tohoto onemocnění. Stručně řečeno, toto je podstata těch základních principů mikrobiologie, jenž se nazývají Kochovy postuláty.
Ve svých dřívějších pojednáních (a ještě podrobněji v knize, kterou se chystám vydat) jsem poukázal na to, že vědci tyto Kochovy postuláty ani v nejmenším nesplnili a proto neexistuje žádná možnost potvrdit ani s jedním stupněm pravděpodobnosti, že bilaterální intersticiální pneumonie a plicní tromboembolie, které tvoří podstatu onemocnění Covid (nemoci, které vždy existovaly a před rokem 2020 se jim říkalo jejich vlastním jménem) jsou způsobeny virem, natož konkrétním virem SARS-CoV-2.
Typická argumentace pseudo vědců – virologů proti nutnosti plnit Kochovy postuláty je ta, že byly sestaveny pro bakterie a tudíž se jimi nelze řídit. Rivers tyto postuláty posléze upravil pro viry, avšak ani těmito volnějšími postuláty nedokázali virologové kauzalitu mezi údajnými viry a jim připisovanými onemocněními prokázat. Postuláty si pak dále upravovali tak, že jim nakonec stačilo už jen ve vzorku nalézt úseky nukleových kyselin. Vývoj tohoto odklonu od řádné vědecké metodologie skvěle analyzuje Dr. Sam Bailey v tomto videu. Virologové si prostě po neúspěších plnit Kochovy/Riversovy postuláty uzpůsobili tyto postupy dokazování tak, aby nemuseli dokázat nic, pozn. redakce.
Kvůli této mé pozici jsem byl také tvrdě napaden, obviněn jako popírač, ale skuteční popírači jsou ti, kteří popírají skutečnou vědu a chtějí podat za jisté a prokázané pouze to, čím je pouhá hypotéza. Dnes moji pozici definitivně potvrzuje jeden z nejdůležitějších orgánů světového mainstreamového zdravotnictví, americký Center for Disease Control, neboli CDC.
Poté, co se objevila diskuse o údajném viru, se již v roce 2020 začaly dít podivné věci. V dubnu 2020 Evropská komise vydává následující prohlášení:
„Since no virus isolates with a quantified amount of the SARS-CoV-2 are currently available…”.
„Protože v současné době není k dispozici žádný izolát s kvantifikovaným množstvím SARS-CoV2 …“.1
A o něco později, v červenci 2020, to samé opakuje americký CDC:
„Since no quantified virus isolates of the 2019-nCoV are currently available…”.
„Protože v současné době nejsou k dispozici žádné kvantifikované virové izoláty“.2
Použil jsem prohlášení, abych ukázal, jak byla neizolace viru potvrzena i hlavními institucemi. Nicméně to prohlášení bylo zvláštní, protože i když se tvrdilo, že virus nebyl kvantifikován, stále se tak nebo tak mluvilo o „izolátech“.
Podivnost spočívá v tom, že z logického hlediska je izolát skutečně kvantifikován: izolace znamená oddělení jakéhokoli materiálu, molekuly nebo organismu od celého komplexu, do kterého patří; tudíž v ideálním případě izolát tvoří 100% nového izolovaného materiálu, který se tak získá. Je možné, že nelze dosáhnout 100% kvůli přítomnosti některých nečistot, ale v každém případě bychom mohli hovořit o izolátu na +/- 95%. To by nebylo ideální, protože pokud si mám být jistý, že určitá bakterie nebo „virus“ je patogenní, musím otestovat jeho patogenitu v čistém izolovaném stavu, jinak budu mít vždy pochybnosti, že eventuální patogenní účinek může být způsoben přítomnými nečistotami. Ale mohl bych alespoň mluvit o velmi vysoké 95% pravděpodobnosti.
Hlavní námitkou virologů na realizaci těchto purifikovaných izolátů je, že viry nemohou existovat mimo hostitelské buňky, a proto je nelze „izolovat“ kromě prostřednictvím buněčných kultur.
Toto je neopodstatněná námitka: předpokládaný virus není živý organismus, tedy nemůže zemřít, je to molekula, a proto je-li izolován, pokud neproliferuje, zachovává si svou strukturu a v souladu s tím se může sám znovu aktivovat, jakmile je umístěn na jiné buňky. Takto by bylo možné definovat virus, sekvenovat správným způsobem genom, najít jej a kvantifikovat v buněčných kulturách, do kterých se umístí poté, co byl izolován. Bez předchozí izolace je kultivace kultivací bůhví čeho!
Kdybychom se chtěli přizpůsobit modifikaci Kochových postulátů provedenou v roce 1937 panem Riversem, můžeme také připustit, že pro testy patogenity by se nemusel použít izolovaný virus, ale buněčné kultury, ve kterých by se nechal virus proliferovat, ale abychom si mohli být jistí, že se jedná o buněčné kultury konkrétního viru, je nejprve nutné znát virus, který proto musí být předem izolován / purifikován. Stručně řečeno, bez předchozí izolace / purifikace viru nemá vše, co následuje, žádný smysl. To je důvod, proč tvrzení, že byl vytvořen nekvantifikovaný izolát, nedává smysl, je to protimluv. Rozpor, který v celé své závažnosti exploduje v nedávném oficiálním dokumentu od samotného CDC.
Americká CDC odpověděla na dvě žádosti o izolaci viru, které byly podané na základě Freedom of Information Act (FOIA). Toto je odpověď na první žádost:

Zde je klíčová fráze:
„The SARS-CoV-2 virus may be isolated from human clinical specimens by culturing in cells.”
„Virus SARS-CoV-2 lze izolovat z klinických lidských vzorků jeho kultivací v buněčné kultuře.“
Toto potvrzuje to, co jsme tušili, a co jsem v posledních měsících opakoval: tam, kde je izolace procesem odčítání, to znamená, že od komplexu, do něhož patří, odečtete to, co chcete izolovat, pak je izolace identifikována multiplikačním postupem, kultivací, která je pravým opakem izolace.
Ve druhé žádosti FOIA byl tento prvek dále specifikován, protože ten, kdo žádost odeslal, dokonce uvedl slovníkovou definici izolace a to proto, aby se vyhnul hraní si s terminologií:

Žádost je tedy konkrétní a ptá se, zda byl virus izolován podle obecné definice „izolace“, jak je uvedena ve slovníku:
„to set apart from others” – „Oddělit od ostatních“;
„Select among others – to separate from another substance so as to obtain pure or in a free state”
„Vybírat mezi ostatními – oddělit od jiné látky takovým způsobem, aby se získal čistý prvek nebo prvek ve volném stavu.“
Tím nebylo možné požadavek obejít a toto je překvapivá odpověď CDC (kompletní dokument je přiložen v příloze):

„Definice „izolace“, která je uvedena v žádosti je mimo možnosti, jakých je virologie schopna, protože viry potřebují k replikaci buňky a buňky potřebují tekutou potravu. Nicméně virus SARS-CoV-2 lze izolovat z humánního klinického vzorku tím, že se vloží do buněčné kultury, což je definice izolace, která je používána v mikrobiologii …“
Když tedy virologové říkají, že izolovali virus, nemají na mysli, že jej očistili, oddělili od zbytku organického materiálu, ve kterém se nachází. Ne, mají na mysli opak, to znamená, že pro ně izolovat znamená rozmnožovat, snažit se o proliferaci, přesný opak významu pojmu „izolace“.
Na žádost o objasnění, kterou předložil můj přítel a německý novinář Torsten Engelbrecht reagoval například kolektiv čínských vědců, kteří poprvé na světě uvedli, že izolovali SARS-CoV-2:3

Na otázku, zda byla ultracentrifugace biologického vzorku pacientů uskutečněná čínskými vědci provedena v hustotním gradientu (technika používaná k čištění biologického materiálu), vědci odpověděli:
„Jak bylo uvedeno výše, vzorky byly spíše obohaceny než čištěny …“
Toto potvrzuje to, co jsem řekl výše: proces běžně používaný ve virologii nečistí, to znamená, že neodečítá, ale obohacuje, jinými slovy, že znásobuje již tak superkomplexní sekreci pacienta ve stejně komplexní buněčné kultuře, protože opičí ledvinové buňky mají stejnou genetickou a molekulární komplexnost jako humánní buňky pacienta.
Výše uvedené prohlášení CDC představuje ohromující potvrzení, které je v tuto chvíli nesporné: viry nelze izolovat, ne ve správném slova smyslu, protože toto je „… mimo možnosti, jakých je virologie schopna“.
Již jsme reagovali na pochybnou výmluvu, kterou CDC ospravedlňuje tuto neschopnost izolovat, podle níž viry potřebují ke své replikaci buňky, ale opakujeme: CDC tvrdí, že viry potřebují buňky k tomu, aby se „replikovaly“, ne k přežití, právě proto, že virus, není živým organismem, nemůže zemřít, je to molekula nukleové kyseliny v lipoproteinové kapsli. Údajný virus, jako takový, lze izolovat jako jakoukoliv jinou molekulu, a jako u všech molekul je jejich aktivita dána jejich strukturou. Tedy izolací údajného celistvého viru, který si zachovává po purifikaci a analýze svoji strukturu, může být virus kultivován na zdravých buňkách a tato kultura může být použita pro testy patogenity.
Překvapivé je, že exozomy, které jsou k nerozeznání od virů a mají stejnou velikost a strukturu jako údajné viry4, jsou oproti tomu izolovány správným způsobem5. Proč tedy virologové nedělají totéž? Možná proto, že by museli připustit, že se snaží izolovat potenciální super toxické viry, ale ve skutečnosti izolují neškodné exozomy? To by vedlo k testům patogenity, ve kterých by zcela chyběla toxicita a patogenní účinek, a tím by se samotné základy virologie ocitly ve smrtelné krizi.
A tak virologové trvají na vytváření nejasných kultur, bez jakékoli předchozí znalosti o viru, který chtějí testovat pomocí zcela zmanipulovaných a zfalšovaných testů patogenity.
Virologové tvrdí, že v buněčné kultuře je patogenní virus, protože buňky Vero (opičí ledviny), na které je umístěn extrakt sekretu pacienta, začínají umírat po 3 nebo 5 dnech. Bez jakékoli předchozí izolace viru, má být důkazem to, že v pacientově sekretu je přítomen patogenní virus, který zabíjí Vero buňky. Ale zejména, kdykoli je tento experiment „virologické izolace“ prováděn testem cytopatických efektů (buněčné patogenity) na buňkách Vero, virologové se nikdy neobtěžují provést adekvátní a správný kontrolní test, aby ověřili, co se stane se stejnými Vero buňkami bez zavedení jakékoli tekutiny pacienta. Ideálně by měl být na druhý kontrolní vzorek umístěn extrakt sekretu prokazatelně zdravého člověka, pozn. redakce.
Někdy se kontrola provádí manipulativním způsobem: jak jsem zdůraznil v článku napsaném o údajné první izolaci viru čínským týmem Zhu et al.6, čínští vědci provedli obvyklou buněčnou kulturu a zjistili, že buňky Vero začaly umírat po 4 dnech; zatímco během kontroly, to znamená bez jakéhokoli zavedení pravděpodobně infikovaného materiálu se stalo totéž, ale za 6 dní. To bylo interpretováno jako známka toho, že v kultuře kam byl umístěn pravděpodobně infikovaný materiál, byl virus! Ale kromě toho, že se dvoudenní rozdíl nezdá dostačující k vyvození jakýchkoli závěrů, autoři zatajili skutečnost, že tyto dvě kultury byly odlišné: kultury s „virem“ byly buňky rakoviny plic, zatímco kontrolní vzorky byly buňky Vero z ledviny opice, které jsou zjevně „robustnější“ a méně křehké než nádorové buňky. Bylo tedy zřejmé, že data neměla žádnou hodnotu. Ale obecně, ani tato falešná kontrola nebyla provedena.
Buňky ledvin opice jsou podrobeny testu cytopatogenity nikoli v neutrálním stavu, ale s přidáním antibiotik, hormonů a dalších syntetických živin; a vzhledem k tomu, že tyto složky jsou také relativně toxické, je nutné potvrdit, že buněčná toxicita je způsobena virem a ničím jiným a je zapotřebí paralelně zkontrolovat, zda směs buněk Vero nedegraduje a nevyvolává sama o sobě toxické účinky, bez zásahu jakýchkoli sekrecí pacienta. Kontrola se však nikdy nedělala.
Tým Dr. Stefana Lanky, který takový kontrolní experiment učinil nedávno, studii dosud nedokončil, vynechal kroky přechodu na elektronový mikroskop a sekvenování, ale zveřejnil první výsledky, které jsou již nyní extrémně významné. K datu psaní tohoto článku ještě dokončeny nebyly, nyní již jsou tyto kontrolní experimenty dokončeny zcela, pozn. redakce.

Zde nahoře vidíte diapozitivy buněčných kultur realizovaných týmem Dr. Lanky, bez přidání jakýchkoli sekretů od pacientů pravděpodobně trpících virovou patologií, ale je zde dodržen týmiž virology běžně používaný postup pro buněčnou kulturu údajného viru. Toto např. je postup popsaný skupinou výzkumníků amerického CDC pro izolaci SARS-CoV-2:
„Klinické vzorky byly odebrány od pacienta, který onemocněl na COVID-19 během cesty do Číny a který byl identifikován ve Washingtonu, USA …Vzorky výtěru z nosohltanu (NP) a orofarynxu (OP) byly odebrány třetí den po nástupu příznaků, byly umístěny do 2-3 ml virového transportního média, byly použity pro molekulární diagnostiku a zmrazeny. Potvrzené vzorky pozitivní na PCR byly alikvotovány a znovu zmrazeny, dokud nezačala izolace viru…K izolaci jsme použili buňky Vero CCL-81… Kultivovali jsme Vero E6, Vero CCL-81, HUH 7.0, 293T, A549 a EFKB3 v Dulbeccově minimálním esenciálním médiu (DMEM), integrovaném s tepelně inaktivovaným fetálním hovězím sérem (5% nebo 10%) a antibiotiky / antimykotiky …Buňky Vero jsme pak trypsinizovali a resuspendovali v DMEM obsahující 10% fetálního hovězího séra, 2x penicilin / streptomycin, 2x antibiotika / antimykotika a 2x amfotericin B v koncentraci 2,5 x 105 buněk /ml… Poté jsme pěstovali naočkované kultury ve vlhkém inkubátoru při 37 ° C, v atmosféře 5% CO a denně jsme pozorovali cytopatické efekty (CPE) …Když byly nalezeny CPE …použili jsme 50 μl virového lyzátu pro celkovou extrakci nukleové kyseliny pro potvrzovací a sekvenční testy“7
Zde se opět potvrzuje, že izolace odpovídá svému opaku, vložení do kultivace, takovému vložení do kultury, které se provádí popsaným způsobem, na buňkách Vero E6, které však nejsou v čistém stavu, ale jsou smíchány s různými přísadami: třemi antibiotiky, které se mezi první a druhou fází zdvojnásobí nebo ztrojnásobí, a které jak z tohoto výrazu samo vyplývá, jsou přísady „anti-biotické“ [proti-životní]. Diapozitivy Dr. Lanky ukazují v horním pásmu 4 fáze ošetření buněk Vero v 1. dni a v dolním pásmu ty samé 4 fáze 5. den. 4 fáze postupu jsou stejné, jaké se používají ve virologii a podobné těm, které jsou popsány ve výše uvedeném článku CDC, s jediným rozdílem, že v tomto případě není přidán žádný sekret pacienta s Covidem: 1. den se začíná kultivací buněk Vero s malým množstvím antibiotika; ve druhé fázi se ke kultuře přidá směs živin a glutaminová báze + hovězí sérum; ve třetí fázi se antibiotikum zdvojnásobí / ztrojnásobí a s tímto přidáním se již první den projeví účinky buněčné degenerace; které se dále zhoršují přidáním syntézy genetického materiálu. Ve fázích 3 a 4, po 5 dnech, aniž by byly zavedeny jakékoli sekrety nebo tekutiny pravděpodobně patogenního pacienta, se buňky rozpadají ve stejném stavu degenerace (cytopatogenity), ke které dochází, když se přidá „patogenní“ sekrece.
Toto dokazuje, že cytotoxický efekt není způsoben žádným patogenním virem přítomným v pacientově sekretu, ale dochází k němu spontánně díky způsobu, jakým je strukturována buněčná kultura. Je tedy jasné, proč virologové nikdy nedělají tento typ kontroly, protože by museli přiznat, že sekrece plná údajných virů neprodukuje žádnou další toxicitu a patogenní efekt, než jaký se běžně vyskytuje v buněčné kultuře sám o sobě.
Je to tedy definitivní potvrzení, kromě přiznání CDC, že nebyl izolován žádný virus SARS-CoV-2 a žádný virus nebyl skutečně prokázán jako patogenní.
Existuje poslední mezník, ke kterému se mohou virologové upnout, a tím je elektronový mikroskop. Vědci z týmu Zhu et al., kteří reagovali na žádost Torstena Engelbrechta a uvedli, že údajný virus nepurifikovali, ale naopak obohatili, implicitně tvrdí, že existenci viru však dokazují fotografie elektronického mikroskopu (EM) a že přípravy vzorků jsou přesně zaměřeny za účelem analýzy EM.
Toto citují a upřesňují, že nejde o „sedimentované, nepurifikované virové částice“:

Ale aniž by nejprve izolovali a analyzovali virus, jak vědí, že ty obrazy, které jsou vidět pod elektronovým mikroskopem, jsou obrazy patřící viru, který hledají, a nikoli jiného organismu, včetně lidského organismu, protože je známo, že sekrece lidských pacientů obsahují částice humánního genu (extracelulární váčky, exozomy atd.) až do 95% materiálu?8 Nevědí, je to jen hypotéza proměněná v jistotu, která zcela zastírá skutečnost, že existují fotografie exozomů realizované elektronovým mikroskopem, které jsou naprosto rovnocenné těm, které jsou přisuzovány koronavirům: Kdy navíc není vůbec jasné, které struktury ze snímků jsou skutečně vlastní buněčné kultuře a které vznikají jako laboratorní artefakty způsobené samotnou přípravou vzorku pod elektronový mikroskop, pozn. redakce.

- European Commission, Working Document of Commission Services, Current performance of 1 COVID-19 test methods and devices and proposed performance criteria, April 16 2020, p.19.
- Center for Disease Control and Prevention, Division of Viral Diseases, CDC 2019-Novel 2 Coronavirus (2019-nCoV) Real-Time RT-PCR Diagnostic Panel, 13/07/2020, p.39).
- Zhu N et al, A Novel Coronavirus from Patients with Pneumonia in China, 2019, N Engl J Med. 2020 Feb 20; 382(8): 727–733.
- Giannessi F et al., The Role of Extracellular Vesicles as Allies of HIV, HCV and SARS Viruses, Viruses 2020, 12, 571; pp. 572-4
- Li P. et al., Progress in Exosome Isolation Techniques, Theranostics. 2017; 7(3): 789–804.
- Zhu N et al, A Novel Coronavirus from Patients with Pneumonia in China, 2019, N Engl J Med. 2020 Feb 20; 382(8): 727–733.
- Harcourt J et al., Severe Acute Respiratory Syndrome Coronavirus 2 from Patient with Coronavirus Disease, United States, Emerg. Infect. Dis., Volume 26, Number 6, June 2020
- Takeuchi S. et al., Metagenomic analysis using next-generation sequencing of pathogens in bronchoalveolar with respiratory failure, in Nature, SCIENTIFIC REPORTS (2019) 9:12909
autor: Dr. Stefano Scoglio, BSc PhD
preklad do češtiny: Hana Ferrara
zdroj: https://resetheus.org/konecny-dukaz-ze-izolace-viru-je-fraska/

Väčšina všetkých symptómov chorôb je prejavom liečenia
Každá choroba, ktorú Germánska nová medicína (GNM) volá osobitným biologickým programom, má 2 fázy – konflikt-aktívnu a post-konfliktnú.
Všetky naše činnosti riadi vegetatívna nervová sústava. Má 2 stavy – sympatikotóniu a parasympatikotóniu (vagotóniu). Cez deň sme prirodzene v sympatikotónii – sme výkonní a robíme množstvo činností. V noci sme zas v parasympatikotónii (vagotónii) – sme v regenerácii, čiže si obnovujeme svoje sily počas spánku. Regeneračným, čiže parasympatikotónnym procesom, je napríklad aj trávenie. Sympatikotónia a parasympatikotónia sa neustále vzájomne striedajú. Keď sa však z nejakého dôvodu ocitneme v stave, kedy sa predlžuje náš sympatikotónny stav, tak sa sťaží a predĺži aj následný parasympatikotónny (regeneračný) proces v našom tele. Ako príklad si uveďme, že máme veľký stres v práci – keď si po takomto stresovom období vezmeme dovolenku, môžeme sa cítiť veľmi unavení, slabí či malátni. Častokrát sa stáva, že práve počas dovolenky (plánovaného oddychu) – vo fáze uvoľnenia – dokonca ochorieme. Prečo to tak je?
Každá choroba má 2 fázy – konflikt-aktívnu a post-konfliktnú. Počas konflikt-aktívnej fázy sa okamžite dostávame do sympatikotónnej fázy. Vtedy môžeme cítiť napríklad príznaky ako studené ruky, nutkavé myslenie na nevyriešený konflikt, nechuť do jedla, nespavosť alebo zvýšený metabolizmus (látkovú výmenu) a tiež nesústredenie sa (môže byť pre nás problém prečítať si nejakú knihu alebo naučiť sa učivo). Nadobličky produkujú viac stresových hormónov, teda kortizolu. Post-konfliktná (nápravná, liečebná) fáza je naopak parasympatikotónnou (vagotónnou) fázou. Prejavuje sa teplými rukami, únavou, chuťou do jedla, opätovným záujmom o svoje záujmy a koníčky, ale častokrát aj horúčkou a ďalšími symptómami, ktoré súhrnne nazývame rôznymi názvami chorôb. V liečebnej fáze väčšinou cítime aj rôzne bolesti. Väčšina všetkých symptómov chorôb je prejavom liečebnej fázy.
Akademická medicína súvis medzi konflikt-aktívnou fázou a liečebnou, teda post-konfliktnou, fázou nevidí, čo je dané aj tým, že konflikt-aktívna fáza sa nevyznačuje toľkými symptómami ako liečebná fáza, pretože príroda zabezpečila všetko pre naše prežitie. To znamená, že v stave ohrozenia – počas konfliktu – môže naše telo fungovať naplno, aby lepšie uniklo potenciálnemu nebezpečenstvu a následne, keď je už nebezpečenstvo zažehnané, začnú prebiehať v našom tele regeneračné (opravné) procesy.
Približne v strede liečebnej (opravnej) fázy môžeme pozorovať krátky sympatikotónny okamih – tzv. epileptoidnú krízu (epikrízu). Presne v tejto krátkej fáze vznikajú napríklad aj infarkty, epileptické záchvaty, záchvaty paniky, zvracanie, koliky a iné. Všetky sú súčasťou opravných fáz rozličných osobitných programov, avšak niektoré môžu byť život ohrozujúce až smrteľné. Epileptoidná kríza je v podstate zaťažkávacou skúškou pre organizmus. Človek sa ocitne nakrátko znovu v stave stresu, má studené ruky, je napätý a nakrátko ožívajú všetky symptómy konfliktnej fázy.
Konflikt-aktívna a post-konfliktná fáza nemusia byť rovnako dlhé, ani rovnako silné. V praxi tiež môžeme pozorovať rôzne obmeny základného dvojfázového grafu, pretože človek môže mať konflikt častokrát vyriešený len dočasne, takže sa graf môže cykliť. Alebo môže mať viacero konfliktov súčasne, pričom jeden konflikt môže byť v prvej fáze a druhý už v druhej. Ak sa napríklad konflikt nevyrieši, ochorenie zostáva jednofázové, teda človek zostáva v aktívnej fáze konfliktu.
Podľa zákona dvojfázovosti všetkých ochorení, ktorý je jedným z piatich zákonov Germánskej novej medicíny, pracujú všetky mikróby výlučne v druhej, teda v uzdravovacej fáze, počínajúc vyriešením emocionálneho konfliktu a končiac ukončením uzdravovacej fázy. Germánska nová medicína dokáže odhaliť a vysvetliť psychosomatickú príčinu ochorenia, ako aj jeho emocionálnu náplň. Zároveň dokáže určiť aj fázu osobitného biologického programu, t.j. choroby, v zmysle tzv. dvojfázovosti. Pomocou ďalších metód, ktoré v našej poradni využívame, zas dokážeme u klienta vyhľadať významové kontexty, ktoré viedli ku konkrétnemu typu emocionálneho konfliktu, a následne klientovi vieme pomôcť tieto súvislosti pochopiť a pomôcť mu tak prejsť do liečebnej resp. uzdravovacej, post-konfliktnej, fázy.
autor: Karina Kurtová