Pre ľudí je ľahšie reinterpretovať pôvodnú situáciu, ako si priznať, že sa zmýlili. Je to spôsob obrannej reakcie, pretože priznať si pravdu by znamenalo čeliť nepríjemným emóciám. Nikto z nás sa nechce cítiť zmätene a zraniteľne, čo je príčinou toho, že mnohí ľudia „neveria vlastným očiam“ napriek očividným dôkazom. Keď počujeme informáciu, ktorá je v kontradikcii s naším pohľadom na svet, pociťujeme vnútornú neistotu, ktorá sa v psychológii nazýva kognitívna disonancia. Autorom tohto pojmu je americký sociálny psychológ Leon Festinger (1919 – 1989). Jeho kniha s názvom Teória kognitívnej disonancie bola prvýkrát vydaná v roku 1957. Táto teória je považovaná za jednu z kľúčových teórií v psychológii a Leon Festinger bol vďaka predstaveniu teórie kognitívnej disonancie piatym najcitovanejším psychológom 20. storočia.

Kognitívna disonancia je vlastne nepríjemný rozpor alebo nesúlad medzi postojmi, presvedčeniami, názormi alebo znalosťami. Na jednej strane je naše pôvodné poznanie, oproti ktorému však stojí nové poznanie. Ich nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Kognitívna disonancia je teda nevedomá reakcia mysle na rozpor novozískaných informácií protirečiacich predchádzajúcim predstavám alebo znalostiam. Festinger zároveň preukázal, že aj napriek zjavnému potvrdeniu protichodného názoru sa pôvodný názor obhajuje s ešte väčšou vehemenciou a nový názor sa popiera, pretože v opačnom prípade by sa disonancia ešte zvyšovala. K tomuto efektu dochádza, pokiaľ ľudia investujú veľmi veľa peňazí, energie či povesti do svojej pôvodnej predstavy.

Festinger uvádza, že ľudia všeobecne preferujú kognitívnu konzistenciu, t.j. súlad, medzi svojimi postojmi, presvedčeniami, názormi alebo znalosťami oproti nesúladu, rozporu. Slovo konzistencia Festinger nahradil slovom konsonancia a slovo nekonzistencia slovom disonancia. Ak medzi poznaniami (kogníciami) nie je ani konsonantný, ani disonantný vzťah, je medzi nimi vzťah irelevantný. Irelevantné elementy sa vzájomne vôbec neovplyvňujú. Konsonantný, čiže súhlasný, alebo disonantný, vyvolávajúci tenziu, sú vzťahy, kedy na seba jednotlivé prvky určitým spôsobom pôsobia. Tento vzťah závisí aj od faktorov ako kultúrne hodnoty, normy či daný kontext situácie.

Vďaka konsonancii sme efektívnejší, pretože nemusíme prechádzať novým rozhodovacím procesom zakaždým, keď sme konfrontovaní s novou situáciou. Keď sa raz rozhodneme alebo zaujmeme stanovisko či si dáme záväzok, budeme sa stretávať s osobným i medziľudským tlakom, aby sme sa správali v súlade s týmto záväzkom. Naša snaha vyzerať a byť konzistentní je teda silnou zbraňou, ktorá nás často núti konať spôsobom, ktorý nie je v našom vlastnom záujme.

Prítomnosť disonancie vedie k potrebe jej zníženia rovnako ako napr. prítomnosť hladu vedie k potrebe zasýtenia, t.j. zníženia hladu. Britský psychológ Adrian Furnham v knihe 50 myšlienok z psychológie, ktoré by ste mali poznať uvádza, že štúdia za štúdiou ukázala, že svoje nákupné rozhodnutia po ich uskutočnení ospravedlňujeme tým, že si idealizujeme rozhodnutie, ktoré sme urobili, a dehonestujeme rozhodnutie, ktoré sme odmietli. Skôr ako dospejeme k určitému rozhodnutiu, pripadajú nám rovnako príťažlivé aj iné možnosti. Akonáhle sa však rozhodneme, podľa teórie kognitívnej disonancie platí, že prostý fakt výberu jednej z možností vyvolá pocit nesúladu, pretože aj možnosti, ktoré sme si nezvolili, mali svoje výhody. Vlastnosti našej voľby teda zvyčajne zveličujeme a vlastnosti voľby, ktorú sme zavrhli, zas zľahčujeme.

Za základ teórie kognitívnej disonancie je považovaná kniha Keď sa proroctvo nesplní, ktorá vyšla v roku 1956. V nej Leon Festinger spolu so svojimi kolegami Henrym Rieckenom a Stanleym Schachterom opisujú správanie skupiny ľudí, ktorá verila, že dôjde ku koncu sveta prostredníctvom povodne a jedine členovia tejto skupiny budú zachránení – lietajúcou loďou. Keď k naplneniu tohto proroctva nedošlo, skupinka veriacich nepriznala, že sa mýlili, ale začali tvrdiť, že Zem zachránili svojou vierou. Viera členov sekty nebola teda nesplnením proroctva nijako narušená, naopak bola posilnená.

Festinger hovoril, že disonančné vzťahy nemajú rovnakú veľkosť. Rozlišoval rôzne stupne disonancie a hovoril, že veľkosť disonancie je dôležitou premennou pri určovaní tlaku na zníženie disonancie. Ľudia zažívajú najdramatickejšie príznaky kognitívnej disonancie vtedy, keď sú príslušné konkrétne postoje kľúčové pre ich sebachápanie, sebahodnotu a hodnoty. Ak by sme mali napísať esej, ktorá vyjadruje názory úplne odlišné od našich vlastných, bola by prežívaná disonancia s veľkou pravdepodobnosťou vysoká.

V známej štúdii uskutočnenej v roku 1959 malo 71 študentov, rozdelených do troch skupín, v experimente vedenom Leonom Festingerom a Jamesom Carlsmithom vykonávať dve hodiny nudnú a monotónnu úlohu. Študentom bolo povedané, že výskum je zameraný na to ako očakávania ovplyvňujú výkonnosť a zároveň im oznámili, že sa v daný deň nedostavil človek, ktorý obvykle hovorí účastníkom výskumu, čo majú očakávať. S touto výhovorkou experimentátor ponúkol účastníkom jednej skupiny odmenu 1 dolár a účastníkom druhej skupiny odmenu 20 dolárov, keď nasledujúcemu účastníkovi, ktorý bol na rade (v skutočnosti išlo o študentku najatú výskumníkmi) povedia, že experiment bol skvelý, vzrušujúci, veľmi zábavný a zaujímavý. V 50. rokoch minulého storočia si bolo možné za 1 dolár kúpiť večeru v reštaurácii a za 20 dolárov nakúpiť potraviny na týždeň pre celú rodinu, takže nešlo o malé sumy peňazí. Tretej, kontrolnej skupine, nebola zaplatená nijaká suma, avšak neboli ani nútení hovoriť pozitívne veci o experimente. Potom boli účastníci podrobení rozhovoru s výskumníkom, v ktorom mali hodnotiť svoje dojmy z experimentu. Cieľom bolo vyvolať u účastníkov protichodné emócie a postoje.

Študenti, ktorým bolo za klamstvo ponúknutých 20 dolárov, sa v hodnotení experimentu nijako výrazne nelíšili od kontrolnej skupiny. Výška ich odmeny bola totiž dostatočne vysoká na to, aby zredukovala nepríjemné pocity spojené s rozporom medzi ich skúsenosťou a správaním. Považovali to za spravodlivý obchod, a preto nezažívali kognitívnu disonanciu. Naproti tomu skupina, ktorá za svoje klamstvo dostala iba 1 dolár, povedala v rozhovore o experimente najpozitívnejšie veci, čo znamenalo, že si vykonávaný experiment títo účastníci kompletne vnútorne reinterpretovali z nudného na zábavný, aby si nemuseli priznať, že sa nechali „kúpiť“ za mizernú sumu peňazí, t.j. sa vyhli nepríjemnému vnútornému napätiu z klamstva.

V roku 1967 americký sociálny psychológ Daryl Bem ponúkol alternatívne vysvetlenie niektorých záverov teórie kognitívnej disonancie. Prehlásil, že všetky výsledky experimentov prevedených v rámci teórie kognitívnej disonancie sa dajú vysvetliť jednoduchšou teóriou, ktorá sa zaobíde aj bez predstavy nesúladu, ktorý v našom vnútri vzniká. Bem prišiel s tzv. teóriou sebapercepcie, ktorá vychádza z predpokladu, že jedinci spoznávajú svoje postoje, emócie a ďalšie vnútorné stavy čiastočne tak, že ich odvodzujú od pozorovania vlastného správania a okolností, za ktorých sa toto správanie vyskytuje. Podľa Bema sa to deje preto, lebo vnútorné signály bývajú slabé, nejednoznačné alebo nevysvetliteľné. Podľa teórie sebapercepcie študenti vo Festingerovom experimente hľadali odpoveď na otázku, či ich bavil experiment, rovnako, akoby ju hľadal vonkajší pozorovateľ, t.j. odmenení jedným dolárom odvodili svoj postoj zo svojho správania: „Úloha mi určite musela pripadať zábavná, inak by som to predsa nehovoril.“

Bemova teória je však postavená akosi na ruby. V podstate predpokladá, že dve hodiny, počas ktorých účastníci experimentu vykonávali nudnú úlohu, študenti neprežívali emóciu nudy či iné nepríjemné pocity a svoj postoj, t.j či ich úloha baví alebo nie, si vytvorili až po poskytnutí pozitívnej referencie na ňu, o ktorú boli požiadaní. Ani v iných príkladoch ilustrujúcich teóriu sebapercepcie nemožno nájsť dostatočnú logiku – život je totiž plný príkladov, kedy naše správanie vychádza z našich emócií, postojov, presvedčení, názorov či znalostí a nie naopak. Je tiež dokázané že prijímame normy, presvedčenia a postoje skupiny, ktorú uznávame a obdivujeme. Pomocou takejto referenčnej skupiny potom hodnotíme a usmerňujeme svoje správanie. Väčšina ľudí sa identifikuje s niekoľkými referenčnými skupinami, čo môže vyústiť v protichodné tlaky na presvedčenia či postoje, a teda aj na správanie (t.j. vytvoriť kognitívnu disonanciu).

Mnohé výskumy kognitívnej disonancie preukázali, že ľudia sú schopní ospravedlňovať aj svoje bolestné skúsenosti. Experimenty na amerických vysokých školách týkajúce sa rituálov (niekedy aj bolestivých a nebezpečných týraní), ktoré študenti musia podstúpiť, aby boli prijatí do študentských bratstiev a spolkov, dokázali, že ľudia, ktorí sa môžu pripojiť k určitej skupine iba s vynaložením určitého úsilia, si túto skupinu vážia viac, ako keby sa jej členmi mohli stať iba tak.

V roku 1970 došlo na Kentskej štátnej univerzite v Ohio v USA k násilnému incidentu, pri ktorom príslušníci Národnej gardy USA zabili na akademickej pôde štyroch neozbrojených študentov a deväť ďalších zranili ostrými nábojmi. K udalosti došlo v rámci zásahu počas študentskej protivojnovej demonštrácie. Po tomto incidente sa niektorí ľudia, vrátane jedného učiteľa i samotných členov Národnej gardy, vyjadrili, že si študenti smrť zaslúžili. Americký psychológ Elliot Aronson, ktorý uskutočnil viaceré experimenty týkajúce sa kognitívnej disonancie, túto situáciu vysvetľuje tým, že takéto ospravedlňovanie násilných činov neodráža psychopatické myslenie ľudí, ktorí tieto činy ospravedlňujú, ale je pokusom ako sa vyrovnať s tlakom a rozporuplnými predstavami. Keď sa ľuďom rútia ich predstavy, môžu začať ospravedlňovať či dokonca popierať krutosti spáchané inými ľuďmi. Miestni ľudia podľa Aronsona potrebovali veriť, že ich Národnú gardu tvoria správni a slušní ľudia, čo znamenalo, že si obete smrť zaslúžili. Predstava, že to tak nebolo, by v nich vyvolala ťažký emocionálny konflikt, v ktorom by sa museli vyrovnávať so skutočnosťou, že šlo o nevinné obete. Aronson uviedol, že v podobnej situácii by sa tak mohol zachovať ktokoľvek z nás. Ide vlastne o obranný mechanizmus. Podľa Aronsona je dôležité, aby sme sa snažili vždy pochopiť kontext danej situácie a stres, ktorému ľudia čelili, keď došlo k abnormálnemu správaniu, skôr než ich označíme za psychopatov. Tieto skutočnosti popisuje vo svojej knihe Spoločenské zviera z roku 1972.

Kognitívna disonancia vedie k tomu, že ľudia svoje silné názory nemenia ani tvárou v tvár opaku a sú imúnni proti dôkazom a racionálnej argumentácii. Príkladom je osud maďarského lekára Ignáca Semmelweisa, známeho ako „záchranca matiek“, ktorý sa už v polovici 19. storočia zasadzoval za dôkladnú hygienu rúk medikov po práci v pitevni pred vyšetrením rodičiek. Semmelweisa trápilo, že veľa rodičiek zomiera na tzv. horúčku šestonedieľok. Vo viedenskej nemocnici, kde pracoval, si všimol, že chorobnosť rodičiek je oveľa vyššia na oddelení, kde pôsobia študenti medicíny. Zároveň bola zreteľne nižšia úmrtnosť matiek, ktoré porodili ešte pred hospitalizáciou. Semmelweis dospel k záveru, že horúčka šestonedieľok má pôvod v mŕtvych telách na pitevni a šíria ju samotní medici. Jeho podozrenie, že nákaza má pôvod priamo v nemocnici, potvrdila smrť jeho kolegu Jakoba Kolletschka, ktorý zomrel na infekciu po zranení skalpelom pri pitve. Semmelweis zaviedol v pôrodnici povinné umývanie rúk lekárov chlórovým antiseptikom a úmrtnosť rodičiek ihneď rádovo poklesla.

Aj napriek evidentnému úspechu sa však jeho teória stretla s prudkým odporom kolegov, ktorí odmietali pripustiť, že by za smrť pacientiek mohli oni sami. Niektorí ďalší jeho kolegovia túto pravdu neuniesli – napr. profesor Gustaf Michaelis, ktorý Semmelweisom odporúčanú dezinfekciu ako jeden z prvých zaviedol na svojom pracovisku, spáchal samovraždu (medzi ženami, ktoré pred tým po pôrode u neho zomreli na horúčku šestonedieľok, bola aj jeho milovaná neter). Nekončiaci zúfalý boj o odborné uznanie jeho teórie skončil umiestnením Semmelweissa do psychiatrického ústavu proti jeho vôli, kde po dvoch týždňoch pobytu zomrel. Mal 47 rokov. Iróniou osudu bola jeho smrť spôsobená infekciou rany na pravej ruke, ktorú pravdepodobne získal pri bití dozorcami.

Dnes sú zásady antisepsy, ktoré formuloval, všeobecným nemocničným štandardom a po Semmelweisovi sa pomenúvajú ulice a univerzity. Preto psychológovia Carol Tavrisová a Elliot Aronson v knihe Chyby sa stali (ale nie mojou vinou) kladú otázku, na ktorú teória kognitívnej disonancie pozná odpoveď: „Prečo Semmelweissov objav lekári okamžite neprijali a vrúcne mu neďakovali za to, že našiel príčinu toľkých zbytočných úmrtí?“ Spisovateľ Robert Anton Wilson vytvoril dokonca termín „Semmelweis-Reflex“, pomenovaný po Semmelweisovi, ktorý opisuje reflexívne odmietanie nových dôkazov alebo poznatkov, pretože sú v rozpore so zakorenenými normami, presvedčeniami a paradigmami, inak povedané kognitívnu disonanciu.

Ak napriek očividným dôkazom pre novozískané informácie ľudia nedokážu zahodiť svoje pôvodné postoje, presvedčenia, názory alebo znalosti, existuje vôbec spôsob ako prekonať nepohodlie spôsobené kognitívnou disonanciou? Mahátma Gándhí povedal známu vetu: „Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete.“ Napriek tomu, že každá zmena je na začiatku ťažká a nepríjemná, zmena je prirodzenou súčasťou života. Ak zmenu začneme vnímať ako výzvu a príležitosť, vtedy dokážeme prekonať vnútorné bariéry, ktoré sme si vytvorili, vtedy dokážeme začať kráčať novou cestou, vtedy dokážeme vziať zodpovednosť za náš život do svojich rúk.

autor: Karina Kurtová

POUŽITÉ ZDROJE:

COLLINOVÁ, C. a kol. 2021. Kniha psychologie. Praha : Universum. 352 s. ISBN 978-80-7617-356-9.

FESTINGER, L. 1957. A Theory of Cognitive Dissonance. Stanford : Stanford University Press. 291 p.

FESTINGER, L. – RIECKEN, H. W. – SCHACHTER. S. 2012. When Prophecy Fails: A Social and Psychological Study of a Modern Group that Predicted the Destruction of the World. Start Publishing. ISBN 978-1-62558-977-4.

FURNHAM, A. 2009. 50 psychology ideas you really need to know. New York : Quercus Publishing, 208 p. ISBN 978-1-62365-192-3.

GRIGORIEVA, K. N. 2019. Gustav Adolf Michaelis (1798–1848). In Obstetrics, Gynecology and Reproduction, vol. 13, no. 4, p. 384-387. ISSN 2313-7347. Dostupné z: https://www.gynecology.su/jour/article/view/605

GUPTA, V. K. et al., 2020. Semmelweis Reflex: An Age-Old Prejudice. In World Neurosurgery, vol. 136, p. e119-e125. ISSN 1878-8750. Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.wneu.2019.12.012

LOUDON, I. 2000. The Tragedy of Childbed Fever. New York : Oxford University Press, 256 p. ISBN 0-19-820499-X

NOLEN-HOEKSEMA, S. a kol. 2012. Psychologie Atkinsonové a Hilgarda. Praha : Portál. 884 s. ISBN 978-80-262-0083-3.

TAVRIS, C. – ARONSON, E. 2007. Mistakes Were Made (but not by me): Why We Justify Foolish Beliefs, Bad Decisions, and Harmful Acts. Orlando : Harcourt, 276 p. ISBN 978-015-101098-1.

Pojem „duša“ – v mojom ponímaní – však nie je nejakým abstraktným ezoterickým pojmom, ale kontinuálnym prepojením vedomia a nevedomia (často nazývaným aj podvedomím), ktoré je v neustálom spojení s jednotným Vedomím, ktoré je tiež možné zažívať, avšak len v transcendentálnom resp. zmenenom stave vedomia. Programy – presnejšie povedané naše presvedčenia – uložené v nevedomí v každej chvíli ovplyvňujú našu myseľ a prostredníctvom vitálnych energií aj naše fyzické telo.

Ale aj s týmito definíciami má súčasná psychológia problém: Predstaviteľ postmodernej filozofie Jacques Derrida prehlásil, že „freudovský pojem – nevedomie – je len provizórnou zbraňou ak nie rovno len rétorickým nástrojom“. V knihe „Dejiny psychológie“ od Mortona Hunta dokonca nie je zaradený ani priekopník psychoanalýzy Carl Gustav Jung. Je to niečo ako keby v dejinách kozmonautiky nebola zmienka o Gagarinovi alebo z histórie fyziky by bol vynechaný Albert Einstein.

Takéto poňatie logicky privádza psychológiu k zúženiu jej predmetu len na skúmanie „nástrojov“ a rezignáciu na pochopenie prvotných príčin psychických problémov, ktoré sa často odvíjajú od Freudovho objavu „nevedomia“ a „kolektívneho vedomia“, ktorý doplnil Jung o teóriu „kolektívneho nevedomia“. Jacob Levy Moreno, zakladateľ metód psychodrámy a skupinovej psychoterapie, rozšíril tieto kategórie poukázaním na existenciu rodinného a skupinového vedomia resp. nevedomia.

Označenie nevedomie sa dostalo do popredia zásluhou Sigmunda Freuda. Podľa Freudovej psychoanalýzy je nevedomie predovšetkým sídlom traumatizujúcich zážitkov, často z ranného detstva, ktoré nebolo možné v danom období prijateľne vyriešiť a preto boli automaticky vytesnené do nevedomia, odkiaľ môžu neskôr negatívne ovplyvňovať psychiku, správanie i fyzické zdravie človeka.

Pojem kolektívneho nevedomia, zavedený Carlom Gustavom Jungom, je definovaný prostredníctvom archetypov. Sú to neuvedomované skúsenosti celého ľudstva ako druhu z celej jeho histórie. Vďaka nim prežívame podobné udalosti podobne bez ohľadu na kultúru a sociálne prostredie, v ktorom žijeme. Jung o archetypoch povedal, citujem: „existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky… Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje. Kolektívne nevedomie je časť psyché, ktorá môže byť negatívne odlíšená od osobného nevedomia skutočnosťou, že na rozdiel od osobného nevedomia nevďačí za svoju existenciu osobnej skúsenosti, a teda nie je osobnou akvizíciou. Zatiaľ čo osobné nevedomie je tvorené obsahmi, ktoré boli v istej dobe vedomé – ale zmizli z vedomia v dôsledku zabudnutia alebo potlačenia – obsahy kolektívneho nevedomia neboli nikdy vo vedomí, a teda neboli nikdy individuálne osvojené, ale vďačia za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Kým osobné nevedomie sa z väčšej časti skladá z komplexov, obsah kolektívneho nevedomia sa skladá z archetypov“.

Biológ Ruppert Sheldrake sa tento transgeneračný prenos pokúsil vysvetliť hypotézou formatívnej kauzality, ktorú predstavil v roku 1981. Na dedičnosť v nej prezentuje širší pohľad a vidí dedičnosť organických foriem – vrátane foriem samotných molekúl – ako dedičnosť organizujúcich polí, prostredníctvom tzv. morfickej rezonancie, ktoré obsahujú určitý druh zabudovanej pamäte. Podľa tohto názoru dedia živé organizmy nielen gény, ale tiež návyky vývoja a chovania od predchádzajúcich členov svojho vlastného druhu a taktiež od dlhého sledu predchádzajúcich druhov, z ktorých ich druh vznikol. Sheldreakova teória umožňuje popísať a interpretovať javy, ktoré sú za horizontom dosahu súčasných vedeckých metód.

Sheldrake vidí jednoznačnú súvislosť medzi Jungovou teóriou archetypov a teóriou formatívnej kauzality, citujem: „Jedným z dôvodov, prečo Jung prijal túto myšlienku bolo, že našiel opakujúce sa schémy v snoch a mýtoch, ktoré naznačovali existenciu nevedomých archetypov, ktoré interpretoval ako druh zdedenej kolektívnej pamäte. Nedokázal vysvetliť ako k takejto dedičnosti dochádza a jeho názor bol jasne nekompatibilný s konvenčným mechanistickým predpokladom, že dedičnosť závisí na informáciách zakódovaných v molekulách DNA. Jungova idea kolektívneho nevedomia nedávala zmysel v kontexte mechanistickej teórie života, a preto ju ortodoxná veda nebrala vážne. Dáva však dobrý zmysel vo svetle formatívnej kauzality. Vďaka morfickej rezonancii prispievajú myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti, do morfogenetických polí. Tieto polia obsahujú priemerné formy predchádzajúcich skúseností definované z hľadiska pravdepodobnosti. Táto myšlienka zodpovedá Jungovmu poňatiu archetypov ako ,vrodených psychických štruktúr“.

Širšie chápanie dedičnosti, ktorá zahŕňa gény a morfickú rezonanciu, nachádza odpovede na mnohé nezodpovedané otázky a otvára mnoho ďalších. Oslobodzuje biológiu aj psychológiu od ich tunelového videnia a zbližuje ich v zmysle psychofyzického paralelizmu a viacdimenzionálnej podstaty človeka. Z vedeckého hľadiska má tento pohľad širší význam: slovo „dedičný“ už prestáva byť synonymom pre slovo „genetický“. Gény sú súčasťou dedičnosti, ale každý jedinec čerpá aj z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfogenetického pola.

Akademická psychológia je posadnutá prezentáciou psychológie ako úctyhodnej tzv. „tvrdej vedy“, akou je napr. fyzika, preto kladie dôraz na terapie „založené na dôkazoch“. Jung bol však viac duchovným učiteľom ako vedcom, jeho poznatky sú empirické, založené na hlbokom skúmaní, ale nie sú ľahko kvantifikovateľné a nehodia sa na dvojito zaslepené štúdie. To však neznamená, že sú nesprávne a nepoužiteľné, veď práve prepojenie našej mysle a vedomia s nevedomím je cestou k pochopeniu posolstiev našej duše. A tejto cesty by sa ani súčasná psychológia nemala vzdávať. Veď ako povedal Carl Gustav Jung: „Uvedomené je tvojim životom, nevedomé sa stane tvojim osudom.“ 

autor: Zoltán Németh

Priebeh našich emócií významne ovplyvňujú naše myšlienky a predstavy. Naše emócie totiž nie sú iba výsledkom pôsobenia objektívnych, reálnych podnetov na náš organizmus, ale vznikajú v dôsledku našej kompletne subjektívnej interpretácie skutočnosti. A táto interpretácia môže byť nesprávna i zavádzajúca. V psychoterapii sa tiež stretávame s tým, že si klienti niektoré emócie vôbec nepripúšťajú, potláčajú ich alebo ich posolstvám nerozumejú a nevedia potom s týmito emóciami zaobchádzať. Problémy s reguláciou konkrétnych emócií mávajú pomerne dlhú históriu a ich počiatky siahajú častokrát až do detstva. Maladaptívne emočné schémy, ktoré sa vytvoria v detstve v konkrétnych situáciách (spojených spravidla s vtedajšou bezmocnosťou tieto situácie konštruktívne zvládnuť), je v dospelosti ťažké meniť.

Maladaptívne emočné schémy sú pamäťové štruktúry (klasické psychodynamické prístupy ich označujú ako komplexy), ktoré nás po aktivácii automaticky a bez nášho vedomia vedú k typickej interpretácii reality, k typickému prežívaniu a k typickému, vysoko kompulzívnemu správaniu. Problémom však je, že si zvyčajne nie sme plne vedomí vplyvu minulých fixných schém na súčasnú situáciu a vzťahy. Podvedome však stále inscenujeme podobné scenáre, aké sme zažili v minulosti. V našom mozgu sú tieto schémy uložené v implicitnej sémantickej pamäti a je pomerne ťažké ich zmeniť. Aj keď sme si vedomí, že naše skúsenosti a správanie sú v niektorých situáciách často neadekvátne, typický spúšťač v nás napriek tomu vždy znovu vyvolá typickú obrannú reakciu. Reakciu, ktorá kedysi dávala zmysel, ale teraz už často nedáva. Mnohí psychoterapeuti považujú transformáciu maladaptívnych emocionálnych schém za jadro psychoterapeutickej zmeny. Všímavý prístup terapeuta, ale aj aplikácia všímavosti u klienta, môže klientovi pomôcť uvedomiť si pocity, ktoré si ešte plne neuvedomil, hlboko zakorenené automatické predpoklady (angl. core beliefs) a ďalšie prvky skúsenosti, ktoré sa skryto podieľajú na vzniku psychopatologických symptómov.

Väčšinu našich myšlienok tvoria úvahy o minulosti alebo budúcnosti. Sledovanie vlastných telesných pocitov vracia naše myšlienky do prítomnosti. Psychoterapeut a budhistický mních Mirko Frýba to vo svojej knihe Umění žít šťastně popisuje nasledovne: „Budúcnosť nie je ešte skutočná a minulosť nie je už natoľko skutočná, aby sa na nej dalo niečo zmeniť. Jedine teraz, keď si všimnete, aké možnosti sú tu pre vás otvorené, zvládnete svoj život. Všimnite si prosím, čo práve teraz telesne prežívate, čo tu a teraz dokážete všímavo zaznamenať.“ Psychoterapeuti pomáhajú svojim klientom uvedomovať si, čo vlastne cítia už desiatky rokov. Blahodárny vplyv označovania pocitov (angl. affect labeling) na prežívanie človeka overila rada neurovedeckých štúdií. Kalifornská univerzita v Los Angeles preukázala napríklad účinnosť označovania pocitov na ľuďoch s abnormálnym strachom z pavúkov. Previedli experiment, ktorého účastníci sa mali postupne približovať k otvorenému teráriu so živým chlpatým pavúkom a boli pritom rozdelení do štyroch skupín, z ktorých každá používala inú stratégiu regulácie emócií. Vedci u všetkých účastníkov počas opakovaných pokusov priblížiť sa k pavúkovi zmerali odozvu ich kožnej vodivosti, ktorá je vyššia, keď sa človek bojí a nižšia, keď je človek v kľude a tiež sledovali ako blízko sa účastníci k pavúkovi priblížia. Ukázalo sa, že popisovanie vlastných pocitov je najefektívnejšia stratégia regulácie emócií. Účastníci zo skupiny, v ktorej mali behom približovania k pavúkovi popisovať svoje nepríjemné pocity, ktoré práve prežívali, zostali najkľudnejší a dokázali sa k pavúkovi dostať najbližšie. Schopnosť zachovať väčší kľud ako ostatní, ktorí mali odvádzať svoju pozornosť niekam úplne inam, sa pritom u nich prejavila aj po týždni, keď bol experiment opakovaný. Nepotláčanie vlastných negatívnych emócií, ale naopak ich priznanie, vyjadrenie a prijatie, je teda, ako vidíme aj na tomto príklade, dôležitým prínosom všímavosti pri regulácií maladaptívnych emócií. Už gestaltterapeut Arnold R. Beisser (1970) popísal paradoxnú teóriu zmeny. Paradox spočíva v tom, že k zmene prežívania dochádza, keď si plne uvedomíme, čo vlastne prežívame, keď sa prestaneme brániť a pripustíme si dovtedy potláčané pocity, prežijeme ich, vyjadríme ich (napríklad v rozhovore s terapeutom) a porozumieme im – potom dôjde k zmene, nepríjemný pocit sa rozplynie a my sa začneme cítiť inak. Súčasná neuroveda tento proces vysvetľuje vyhasínaním maladaptívnych mozgových spojov.

Presným mechanizmom, vďaka ktorým všímavosť umožňuje regulovať emócie a udržovať tak duševné zdravie a osobnú pohodu, sa v súčasnej dobe snažia porozumieť stovky kognitívnych vedcov, neurovedcov a psychológov po celom svete. Zdá sa totiž, že nedostatok všímavosti hrá dôležitú rolu pri vzniku mnohých duševných porúch a rozvíjanie všímavosti je naopak zrejme jedným z univerzálnych faktorov psychoterapeutickej zmeny. Doterajšie zistenia nasvedčujú tomu, že rozvinutá všímavosť reguluje emócie automaticky a bez nutnosti sa o zvládanie emócií nejak usilovne snažiť. Keď rozvíjame všímavosť, získavame obvykle najprv určitý odstup od vlastných myšlienok. Zisťujeme, že sa s myšlienkami, ktoré sa nám v mysli vynárajú, vlastne vôbec nemusíme stotožňovať. Zisťujeme, že dokážeme chvíľami aj nemyslieť alebo iba sústredene vnímať či vedome prežívať nejaký pocit. A postupne tiež získavame presnejšiu predstavu o tom, aké typy myšlienok sa v našej mysli vlastne najčastejšie vyskytujú.

Jan Benda v štúdií Všímavost v psychologickém výzkumu a v klinické praxi, uverejnenej v roku 2007 v časopise Československá psychologie, dokumentuje aktuálny vývoj v oblasti aplikácie všímavosti v psychoterapii, upozorňuje na niektoré problémy výskumu a načrtáva aj ďalšie perspektívy všímavosti v psychologickej teórii a praxi. Benda v štúdii uvádza, že Segal, Williams a Teasdale poukázali na to, že všímavosť umožňuje zmenu postoja k prežívaným javom v zmysle „vzdialiť sa“ od nich alebo ich „decentralizovať“, ale aj „dovoliť“ a „prijať“ ich. V dôsledku toho môže človek prerušiť predchádzajúce automatické „reagovanie“ a rozhodnúť sa pre alternatívne kroky podľa vlastného výberu. Podobne Frýba hovorí, že všímavosť rozvíjaná v terapii vedie k vhľadu do vzájomnej podmienenosti jednotlivých prvkov cyklicky sa opakujúcej patogénnej skúsenosti spôsobujúcej utrpenie a umožňuje klientovi či pacientovi prelomiť tento bludný kruh a vystúpiť z neho. Podľa Bendu predstavuje dôležitý výskumný počin, ktorý môže významne prispieť k pochopeniu všímavosti, Hájekova teória telesne založenej skúsenosti, ktorá ponúkla možné vysvetlenie dôležitých mechanizmov psychoterapie. Podľa Karela Hájeka, autora knihy Tělesně zakotvené prožívání, človek, ktorý pomocou všímavosti telesných javov zachytí tzv. ohnisko pocitu a ktorý následne dokáže pochopiť význam tohto pocitu, predchádza následnému podmieneniu nepríjemnej emócie alebo dokonca vzniku patologického prežívania (fóbie, úzkosti atď.).

Pri rozvíjaní všímavosti sa postupne učíme porozumieť tomu, čo vlastne cítime a čo potrebujeme, učíme sa zaujať voči pocitom postoj, ktorý ich transformuje, pozorujeme všetky javy, ktoré prebiehajú v našej mysli a v našom tele v prítomnom okamihu a bez hodnotenia. Keď sme všímaví, nevzniká v nás k práve uvedomovanému averzia (odpor) a môžeme hovoriť o prijatí práve prežívaného fenoménu. Všímavosť všetky prežívané fenomény akceptuje. Akékoľvek hodnotenie by bol ďalší fenomén, ktorý by sme si mali tiež všimnúť a opäť akceptovať skutočnosť, že sa tento fenomén (hodnotenie) objavil. Uvedomenie a prijatie má schopnosť transformovať a nástroje všímavosti iba vytvárajú podmienky k tomu, aby si klient či pacient všimol a prijal fakt, že práve prežíva to, čo prežíva. Všímavosť eliminuje zautomatizované obranné reakcie prebiehajúce mimo nášho vedomia a umožňuje nám reagovať vedome a slobodne a tiež sa pre nejakú reakciu alebo naopak pre nereagovanie rozhodnúť.

Rozvinutá všímavosť tiež ovplyvňuje priebeh emócií vďaka zmenenému pohľadu na vlastné naratívne alebo konceptuálne Ja. Sprostredkováva nám poznanie, že žiadne trvalé a nemenné Ja v skutočnosti neexistuje. A čím častejšie si túto skutočnosť uvedomujeme, tým menej nás potom zaujímajú akékoľvek príbehy o Ja, ktoré by naša myseľ eventuálne mala tendenciu vytvárať. Množstvo situácií potom dokážeme brať menej osobne, menej sebevzťažne a omnoho pragmatickejšie. Netrápime sa toľko tým, ako nás hodnotia druhí a nevzniká v nás pocit menejcennosti či hanby. A to je okrem schopnosti prijať všetko, čo prežívame, druhý najdôležitejší a najzaujímavejší mechanizmus, vďaka ktorému nám všímavosť umožňuje cítiť sa v niektorých situáciách inak, a preto tiež tieto situácie inak zvládať. Súčasná neuroveda označuje oblasti mozgu zodpovedné za proces vnútorného monológu resp. sebevzťažné myslenie ako defaultnú sieť (angl. default mode network). Táto sieť je aktivovaná v momentoch, kedy sa oddávame dennému snívaniu, premýšľaniu o svojej minulosti alebo budúcnosti alebo o tom, ako sa vnímame vo vzťahu k druhým. Mnohé neurovedecké štúdie dnes pritom dokladajú, že všímavosť aktivitu tejto defaultnej siete redukuje. Potvrdzujú teda, že zmena v chápaní seba samého, dosiahnutá vďaka všímavosti, znižuje tendenciu k sebevzťažnému spracovávaniu prežívaných fenoménov. Zmenený pohľad na Ja tak redukuje aj pocity hanby a následne tiež mnohé ďalšie psychopatologické symptómy, ktoré s hanbou súvisia.

Rozvíjanie všímavosti môže mať pozitívny vplyv na kvalitu nášho života vďaka vyššej odolnosti voči stresu, zníženiu úzkosti a depresie, lepšiemu zvládaniu emočne náročných situácií, zlepšeniu spánku, vyššej koncentrácií, lepšej pamäti, imunite i empatii. Integrácia konceptu všímavosti do psychoterapeutickej praxe rozličných psychoterapeutických prístupov môže byť pre klientov či pacientov nápomocná pri spracovaní maladaptívnych emócií, znižovaní stresu, ale aj pri rôznych somatických problémoch. Vďaka všímavosti môžu klienti i pacienti pochopiť posolstvo svojej nepríjemnej emócie, prijať ju a vytvoriť priestor na jej spracovanie alebo pretransformovanie. Preto pracujeme s konceptom všímavosti aj v našej poradni celostného zdravia. O našich službách sa môžete dozvedieť viac na našej stránke celostnezdravie.sk

autor: Karina Kurtová

POUŽITÉ ZDROJE:

BENDA, J. 2007. Všímavost v psychologickém výzkumu a v klinické praxi. In Československá psychologie, roč. 51, č. 2, s. 129-140. ISSN 1804-6436. Dostupné z: https://www.jan-benda.com/downloads/benda2007.pdf

BENDA, J. 2019. Všímavost a soucit se sebou : Proměna emocí v psychoterapii. Praha : Portál. 230 s. ISBN 978-80-262-1524-0.

BENDA, J. 2021. Když terapeut medituje. In Psychologie dnes, č. 5, s. 10-13. ISSN 1212-9607. Dostupné z: https://www.researchgate.net/publication/351515603

ENNENBACH, M. 2018. Budhistická psychoterapie. Olomouc : Fontána. 406 s. ISBN 978-80-7336-917-0.

FRÝBA, M. 2003. Umění žít šťastně. Praha : Argo. 278 s. ISBN 80-7203-484-7.

CHASKALSON, M. 2016. Mindfulness za 8 týdnů. Brno : BizBooks. 280 s. ISBN 978-80-265-0517-4.

KABAT-ZINN, J. 2009. Wherever You Go, There You Are: Mindfulness Meditation in Everyday Life. Hyperion ebooks. 185 p. ISBN 978-1-4013-9467-7.

KABAT-ZINN, J. 2016. Život samá pohroma : Jak čelit stresu, nemoci a bolesti pomocí moudrosti těla a mysli. Brno : Jan Melvil Publishing. 616 s. ISBN 978-80-7555-012-5.

Budha bol prvým človekom v histórii, ktorý s konceptom všímavosti pracoval rovnakým spôsobom, akým je využívaný v súčasnosti. Učil mnoho praktík a ďalších metód, ktoré pomáhali rozvoju pozornosti a rozoberal výnimočný prínos týchto postupov a metód. Tento prístup a súhrn Budhovho učenia sa uchoval v Ázii v širokom spektre budhistických kláštorných textov, ale takmer 2500 rokov o nich ľudia na západe nevedeli takmer nič. Zmeny nastali až koncom 19. storočia, keď európski objavitelia, učenci a správcovia kolónií začali časť z toho, čo bolo dovtedy ukryté v ázijských kláštoroch, prekladať do svojich jazykov. Spočiatku praktizovalo východné učenie len pár jedincov a prenikanie učenia o všímavosti do Európy a Severnej Ameriky bolo pozvoľné.

Časom sa však pôvodne neznáme poznanie nazhromaždilo a v päťdesiatych rokoch minulého storočia zažívalo veľký nárast popularity najmä vďaka hnutiu beatnikov – básnikov a prozaikov, akými boli Allen Ginsberg, Jack Kerouac a Gary Snyder, ktorí začali verejne propagovať meditácie. Ďalšia a ešte väčšia vlna záujmu o tieto praktiky vznikla v súvislosti s psychedelickým hnutím v 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď sa o tieto veci začala zaujímať komunita hippies. Ku koncu 70. rokov sa však odohrala významná zmena vďaka Jonovi Kabat-Zinovi (hore na fotke), ktorý vyštudoval molekulárnu biológiu a pracoval vo svojom odbore v nemocnici neďaleko Bostonu, v zdravotnom centre na Massachusettskej lekárskej fakulte. Počas štúdia ho zaujal budhizmus a začal sa pravidelne každý deň venovať meditácii. Okrem práce v nemocnici tiež vyučoval jógu. Videl, že ľudia prichádzali do nemocnice pretože určitým spôsobom trpeli, ale pýtal sa sám seba: koľkým pacientom návšteva nemocnice od ich utrpenia pomôže? Po diskusiách s ostatnými lekármi došiel k záveru že je to asi niečo okolo 20% pacientov. Pýtal sa ale, čo ponúka tento systém zvyšným osemdesiatim percentám? Jon Kabat-Zinn sa preto rozhodol zostaviť súbor praktík, ktoré by boli čo najjednoduchšie a najobyčajnejšie, a vďaka tomu z nich mohli ťažiť aj bežní ľudia. Výsledkom bol osemtýždňový program, ktorý sa stal známym pod označením znižovanie stresu pomocou mindfulness (MBSR – mindfulness-based stress reduction).

Program MBSR je založený na dôslednom a systematickom výcviku všímavosti, ktorá je v podstate neposudzujúcim uvedomovaním každého okamihu. Všímavosť môžeme rozvíjať tak, že zámerne venujeme pozornosť veciam, na ktoré bežne ani na okamih nepomyslíme. Je to systematický prístup založený na vnútornej schopnosti venovať niečomu pozornosť a tiež na uvedomení, vhľade a súcite, ktoré prirodzene vyplynú z toho, že veciam venujeme pozornosť určitým spôsobom.

V roku 1979 bola metóda MBSR novým druhom klinického programu v novom odvetví medicíny známom ako behaviorálna medicína, v súčasnosti chápanom všeobecnejšie ako psychosomatická a integratívna medicína. Z jej pohľadu majú mentálne a emočné faktory, t.j. ako myslíme a konáme, významný vplyv (či už pozitívny alebo negatívny) na naše zdravie, na našu schopnosť zotaviť sa z choroby alebo zranenia, ale tiež na schopnosť žiť kvalitný a uspokojivý život. Dokonca aj vtedy, ak čelíme chronickému ochoreniu, chronickej bolesti a trvalo stresujúcemu životnému štýlu.

Skôr ako začal byť program znižovania stresu založenom na všímavosti využívaný pre pacientov s najrôznejšími duševnými poruchami, jeho zakladateľ Kabat-Zinn presvedčil lekárov z oddelenia chronickej bolesti, aby mu zverili pacientov, u ktorých nezaberali lieky a začal ich učiť zvládať bolesť pomocou všímavosti. Namiesto najrôznejších pokusov ako sa vyhnúť bolestivým pocitom alebo ich potlačiť, začal Kabat-Zinn pacientov učiť sledovať vlastné telesné pocity s otvoreným srdcom a so záujmom. Tento spôsob na znižovanie bolesti prekvapivo fungoval. Dnes už existujú desiatky neurobiologických štúdií, ktoré dokumentujú, aké funkčné, ale aj štrukturálne zmeny v mozgu všímavosť vyvoláva. Keď sa jedná o bolesť, ukazuje sa, že vďaka všímavosti dochádza pri aplikovaní bolestivého podnetu k zvýšenej aktivácii v senzorických oblastiach mozgovej kôry a naopak k deaktivácii v oblastiach spojených s vyhodnocovaním prežívanej skúsenosti a sebevzťažnými procesmi.

Vzhľadom na svoje vedecké korene si Jon Kabat-Zinn uvedomoval hodnotu výskumu. Preto spolu s kolegami skúmal výsledky programu na pacientoch a krok za krokom tak vznikol teraz už veľmi rozsiahly súbor výskumov podložených dôkazmi o účinnosti programu. Ukázalo sa, že program mindfulness pomáha ľuďom lepšie sa vyrovnať s chronickou bolesťou a tiež lepšie zvládať stresové faktory, ktoré sprevádzali problémy, kvôli ktorým prišli do nemocnice. Boli preukázané aj biologické zmeny – napríklad u hospitalizovaných pacientov trpiacich lupienkou, ktorí okrem bežnej liečby absolvovali aj kurz mindfulness, zmizli symptómy choroby o 50% rýchlejšie ako u pacientov, ktorí kurz nenavštevovali.

Kurz znižovania stresu pomocou všímavosti pôvodne ponúkala iba Klinika pre redukciu stresu v nemocnici Massachusettskej univerzity vo Worcesteri. Dnes sa používa v nemocniciach a na klinikách v Spojených štátoch a na celom svete viac ako 720 programov založených na základe modelu všímavosti MBSR. Od založenia kliniky v roku 1979 program MBSR dlhodobo prispieva k novému hnutiu v medicíne, psychiatrii a psychológii, ktoré sa dá najvýstižnejšie označiť ako participatívna medicína. Programy založené na všímavosti sa stali príležitosťou pre pacientov, aby sa zapojili do zlepšovania vlastného zdravia a pohody.

V roku 1991 sa princípy všímavosti začali vyučovať aj na Univerzite Karlovej v Prahe v rámci predmetu Psychologie zvládání života a v nasledujúcich rokoch aj na Masarykovej univerzite v Brne a na Univerzite Palackého v Olomouci. Prednášky i semináre viedol psychoterapeut a docent psychológie Mirko Frýba (1943 – 2016), ktorý sa od roku 1967 venoval výskumu techník meditácie ako mních v Indii, Barme a na Srí Lanke. Vedecké práce publikoval najmä v nemčine a angličtine. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pracoval ako psychoterapeut vo Švajčiarsku, prednášal klinickú psychológiu a metodológiu výskumu na Univerzite v Berne, hosťoval tiež na univerzitách v Kostnici, Oxforde, Ríme, Zürichu a Peradeniya na Srí Lanke. V deväťdesiatych rokoch sa vrátil do Českej republiky, kde prednášal na viacerých univerzitách a v roku 1998 sa vrátil opäť na Srí Lanku, kde sa stal budhistickým mníchom a do svojej smrti v roku 2016 žil striedavo na Srí Lanke a v Nemecku.

V roku 1992 riaditeľ výskumnej siete pre klinickú psychológiu požiadal troch renomovaných kognitívnych psychológov, Zindela Segala, Marka Williamsa a Johna Teasdala, aby vytvorili skupinovú terapiu pre liečbu opakovaných depresií. V tom čase boli za najúspešnejšie spôsoby liečby opakujúcich sa depresií považované dve metódy: kognitívno-behaviorálna terapia a medikácia pomocou antidepresív, umožňujúcich normálny život. Obe tieto metódy sú relatívne nákladné, pričom antidepresíva nie všetkým vyhovujú a môžu mať aj nežiaduce účinky. A nie všetci môžu podstúpiť kognitívno-behaviorálnu terapiu „jeden na jedného“, pretože počet odborných terapeutov je obmedzený. Bolo nevyhnutné prísť s ekonomicky prijateľnou a efektívnou skupinovou terapiou. John Teasdale, ktorý sa v osobnom živote dlhodobo zaujímal o meditácie, si spomenul na jednu budhistickú prednášku, ktorú navštívil a kde prednášajúci zdôraznil, že nie naša skúsenosť nás robí nešťastnými, ale náš vzťah k tejto skúsenosti. To je kľúčovým poznatkom meditácie všímavosti, pri ktorej sa praktikujúci učí brať svoje myšlienky len ako myšlienky, t.j. inými slovami sa učí pozerať sa na ne ako na mentálne udalosti a neidentifikovať ich s „pravdou“ alebo so sebou samým. Jon Teasdale si uvedomil, že týmto spôsobom je možné odstúpiť od negatívnych myšlienok alebo sa od nich aspoň málinko odkloniť a nazerať na ne skôr ako na aspekty skúsenosti, než sa do nich kompletne ponoriť a vnímať ich ako úplnú skúsenosť, čo je v terapii všímavosti kľúčové. Segal, Williams a Teasdale kontaktovali Kabat-Zinna a jeho kliniku pre redukciu stresu v zdravotnom centre Massachusettskej univerzity a založili svoj vlastný osemtýždňový program kognitívnej terapie založenej na všímavosti (MBCT – mindfulness-based cognitive therapy) – z veľkej časti práve na jeho metóde.

MBCT obsahuje prvky kognitívnej terapie a teórie, ktorá cielene mieri na špecifické slabé miesta a priťažujúce faktory, ktoré môžu spôsobiť opakovaný návrat depresie. MBCT spája myšlienky kognitívnej terapie s meditačnými praktikami a postojmi založenými na pestovaní všímavosti. Program MBCT bol pôvodne navrhnutý špecificky pre osoby náchylné na depresiu, neskôr však vznikli jeho varianty, ktoré majú pomôcť pri širokom spektre potiaží, akými sú kompulzívna porucha, poruchy príjmu potravy, závislosti, traumatické poranenia mozgu, obezita a bipolárna porucha. Oficiálna stránka mbct.com uvádza, že britský Národný inštitút klinickej excelencie (NICE) nedávno schválil MBCT ako účinnú liečbu na prevenciu relapsu depresií a že dôkazy z dvoch randomizovaných klinických štúdií naznačujú, že u pacientov, ktorí trpia opakovanou depresiou, znižuje MBCT mieru relapsu o 50%. Výskum ukázal, že ľudia, ktorí boli v klinickej depresii trikrát alebo viackrát, zistili, že absolvovanie programu a osvojenie si týchto zručností im pomáha výrazne znížiť pravdepodobnosť, že sa depresia vráti.

Diplomovaný psychológ, licencovaný psychoterapeut a školiteľ terapeutov a trénerov v mindfulness, Matthias Ennenbach, ktorý získal aj doktorát z medicíny a už viac ako 25 rokov pôsobí v klinickej a poradenskej praxi v zdravotníckych zariadeniach a súkromných klinikách, vo svojej knihe Budhistická psychoterapie opisuje výskumné aktivity, do ktorých boli zahrnutí budhistickí mnísi s dlhoročnými skúsenosťami z meditačnej praxe a aj Jeho Svätosť Dalajláma. Všetky pokusné osoby si museli ľahnúť do tunelu počítačového tomografu a podrobiť sa magnetickej rezonančnej tomografii s pokynom, aby sa dostali do pozitívneho stavu nepodmieneného súcitu, teda do stavu meditácie bez objektov s cieľom vytvoriť si pozitívny a prospešný stav mysle. Mozgové prúdy skúmaných mníchov vykazovali výrazne vyššie hodnoty ako u iných ľudí (čím vyššia je mozgová frekvencia, tým vyššia je sústredenosť). Tiež bolo zaujímavé, že sa ich mozgové prúdy nachádzali v oblasti gama, teda vo frekvenčnom spektre, ktoré je spojované s najvyššou pozornosťou a bdelosťou. Výskumníci tiež uviedli, že amplitúda vlnenia bola v ich prípade najvyššia, aká kedy bola zistená u zdravého človeka. Ďalším zaujímavým výsledkom bol fakt, že už pred vykonávaným pokusom boli gama aktivity u praktizujúcich budhistických mníchov významne vyššie ako u ostatných pokusných osôb, z čoho vyplýva, že ľudia s kvalitnou meditačnou praxou sú zrejme všeobecne sústredenejší a pozornejší. Tieto mozgové aktivity boli zvýšené hlavne v ľavom čelnom laloku, teda v oblasti, o ktorej sa domnievame, že sú v nej aktivované zdroje schopné kompenzovať negatívne myšlienky a činy. Skutočnosť, že sa mozgy praktizujúcich budhistických mníchov líšili od mozgov ostatných pokusných osôb nielen pri meditácii, ale všeobecne, napovedá, že vďaka tréningu mysle a typu meditácie môžeme zásadným spôsobom zmeniť svoj mozog. Okrem zmieňovaných účinkov meditácie bol preukázaný ešte celý rad ďalších dôležitých relevantných zdravotných účinkov meditácie, napríklad zreteľná harmonizácia vegetatívnej (autonómnej) nervovej sústavy v oblasti, ktorá reguluje stresové symptómy a celý rad životne dôležitých telesných faktorov, ako napríklad krvný tlak, krvné hodnoty, trávenie, spánok či imunitné reakcie. Vďaka cielenému tréningu meditácie môžeme dosiahnuť veľmi vysoký stupeň koncentrácie, pozornosti a bdelosti aj nad rámec meditácie, ako trvalý duševný stav. Je to podobné ako keď vrcholový športovec má vo všeobecnosti v kľudovom stave nižšiu tepovú frekvenciu. Vďaka cielenému tréningu mysle teda môžeme vziať do vlastných rúk základné procesy prebiehajúce v našom tele, ako sú vedomie, pocity či telesné symptómy.

Terapia znižovania stresu založenom na všímavosti je založená na systematickom postupe zameranom na rozvíjanie zvýšeného uvedomovania si momentálneho prežívania vnímateľných duševných procesov. Prístup predpokladá, že väčšie uvedomenie poskytne vernejšie vnímanie, zníži negatívne vplyvy a zlepší vitalitu a zvládanie. V posledných dvoch desaťročiach sa v tejto oblasti objavilo viacero výskumných správ, ktoré podporujú mnohé z týchto tvrdení.

autor: Karina Kurtová

Všímavosť si mnohí spájajú s meditáciou. Meditácia a všímavosť spolu síce súvisia, avšak všímavosť nie je meditácia. Meditácia všímavosti je len jedným zo spôsobov, akými sa dá schopnosť všímavosti rozvíjať. Nie je to však jediný prostriedok. Všímavosť môžeme podľa viacerých autorov definovať ako schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a mysli v prítomnom okamihu bez hodnotenia či posudzovania. Všímavosťou sa učíme pozorovať naše automatické myšlienky i naše rôznorodé pocity. Dôležitým aspektom všímavosti je aj prijatie všetkých pocitov bez toho, aby sme s nimi bojovali alebo sa ich snažili potlačiť. Prijatím nastáva paradox a bolestné pocity sa menia alebo rozpúšťajú. Naopak snaha tieto pocity potlačiť vedie k ich predlžovaniu a stupňovaniu ich intenzity.

Všímavosť je, ako vysvetľuje americký emeritný profesor medicíny a tvorca terapie znižovania stresu založenej na všímavosti (MBSR – mindfulness-based stress reduction) Jon Kabat-Zinn, starobylá budhistická prax, ktorá má hlboký význam pre náš súčasný život. Tento význam nemá nič spoločné s budhizmom ako takým, ani nie je potrebné byť budhistom, ale súvisí s prebudením a životom v harmónii so sebou samým a so svetom. Súvisí to s preskúmaním toho, kto sme, so spochybňovaním nášho pohľadu na svet a nášho miesta v ňom a s pestovaním uznania pre plnosť každého okamihu, v ktorom žijeme.

Psychológ a psychoterapeut s dvadsaťročnými skúsenosťami s využívaním všímavosti v psychoterapii, Jan Benda, ktorý prednáša všímavosť na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, uvádza, že všeobecne prijímaná definícia všímavosti ani jasné vysvetlenie mechanizmov ako všímavosť pôsobí zatiaľ v západnej vede neexistujú. Ako však ďalej dodáva, v budhistických meditačných centrách vyučujú rozvíjanie všímavosti meditační majstri, ktorí nielenže poznajú tradičné starobylé texty o všímavosti, ale predovšetkým majú s rozvíjaním všímavosti mnohoročné skúsenosti. Sami obvykle rozvíjali svoju všímavosť tisícky a tisícky hodín, a to aj v rámci opakovaných niekoľkomesačných intenzívnych pobytov – angl. retreat, kde účastníci venujú meditácii rozvíjajúcej všímavosť štrnásť, šestnásť aj viac hodín denne. Títo učitelia v zhode s tradičnými textami jasne popisujú ako vyzerá všímavosť začiatočníka, stredne i vysoko pokročilého meditujúceho a tiež vedia, k akým výsledkom a efektom rozvíjanie všímavosti postupne vedie.

Pozornosť je jedným z ústredných kľúčov v budhizme. Keď budhistickí učitelia hovoria v rámci medzinárodných prednášok o pozornosti, používajú anglický pojem mindfulness, ktorý sa dá preložiť ako všímavosť. To znamená, že niečo robíme celou svojou mysľou. S bdelou pozornosťou spájame udržiavanie sústredenosti, ktorá je rozšírená, oproti naopak zúženému zameraniu sústredenosti pri koncentrácii. Sústredenosť rozlišujeme na skôr bodovú a cielene zameranú koncentráciu a na skôr jednotvárnu, priestorovú bdelú pozornosť. Bdelá pozornosť nie je žiadnou technikou ako takou, je postojom, ale je tiež omnoho viac ako postojom. Pozornosť je prostriedkom a súčasne cieľom. Pozornosť je kľúčom k nášmu poznaniu a zároveň k nášmu uskutočneniu, k našej realizácií.

Benda uvádza tri úrovne rozvinutia všímavosti. Prvou úrovňou je uvedomenie si, že práve teraz myslíme a zároveň uvedomenie si, že môžeme namiesto myslenia tiež na chvíľu iba vnímať to, ako sa naše telo napríklad dotýka stoličky, na ktorej sedíme či vnímať chuť a vôňu nápoja, ktorý pijeme alebo zvuky, ktoré k nám doliehajú. Takéto elementárne sústredenie na prítomné vnemy, pocity a nálady síce ešte nie je skutočným všímaním, ale prináša mnoho pozitívnych dopadov v podobe redukcie stresu a eliminácie negatívnych myšlienkových procesov súvisiacich s trápením sa nad minulosťou alebo obavami z budúcnosti. Druhou úrovňou všímavosti je schopnosť uvedomovať si procesy prebiehajúce v našom tele a v mysli v prítomnom okamihu s postojom zmierlivého porozumenia a prijatia. Akceptácia bolestivých pocitov a súcit so sebou môžu byť pre nás problematické, ak sme sa v detstve nestretávali s empatickými a súcitnými reakciami od svojich rodičov. Tretiu úroveň je možné dosiahnuť obvykle iba pri intenzívnych meditáciách všímavosti, kedy si začne meditujúci postupne uvedomovať tri tzv. univerzálne charakteristiky všetkých všímavo zaznamenávaných procesov – ich pominuteľnosť, neuspokojivosť a neprítomnosť niečoho, čo by mohlo byť považované za trvalé, nemenné Ja. Takéto uvedomenie môže postupne viesť až k trvalým zmenám v chápaní seba samého – k dosiahnutiu stavu tzv. nibbány, t.j. nirvány, stavu najvyššej blaženosti, ktorý je cieľom budhistickej cesty a znamená oslobodenie od pozemského utrpenia.

Z budhistického hľadiska je náš bežný bdelý stav vedomia výrazne obmedzený a obmedzujúci. Vnútorným skúmaním našej vlastnej podstaty ako bytostí a najmä povahy našej vlastnej mysle prostredníctvom dôkladného a systematického sebapozorovania, môžeme byť schopní žiť život vo väčšej spokojnosti, harmónii a múdrosti. Všímavosť znamená venovať pozornosť určitým spôsobom – zámerne, v prítomnom okamihu a bez posudzovania. Tento druh pozornosti podporuje väčšie uvedomenie, jasnosť a akceptovanie prítomnej reality. To nás prebúdza k tomu, že náš život sa odvíja len v momentoch. Ak nie sme plne prítomní v mnohých z týchto okamihov, môže nám uniknúť nielen to, čo je v našom živote najcennejšie, ale tiež si môžeme neuvedomovať bohatstvo a hĺbku našich možností pre náš rast a transformáciu.

Znížené vedomie prítomného okamihu dáva priestor nášmu nevedomému a automatickému konaniu a správaniu. Vedomá myseľ je tá, vďaka ktorej si niečo uvedomujeme. Podvedomie (či nevedomie) je zas ako databáza programov – sú tu inštinkty a reflexy, takže keď napríklad niečo letí k nášmu oku, automaticky mrkneme a zavrieme ho, aby sme ho ochránili, a vôbec o tom nemusíme premýšľať. V podvedomí sú ukryté programy, ktoré sú automaticky prehrávané. Návyky – niečo, čo sa naučíme. Ako chôdza, riadenie auta alebo reč. Keď sú tieto programy dobré, podporujú nás v každodennom živote. Ale všetci máme aj dysfunkčné programy. Aj tie sa prehrávajú automaticky. Podvedomie je ako autopilot – keď nevenujeme dostatočnú pozornosť riadeniu, môže prevziať kontrolu. Keď sme vo svojich myšlienkach, nie sme prítomní a náš život riadi náš autopilot. Pretože, keď nad niečím premýšľame, naša vedomá myseľ pri kormidle nie je. Keď na niečo myslíme alebo si niečo predstavujeme, vzďaľujeme sa od práve prežívanej skutočnosti – sme nevšímaví, čo je opak všímavého stavu mysle. Prevziať kontrolu nad svojím životom môžeme len vtedy, keď budeme bdelí, t.j. duchom prítomní tu a teraz. Keď budeme naplno vnímať prítomný okamih. Všímavosť poskytuje jednoduchý, ale účinný spôsob ako vziať zodpovednosť za kvalitu nášho vlastného života do svojich rúk.

Autori kníh o všímavosti spomínajú v súvislosti so všímavosťou výrazy ako: „súcit“, „vďačnosť“, „prijatie“ či „vľúdnosť“. Týmito pojmami sa snažia priblížiť podstatu všímavosti. Ide o veľmi empatický, neodsudzujúci a neposudzujúci prístup, ktorý človeka učí nestotožňovať sa s vlastnými myšlienkami, ale pozorovať ich a neodsudzovať ani nepotláčať vlastné emócie, ale prijímať ich. Rozvíjanie všímavosti týmto spôsobom rozvíja aj láskavosť a súcit so sebou samým, pretože sa všímavosťou učíme k sebe pristupovať s vyzretosťou a porozumením. Učíme sa podporovať sa, starať sa o seba a prijímať seba a svoje vlastné limity a obmedzenia. Bdelá pozornosť nám umožňuje žiť náš život vedome – vedome si voliť našu reakciu a nereagovať impulzívne či automaticky. Takto sa stávame tvorcom nášho života a nie obeťou udalostí v našom živote.

autor: Karina Kurtová