Na Slovensku aj celosvetovo je u dospelých osôb úmrtnosť na choroby srdca a ciev vyššia ako na rakovinu, úrazy a infekčné choroby spolu. V tomto článku sa pokúsim čo najjednoduchšie vysvetliť rozdiel v chápaní príčin infarktu myokardu podľa konvenčnej medicíny a príčin podľa Germánskej novej medicíny.

„Hlavnou doktrínou materializmu je tvrdenie, že jedinou realitou je hmota. A preto by vedomie nemalo existovať. Najväčším problémom materializmu je však to, že vedomie existuje.“

Rupert Sheldrake

Psychosomatika je náuka o vzájomnom pôsobení duševných a telesných procesov pri vzniku a liečení chorôb. Mohlo by sa preto zdať, že vplyv emócií na ľudský organizmus je náhodný a nepredvídateľný, pretože závisí od subjektívne prežívaných pocitových a emocionálnych stavov ľudskej mysle, teda postráda akúkoľvek logiku. Napriek tomu, pri všetkých prípadoch posudzovaných podľa Germánskej novej medicíny (ďalej len GNM), pozorujeme exaktnú súvislosť medzi typom emocionálneho konfliktu a ochorením.

Príčinné súvislosti medzi „chorobou“ a typom emocionálneho konfliktu jednoznačne definovala GNM. Empirické skúsenosti z pozorovania tejto skutočnosti vysvetlil Dr. Ryke Geerd Hamer objavením súvislostí v rámci ontogenetického vývoja človeka v priebehu evolučného procesu.

V závere tohto článku poukážeme na ďalšie súvislosti, ktoré biologický zmysel ochorení z hľadiska evolúcie rozširujú o princípy morfogenetickej rezonancie.

Tretí prírodný zákon GNM a ontogenetický princíp

Ústredný princíp GNM spočíva v poznaní, že po utrpení emocionálneho konfliktu sa simultánne objaví jeho prejav v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“, ktorú GNM nazýva zmysluplným „osobitným biologickým programom“.

GNM – vo svojom treťom prírodnom zákone – definovala ontogenetický systém prepojenosti chorôb podľa zárodočných listov. To znamená, že jednotlivé tkanivá tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu:

• orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“,
• orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt „urážky, zraniteľnosti“,
• orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“,
• orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. „pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia.

Tretí prírodný zákon teda rozdeľuje všetky „choroby“, resp. „osobitné biologické programy“ podľa orgánov vzniknutých z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma a ektoderma) a následne podľa charakteru prežitého emocionálneho konfliktu ako príčiny ich vzniku. Choroby s rovnakou príslušnosťou k zárodočnému listu vykazujú aj iné vlastnosti a zvláštnosti, ktoré sa dajú ontogeneticky odvodiť, v tomto článku sa však chceme venovať výlučne iba „obsahu emočného konfliktu“, ktorého charakter (viď vyššie) spúšťa reakciu konkrétnej časti mozgu čím „predurčuje/iniciuje“ vznik „konkrétneho/špecifického“ fyzického ochorenia.

Biologický zmysel ochorení z hľadiska evolúcie

GNM objavila, že tzv. „ochorenie“ je vývojovou súčasťou prírody ako reakcia na emočný konflikt v záujme prežitia jedinca a ľudského rodu. Ochorenie je posolstvo, ktoré nás mobilizuje k prekonaniu nášho emocionálneho konfliktu a poskytuje „čas“ na jeho riešenie. Je teda podmienené múdrosťou ľudského organizmu a nie – ako nás učí akademická medicína – chybou v mechanike, ktorú je potrebné invazívnymi prostriedkami „opravovať“. To samozrejme neznamená nepotrebnosť lekárskych zákrokov, avšak v prípade uplatnenia GNM by ich aplikácia vychádzala z radikálne odlišnej paradigmy psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka.

Prvý krok v priebehu evolúcie: Cesta „sústa“

V prvotných evolučných stupňoch vývoja prírody a živých organizmov záviselo prežitie organizmu od úrovne a schopností fungovania metabolickej (látkovej) výmeny. Vznikom mnohobunkových organizmov z jednobunkových, sa ich telo stávalo čoraz väčšie a nedokázalo už dostatočne napĺňať všetky potrebné funkcie k prežitiu. Aby sa tieto funkcie zaistili, začali vznikať funkčne špecializované dodatočné zhluky buniek – orgány a tkanivá.

Typickým znakom týchto archaických buniek je ich žľazovitý charakter: sú schopné vstrebávania, resp. vylučovania. V rámci adaptácie, v tom čase ešte nebola potreba odbúravania tkaniva, preto tieto najstaršie endodermálne tkanivá v rámci “ochorenia” nie sú toho schopné ani dnes.

V tom čase sa vytvorili orgány zabezpečujúce látkovú výmenu. Ak sme vystavený konfliktu sústa: niečo si chceme zaistiť, prípadne sa niečoho chceme zbaviť v záujme prežitia, tak v zmysle tejto emocionálnej náplne vzniká na orgáne nádor za účelom biologického riešenia konfliktu. Jediným riešením na zastavenie rakovinového bujnenia je uvoľnenie sa z „pút“ konfliktu.

Druhý krok v priebehu evolúcie: Keď sme sa dostali z vody na zem

Z vody sa dostal živý organizmus na suchú zem, kde v dôsledku styku so štrkovitým brehom hrozilo poškodenie a narušenie tkaniva. Z evolučného pohľadu bola nutná tvorba hrubšej kože a sliznice v záujme ochrany život zabezpečujúcich orgánov.

K tomuto vývojovému stupňu sa viažu mezodermálne orgány riadené mozočkom. Ich biologickým zmyslom je ochrana pred útokom, poškodením (hrubšia koža = lepšia ochrana). Dané tkanivo nie je žľazovité, je oveľa odolnejšie, spôsobilejšie k mechanickej ochrane malých organizmov. Do oblasti mozočka dopadajú konflikty ochrany, obrany v záujme zachovania života a ľudského rodu. Útok z pohľadu GNM môže byť reálny alebo symbolický. Jedná sa vždy o interpretáciu v kontexte mentálnych významov a presvedčení jednotlivca, ktorý životnú situáciu prežíva.

Tretí krok v priebehu evolúcie: Keď sme si uvedomili, že sme

Organizmus žijúci vo vode, respektíve na jej brehu, sa už neuživil potravou z morských prúdov a pri pohybe sa nemohol spoliehať na vodné prostredie. K pohybu potreboval končatiny a svalstvo zabezpečujúce cirkuláciu telesných tekutín, dýchanie.

K tomuto evolučnému stupňu sa viaže vznik orgánov bielej hmoty veľkého mozgu. Ich zmysel je v umožnení pohybových funkcií k prekonaniu vzdialeností a fyzických prekážok. Tieto tkanivá sú ešte mezodermálneho pôvodu, ale sú oveľa odolnejšie, pevnejšie, zvládajúce vyššiu záťaž.

Dané orgány v konflikt-aktívnej fáze reagujú nekrózou, úbytkom buniek, ktoré sa v post-konfliktnej fáze za pomoci mikroorganizmov obnovujú, posilňujú, spevňujú. Telesné zmeny sa v tomto prípade objavujú pri konfliktoch straty sebaúcty a pri pocitoch nedostatočného výkonu. Dokonalým riešením tela pre danú emocionálnu traumu je odbúranie starého tkaniva, aby sa mohlo nahradiť výkonnejšou náhradou, ktorá si poradí aj s vyššie postavenými nárokmi.

Štvrtý krok v priebehu evolúcie: Spolužitie a odlúčenie

Z evolučného pohľadu bol už jedinec v tejto fáze schopný pohybu a mal čoraz sofistikovanejšie a jemnejšie životné pochody.

Jeho tráviace orgány boli schopné už spracovávať rôznorodú potravu. Na povrchu kože sa zároveň vytvorila jemná citlivá vrstva, vo vnútorných častiach tela sa začali vytvárať odlučovacie a oddeľovacie funkcie. Z vonkajšieho zárodočného listu sa vyvinula celá nervová sústava, ktorá časom umožnila vôľové riadenie pohybov svalstva. K danému obdobiu sa vzťahuje posun k vyššej uvedomelosti jedinca. Nové tkanivo sa v konflikt-aktívnej fáze dokáže stenčením primerane prispôsobiť a v hojivej fáze sa obnovuje, posilňuje. Jeho veľkou výhodou je schopnosť rýchlej zmeny a rýchlej regenerácie.

Orgány vzniknuté z ektodermy reagujú na konflikty vychádzajúce z nášho sociálneho spolužitia a ich orgánový dopad súvisí s presným emocionálnym zafarbením prežitého konfliktu. Sú to konflikty oddelenosti, ohraničenosti a straty v zmysle sociálnych vzťahov, resp. pohlavný a teritoriálny konflikt v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia.

Fakty a pochybnosti

Napriek tomu, že exaktnú súvislosť medzi typom emocionálneho konfliktu a ochorením môžeme empiricky pozorovať vo všetkých prípadoch, ktorými sa GNM zaoberá a napriek geniálnemu vysvetleniu tejto zákonitosti prostredníctvom evolučného vývoja vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov, je konkrétna spojitosť medzi určitou „chorobou“ a typom emočného konfliktu natoľko nezvyčajná, že je opätovne spochybňovaná aj v okruhu ľudí, ktorí psychosomatické príčiny ochorení vo všeobecnosti prijímajú.

Dánska štúdia o ktorej sa zmieňujeme v časti „Verifikácia GNM“, ktorá uznala prvé dva zákony GNM, tento vzťah spochybnila výrokom: „Zákon číslo 3, pre ktorý Hamer uvádza fylogenetické a ontogenetické argumenty, sa preto zdá byť menej aktuálny z nášho súčasného stavu vedomostí. Napriek tomu môže v chorobe existovať značný symbolický prvok, ktorý pacientom umožní „načúvať telu“, ale nie taký schematický, ako veril Hamer, hoci musíme uznať, že v našom organizme môže skutočne existovať taký symbolický psychosomatický systém, iba so zložitejšími a ešte neobjavenými súbormi pravidiel.“

Zakladateľ metódy „somatodrámy“ – maďarský psychiater a psychoterapeut Dr. László Buda – „verí“ tiež skôr „rozdielnym“ emocionálnym príčinám ako „systémovému“ prístupu a zdá sa, že podobne postupujú aj ďalší protagonisti psychosomatickej terapie, ktorí preferujú intuitívny prístup, ako napríklad známy český lekár Dr. Jan Hnízdil.

„Skeptikom“ hrá zdanlivo „do karát“ aj skutočnosť, že súčasné poznatky psychológie, ale ani genetiky a biochémie na tento jav nemajú vysvetlenie a vzhľadom k mechanistickému poňatiu človeka odpovede ani nehľadajú.

Morfogenetická rezonancia

Kauzálne vysvetlenie tejto empirickej skúsenosti nachádzame vďaka práci biológa Ruperta Sheldrakea o tzv. morfogenetickej rezonancii. Táto hypotéza, ktorej čiastkové aspekty boli už experimentálne potvrdené, tvrdí, že príroda má pamäť a to, o čom zvyčajne uvažujeme ako o prírodných zákonoch, môžu byť skôr neviditeľné organizačné sily, ktoré slúžia ako formy a predbežné vzory správania. Podľa nej je všetko v našom svete, či už je to človek, rastlina alebo zviera, obklopené a prestúpené morfickými poliami, obsahujúcimi kompletnú informáciu o charaktere a aktivite daného objektu. Morfogenetické pole podľa Sheldrakeovej definície je morfické pole živých organizmov, ktoré okrem charakteru a tvaru odráža tiež ich správanie a vzťahy v rámci svojho druhu.

Tieto polia sú čím ďalej tým viac charakteristickejšie a utvárajú polia vo vnútri polí, kde každá myseľ a dokonca každý orgán majú svoju vlastnú rezonanciu a jedinečnú históriu a na základe minulých zážitkov riadia organizmus. Teda zapamätávanie a iniciácia javov sa deje vo vzájomnej interakcii, čo znamená, že každou ďalšou skúsenosťou sa morfogenetické pole obnovuje a rozširuje.

Z hľadiska hypotézy formatívnej kauzality je DNA (či skôr jej malá časť) zodpovedá za kódovanie RNA a sekvencií aminokyselín v proteínoch a tie hrajú zásadnú rolu pri fungovaní a vývoji organizmu. Avšak formy buniek, tkanív, orgánov a celých organizmov, ako aj „zdedené“ chovanie (teda interakcie medzi nimi) nie sú utvárané DNA, ale morfickými poliami.

Pre lepšie pochopenie uvádza Sheldrake „prirovnanie k televíznemu prijímaču, ktorý je naladený na určitý kanál. Obrázky na obrazovke vznikajú v televíznom štúdiu a sú prenášané elektromagnetickým polom ako vibrácie určitej frekvencie. Aby sa obrázky objavili na obrazovke musí prijímač obsahovať správne komponenty správne zapojené a taktiež potrebuje zdroj elektrickej energie. Zmeny v komponentoch, ako závada tranzistoru, môže skresliť obraz na obrazovke alebo ho úplne znemožniť. To však nedokazuje, že obrázky vznikajú z komponentov či interakcií medzi nimi, ani to, že sú naprogramované v prijímači. Podobne skutočnosť, že genetické mutácie môžu ovplyvniť formu a chovanie organizmov nedokazuje že forma a chovanie sú zakódované v génoch či geneticky naprogramované. Forma a chovanie organizmov nevznikajú z mechanistických interakcií v organizmoch, ani medzi organizmom a jeho bezprostredným prostredím. Závisia na morfických poliach, na ktoré je daný organizmus naladený“.

Keď sa stretne teória s empíriou

GNM objavila, že medzi charakterom emocionálneho konfliktu, riadiacim mozgovým receptorom a chorým orgánom vzniká príčinná súvislosť, ktorú vysvetlila evolučnou teóriou vo vzťahu k ontogenéze zárodočných listov. Napriek tomu sa zdá, že k plnému pochopeniu a akceptácii tohto empiricky overeného faktu chýbal princíp, ktorý by ukázal, akým spôsobom sa deje transgeneračný prenos tejto zákonitosti bezohľadu na kultúrne odlišnosti a genetické predispozície.

Cieľom tohto článku je na takýto princíp poukázať syntézou empirických poznatkov GNM s teóriou morfickej rezonancie.

Je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že akákoľvek udalosť sa stáva „konfliktnou“ jedine a práve tým, že jej prisúdime určitý „význam“ v našej vedomej mysli, ktorý je v tomto prípade negatívny, problematický. Tento význam (myšlienka) sa prostredníctvom emócií a následných biochemických mechanizmov prejaví vo forme osobitného biologického programu resp. „choroby“ vo fyzickom tele. Práve pre individualizovaný významový kontext môže tá istá udalosť alebo okolnosť spustiť u rôznych ľudí rôzny osobitný biologický program, teda „chorobu“, alebo nespustiť žiadnu. Zároveň však platí, že ak prisúdime akejkoľvek udalosti rovnaký významový kontext (zažijeme rovnaký typ emocionálneho konfliktu) prejaví sa „choroba“ na orgánoch pridružených k tomu zárodočnému listu, ktorý je charakterizovaný týmto konkrétnym typom emocionálneho konfliktu (viď vyššie).

Na prvý pohľad to nemá žiadnu logiku a v rámci súčasnej paradigmy ju ani nemôže mať.

Pričom „systém“ je čarokrásne dokonalý.

Sloboda nášho výberu spočíva práve v tom, že ktorejkoľvek udalosti môžeme priradiť v našej vedomej mysli akýkoľvek významový kontext, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle a v našej moci je, v prípade potreby, tento význam/presvedčenie rekontextualizovať.

Avšak v prípade, že sme udalosť dali do kontextu, ktorý nám spôsobil emočnú traumu/konflikt, prichádza nám na pomoc „pamäť“ kolektívneho vedomia či nevedomia prostredníctvom zmysluplného osobitného biologického programu (v našom ponímaní „choroby“), ktorý je kompatibilný a nápomocný práve pri danom type emocionálneho konfliktu. Triviálnym príkladom je napr. akné (staršia časť mezodermy riadená mozočkom), kde vytvorenie „štítu“ resp. „bariéry“ zhrubnutím pokožky je biologickou reakciou na emocionálny konflikt urážky, zraniteľnosti, pocitu „pošpinenia“ či komplexu menejcennosti (všetky choroby, ako aj ich emočné pozadie a súvislosti sú vysvetlené v literatúre o GNM).

Nezabúdajme, že „choroba“ je v zmysle konvenčnej medicíny „poruchou stroja alebo opotrebením mechaniky“, naproti tomu podľa GNM je inteligentným posolstvom našej duše, teda vedomia a nevedomia, čím nás upozorňuje na potrebu riešenia nášho emocionálneho konfliktu a v post-konfliktnej fáze zabezpečuje a riadi samoliečivé procesy organizmu.

Ak teda pred stámiliónmi rokov vyvolal emočný konflikt nejakú odozvu v živom organizme, ktorá sa ukázala ako užitočná (napr. zvýšený adrenalín umožnil útek pred nebezpečenstvom), stala sa táto biochemická reakcia „zvykom“, ktorý potomstvo „zdedilo“ aby sa ho nemuselo znovu učiť a v prípade potreby ho mohlo okamžite použiť/zopakovať. Touto schopnosťou prenosu užitočných informácií, resp. kumulatívnou pamäťou, sa vytvorila aj biologická spätná väzba na konkrétny emocionálny konflikt, ktorú objavila Germánska nová medicína a nazvala ju zmysluplným „osobitným biologickým programom“.

Podľa konvenčnej genetiky však takáto „dedičnosť“ nie je mysliteľná.

Dedičnosť adaptačných mechanizmov, resp. získaných vlastností od svojich predkov, bola jedným z najrozporuplnejších tém biológie už od začiatku 20.-eho storočia, napriek tomu, že Jean-Baptiste Lamarck to považoval za samozrejmé vo svojej teórii evolúcie, ktorá bola zverejnená viac ako 50 rokov pred Darwinom. V súčasnosti už viacero vedcov uznáva tento druh dedičnosti, ktorá je nazvaná „epigenetickou“, podľa nich sa však jedná len o iný druh materiálnej dedičnosti.

Teória morfickej rezonancie naproti tomu predpokladá, že morfické pole obsahuje v sebe aj históriu svojho druhu. Vidí organizmy ako úzko spojené so špecifickým sebe zodpovedajúcim poľom a s hromadiacou sa pamäťou podmienenou skúsenosťou, ktorú členovia druhu ako celok zažili v minulosti. Morfická rezonancia zahŕňa prenos formatívnych kauzálnych vplyvov priestorom a časom. Pamäť v rámci morfických polí je kumulatívna a preto sa všetky druhy vecí stávajú opakovaním stále viac habituálnymi (zvykovými).

Podobný názor existuje aj vo formulácii pojmu kolektívneho nevedomia, zavedeného Carlom Gustavom Jungom, ktorý ho definoval prostredníctvom archetypov:

„Existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky … Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje.

Kolektívne nevedomie je časť psyché, ktorá môže byť negatívne odlíšená od osobného nevedomia skutočnosťou, že na rozdiel od osobného nevedomia nevďačí za svoju existenciu osobnej skúsenosti, a teda nie je osobnou akvizíciou. Zatiaľčo osobné nevedomie je tvorené obsahmi, ktoré boli v istej dobe vedomé – ale zmizli z vedomia v dôsledku zabudnutia alebo potlačenia – obsahy kolektívneho nevedomia neboli nikdy vo vedomí a teda neboli nikdy individuálne osvojené, ale vďačia za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Kým osobné nevedomie sa z väčšej časti skladá z komplexov, obsah kolektívneho nevedomia sa skladá z archetypov“. (Jung, 1959)

Sheldrake vysvetľuje, že: „Jedným z dôvodov, prečo Jung prijal túto myšlienku bolo, že našiel opakujúce sa schémy v snoch a mýtoch, ktoré naznačovali existenciu nevedomých archetypov, ktoré interpretoval ako druh zdedenej kolektívnej pamäte. Nedokázal vysvetliť ako k takejto dedičnosti dochádza a jeho názor bol jasne nekompatibilný s konvenčným mechanistickým predpokladom, že dedičnosť závisí na informáciách zakodovaných v molekulách DNA. Jungova idea kolektívneho nevedomia nedávala zmysel v kontexte mechanistickej teórie života a preto ju ortodoxná veda nebrala vážne. Dáva však dobrý zmysel vo svetle formatívnej kauzality. Vďaka morfickej rezonancii prispievajú myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti, do morfických polí. Tieto polia obsahujú priemerné formy predchádzajúcich skúseností definované z hľadiska pravdepodobnosti. Táto myšlienka zodpovedá Jungovmu poňatiu archetypov ako ,vrodených psychických štruktúr,“.

Širšie chápanie dedičnosti, ktorá zahŕňa gény a morfickú rezonanciu, nachádza odpovede na mnohé nezodpovedané otázky a otvára mnoho ďalších. Oslobodzuje biológiu aj psychológiu od ich tunelového videnia a zbližuje ich v zmysle psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka. Z vedeckého hľadiska má tento pohľad širší význam: slovo „dedičný“ už prestáva byť synonymom pre slovo „genetický“. Gény sú súčasťou dedičnosti, ale každý jedinec čerpá aj z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfického pola.

Rupert Sheldrake realizoval a navrhol viacero experimentov na potvrdenie svojej teórie o existencii fyzikálnych morfogenetických polí a morfickej rezonancie. Kauzalita v podobe „emočný konflikt – osobitný biologický program“ je jej explicitným potvrdením práve pre stopercentnú presnosť tretieho zákona GNM dokázanú empirickým spôsobom.

autor: Zoltán Németh

Rupert Sheldrake (* 28. jún 1942, Newark-on-Trent, Spojené kráľovstvo) je anglický biológ a filozof. Študoval filozofiu od roku 1963 na Harvard University v USA, promoval v odbore biochémia na University of Cambridgev Anglicku. Je členom Kráľovskej spoločnosti. Žije ako súkromný vedec v Londýne. V rokoch 1974–1978 pracoval ako rastlinný fyziológ vo výskumnom pracovisku v Indii, kde ho inšpirovala celostná ázijská filozofia k formulovaniu teórie morfogenetických polí, podľa ktorej sa svet javí ako vyvíjajúci sa organizmus vytvárajúci nespočetné formy – od galaxií cez jednobunkové organizmy až po subatomárne častice. Súvislosti medzi týmito štruktúrami zabezpečujú morfogenetické polia, tvoriace akúsi pamäť prírody.
Podľa Sheldrakea sa západná civilizácia dostala do bezvýchodiskovej situácie a bude vystriedaná holistickým vekom.

Carl Gustav Jung (26. júla 1875 Kesswil, Švajčiarsko – 6. júna 1961 Küsnacht, Švajčiarsko) bol švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Jeho prínos pre psychiatriu a psychológiu spočíva v pochopení ľudskej psychiky na pozadí sveta snov, umenia, mytológie, náboženstva a filozofie. Má významný podiel na skúmaní príčin a liečbe schizofrénie.

„Choroba“ je posolstvom duše, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.

Rakovina zabíja veľké množstvo ľudí napriek tomu, že jej vedci venujú veľkú pozornosť. Snažia sa okrem iného zistiť, čo je príčinou metastáz, ktorých vznik je pre vedu stále tajomstvom.

Podľa konvenčnej medicínskej vedy sa metastázy oddeľujú od pôvodného nádoru, vycestujú po tele a usadia sa v ďalšom orgáne. Tam rastú a poškodzujú nielen samotné tkanivo daného orgánu, ale majú viacero negatívnych vplyvov na celý organizmus.

V Nature Genetics bol dňa 18.05.2020 publikovaný článok s názvom: Multi-cancer analysis of clonality and the timing of systemic spread in paired primary tumors and metastases (Multi-rakovinová analýza klonality a načasovanie systémového šírenia v párových primárnych nádoroch a metastázach), https://www.nature.com/articles/s41588-020-0628-z

Americkí vedci zo Stanford University a ich čínski kolegovia zo Southern University of Science and Technology (Zheng Hu, Zan Li, Zhicheng Ma a Christina Curtis) skúmali metastázy a ich vznik pomocou sekvenčnej analýzy rôznych typov nádorov z metastáz.

V spomínanej štúdii boli zhromaždené údaje od pacientov, u ktorých rakovina metastázovala, ako aj od tých, ktorí metastázy nemali. Medzi vzorkami bola rakovina hrubého čreva, prsníka či pľúc. Medzi vzorkami boli aj vzorky nádorov, ktoré doposiaľ neboli liečené. Pri skúmaní údajov vedci našli menej klonálnych mutácií v metastázujúcich nádoroch, než očakávali. Okrem toho zistili, že: „Liečené metastázy často obsahovali vlastné mutácie, zatiaľ čo neliečené metastázy nemutovali, čo naznačuje, že liečba podporuje klonálnu evolúciu“. Je to jav, kedy sa bunky v nádore vyvíjajú, mutujú a majú tak iné vlastnosti než pôvodné bunky.

Podľa nich to znamená, že k rozsevu metastázy došlo veľmi skoro, v niektorých prípadoch roky predtým, než sa rozvinul sekundárny nádor a predtým, než je možné ho zachytiť niektorým z vyšetrení. Na základe toho vedci odhadujú, že od vycestovania rakovinových buniek po zistenie metastáz môže uplynúť aj niekoľko rokov.

Radikálne iný názor na „metastázy“ má Germánska nová medicína, podľa ktorej v medicínskom význame tohto slova metastázy neexistujú, ale sú vždy prejavom nového emočného konfliktu s novým biologickým prejavom.

Dr. Hamer uvádza nasledovný príklad, citujeme z jeho prednášky:
https://learninggnm.com/SBS/extdocs/Madrid_2005-en.pdf

„Vezmime si ako príklad pacientku s rakovinou prsníka, ktorej dieťa bolo ťažko zranené, keď vbehlo pod auto. A vezmime do úvahy, že po troch mesiacoch pobytu v nemocnici sa dieťa uzdravilo. A teraz sa objaví u pravorukej matky uzlina v ľavom prsníku. Je jej povedané, že sa musí amputovať celý prsník, lebo inak podstupuje nebezpečenstvo, že zhubné rakovinové bunky sa „rozptýlia“ alebo doplávajú krvou a môžu spôsobiť „vzdialené metastázy“. A aby sa tomuto zabránilo, musí sa čo najskôr začať s chemoterapiou, aby sa usmrtili všetky zhubné bunky.

Mladá matka postavená pred šokujúcu diagnózu utrpí nasledujúce ďalšie konfliktné šoky:

1. konflikt zohyzdenia znamená melanóm v oblasti jazvy ľavého vtedajšieho prsníka,
2. konflikt straty sebahodnotenia znamená osteolýzu rebier v oblasti ľavého vtedajšieho prsníka (tam sa nehodím, tu už za nič nestojím),
3. útočný konflikt proti ľavému prsnému priestoru, ktorý má byť operovaný znamená mezotelióm ľavej pohrudnice,
4. konflikt zo strachu zo smrti znamená guľaté ložisko v pľúcach (adenokarcinóm).

Niektoré zmeny orgánov patriacich k týmto konfliktom si človek všimne už čoskoro: melanóm a guľaté pľúcne ložisko. A pretože dieťa je opäť zdravé, tak aj tzv. ďaleké „metastázy“ v pravom laterálnom mozočku, totiž Hamerovo ohnisko v uzdravovacej fáze. Osteolýzu rebier (= úbytok kostného tkaniva rebier, pozn. autora) a pleurálny výpotok (= abnormálne množstvo tekutiny v pleurálnej dutine, pozn.autora) si človek všimne zvyčajne až v uzdravovacej fáze, keď došlo k vyriešeniu konfliktu.

Konklúzia:

Rozprávka o metastázach je nedokázaná a nedokazateľná hypotéza. Tiež hypotetická rozprávka, že by sa rakovinové bunky na ceste – na ich nikdy nevidenej ceste krvou – dokonca mali ešte meniť. Napríklad, že črevné rakovinové bunky, ktoré v čreve (endoderma) vytvorili karfiolový kompaktný nádor, by mali zrazu doputovať do kostí (mezoderma), kde by sa premenili na chradnutie kostí (osteolýzu) – sú jasným šialenstvom a stredovekým dogmatizmom. Fakt, že vznikol druhý alebo tretí karcinóm sa nepopiera, ale ich príčina zostala nepochopená.“

Toľko citát z prednášky Dr.Hamera.

Z vyššie uvedenej vedeckej štúdie vyplýva, že od vzniku primárneho nádoru po objavenie sekundárneho nádoru (teda metastázy) uplynie niekoľko rokov, kým rakovinové bunky „cestujú“ do ďaľších orgánov, avšak počas tohto putovania ich nie je možné nijakým spôsobom objaviť. Dr. Hamer by ešte dodal, že tieto „cestujúce“ rakovinové bunky sa ani nikdy objaviť nepodarí, pretože „necestujú“. Takzvané „sekundárne nádory“ nie sú „metastázami“ primárneho ložiska, ale „sekundárnym“ emocionálnym konfliktom, veľmi často iatrogénneho pôvodu. Žeby nechtiac a nevedomky aj táto štúdia podporovala tvrdenia Dr. Hamera?

Na záver odľahčime túto vážnu tému jedným vtipom:

Renomovaný vedec robil pokus so stonožkou. Odtrhol jej dve nohy a prikázal: „Choď“. Stonožka išla.

Potom jej odtrhol ďalšie dve nohy a znovu prikázal: „Choď“. Stonožka opäť išla ďalej.

Po odtrhnutí posledných dvoch nôh prišiel znovu ten istý pokyn: „Choď“, avšak stonožka sa už nepohla.

Pán profesor si zapísal výsledok svojho vedeckého pokusu: „Po odtrhnutí všetkých nôh stonožka ohluchla“.

Ani neviem prečo mi napadol práve tento vtip…

autor: Zoltán Németh

Príbeh Anity Moorjani je silný a inšpiratívny. Je to skutočný príbeh fenomenálneho vyliečenia, ktoré fascinuje odborníkov aj laikov. Anita však vraví, že je prirodzeným vyústením jej poznania, o ktoré sa s čitateľmi na celom svete podelila vo svojej knihe “Umrieť a nájsť samú seba“.

„Náš zdravotný systém je založený na strachu. Viac sa bojíme chorôb, než aby sme radšej propagovali zdravý životný štýl. Mám pocit, že lekári k tomuto strachu razantne prispievajú, pretože, keď sa nad tým zamyslíte, tak keď doktor zistí rakovinu v treťom alebo štvrtom štádiu, sám doktor cíti strach a keď sa bojí samotný doktor, tak pacient to ihneď vycíti. Mám pocit, že ten strach z rakoviny je väčší než samotná rakovina,“ hovorí Anita Moorjani, ktorá štyri roky trpela rakovinou (Hodgkinov lymfóm) až jej 2. februára 2006 orgány v zoslabnutom tele vypovedali službu a podľa lekárov bola klinicky mŕtva. Na celých dvadsaťštyri hodín sa ocitla na druhom brehu. Tam pochopila príčiny vzniku svojej choroby, hlbší zmysel svojho bytia, aj to, ako funguje jeho prepojenie so životom po smrti. Mala možnosť rozhodnúť sa, či zostane alebo sa vráti späť. Rozhodla sa vrátiť a 9. marca 2006, päť týždňov po prijatí do nemocnice, kde zažila klinickú smrť, ju prepustili domov. Bola úplne vyliečená, po rakovine s metastázami v kostnej dreni a všetkých orgánoch nebolo ani stopy. Lekári to považovali za nemožné. Opakovanými vyšetreniami sa snažili dokázať, že majú pravdu, ale Anita je dodnes zdravá, cestuje po svete a prednáša.

„Radosť, zábava a smiech liečia viac než čokoľvek iné, než akékoľvek lieky, než akékoľvek meditácie, modlitby, spievanie liturgických piesní či zdravé jedlo,“ hovorí Anita, „keď si ľudia z lekárskeho prostredia prečítali môj príbeh, povedali, že to, že zdieľam svoj príbeh, je nebezpečné, pretože to dáva ľuďom falošnú nádej. Chcela by som k tomu povedať – ako môže byť dávanie nádeje ľuďom nebezpečné? Prečo je to považované za falošnú nádej? Pretože nezáleží na tom, či máte 1 deň, 1 mesiac alebo 1 rok vášho života. Vždy musíte mať nádej, pretože ak nemáte nádej, potom stratíte vôľu žiť. Pravdou je, že mám pocit, že keď vám doktor povie, že vám zostávajú iba 3 mesiace alebo 3 týždne života, tak je to ďaleko nebezpečnejšie, pretože to vždy ľuďom berie nádej. Je toho toľko, čo by som zmenila v tom, ako sa lekárska komunita vysporadúva s otázkou chorôb – po prvé by som z ich slovníku vyradila slovo remisia, pretože si myslím, že toto slovo je veľmi nebezpečné, pretože udržuje v ľuďoch strach, že sa ich rakovina vráti. A práve ten strach je v prvom rade tým, čo prispieva k tomu, že sa cítime chorí. Všetci poznáme silu sugescie, čo je v lekárstve známe ako PLACEBO efekt a ten bol vedecky dokázaný. Keď mi lekári oznámili, že mi zostávajú 3 mesiace života, môj zdravotný stav sa zhoršoval ďaleko rýchlejšie až som takmer umrela. Teším sa na deň, keď ľudia pôjdu za doktorom a ten sa ich spýta: Neprekonali ste v uplynulom období nejakú traumu? Máte vo svojom živote ľudí, ktorých milujete a ktorí milujú vás? a otázky tohto typu. Nie že tam budú iba doktori, ktorí sa zameriavajú iba na fyzično, pretože v skutočnosti choroba nezačína vo fyzične, ale v emóciách a na to sa vôbec nepozeráme. Fyzično je posledným miestom, kde sa choroba prejaví. Keď vám lekár povie, že vaša prognóza je smrteľná, tak kým dýchate, je tu vždy nádej. Nikto vám nebude hovoriť, kedy umriete. Nikto. A ja som toho žijúci dôkaz.“

Čo predchádzalo Anitinmu ochoreniu? Anita vo svojej knihe rozpráva príbeh svojho detstva, pofesionálnej kariéry, lásky i choroby. Vrelo vám odporúčam prečítať si jej knihu bez ohľadu na to, či máte nejaký zdravotný problém. Avšak ak nejaký máte, tak si prečítajte určite. Verím, že po jej prečítaní lepšie pochopíte emocionálne a psychické spúšťače nielen Anitinho ochorenia, ale aj vlastného. V Anitinom prípade išlo o to, že sa vzoprela vôli svojich rodičov, ktorí ju chceli vydať za muža, ktorého neľúbila. Anita je Indka a dohodnuté manželstvá sú v indických komunitách stále bežnou praxou. Po odmietnutí dohodnutej svadby jej rodičia neustále vyčítali, že ich uvrhla do hanby a že si ju už nikto nikdy nevezme za ženu. Celá táto konfliktná situácia bola pre Anitu emočne veľmi náročná.

Podľa Germánskej novej medicíny (GNM), ktorou sa zaoberáme v našej poradni, sa v prípade lymfatických ciev a lymfatických uzlín, ktoré sú postihnuté pri Hodgkinovom lymfóme, jedná o konflikt sebahodnotenia alebo straty vlastnej hodnoty. Ochorenie bolo Anite diagnostikované v období, keď bola už šťastne vydatá (za muža, ktorého si sama vybrala a do ktorého bola zaľúbená) a jej konflikt bol už ukončený – nachádzala sa teda podľa GNM v tzv. post-konfliktnej (regeneračnej, liečebnej) fáze. V konflikt-aktívnej fáze dochádza k nekróze (strate buniek) v lymfatických cievach alebo lymfatických uzlinách spôsobenej konfliktom. Po prvej časti fázy hojenia sa úbytok tkaniva doplňuje proliferáciou buniek s opuchom spôsobeným hromadením tekutín v oblasti hojenia. Baktérie napomáhajú procesu hojenia. Hojenie môže byť sprevádzané zápalom.

Anita hovorí, že na to, aby ste a vyliečili, nepotrebujete zažiť klinickú smrť. Jej poznania i omyly, ktoré vám ponúka vo svojej knihe môžu byť pre vás cennými lekciami. Ak trpíte akútnym alebo chronických ochorením a chcete pochopiť posolstvo vašej duše, ktoré vám vaša duša odoslala prostredníctvom vašej choroby, verím že na našich stránkach nájdete množstvo cenných informácií a radi vám pomôžeme aj my.

autor: Karina Kurtová