Kým Sigmund Freud považoval za základnú hnaciu silu človeka „túžbu po uspokojení pudov“, resp. „túžbu po slasti“ a Alfred Adler sa domnieval, že človeka motivuje predovšetkým „túžba po moci“, resp. „túžba po prekonaní pocitu menejcennosti“, ich krajan a kolega, rakúsky psychiater Viktor Frankl, hovoril, že primárnou motivačnou silou človeka je „túžba po nájdení zmyslu života“. Úľava plynúca z uspokojenia pudov či získania moci, t. j. z naplnenia túžob nášho Ega, trvá vždy iba krátko. Ego chce vždy viac. Porovnáva sa, túži po uznaní, kontrole, moci, úspechu či obdivu. Ego žije v ilúzii oddelenosti – verí, že „Ja“ je oddelené od ostatných a potrebuje byť ostatnými uctievané. Oproti tomu nájdenie zmyslu života, ktoré je túžbou duše, pomáha ľuďom prekonávať aj náročné prekážky. Pre svoj zmysel (či už je ním niekto alebo niečo) – pre svoje hodnoty a ideály – sme ochotní častokrát obetovať aj svoj život. A cítime, že je to tak správne. „Nie je nič, čo by tak účinne pomohlo človeku prežiť aj v tých najhorších podmienkach, ako vedomie, že jeho život má zmysel,“ hovorí Frankl a uvádza, že v nacistických koncentračných táboroch, kde zomrela aj jeho manželka, rodičia i brat, jasne videl, že najväčšiu šancu prežiť mal ten, kto vedel, že naňho čaká úloha, ktorú má splniť.

Aj podľa nemeckej psychologičky a zakladateľky biodromálnej psychológie Charlotte Bühlerovej má človek prirodzenú túžbu po naplnení a zmysluplnosti života. Zmysel života je kompas, ktorý dáva človeku smer. Naopak, keď sa ľudia nachádzajú v „existenciálnom vákuu“, ako nazýva Frankl pocit prázdnoty bez zmyslu, strácajú sa v myšlienkach, spomienkach, roliach a nálepkách, s ktorými sa stotožňujú. Frustráciu z toho, že nemajú žiaden vyšší cieľ, sa snažia vykompenzovať naplnením rôznych pôžitkov svojho Ega. Vnútornú prázdnotu sa snažia zaplniť prostredníctvom najrôznejších foriem vonkajšej stimulácie a zábavy, dosahovaním ďalších a ďalších materiálnych cieľov, prílišnou starostlivosťou o svoj zovňajšok alebo rôznymi typmi závislostí, ktoré prinášajú rýchle a dočasné uvoľnenie či potešenie. Tieto „záplaty“ sú však prejavom odcudzenia sa od seba samých. „Existenciálne vákuum“ Frankl považoval aj za príčinu psychických problémov moderného človeka. Keď človek nemá „prečo žiť“, môže trpieť úzkosťou, depresiou alebo sa uchyľovať k spomenutým náhradným formám uspokojenia. Skutočné uspokojenie však prichádza až vtedy, keď prestaneme hľadať naplnenie vonku a obrátime sa dovnútra. Frankl veril, že ak človek upriami svoj pohľad na budúcnosť a sústredí sa na zmysel svojho života, potom ho motivácia dostať sa k cieľu bude poháňať na ceste životom.

Frankl vysvetľuje, že zmysel života je premenlivý – „líši sa od človeka k človeku, deň odo dňa či dokonca hodinu od hodiny“. Ako hovorí: „Život je reťazec jedinečných situácií, a tak je človek jedinečný vo svojej esencii aj existencii“. Aj podľa Bühlerovej zmysel nie je jednorazovo daný, ale vyvíja sa počas života – mení sa s vekom, skúsenosťami a situáciami, ktorými človek prechádza. Čo je slobodou pre jedného, nemusí byť slobodou pre iného. Aj lásku môže každý človek pociťovať prostredníctvom iných prejavov. Jeden sa cíti šťastný, keď robí to, čo by druhého robilo nešťastným. Pre niekoho je rodinou „iba“ milujúci partner, iný si nevie predstaviť svoj život bez detí. Čo je pre nás dôležité v jednej fáze života, môže byť pre nás nepodstatné v inej. Nemôžeme obsiahnuť zmysel celého života, ale môžeme sa usilovať nájsť zmysel jednotlivých jeho častí.

Francúzsky filozof Jean-Paul Sartre hovoril, že si ideály a hodnoty vytvára a vymýšľa človek sám. Aj podľa amerického existenciálneho psychiatra Irvina Yaloma je zmysel jedinečným výtvorom človeka. Podľa Frankla môžeme zmysel objaviť, ale nie vytvárať ani vymýšľať. Fakt, že sa ľudia snažia nachádzať jedinečný zmysel a že sú všeobecné hodnoty na ústupe považuje Frankl za príčinu pocitov bezcieľnosti a prázdnoty, ktoré nazýva „existenciálnym vákuom“. Sartre aj Yalom sa označujú za ateistov. Keď neexistuje vyššia moc, znamená to, že neexistuje ani žiadny vopred daný „poriadok“ a žiadne univerzálne dané hodnoty. Frankl naopak vo svojich knihách spomína aj Desatoro Božích prikázaní a hovorí o tom, že zmysel je objektívny fakt, ktorý presahuje samotného človeka, čo by sme mohli stotožniť s „Božím zámerom“. Jedinou subjektívnou vecou je podľa Frankla perspektíva, z ktorej pristupujeme ku skutočnosti, avšak táto subjektivita podľa neho nejako nezmenšuje objektivitu samotnej skutočnosti.

Podľa Frankla „neexistuje žiadny všeobecný zmysel života“, ale „existujú rôzne podoby zmyslu, ktoré majú ľudské bytosti v spoločnosti a dokonca v priebehu dejín rovnaké“ a „hodnoty sa dajú definovať ako univerzálie zmyslu, ktoré kryštalizujú v typických situáciách, ktorým musí spoločnosť alebo priamo ľudstvo čeliť“. Každý človek má teda svoj jedinečný zmysel, ale ten má objektívny rozmer – vychádza zo situácie a hodnôt sveta. Aj keď Frankl nepatril k priaznivcom psychoanalýzy, koncept „archetypov“ a koncept „kolektívneho nevedomia“, ktoré zaviedol švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung, ponúkajú vysvetlenie Franklom chápaných „rôznych podôb zmyslu, ktoré majú ľudské bytosti v spoločnosti v priebehu dejín rovnaké“. Pojem „kolektívne nevedomie“ Jung definuje prostredníctvom „archetypov“ – neuvedomovaných skúseností celého ľudstva ako druhu z celej jeho histórie. Jung o archetypoch povedal: „Existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky… Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje…“ Vďaka archetypom ukrytým v kolektívnom nevedomí prežívame podobné udalosti podobne bez ohľadu na kultúru a sociálne prostredie, v ktorom žijeme. „Obsah kolektívneho nevedomia nebol nikdy vo vedomí, a teda nebol nikdy individuálne osvojený, ale vďačí za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Zatiaľ čo osobné nevedomie sa z väčšej časti skladá z komplexov, obsah kolektívneho nevedomia sa skladá z archetypov,“ hovorí Jung.

Anglický biológ, biochemik a filozof Rupert Sheldrake vidí jednoznačnú súvislosť medzi Jungovou teóriou archetypov ako „vrodených psychických štruktúr“ ukrytých v kolektívnom nevedomí a svojou teóriou formatívnej kauzality, ktorá predpokladá, že existuje morfogenetické pole obsahujúce myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti. Podľa Sheldrakovej teórie každý jedinec čerpá z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfogenetického poľa. Živé organizmy teda dedia nielen gény, ale tiež návyky vývoja a správania od predchádzajúcich členov vlastného druhu. Sheldrakova teória ponúka vysvetlenie určitého druhu zabudovanej pamäte a aj vysvetlenie transgeneračných prenosov.

Transgeneračné prenosy, ktorých mechanizmus vysvetľuje biológia aj prostredníctvom epigenetiky, sú najintenzívnejšie skúmané práve v súvislosti s holokaustom, ktorý bol aj Franklovou najväčšou životnou traumou. Podľa amerického psychiatra Vamika Volkana, ktorý sa venuje prenosu traumy holokaustu, potomkovia traumatizovaných riešia neukončené vývinové úlohy svojich predkov. Trauma sa stáva zdieľanou a stiera sa rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou. Prítomná generácia, v ktorej sa reaktivuje dávna hrozba, akoby bola lapená v časovej slučke pokriveného času. Otázkou teda je: Akú časť príbehu nášho života si píšeme my sami a akú časť hráme podľa scenára niekoho iného?

Keď sa ponoríme do príbehov celých generácií rodín, môžeme v nich často nájsť ohromujúce „náhody“ a opakovanie podobných udalostí, psychických problémov či fyzických chorôb. Americká psychologička a psychoanalytička Josephine Hilgard, manželka autora najpopulárnejšej učebnice psychológie, Ernesta Hilgarda, so svojím tímom preskúmala vyše osem tisíc chorobopisov pacientov kalifornskej nemocnice. Na základe týchto údajov vytvorila teóriu „syndrómu výročia“, ktorá hovorí, že ak v istom veku dôjde ku strate rodiča, je veľmi pravdepodobné, že keď človek sám dosiahne tento vek, alebo keď jeho vlastné dieťa dosiahne vek, v akom prišiel o svojho rodiča v detstve, môže u človeka prepuknúť životná kríza, psychické či fyzické symptómy. To, či k tomu dôjde, závisí aj od ďalších faktorov ako napríklad či pred smrťou rodiča vládla v rodine harmónia a stabilita, či po smrti rodiča malo dieťa k dispozícii dostatočnú emočnú oporu a mohlo spracovať svoj smútok a podobne. Štatistické výsledky Hilgardovej výskumu indikovali, že nemôže ísť o náhodu. Jej práca tak poukázala na silu nevedomej identifikácie s našimi predkami a na vzorec reaktivácie nevyriešených traumatických udalostí, keď časová zhoda pôsobí ako spúšťač pre znovuobjavenie potlačených emócií. Francúzska psychologička Ann Ancelin Schüzenberger rozpracovala fenomén transgeneračných prepojení do podoby tzv. genealogického stromu alebo genosociogramu troch generácií, ktorý vysvetľuje ako môže byť nevyriešený alebo nespracovaný emocionálny konflikt, resp. trauma odovzdaná ďalšiemu pokoleniu.

„Zrážku generácií“ vysvetľuje aj francúzska psychoanalytička argentínskeho pôvodu Haydée Faimberg, ktorá hovorí o nevedomej identifikácií zlučujúcej tri generácie. Vnútroduševné objekty týchto generácií sú akoby zrazené jeden do druhého. Faimbergová uvádza, že človek môže pôsobiť „prázdny“, bez identity, akoby nevedel kto je, cíti sa od seba oddelený, avšak táto prázdnota je iba zdanlivá, pretože v skutočnosti je preplnený vmiešavaním príbehu, ktorý sa týka jeho predka. Jeho identitu určuje to, čo jeho predkovia zo svojej minulosti zavrhli. „Existenciálne vákuum“, ktoré Frankl opisuje ako stav vnútornej prázdnoty, zmätenosti a bezcieľnosti, vznikajúci, keď človek stratí zmysel života, môže byť teda dôsledkom neautentického prežívania života. Až príliš často sa totiž pridŕžame príkazov či očakávaní a vďaka „putu generácií“ počúvame cudzí „vnútorný hlas“. Príbeh predka sa tak stáva súčasťou identity potomka, ktorý netuší, že jeho utrpenie patrí niekomu inému.

Franklom vyvinutá logoterapia sa podľa jeho slov zameriava „skôr na budúcnosť, teda na zmysel, ktorý by mal človek vo svojej budúcnosti naplniť“ a zároveň „sa menej zaoberá všetkými tými bludnými kruhmi a mechanizmami“. Rozsiahle štúdie transgeneračných prenosov však dokazujú, že sa všetci rôznou mierou stávame nositeľmi dejín, ktoré sme sami neprežili. Aby sme mohli začať nasledovať svoje poslanie, musíme najskôr rozpoznať, čo v nás je naše a čo je súčasťou dedičstva. Český psychoanalytik Martin Mahler uvádza, že „prenášanie traumatických zážitkov môže byť paradoxne posilňované vedomým úsilím rodičov tieto škodlivé zážitky zamlčiavať, obchádzať alebo bagatelizovať“. Potomkovia vlastne trpia „fantómovou bolesťou“, ktorej zdroj si nepamätajú, pretože ho nikdy nezažili. Ako hovoril Jung: „Uvedomené je tvojim životom, nevedomé sa stane tvojim osudom.“ Strojcom svojho osudu sa teda môžeme stať iba vtedy, keď prestaneme obsahy nášho nevedomia ignorovať a začneme si ich uvedomovať. Až keď odkryjeme svoju minulosť a pochopíme ako ovplyvňuje našu prítomnosť, môžeme kráčať v ústrety našej budúcnosti. Vtedy prestaneme byť súčasťou cudzieho scenára a staneme sa hrdinom svojho vlastného príbehu. Vtedy pochopíme jedinečný zmysel SVOJHO života.

autor: Karina Kurtová

POUŽITÉ ZDROJE:

FRANKL, V. E., (2021). Léčba smyslem: Základy a aplikace logoterapie. Praha: Portál, 184 s. ISBN 978-80-262-1723-7.
FRANKL, V. E., (2023). Hľadanie zmyslu života: Napriek všetkému povedať životu áno. Bratislava: Eastone Books, 126 s. ISBN 978-80-8109-452-1.
JUNG, C. G., (1980). The Archetypes and the Collective Unconscious (vol. 9, part 1). Princeton: Princeton University Press, 451 s. ISBN 0-691-09761-5.
PREISS, M. a VIZINOVÁ, D., (2023). Transgenerační přenos: Trauma a odolnost. Praha: Grada, 263 s. ISBN 978-80-271-3049-8.
SCHÜTZENBERGER, A. A., (2021). Bolest mých předků mě provází: Transgenerační přenos v terapii. Praha: Portál, 263 s. ISBN 978-80-262.1843-2.
SHELDRAKE, R., (2009). Morphic resonance: The nature of formative causation. Vermont: Park Street Press, 352 s. ISBN 978-1-59477-317-4.
TAVEL, P., (2004). Zmysel života podľa V. E. Frankla. Bratislava: Iris, 271 s. ISBN 80-89018-81-5.