Viete si predstaviť, že matematik by pochyboval, že existujú čísla alebo jazykovedec by neveril, že existujú písmená? Je to absurdné, však? Existuje však veda, ktorá neverí alebo pochybuje o predmete svojho skúmania. Je ňou psychológia, kde podľa prekladu z gréčtiny znamená slovo psyché „dušu“ a logos znamená „vedu“. Psychológia je teda „vedou o duši“. Súčasní psychológovia hlavného prúdu sa však pojmu duša všemožne vyhýbajú.
Psychológia hľadá dušu
Pojem „duša“ – v mojom ponímaní – však nie je nejakým abstraktným ezoterickým pojmom, ale kontinuálnym prepojením vedomia a nevedomia (často nazývaným aj podvedomím), ktoré je v neustálom spojení s jednotným Vedomím, ktoré je tiež možné zažívať, avšak len v transcendentálnom resp. zmenenom stave vedomia. Programy – presnejšie povedané naše presvedčenia – uložené v nevedomí v každej chvíli ovplyvňujú našu myseľ a prostredníctvom vitálnych energií aj naše fyzické telo.
Ale aj s týmito definíciami má súčasná psychológia problém: Predstaviteľ postmodernej filozofie Jacques Derrida prehlásil, že „freudovský pojem – nevedomie – je len provizórnou zbraňou ak nie rovno len rétorickým nástrojom“. V knihe „Dejiny psychológie“ od Mortona Hunta dokonca nie je zaradený ani priekopník psychoanalýzy Carl Gustav Jung. Je to niečo ako keby v dejinách kozmonautiky nebola zmienka o Gagarinovi alebo z histórie fyziky by bol vynechaný Albert Einstein.
Takéto poňatie logicky privádza psychológiu k zúženiu jej predmetu len na skúmanie „nástrojov“ a rezignáciu na pochopenie prvotných príčin psychických problémov, ktoré sa často odvíjajú od Freudovho objavu „nevedomia“ a „kolektívneho vedomia“, ktorý doplnil Jung o teóriu „kolektívneho nevedomia“. Jacob Levy Moreno, zakladateľ metód psychodrámy a skupinovej psychoterapie, rozšíril tieto kategórie poukázaním na existenciu rodinného a skupinového vedomia resp. nevedomia.
Označenie nevedomie sa dostalo do popredia zásluhou Sigmunda Freuda. Podľa Freudovej psychoanalýzy je nevedomie predovšetkým sídlom traumatizujúcich zážitkov, často z ranného detstva, ktoré nebolo možné v danom období prijateľne vyriešiť a preto boli automaticky vytesnené do nevedomia, odkiaľ môžu neskôr negatívne ovplyvňovať psychiku, správanie i fyzické zdravie človeka.
Pojem kolektívneho nevedomia, zavedený Carlom Gustavom Jungom, je definovaný prostredníctvom archetypov. Sú to neuvedomované skúsenosti celého ľudstva ako druhu z celej jeho histórie. Vďaka nim prežívame podobné udalosti podobne bez ohľadu na kultúru a sociálne prostredie, v ktorom žijeme. Jung o archetypoch povedal, citujem: „existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky… Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje. Kolektívne nevedomie je časť psyché, ktorá môže byť negatívne odlíšená od osobného nevedomia skutočnosťou, že na rozdiel od osobného nevedomia nevďačí za svoju existenciu osobnej skúsenosti, a teda nie je osobnou akvizíciou. Zatiaľ čo osobné nevedomie je tvorené obsahmi, ktoré boli v istej dobe vedomé – ale zmizli z vedomia v dôsledku zabudnutia alebo potlačenia – obsahy kolektívneho nevedomia neboli nikdy vo vedomí, a teda neboli nikdy individuálne osvojené, ale vďačia za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Kým osobné nevedomie sa z väčšej časti skladá z komplexov, obsah kolektívneho nevedomia sa skladá z archetypov“.
Biológ Ruppert Sheldrake sa tento transgeneračný prenos pokúsil vysvetliť hypotézou formatívnej kauzality, ktorú predstavil v roku 1981. Na dedičnosť v nej prezentuje širší pohľad a vidí dedičnosť organických foriem – vrátane foriem samotných molekúl – ako dedičnosť organizujúcich polí, prostredníctvom tzv. morfickej rezonancie, ktoré obsahujú určitý druh zabudovanej pamäte. Podľa tohto názoru dedia živé organizmy nielen gény, ale tiež návyky vývoja a chovania od predchádzajúcich členov svojho vlastného druhu a taktiež od dlhého sledu predchádzajúcich druhov, z ktorých ich druh vznikol. Sheldreakova teória umožňuje popísať a interpretovať javy, ktoré sú za horizontom dosahu súčasných vedeckých metód.
Sheldrake vidí jednoznačnú súvislosť medzi Jungovou teóriou archetypov a teóriou formatívnej kauzality, citujem: „Jedným z dôvodov, prečo Jung prijal túto myšlienku bolo, že našiel opakujúce sa schémy v snoch a mýtoch, ktoré naznačovali existenciu nevedomých archetypov, ktoré interpretoval ako druh zdedenej kolektívnej pamäte. Nedokázal vysvetliť ako k takejto dedičnosti dochádza a jeho názor bol jasne nekompatibilný s konvenčným mechanistickým predpokladom, že dedičnosť závisí na informáciách zakódovaných v molekulách DNA. Jungova idea kolektívneho nevedomia nedávala zmysel v kontexte mechanistickej teórie života, a preto ju ortodoxná veda nebrala vážne. Dáva však dobrý zmysel vo svetle formatívnej kauzality. Vďaka morfickej rezonancii prispievajú myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti, do morfogenetických polí. Tieto polia obsahujú priemerné formy predchádzajúcich skúseností definované z hľadiska pravdepodobnosti. Táto myšlienka zodpovedá Jungovmu poňatiu archetypov ako ,vrodených psychických štruktúr“.
Širšie chápanie dedičnosti, ktorá zahŕňa gény a morfickú rezonanciu, nachádza odpovede na mnohé nezodpovedané otázky a otvára mnoho ďalších. Oslobodzuje biológiu aj psychológiu od ich tunelového videnia a zbližuje ich v zmysle psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka. Z vedeckého hľadiska má tento pohľad širší význam: slovo „dedičný“ už prestáva byť synonymom pre slovo „genetický“. Gény sú súčasťou dedičnosti, ale každý jedinec čerpá aj z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfogenetického pola.
Akademická psychológia je posadnutá prezentáciou psychológie ako úctyhodnej tzv. „tvrdej vedy“, akou je napr. fyzika, preto kladie dôraz na terapie „založené na dôkazoch“. Jung bol však viac duchovným učiteľom ako vedcom, jeho poznatky sú empirické, založené na hlbokom skúmaní, ale nie sú ľahko kvantifikovateľné a nehodia sa na dvojito zaslepené štúdie. To však neznamená, že sú nesprávne a nepoužiteľné, veď práve prepojenie našej mysle a vedomia s nevedomím je cestou k pochopeniu posolstiev našej duše. A tejto cesty by sa ani súčasná psychológia nemala vzdávať. Veď ako povedal Carl Gustav Jung: „Uvedomené je tvojim životom, nevedomé sa stane tvojim osudom.“
autor: Zoltán Németh