Rakovina zabíja veľké množstvo ľudí napriek tomu, že jej vedci venujú veľkú pozornosť. Snažia sa okrem iného zistiť, čo je príčinou metastáz, ktorých vznik je pre vedu stále tajomstvom.

Podľa konvenčnej medicínskej vedy sa metastázy oddeľujú od pôvodného nádoru, vycestujú po tele a usadia sa v ďalšom orgáne. Tam rastú a poškodzujú nielen samotné tkanivo daného orgánu, ale majú viacero negatívnych vplyvov na celý organizmus.

V Nature Genetics bol dňa 18.05.2020 publikovaný článok s názvom: Multi-cancer analysis of clonality and the timing of systemic spread in paired primary tumors and metastases (Multi-rakovinová analýza klonality a načasovanie systémového šírenia v párových primárnych nádoroch a metastázach), https://www.nature.com/articles/s41588-020-0628-z

Americkí vedci zo Stanford University a ich čínski kolegovia zo Southern University of Science and Technology (Zheng Hu, Zan Li, Zhicheng Ma a Christina Curtis) skúmali metastázy a ich vznik pomocou sekvenčnej analýzy rôznych typov nádorov z metastáz.

V spomínanej štúdii boli zhromaždené údaje od pacientov, u ktorých rakovina metastázovala, ako aj od tých, ktorí metastázy nemali. Medzi vzorkami bola rakovina hrubého čreva, prsníka či pľúc. Medzi vzorkami boli aj vzorky nádorov, ktoré doposiaľ neboli liečené. Pri skúmaní údajov vedci našli menej klonálnych mutácií v metastázujúcich nádoroch, než očakávali. Okrem toho zistili, že: „Liečené metastázy často obsahovali vlastné mutácie, zatiaľ čo neliečené metastázy nemutovali, čo naznačuje, že liečba podporuje klonálnu evolúciu“. Je to jav, kedy sa bunky v nádore vyvíjajú, mutujú a majú tak iné vlastnosti než pôvodné bunky.

Podľa nich to znamená, že k rozsevu metastázy došlo veľmi skoro, v niektorých prípadoch roky predtým, než sa rozvinul sekundárny nádor a predtým, než je možné ho zachytiť niektorým z vyšetrení. Na základe toho vedci odhadujú, že od vycestovania rakovinových buniek po zistenie metastáz môže uplynúť aj niekoľko rokov.

Radikálne iný názor na „metastázy“ má Germánska nová medicína, podľa ktorej v medicínskom význame tohto slova metastázy neexistujú, ale sú vždy prejavom nového emočného konfliktu s novým biologickým prejavom.

Dr. Hamer uvádza nasledovný príklad, citujeme z jeho prednášky:
https://learninggnm.com/SBS/extdocs/Madrid_2005-en.pdf

„Vezmime si ako príklad pacientku s rakovinou prsníka, ktorej dieťa bolo ťažko zranené, keď vbehlo pod auto. A vezmime do úvahy, že po troch mesiacoch pobytu v nemocnici sa dieťa uzdravilo. A teraz sa objaví u pravorukej matky uzlina v ľavom prsníku. Je jej povedané, že sa musí amputovať celý prsník, lebo inak podstupuje nebezpečenstvo, že zhubné rakovinové bunky sa “rozptýlia” alebo doplávajú krvou a môžu spôsobiť “vzdialené metastázy”. A aby sa tomuto zabránilo, musí sa čo najskôr začať s chemoterapiou, aby sa usmrtili všetky zhubné bunky.

Mladá matka postavená pred šokujúcu diagnózu utrpí nasledujúce ďalšie konfliktné šoky:

1. konflikt zohyzdenia znamená melanóm v oblasti jazvy ľavého vtedajšieho prsníka,
2. konflikt straty sebahodnotenia znamená osteolýzu rebier v oblasti ľavého vtedajšieho prsníka (tam sa nehodím, tu už za nič nestojím),
3. útočný konflikt proti ľavému prsnému priestoru, ktorý má byť operovaný znamená mezotelióm ľavej pohrudnice,
4. konflikt zo strachu zo smrti znamená guľaté ložisko v pľúcach (adenokarcinóm).

Niektoré zmeny orgánov patriacich k týmto konfliktom si človek všimne už čoskoro: melanóm a guľaté pľúcne ložisko. A pretože dieťa je opäť zdravé, tak aj tzv. ďaleké “metastázy” v pravom laterálnom mozočku, totiž Hamerovo ohnisko v uzdravovacej fáze. Osteolýzu rebier (= úbytok kostného tkaniva rebier, pozn. autora) a pleurálny výpotok (= abnormálne množstvo tekutiny v pleurálnej dutine, pozn.autora) si človek všimne zvyčajne až v uzdravovacej fáze, keď došlo k vyriešeniu konfliktu.

Konklúzia:

Rozprávka o metastázach je nedokázaná a nedokazateľná hypotéza. Tiež hypotetická rozprávka, že by sa rakovinové bunky na ceste – na ich nikdy nevidenej ceste krvou – dokonca mali ešte meniť. Napríklad, že črevné rakovinové bunky, ktoré v čreve (endoderma) vytvorili karfiolový kompaktný nádor, by mali zrazu doputovať do kostí (mezoderma), kde by sa premenili na chradnutie kostí (osteolýzu) – sú jasným šialenstvom a stredovekým dogmatizmom. Fakt, že vznikol druhý alebo tretí karcinóm sa nepopiera, ale ich príčina zostala nepochopená.“

Toľko citát z prednášky Dr.Hamera.

Z vyššie uvedenej vedeckej štúdie vyplýva, že od vzniku primárneho nádoru po objavenie sekundárneho nádoru (teda metastázy) uplynie niekoľko rokov, kým rakovinové bunky „cestujú“ do ďaľších orgánov, avšak počas tohto putovania ich nie je možné nijakým spôsobom objaviť. Dr. Hamer by ešte dodal, že tieto „cestujúce“ rakovinové bunky sa ani nikdy objaviť nepodarí, pretože „necestujú“. Takzvané „sekundárne nádory“ nie sú „metastázami“ primárneho ložiska, ale „sekundárnym“ emocionálnym konfliktom, veľmi často iatrogénneho pôvodu. Žeby nechtiac a nevedomky aj táto štúdia podporovala tvrdenia Dr. Hamera?

Na záver odľahčime túto vážnu tému jedným vtipom:

Renomovaný vedec robil pokus so stonožkou. Odtrhol jej dve nohy a prikázal: „Choď“. Stonožka išla.

Potom jej odtrhol ďalšie dve nohy a znovu prikázal: „Choď“. Stonožka opäť išla ďalej.

Po odtrhnutí posledných dvoch nôh prišiel znovu ten istý pokyn: „Choď“, avšak stonožka sa už nepohla.

Pán profesor si zapísal výsledok svojho vedeckého pokusu: „Po odtrhnutí všetkých nôh stonožka ohluchla“.

Ani neviem prečo mi napadol práve tento vtip…

autor: Zoltán Németh

Príbeh Anity Moorjani je silný a inšpiratívny. Je to skutočný príbeh fenomenálneho vyliečenia, ktoré fascinuje odborníkov aj laikov. Anita však vraví, že je prirodzeným vyústením jej poznania, o ktoré sa s čitateľmi na celom svete podelila vo svojej knihe “Umrieť a nájsť samú seba“.

„Náš zdravotný systém je založený na strachu. Viac sa bojíme chorôb, než aby sme radšej propagovali zdravý životný štýl. Mám pocit, že lekári k tomuto strachu razantne prispievajú, pretože, keď sa nad tým zamyslíte, tak keď doktor zistí rakovinu v treťom alebo štvrtom štádiu, sám doktor cíti strach a keď sa bojí samotný doktor, tak pacient to ihneď vycíti. Mám pocit, že ten strach z rakoviny je väčší než samotná rakovina,“ hovorí Anita Moorjani, ktorá štyri roky trpela rakovinou (Hodgkinov lymfóm) až jej 2. februára 2006 orgány v zoslabnutom tele vypovedali službu a podľa lekárov bola klinicky mŕtva. Na celých dvadsaťštyri hodín sa ocitla na druhom brehu. Tam pochopila príčiny vzniku svojej choroby, hlbší zmysel svojho bytia, aj to, ako funguje jeho prepojenie so životom po smrti. Mala možnosť rozhodnúť sa, či zostane alebo sa vráti späť. Rozhodla sa vrátiť a 9. marca 2006, päť týždňov po prijatí do nemocnice, kde zažila klinickú smrť, ju prepustili domov. Bola úplne vyliečená, po rakovine s metastázami v kostnej dreni a všetkých orgánoch nebolo ani stopy. Lekári to považovali za nemožné. Opakovanými vyšetreniami sa snažili dokázať, že majú pravdu, ale Anita je dodnes zdravá, cestuje po svete a prednáša.

„Radosť, zábava a smiech liečia viac než čokoľvek iné, než akékoľvek lieky, než akékoľvek meditácie, modlitby, spievanie liturgických piesní či zdravé jedlo,“ hovorí Anita, „keď si ľudia z lekárskeho prostredia prečítali môj príbeh, povedali, že to, že zdieľam svoj príbeh, je nebezpečné, pretože to dáva ľuďom falošnú nádej. Chcela by som k tomu povedať – ako môže byť dávanie nádeje ľuďom nebezpečné? Prečo je to považované za falošnú nádej? Pretože nezáleží na tom, či máte 1 deň, 1 mesiac alebo 1 rok vášho života. Vždy musíte mať nádej, pretože ak nemáte nádej, potom stratíte vôľu žiť. Pravdou je, že mám pocit, že keď vám doktor povie, že vám zostávajú iba 3 mesiace alebo 3 týždne života, tak je to ďaleko nebezpečnejšie, pretože to vždy ľuďom berie nádej. Je toho toľko, čo by som zmenila v tom, ako sa lekárska komunita vysporadúva s otázkou chorôb – po prvé by som z ich slovníku vyradila slovo remisia, pretože si myslím, že toto slovo je veľmi nebezpečné, pretože udržuje v ľuďoch strach, že sa ich rakovina vráti. A práve ten strach je v prvom rade tým, čo prispieva k tomu, že sa cítime chorí. Všetci poznáme silu sugescie, čo je v lekárstve známe ako PLACEBO efekt a ten bol vedecky dokázaný. Keď mi lekári oznámili, že mi zostávajú 3 mesiace života, môj zdravotný stav sa zhoršoval ďaleko rýchlejšie až som takmer umrela. Teším sa na deň, keď ľudia pôjdu za doktorom a ten sa ich spýta: Neprekonali ste v uplynulom období nejakú traumu? Máte vo svojom živote ľudí, ktorých milujete a ktorí milujú vás? a otázky tohto typu. Nie že tam budú iba doktori, ktorí sa zameriavajú iba na fyzično, pretože v skutočnosti choroba nezačína vo fyzične, ale v emóciách a na to sa vôbec nepozeráme. Fyzično je posledným miestom, kde sa choroba prejaví. Keď vám lekár povie, že vaša prognóza je smrteľná, tak kým dýchate, je tu vždy nádej. Nikto vám nebude hovoriť, kedy umriete. Nikto. A ja som toho žijúci dôkaz.“

Čo predchádzalo Anitinmu ochoreniu? Anita vo svojej knihe rozpráva príbeh svojho detstva, pofesionálnej kariéry, lásky i choroby. Vrelo vám odporúčam prečítať si jej knihu bez ohľadu na to, či máte nejaký zdravotný problém. Avšak ak nejaký máte, tak si prečítajte určite. Verím, že po jej prečítaní lepšie pochopíte emocionálne a psychické spúšťače nielen Anitinho ochorenia, ale aj vlastného. V Anitinom prípade išlo o to, že sa vzoprela vôli svojich rodičov, ktorí ju chceli vydať za muža, ktorého neľúbila. Anita je Indka a dohodnuté manželstvá sú v indických komunitách stále bežnou praxou. Po odmietnutí dohodnutej svadby jej rodičia neustále vyčítali, že ich uvrhla do hanby a že si ju už nikto nikdy nevezme za ženu. Celá táto konfliktná situácia bola pre Anitu emočne veľmi náročná.

Podľa Germánskej novej medicíny (GNM), ktorou sa zaoberáme v našej poradni, sa v prípade lymfatických ciev a lymfatických uzlín, ktoré sú postihnuté pri Hodgkinovom lymfóme, jedná o konflikt sebahodnotenia alebo straty vlastnej hodnoty. Ochorenie bolo Anite diagnostikované v období, keď bola už šťastne vydatá (za muža, ktorého si sama vybrala a do ktorého bola zaľúbená) a jej konflikt bol už ukončený – nachádzala sa teda podľa GNM v tzv. post-konfliktnej (regeneračnej, liečebnej) fáze. V konflikt-aktívnej fáze dochádza k nekróze (strate buniek) v lymfatických cievach alebo lymfatických uzlinách spôsobenej konfliktom. Po prvej časti fázy hojenia sa úbytok tkaniva doplňuje proliferáciou buniek s opuchom spôsobeným hromadením tekutín v oblasti hojenia. Baktérie napomáhajú procesu hojenia. Hojenie môže byť sprevádzané zápalom.

Anita hovorí, že na to, aby ste a vyliečili, nepotrebujete zažiť klinickú smrť. Jej poznania i omyly, ktoré vám ponúka vo svojej knihe môžu byť pre vás cennými lekciami. Ak trpíte akútnym alebo chronických ochorením a chcete pochopiť posolstvo vašej duše, ktoré vám vaša duša odoslala prostredníctvom vašej choroby, verím že na našich stránkach nájdete množstvo cenných informácií a radi vám pomôžeme aj my.

autor: Karina Kurtová

Somatodráma je hravá tvorivá metóda sebapoznania a terapie, ktorá sprostredkúva správy z tela vedomiu a späť, čím otvára možnosť aktívnej mentálnej a emočnej komunikácie s naším vnútorným svetom.

Pre psychológov a psychoterapeutov je určite známejším termínom psychodráma, ktorá je metódou osobného rozvoja a psychoterapie, vyvinutá rakúskym lekárom Jacobom Levy Morenom (1890-1974).

Psychodráma však nie je skupinová psychoterapia, ale skôr individuálna psychoterapia vykonávaná v skupine. To isté by sa dalo povedať o somatodráme, avšak s jedným výrazným rozdielom: somatodráma sa netýka psychických problémov, ale fyzických – teda orgánových – chorôb. Dalo by sa povedať, že kým psychodráma je nástrojom psychológie, somatodráma je nástrojom psychosomatiky. Zakladateľom somatodrámy je maďarský psychiater a psychoterapeut Dr. László Buda.

Metóda je založená na princípe, že priestorová projekcia, hlbšie poznanie a kreatívna transformácia našich predstáv môže v našom tele iniciovať samoliečebné procesy. To všetko sa dá dosiahnuť prostredníctvom osobného kontaktu, láskyplným prijímaním správ nášho tela, riešením emocionálnych blokov a rekontextualizáciou situácie, ktorá sa odohráva v hre.

Slovo „somato“ sa vzťahuje na skutočnosť, že počas hier venujeme zvýšenú pozornosť našim telesným zážitkom, symptómom a chorobám a umožňujeme, aby múdrosť tela viedla k prebudeniu nášho vedomia. A „dráma“ znamená zažiť situácie pri konkrétnych stretnutiach s prežitím konfliktov a emócií s cieľom prijať potrebné kroky k prekonaniu vnútorných prekážok liečenia a priblížiť sa k požadovanej fyzicko-duševnej harmónii.

Metóda somatodrámy nám umožňuje stretnúť sa s vytesnenými, bolestivými pocitmi, ktoré nevedome ovládajú naše životy a často sa prejavujú vo forme fyzických symptómov a chorôb. Počas somatodrámy sa zvyčajne dostavuje pocit hlbokého emocionálneho zážitku, čím sa odstraňujú bloky, ktoré boli prekážkou začatia procesu samoliečenia – na duchovnej aj fyzickej úrovni.

Ako táto metóda funguje?

Somatodráma je skupinová hra, ktorá sa začína jedným fyzickým/orgánovým problémom – chorobou, jedného z účastníkov, ktorý bude hlavnou postavou hry. Počas drámy sú ostatní účastníci skupiny požiadaní, aby „hrali“ ovplyvnené časti tela protagonistu. Interakcie a procesy častí tela tým „ožívajú“ na javisku. Prostredníctvom „projekcie“ do priestoru sa vnútorne a intímne prežívané stáva vonkajším, viditeľným, hmatateľným a hlbšie vnímateľným.

Počas hry sú postavy ohromené zdanlivo nevysvetliteľnými pocitmi, ktoré dávajú celý obraz do úplne novej perspektívy. Dramatické rozvíjanie „hry“ často umožňuje pochopenie vnútorných emocionálnych, vzťahových a duševných konfliktov. Pri riešení konfliktov sa vždy spoliehame na „múdrosť tela“, ktorú pomáhame odhaliť tým, že povzbudzujeme intuitívne a inštinktívne pohyby, zvuky a spontánne vznikajúce odhalenia pri vzájomnej komunikácii.

Protagonista takmer vždy príde k prekvapivým objavom o tom, ako sa jeho osobná minulosť, spomienky, vzťahy s príbuznými a presvedčenia premietajú do systému vzťahov jeho buniek a orgánov. V „hre“ sú informácie, ktoré sa nemožno dočítať v žiadnej knihe. Navyše, toto všetko je často sprevádzané hlbokými emocionálnymi reakciami a katarziou oslobodzujúceho charakteru.

Tento emocionálny zážitok umožňuje zmysluplné spojenie medzi systémom osobného presvedčenia a telesnými procesmi, a tým aj uvoľnenie emočnej stagnácie a napätia. Skutočné riešenie, zmierenie, odpustenie, podpora a vďačnosť sa musia uskutočniť prostredníctvom duševných pocitov a emócií postavy, ktorej sa „hra“ týkala. Týmto spôsobom sa môže v jeho živote začať objavovať nový energetický vzorec, ktorý umožňuje spustenie prirodzených spontánnych samoliečiacich procesov.

autor: Zoltán Németh