Denodenne sme stresovaní správami z médií o viacerých vojnových udalostiach, ktoré sú analyzované z geopolitických, vojensko-strategických aj ideologických hľadísk. Prakticky vôbec sa však nehovorí o psychických dopadoch vojnových udalostí na preživších vojakov a civilné obyvateľstvo v dotknutých oblastiach, pričom príznaky po traumatizujúcej udalosti môžu pretrvávať mesiace až roky a spôsobujú ťažkosti v osobnom aj pracovnom živote. Viac si o takzvanej posttraumatickej stresovej poruche povieme v tomto článku.
Trauma a posttraumatická stresová porucha
Prvú zmienku v histórii o psychických problémoch vojnových veteránov, ktoré dnes nazývame posttraumatickou stresovou poruchou alebo PTSP, môžeme nájsť v knihe The Traumatic Neurosis of War (Traumatické vojnové neurózy) z roku 1941 od psychiatra Abrahama Kardinera, v ktorej opisoval svoje pozorovania veteránov z prvej svetovej vojny.
Bessel Van Der Kolk, americký psychiater, opisuje vo svojej knihe Telo si pamätá svoju prácu s americkými vojnovými veteránmi, v ktorej hovorí: „Na klinike sme na začiatku práce s veteránmi označovali pacientov rôznymi diagnózami ako alkoholizmus, zneužívanie návykových látok, depresia, poruchy nálady či dokonca aj schizofrénia. Vyskúšali sme asi každý druh liečby spomínaný v odborných publikáciách. Napriek snahe však bolo čoskoro jasné, že sa nám darí len v obmedzenom rozsahu. Silné lieky, ktoré sme predpisovali, mužov často uvrhli do takej hmly, že sotva vládali fungovať. Keď sme ich motivovali, aby rozprávali o podrobnostiach traumatickej udalosti, často sme neúmyselne vyvolali silný flashback a vôbec sme im nepomohli problém vyriešiť. Mnohí liečbu zanechali, lebo nielenže sme im nepomohli, ale niekedy sme veci aj zhoršili. Otočilo sa to v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď skupina vietnamských veteránov s pomocou newyorských psychoanalytikov Chaima Shatana a Roberta J. Liftona presvedčila Americkú psychiatrickú asociáciu (American Psychiatric Association), aby vytvorila novú diagnózu s názvom posttraumatická stresová porucha (PTSP). Zahŕňala zhluk príznakov, ktoré sa viac či menej bežne vyskytovali u všetkých veteránov. Systematická identifikácia príznakov a ich zoskupenie do jednej poruchy konečne pomenovali utrpenie ľudí, ktorých premáhala hrôza a bezmocnosť. Zavedením konceptuálneho rámca PTSP konečne vznikol priestor na radikálnu zmenu v našom chápaní pacientov. To napokon viedlo k mnohým novým výskumom a pokusom nájsť účinnú liečbu.“
Napriek možnostiam súčasnej psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby sa dostane pomoci len určitej časti takto postihnutých ľudí. Gabor Mathé, kanadský odborník maďarského pôvodu – svetoznámy odborník na liečenie traumy, vo svojej excelentnej knihe Mýtus normálnosti poukázal na výskum, podľa ktorého viac ako tridsaťtisíc amerických vojnových veteránov, ktorí bojovali v Iraku a Afganistane po 11. septembri 2001, spáchalo samovraždu, čo je viac ako štvornásobok počtu tých, ktorí boli zabití v boji.
Pri posttraumatickej stresovej poruche môžu byť prítomné príznaky ako: nočné mory, desivé myšlienky, potenie a trasenie, nespavosť, náladovosť, podráždenosť, výbuchy hnevu, ťažkosti s koncentráciou, apatia, depresia, úzkosti, fóbie, výpadky pamäti, nadmerná ostražitosť, pocity viny či pocity oddelenosti od ostatných. Postihnutá osoba zažíva flashbacky traumatických spomienok, odmieta diskusie o udalosti, vyhýba sa veciam pripomínajúcim prežitú udalosť, môžu sa u nej rozvinúť aj závislosti alebo môže mať aj viacero fyzických symptómov ako napríklad bolesti hlavy, žalúdočné problémy, závraty a podobne. Tieto príznaky sa môžu vyskytnúť po akejkoľvek traumatickej udalosti, ktorou okrem vojny môže byť aj prírodná katastrofa, autonehoda, telesné napadnutie alebo sexuálne zneužívanie či iné životunebezpečné situácie. Vyhľadanie pomoci môže výrazne pomôcť pri zlepšení príznakov PTSP alebo dokonca zabrániť vzniku posttraumatickej stresovej poruchy.
autor: Karina Kurtová