fbpx
Duševné či duchovné príčiny chorôb?

Psychosomatika skúma psychické príčiny chorôb, ktoré sú často zamieňané názvom duševné alebo duchovné príčiny chorôb. Ktorý výraz je vlastne ten správny?

Aby sme na túto otázku mohli odpovedať je predovšetkým nutné definovať rozdiel medzi pojmami duša a duch. Ako pomôcku sme si zobrali preslávený Oxfordský slovník pojmov, ktorý definuje dušu ako „duchovnú alebo nehmotnú súčasť človeka alebo zvieraťa považovanú za nesmrteľnú.“ Filozofi a mystici to vysvetľujú ako stav existencie, ktorý nie je ovplyvnený šťastím, smútkom, ziskom, stratou, teplom, chladom a inými dvojicami protikladných skúseností. Duša je nezničiteľná, zatiaľ čo samotné telo podlieha skaze. Každá duša je podľa monistu potenciálne božská. Realizáciou duše sa končí premena života.

Naproti tomu ducha definuje slovník ako „nefyzickú časť človeka, ktorá je sídlom emócií a charakteru.“ Básnici alebo spisovatelia často používajú slovo duch vo význame nadprirodzenej bytosti. Presnejšie sa slovo duch používa vo význame energie resp. energetického tela živých bytostí.  Stretávame sa s výrazmi ako „charizma“ či „temperament“ v zmysle „silného ducha“ či „charakteristickej mentality“. Slovo duch sa teda spája skôr s významovými interpretáciami ľudského ega.

Možno najpresnejšie vysvetlenie týchto pojmov je možné podať v rámci filozofie monistického idealizmu, ktorý legitímne predpokladá, že mediátorom medzi všetkými súčasťami bytia, ktoré prežívame – fyzické zážitky, vitálny (emočný) pocit, mentálnu myšlienku a supramentálnu (nevedomú či podvedomú) intuíciu – je nelokálne Vedomie ako podstata „bytia“, resp. „existencie“, prostredníctvom ktorých jednotné Vedomie celostným spôsobom prežíva seba samého.

Toto zobrazenie piatich „tiel“ Vedomia – resp. piatich úrovní „bytia“ – je veľmi staré. Objavilo sa v Indii ako súčasť literárneho súboru Vedanta a tiež v judaistickej tradícii ako súčasť Kabaly. Fyzické telo predstavuje najhrubšiu, najnižšiu úroveň, vitálne (emočné) telo je vyššia kategória a mentálne telo ešte vyššia. Súvzťažnosť mysle a emočného tela zvykneme nazývať aj prejavom ducha. Potom už prichádza na rad supramentálna úroveň, ktorá sa v spirituálnom význame zvyčajne nazýva dušou. Ak vám niečo hovorí platónske myslenie, najskôr identifikujete supramentálnu úroveň ako ríšu toho, čo Platón nazýva archetypmi. V  Jungovej vízii je to doména, do ktorej máme prístup prostredníctvom intuície. A konečne je tu oblasť jednotného Vedomia, čo je celosť – základňa bytia, ktorú nemožno prežívať s vedomím rozštiepeným na polaritu subjekt-objekt.

Samozrejme zástancovia materialistického realizmu – ako prevládajúceho svetonázoru – pripustia maximálne pojem „psychické príčiny chorôb“, pretože vedomie je podľa ich názoru len epifenoménom mozgovej činnosti, pričom však nie je možné poprieť fakt, že vedomie (pozor: nie myseľ) je kauzálnou entitou udeľujúcou zmysel existencii a významovým kontextom prežívaných udalostí. Nezodpovedanou otázkou však potom ostáva: ako môže niečo (hmota) príčinne pôsobiť na to, z čoho je zložená (na hmotu)? Nie – vedomie je samostatnou entitou na mozgu nezávislou a práve preto môže na ňu príčinne pôsobiť.

Vzniká však ďalšia otázka: Ak je teda vedomie samostatnou entitou, ako môže s hmotou interagovať, teda vzájomne sa ovplyvňovať?

Zdá sa, že správnou, hoci prekvapivou odpoveďou je názor Carla Gustava Junga, ktorý túto otázku zodpovedal nasledovne: „Pretože psyché a hmota sú obsiahnuté v jednom a tom istom svete, naviac sú spolu neustále v kontakte a oboje spočívajú na nenázorných a transcendentálnych faktoroch, existuje nielen možnosť, ale dokonca určitá pravdepodobnosť, že hmota a psyché sú dva rôzne aspekty jednej a tej istej veci“.  Jungov názor nám dnes potvrdzujú objavy kvantovej fyziky a nepriamo aj paradoxy kvantovej mechaniky, ktoré poukazujú na paralely modernej vedy a mysticizmu.

Napriek tomu, že v posledných desaťročiach prenikli tieto názory aj do vedných odborov akými sú psychoneuroimunológia, epigenetika či neurokardiológia, nenachádzajú psychické, duševné či duchovné príčiny chorôb odozvu v klinickej praxi ich liečenia a medicínskeho vzdelávania.

Prečo je tomu tak?

S najväčšou pravdepodobnosťou preto, že ľudský mozog zredukovali funkcionalisti na počítačový hardware s vedomím ako epifenoménom jeho neurálnych procesov. Keď sa začala na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia rozvíjať počítačová veda, bola jednou z prvých ideí, ktoré pritiahli pozornosť vedeckého sveta, umelá inteligencia – teda úloha postaviť počítač, ktorý môže myslieť. Aj neskôr, v 70. a 80. rokoch, písali počítačoví odborníci programy napodobňujúce ľudské myslenie, a to tak verne, že tým zmiatli mnoho ľudí.

Takže ako to je? Môžu počítače myslieť? Pokiaľ s nami, mysliacimi ľuďmi, môžu počítače konverzovať podobným spôsobom, ako im môžeme upierať schopnosť myslenia? A potom, keďže mozog je sám počítačom, prečo pochybovať, že myslenie vzniká práve v mozgu?

John Searle z Kalifornskej univerzity v roku 1980 priniesol dôkazy svedčiace proti schopnosti počítačov myslieť: „Počítače sú stroje pracujúce so symbolmi“, tvrdí. „Nemôžu pracovať s významom. A myslenie zahŕňa práve aj prácu s kategóriou významu. Takže počítač nemyslí. “ Myslenie vyžaduje existenciu samostatného mentálneho tela. My ľudia ním disponujeme, a to je dôvodom, prečo môžeme myslieť. Neskôr Searle (1994) napísal priekopnícku knihu príznačne nazvanú The Rediscovery of Mind (Znovuobjavenie mysle). Richard Feynman zároveň matematicky dokázal, že klasický počítač nie je schopný simulovať nonlokalitu.

Takže mentálne možnosti sú vyslovene nemateriálnej povahy. Sú to možnosti významu. Ak sú materiálne pohyby možnosťami, potom dáva zmysel predpoklad, že tiež mentálne pohyby sú možnosťami – možnosťami významu. Keď z možností významu zvolíme, máme tu konkrétnu myšlienku. Vedomie v každom jednotlivom prežitku zahŕňa nielen fyzický vnem fyzického objektu, ale aj mentálny vnem jeho významu. Vedomie nie je myseľ, je základom všetkého bytia, základňou ako hmoty, tak mysle. Oboje, hmota i myseľ, sú jeho možnosťami. Keď vedomie premení tieto možnosti v udalosť kolapsu aktuálneho zážitku, niektoré z nich skolabujú ako skutočnosti povahy fyzikálnej, zatiaľ čo iné ako prežitky povahy mentálnej.

Tu je jasne vidieť, že jednotné Vedomie je považované za sprostredkovateľa či mediátora interakcie medzi mysľou a telom, a existuje teda aj priestor pre liečbu mysle a tela, v ktorej môže náležitú rolu zohrať ako vedomie (ako pôvodca hierarchickej kauzality), tak myseľ (z ktorej prichádza význam), vždy vo vzťahu k fyzickému telu a jeho liečbe. Žiaľ konvenčná medicína vyššie uvedené fakty dôsledne ignoruje a namiesto liečby „duše“ preferuje lieky a častokrát aj invazívne zákroky. V tejto súvislosti sa hodí výrok zakladateľa humanistickej psychológie Abrahama Maslowa: „Pokiaľ jediný nástroj, ktorý máte k dispozícii je kladivo, začnete sa nutne chovať ku všetkému naokolo akoby to boli klince.“

Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo alternatívne, archaické alebo moderné, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Radikálne odlišnú paradigmu preferuje Germánska nová medicína, ktorej zákonitosti formuloval nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer a ktorej sa v rámci našich konzultácií venujeme. Objavil súvislosti medzi vznikom emocionálneho konfliktu a jeho simultánnym prejavom v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“. Táto kauzalita je typickou charakteristickou črtou psychosomatickej príčiny ochorenia. Jeho prejavy môžeme nazývať v prípade Germánskej novej medicíny aj prírodnými, resp. biologickými zákonmi, pretože vo svojej komplexnosti sú nielen exaktným dôkazom psychofyzického paralelizmu, ale najmä preto, že poukazujú na prehliadanú skutočnosť, že „choroba“ vlastne nie je chorobou vo všeobecne chápanom zmysle tohto slova, ale zmysluplným „osobitným biologickým programom“. Päť prírodných zákonov GNM je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou – La Medicina Sagrada.

Nie je podstatné, či prvotné príčiny „chorôb“ budeme nazývať „psychickými, duševnými či duchovnými“. Dôležité je vedieť, že „choroba“ je posolstvom, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum. To všetko sa deje v záujme prežitia jednotlivca a zachovania kontinuity života v prírode.

 

autor: Zoltán Németh

 

Psychické príčiny chorôb

Choroba je posolstvom duše, preto nazývame psychické príčiny chorôb aj duševné, duchovné, psychosomatické či emocionálne príčiny chorôb.

Majú choroby psychické príčiny (ktoré inak nazývame aj: psychosomatické, duševné, duchovné či emocionálne príčiny)?

Áno. Už veľkí myslitelia v starovekom Grécku prišli na to, že myšlienky a emócie môžu ovplyvňovať naše fyzické zdravie. Veď napokon aj pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Biochemické súvislosti psychosomatiky, ktorá prešla za posledných 50 rokov búrlivým vývojom, vysvetlila napríklad neurovedkyňa Candace Pert a neskôr biológ Bruce Lipton. Nové vedné odbory ako psychoneuroimunológia a epigenetika nám dali odpovede na otázky ohľadom fungovania prepojenia mysle a tela.

Ktoré choroby majú psychické príčiny?

Ochorenia, ktoré jednoznačne nemajú duševnú resp. emocionálnu príčinu, sú: genetické choroby (spôsobené mutáciou konkrétneho génu), úrazy a mechanické poškodenia, otravy potravinové a chemické (vrátane ťažkých kovov), parazitárne ochorenia a následky radiácie a vplyvu elekromagnetického žiarenia - tieto sú vylúčené z oblasti záujmu Germánskej novej medicíny, ktorá podrobne rozpracováva psychické (duševné, emocionálne) príčiny chorôb. Spúšťačom všetkých ostatných ochorení, vrátane civilizačných (nádorové a kardiovaskulárne ochorenia), ako aj tzv. autoimunitných ochorení je vždy psychický (duševný, emocionálny) konflikt. Platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu.

Ktorý názov je správny - psychické, psychosomatické, emocionálne, duševné či duchovné príčiny chorôb?

Pojem psychosomatika má svoj pôvod v starovekej gréčtine. Je zložený z dvoch slov: psyché = duša a soma = telo. Úlohou psychosomatiky je skúmať vzťah medzi telesným stavom a psychickými i emocionálnymi zložkami. Psychosomatika vysvetľuje, že choroba je posolstvom duše. Germánska nová medicína (GNM), ktorá je novou paradigmou medicíny a exaktnou formou psychosomatiky, chápe chorobu nie ako chybu v programe, ale ako zmysluplný „osobitný biologický program“. GNM odkrýva biologický zmysel našich ochorení na základe prírodovedeckých zákonitostí. Je to prírodná veda založená na piatich prírodných zákonoch (zákonoch a nie na hypotézach), podľa ktorých je možné reprodukovať striktne pragmaticky a vedecky akýkoľvek prípad ochorenia. Päť prírodných zákonov, ktoré GNM vysvetľuje, je v dokonalom súlade s duchovnými zákonmi. Z tohto dôvodu nazývajú Španieli Germánsku novú medicínu posvätnou medicínou - La Medicina Sagrada.

Ako zistím presnú psychickú (resp. duševnú, duchovnú, psychosomatickú, emocionálnu) príčinu svojej choroby?

Psychosomatike sa venujú viacerí autori z rôznych kútov sveta, ktorí svoje skúsenosti spísali do podoby prehľadov psychických príčin chorôb. Každému orgánu prisudzujú určitý typ emocionálneho konfliktu. Avšak majú pravdu len z časti. Na rozdiel od týchto viac-menej intuitívnych psychosomatických prístupov, ktoré sú častokrát aj veľmi nepresné, psychosomatika podľa Germánskej novej medicíny (GNM) veľmi podrobne rozpracováva jednotlivé odtiene rôznych druhov konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu podľa toho, z ktorého zárodočného listu pochádza, pretože niektoré orgány sú zložené z tkanív pochádzajúcich z rôznych zárodočných listov. GNM vysvetľuje, že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. GNM vytvára fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií.

Psychickým príčinám ochorení z pohľadu psychosomatiky podľa GNM sa venujeme v praktickom online kurze POCHOPTE SVOJE TELO A UZDRAVTE SA SAMI a v online konzultáciách v našej PORADNI.

Psychické príčiny chorôb

Emócie, ktoré sú výsledkom našich subjektívnych zážitkov prijatia a odporu rôznych situácií, sú vždy sprevádzané aj fyziologickými zmenami. Avšak nie vždy tieto fyziologické zmeny môžeme na sebe pozorovať alebo postrehnúť. Tieto procesy prebiehajú v ľudskom organizme v každej sekunde nášho života. Uveďme si niekoľko príkladov, kedy naše telo reaguje fyzickými zmenami na rozličné okolnosti: keď bežíme, zrýchli sa nám pulz a spotíme sa, keď je naša pokožka dlhšie vystavená slnečnému žiareniu, opálime sa, keď pravidelne posilňujeme naše svaly, zväčšujú sa a silnejú. Všetci poznáme aj všeobecne známe príklady reakcií na nasledujúce vnútorné – psychické – okolnosti: keď sme nervózni, spotia sa nám ruky, zrýchli sa nám pulz alebo sa môžeme zo stresu aj začať zajakávať, keď sa trápime, máme studené ruky a stuhnuté svaly, keď pociťujeme úzkosť, ťažko sa nám dýcha alebo sa nám točí hlava.

Pri všetkých týchto fyzických zmenách, nemáme pochybnosti o ich psychických príčinách – chápeme, že naše telo takto reaguje na nepríjemné a negatívne prežívané okolnosti, ktoré vo svojom živote prežívame, a chápeme, že tieto reakcie nášho tela sú prirodzené a logické. Nie sú nám síce príjemné, avšak nepovažujeme ich za chybu v programe alebo za niečo, čo by sme mali v našom tele opravovať alebo potláčať, pretože naše telo nefunguje správne. Oproti tomu, iné zmeny na bunkovej alebo funkčnej úrovni, akademická medicína definuje ako CHOROBU a nikto nebol schopný pochopiť ich zmysel. Napríklad: zadržiavanie vody v tele chápe ako zlyhanie obličiek, zvýšený rast buniek ako rakovinu, zvýšené hodnoty cukru v krvi ako diabetes, zvýšený počet leukocytov ako leukémiu, zníženú hustotu kostí ako osteoporózu.

Nič v tele však nie je chybné či nesprávne. Tzv. choroba je tiež výsledkom predchádzajúcich zmien. Všetko slúži nejakému účelu. Všetky telesné zmeny sú súčasťou zmysluplného osobitného biologického programu prírody, ako nazýva chorobu Germánska nová medicína (GNM). Autor jej princípov bol nemecký onkológ, doktor Ryke Geerd Hamer, ktorý svoj psychosomatický objav publikoval po prekonaní rakoviny semenníka, ktorú považoval za dôsledok emocionálneho stresu po zastrelení jeho syna. GNM chápe chorobu ako „osobitný biologický program. Príroda totiž naše telá vytvorila v súlade s pudom sebazáchovy a zachovaním jedinca alebo druhu, takže všetky procesy v našom tele prebiehajú s jediným účelom – pomôcť nám prežiť a lepšie sa prispôsobiť externým podmienkam.

Moderná medicínska veda už „rozobrala ľudské telo do poslednej bunky, o každom aspekte fungovania ľudského tela vznikajú nové a nové vedecké pojednania, každým dňom sa rozširuje počet „nekonečného množstva vedeckých štúdií. Žiaľ, o príčinách väčšiny chorôb sa konvenčná medicína len „dohaduje a mnohokrát priznáva, že ich prvotnú – vyvolávaciu – príčinu nepozná. Snahy vysvetliť funkcionalitu ľudského organizmu iba z hľadiska jeho biochemického zloženia – bez akceptácie úlohy mysle v tomto procese – sa podobajú snahe pochopiť počítač tým, že by sme ho rozdrvili a zanalyzovali by sme prvky, z ktorých sa skladá: napríklad meď, germánium či hliník. Určite by sme sa týmto spôsobom mohli niečo dozvedieť o počítači, konkrétne o tom, z čoho je vyrobený. Pri procese takejto redukcie sa však celkom určite nedozvieme nič o štruktúre a naprogramovanej činnosti daného počítača a chemická analýza nám neodhalí ani jeho obvodové schémy. Žiadne množstvo matematických modelov interakcií medzi jeho atomárnymi zložkami nám neukáže programy tohto počítača, ani účel na ktorý mali slúžiť.

Germánska nová medicína rozpracovala psychické príčiny chorôb do ucelenej koncepcie. Jej autorovi, Dr. Hamerovi, sa podarilo odkryť biologický zmysel našich ochorení, zmenil vnímanie ochorení a na základe prírodovedeckých zákonitostí a ním objavených pravidiel vytvoril fenomenálny systém obrazu o fungovaní, vzniku a zániku chorôb u človeka v autentickej prepojenosti tela a duše, teda ochorenia a prežívaných emócií. Spúšťacím impulzom každého ochorenia je vždy psychický (duševný) konflikt – platí, že intenzita a závažnosť ochorenia je priamo úmerná intenzite a závažnosti prežitého emocionálneho konfliktu. Osobitné biologické programy (= choroby) sú prírodou zmysluplne navrhnuté programy nášho tela, ktoré v dôsledku prežívaného konfliktu, vedú k funkčným a bunkovým zmenám, ktoré sú označované akademickou medicínou ako malígne, infekčné alebo defektné. Ochorenie je „inteligentné posolstvo” podmienené múdrosťou ľudského organizmu, čo je v príkrom protiklade so súčasnou paradigmou akademickej medicíny, ktorá považuje chorobu za „poruchu mechanizmu”, ktorú je potrebné odstrániť alebo aspoň potlačiť.

Pochopením princípov Germánskej novej medicíny nemusíme mať obavy z rozličných diagnóz, pretože za týmito nálepkami môžeme chápať biologické posolstvo danej choroby. Najdôležitejším benefitom GNM je, že sa už nemusíme cítiť ako obeť choroby, ale naopak ako tvorca vlastného zdravia, pretože vďaka princípom GNM chápeme úlohu nami vytváraných a nami prežívaných emócií v našom následnom fyzickom prežívaní.

Aké sú základné druhy psychických príčin chorôb podľa Germánskej novej medicíny? Dr. Hamer objavil ontogeneticky závislý systém spúšťačov chorôb, t.j., že jednotlivé orgány tela majú špecifickú a predpokladateľnú reaktivitu podľa ich pôvodu z jednotlivých zárodočných listov (endoderma, mezoderma, ektoderma) vo väzbe na charakter prežívaného emocionálneho konfliktu. Podľa GNM preto rozoznávame nasledovné psychické príčiny chorôb

  • orgány vzniknuté z endodermálnych zárodočných listov, riadené koncovým (kmeňovým) mozgom, reagujú na tzv. emočný konflikt „sústa“ – v zásade ide o situácie, ktoré obrazne povedané nedokážme „prehltnúť“ či „stráviť“, škála týchto situácií je samozrejme rozmanitá a široká – spadajú sem napríklad tráviace orgány,
  • orgány vzniknuté z evolučne staršej časti mezodermy, riadené mozočkom, reagujú na tzv. emočný konflikt „urážky, zraniteľnosti“- sem spadá napríklad dermis (vnútorná vrstva kože),
  • orgány vzniknuté z evolučne mladšej časti mezodermy, riadené bielou hmotou veľkého mozgu, reagujú na tzv. emočný konflikt „menejcennosti, straty sebaúcty, straty schopností“ – sem spadajú napríklad kosti,
  • orgány vzniknuté z ektodermálnych zárodočných listov, riadené mozgovou kôrou (kortexom), reagujú na tzv. emočný konflikt „oddelenosti, ohraničenosti“ v zmysle sociálnych vzťahov a na tzv. „pohlavný a teritoriálny konflikt“ v zmysle zachovania vlastnej integrity a ochrany svojho výsostného územia – sem spadá napríklad epidermis (vonkajšia vrstva kože) alebo sliznica priedušiek.

GNM veľmi podrobne rozpracováva aj jednotlivé odtiene týchto konfliktov prislúchajúce konkrétnym orgánom resp. konkrétnemu tkanivu daného orgánu (pretože niektoré orgány sú zložené z rôznych tkanív – napr. prsné mliečne žľazy vznikli z evolučne staršej časti mezodermy a prsné mliekovody vznikli z ektodermy, a preto bude mať rakovina prsníka v prípade zasiahnutia mliečnych žliaz inú emocionálnu resp. psychickú príčinu ako v prípade zasiahnutia mliekovodov).

Prečo akademická medicína dodnes zavrhuje objavnú prácu Dr. Hamera a tvrdošijne ju odmieta včleniť do rámca psychosomatickej medicíny? GNM rúca všeobecne prijaté zásady mechanistickej medicíny. Všeobecné prijatie GNM by prevrátilo naruby nielen mnohé „poznatky“ medicínskej vedy a zaužívané poňatie medicínskeho vzdelávania, ale najmä liečebnú prax, pretože podávanie prevažnej väčšiny liekov by stratilo svoje opodstatnenie, podobne ako veľká časť medicínskych zákrokov. V prípade potvrdenia a praktickej aplikácie jeho objavných téz by to znamenalo minimálne rovnakú zmenu paradigmy ako svojho času zmena názoru, že Zem je plochá a Slnko sa točí okolo nej. Bagatelizovanie vplyvu vedomia resp. emocionálneho prežívania na vznik a priebeh choroby, ako aj ignorovanie možností psychosomatiky pri terapii a liečení chorôb je smutným dôsledkom prevládajúcej paradigmy konvenčnej mechanistickej medicíny. Keď dáme bokom finančné motívy farmabiznisu, odpoveď na otázku prečo to tak je nájdeme vo vysvetlení pojmu KOGNITÍVNA DISONANCIA. Jedná sa o kategóriu zo sociálnej psychológie, ktorá sa viaže k menu Leona Festingera (1919-1989).  Festinger disonanciou nazýva ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo vedomosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, správaním) a skutočným stavom veci. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodné názory obhajujú s ešte väčšou vehemenciou, pretože v opačnom prípade by sa disonancia (nepokoj a nepríjemný pocit napätia) ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi veľa peňazí, energie alebo vlastnej povesti do svojej pôvodnej predstavy.

 

autor: Karina Kurtová

 

Side bar